Karol Baran

Autor ponúka kus svojho srdca na dlani. Za priehrštie múdrosti, ktorú v ňom ukrýval a zhromažďoval za desaťročie svojho kňazstva. Skvelá príležitosť obzrieť sa a uvažovať nad sebou i svetom naokolo. A obdivovať tajomstvo ľudského srdca, o ktorom biblická múdrosť hovorí: „Ako voda tvár, tak ľudské srdce odráža človeka“ (Prís 27, 19).Neustály pohyb srdca istotne sťažuje pozorovanie všetkých jeho záhybov. Keby aj niečo uniklo pozornosti ľudských očí, do srdca sa všetko zapisuje a trpezlivo čaká na svoje odhalenie. A tak je na každom, či z neho skutočne vynáša ako múdry hospodár vecí nové i staré (porov. Mt 13, 52). Autor to aj robí, no nespolieha sa pritom len na múdrosť kníh, v ktorých objavuje osvedčené pravdy dávnych vekov. Dopredu ho pobáda skôr skúsenosť toho, kto stelesňuje Krista, znalca, uzdravovateľa a – zo všetkého najviac – milovníka ľudských sŕdc.Autor ukazuje, že z poznania pravdy o človeku, i o sebe, sa dokáže veľmi tešiť, no neprestáva byť úprimným realistom. Jednako verí, že podobne ako milovanému učeníkovi, tak aj jemu Ježiš dovolí zostať svedkom Božej lásky k človeku až do konca.Ukážka z knihy:Iste mnohí poznajú sv. Margitu Máriu Alacoque (1647-1690) ako jej dal Ježiš 27. decembra r. 1673 spočinúť na svojej hrudi a otvoril tajomstvo svojho presvätého Srdca. Bolo to prvé zjavenie, ktoré dostala sv. Margita. Jej srdce vložil do „horiacej vyhne“ svojho presvätého Srdca a povedal, že si ju vyvolil, aby poklady jeho Srdca zvestovala ľuďom. Milosti udelené sv. Margite následne obnovoval každý prvý piatok v mesiaci: „Toto presväté srdce mi bolo ukázané ako slnko lesknúce sa oslnivým jasom."Táto tradícia, ktorá vznikla v 17. storočí na základe zjavení, ktoré dostala sv. Margita, je doteraz živá aj na Slovensku. Ako mladík som vyrastal práve v tejto tradícií prvých piatkov, ale nikdy som nešiel akosi hlbšie do tajomstva, o čom je vzťah môjho srdca s mojím či našim Pánom. Téma srdca začala pre mňa zvláštnym spôsobom naberať na intenzite, až keď som žil v Bratislavskom kláštore. K dlhým rokom uvažovania nad srdcom ma priviedol jeden zážitok. Stalo sa to v Bratislave v istý deň, keď som sa odhodlal ísť k Bratislavskému hradu. Na pol ceste ma oslovili krásne kované dvere. Asi približne v strede týchto dverí sa nachádzalo špeciálne kovové srdce. V strede tohto srdca bolí malé dvierka, a práve ony ma oslovili, lebo sa dalo s nimi pohybovať. A tak srdce mohlo byť v strede otvorené, ale aj zatvorené. Čo sa týka prác s kovom asi nič krajšie ani výstižnejšie som nevidel. Doteraz mi tieto dvierka hovoria do života, či mám otvorené srdce pred Bohom, alebo som ich dnes zatvoril. Dodnes mám dva obrázky z tohto srdca. Jeden obrázok je s otvoreným a druhý so zatvoreným srdcom. Na ľavej strane izby mám srdce otvorené a na pravej uzatvorené. Vtedy, keď som ich zavesil, ani som si neuvedomil, že svoje ľudské srdce mám vľavo, a teda mám ho mať otvorené pre vzťahy. Ale aj to vnútorné duchovné srdce chcem mať otvorené pred Pánom, aby ho mohol formovať a premieňať...