Róbert Letz

Prvý zväzok knižného projektu Andrej Hlinka: prejavy a články prináša plné znenia všetkých publikovaných textov Andreja Hlinku do roku 1918, čo predstavuje 294 položiek reprezentujúcich Hlinkovu verejnú a publicistickú činnosť v uhorskom období našich dejín. Vďaka dôslednej heuristickej príprave editorského tímu kniha zachytáva množstvo doteraz málo známych textov, napríklad takých, čo vyšli v inojazyčných novinách a časopisoch. Ku každému dokumentu je pripojená krátka hodnotiaca charakteristika a vysvetľujúce poznámky. Projekt bude pokračovať spracovaním nadväzujúceho obdobia po rok 1938.Andrej Hlinka (1864 – 1938) patrí k najvýznamnejším osobnostiam moderných slovenských dejín. Preto vydanie vedeckej kritickej pramennej edície obsahujúcej jeho prejavy a články umožní lepšie a precíznejšie zhodnotiť jeho miesto a význam v slovenských dejinách, ale aj uvedomiť si jeho odkaz aj pre dnešnú dobu.

Bohato ilustrovaná kniha ponúka odbornej i širokej čitateľskej verejnosti fundovaný obsažný a ucelený pohľad na vznik a vývoj úcty k Sedembolestnej Panne Márii od jej historických počiatkov až po súčasnosť. Poukazuje pritom na významnú úlohu, ktorú zohralo kresťanstvo v slovenských dejinách.Autor vychádza z najnovších historických výskumov a z vedeckého skúmania veľkého množstva historických prameňov a literatúry, pričom predkladá aj niektoré nové poznatky, ktoré doteraz neboli publikované. Poukazuje na najstaršie historické korene mariánskej úcty i na vznik úcty k Bolestnej Matke Božej spätej s duchovnosťou európskeho stredoveku.Osobitnú pozornosť venuje pútnickému miestu Šaštín, ktoré zohrávalo od 16. storočia mimoriadnu úlohu v duchovnom živote celej monarchie a v 19. a 20. storočí sa postupne stalo aj zdrojom posilňovania národného vedomia Slovákov. Tento vývoj vyústil až do širokého prijatia a napokon i formálneho ustanovenia Sedembolestnej Panny Márie za patrónku Slovenska a Slovákov, k čomu kniha prináša plné znenia súvisiacich dokumentov. Vychádza v roku Sedembolestnej Panny Márie vyhlásenom Katolíckou cirkvou.Obsahuje: obrazovú a dokumentovú prílohu, ilustrácie, index, angl. resumé.

Z úvodu:Osobnosť Andreja Hlinku (27. septembra 1864 Ružomberok - Černová; 16. augusta 1938 Ružomberok) patrí k najvýraznejším osobnostiam slovenského spoločenského života. Aktívne stvárňoval národné hnutie a slovenskú politiku od 90. rokov 19. storočia až do svojej smrti, teda takmer polstoročie. Ako katolícky kňaz zastával konzervatívne princípy, vychádzajúce zo sociálneho učenia katolíckej cirkvi. Do politického kolbišťa vstupoval s predsavzatím pozdvihnúť slovenský národ na vyššiu kultúrnu, vzdelanostnú a hospodársku úroveň a chrániť jeho tradičné náboženské ukotvenie, zvyky a kultúru. V centre jeho pozornosti stáli širšie ľudové vrstvy, ktoré nemali skúsenosť so zapojením sa do politického života. Išlo o sociálne slabšie vrstvy slovenských roľníkov a remeselníkov. Hlinka sa stal dôležitou súčasťou zápasu za základnú demokratickú požiadavku všeobecného volebného práva v Uhorsku. Jeho politika mala dosah na celý národ, no, pochopiteľne, ohlas nachádzala predovšetkým u katolíckeho obyvateľstva. Už v 90. rokoch 19. storočia nadviazal čulé kontakty s českým prostredím a v nasledujúcom období ich ďalej rozvíjal. Stal sa dôležitým hlásateľom česko-slovenskej spolupráce. Tragédia v Černovej, kde pri pokuse o násilnú posviacku kostola 27. októbra 1907 uhorskí žandári zastrelili 15 osôb, zviditeľnila slovenskú otázku a urobila Andreja Hlinku známym vo svete. Vďaka jeho vplyvu sa v máji 1918 podarilo prekonať váhanie popredných slovenských politikov a stanoviť si cieľ orientovať sa v budúcnosti na spoluprácu s Čechmi. Aktívne sa pričinil aj o prihlásenie sa slovenského národa k myšlienke spoločného Česko-slovenského štátu Deklaráciou slovenského národa prijatou 30. októbra 1918 v Turčianskom sv. Martine. Pomerne rýchlo po vzniku Česko-Slovenska sa Hlinka začal skepticky a so sklamaním stavať k pomerom v novom štáte. Prekážala mu najmä antiklerikálna agitácia a prienik socialistických strán na Slovensko. Tento problém spájal s pôsobením českých štátnych a verejných zamestnancov, ktorí vo väčšom počte prichádzali na Slovensko. Obnovenie Slovenskej ľudovej strany v decembri 1918 Hlinka považoval za najlepší prostriedok, ako čeliť novým výzvam. Programom tejto strany sa stalo uzákonenie autonómie Slovenska v rámci Československej republiky.

Šiesty diel zachytáva obdobie slovenských dejín druhej polovice 20. storočia, presnejšie od skončenia druhej svetovej vojny v roku 1945 až po vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993, s miernym presahom na niektorých miestach. Je to časový úsek, ktorého drvivá väčšina spadá do neľahkej doby, keď bol na Slovensku nastolený totalitný komunistický režim s jeho neblahými následkami pre všetky sféry slovenskej spoločnosti. Text je rozdelený do troch častí (hláv), pričom prvá je venovaná krátkemu úseku rokov 1945-1948, druhá nasledujúcemu obdobiu do zlomového roku 1968 a posledná do rozpadu ČSFR a vzniku dvoch nových štátov na začiatku 90. rokov.

Slovenské dejiny V vymedzujú historické obdobie rokov 1938 – 1945. Ide o zložité obdobie, zahŕňajúce výrazné štátoprávne zmeny od vyhlásenia autonómie Slovenska v roku 1938, vznik a zánik Slovenskej republiky 1939 – 1945, ako aj kultúrne, sociálne a hospodárske pomery v danom období. Syntéza umožňuje nezaujatý pohľad na najnovšie dejiny a inšpiruje k premýšľaniu. Širokej kultúrnej verejnosti, ako aj študujúcej mládeži prináša základnú orientáciu v slovenských dejinách. Vhodná aj ako vysokoškolská učebnica.

Dejiny katolíckeho internátu v 20. storočí. Svoradov nie je obyčajný internát. Od svojho založenia Dr. Eugenom Filkornom v roku 1922 nechcel poskytovať len potrebné ubytovanie, ale hneď od začiatku niesol ušľachtilú myšlienku formovať mladú inteligenciu v duchu náboženskom, národnom a sociálnom. Rozvinúť a upevniť katolícku vieru, pripraviť mladých ľudsky a odborne na prevzatie zodpovednosti sa spoločné dobro slovenského národa a osobitne prebudiť v srdciach sociálnu citlivosť, osobitne pre robotnícku otázku a laický apoštolát. Z jeho útrob vyšli naozaj zaujímavé osobnosti, ktoré si prešli zložitým vývojom v náročných dobových okolnostiach. Po zoštátnení komunistickým režimom v roku 1951 sa stal obyčajným internátom bez „ducha zakladateľa", aby v čase slobody dostal druhú šancu a takmer po 100 rokoch od svojho založenia nadviazal na svoje korene a niesol myšlienku formovania a rastu vzácneho pokladu národa - mladých ľudí - do budúcnosti...

Štvrtý diel edície Slovenské dejiny zahŕňa obdobie ohraničené rokmi 1914 – 1938, teda od začiatku prvej svetovej vojny po vznik samostatnej Slovenskej republiky. Predmetné obdobie je mimoriadne dôležité a súčasne hektické, bohaté na prelomové zmeny a zvraty, ktoré výrazne zasiahli a formovali celú slovenskú spoločnosť. Ide o stále živé a diskutované dejiny, ktoré často až dodnes pôsobia polarizujúco. Širokej kultúrnej verejnosti ako aj študujúcej mládeži prináša základnú orientáciu v slovenských dejinách. Zároveň sa stáva nezastupiteľnou učebnou pomôckou s dostatočným zdrojom pôvodných informácií a pramenných materiálov.

Spišský biskup Ján Vojtaššák patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenských dejín 20. storočia. Svedčí o tom aj pomerne rozsiahla odborná i populárna historická spisba. Výsledky najnovšieho vedeckého výskumu prináša tento zborník z konferencie, ktorá sa uskutočnila 14. a 15. novembra 2017 v Spišskej Kapitule.Súbor 19 štúdií sa zameriava na doteraz menej známe aspekty života J. Vojtaššáka, prípadne sa usiluje o spresnenie už známych stránok jeho pôsobenia. Príspevky v tomto zborníku možno rozdeliť do niekoľkých tematických okruhov, ktoré si všímajú Vojtaššákove rodinné zázemie, príchod do biskupskej služby, jeho pastoračné aktivity i zástoj pri budovaní školstva a cirkevných inštitúcií, poľskú problematiku, jeho vzťah k židovskému obyvateľstvu, vzťahy so Svätou stolicou a so slovenským exilom, jeho postoje k totalitným ideológiám a režimom, ale aj ich postoj k nemu. Osobitný prínos majú príspevky dokumentujúce jeho perzekúciu v povojnovom Československu, predovšetkým politický proces a dlhoročné väznenie komunistickým režimom.Jednotlivé texty vychádzajú z primárneho archívneho výskumu a prinášajú veľa nových, doteraz neznámych poznatkov. Zborník obsahuje aj úplné znenie závažného dokumentu - dôvernej správy o posledných dňoch života J. Vojtaššáka v internácii v Senohraboch pri Prahe, ktorej autorom je autentický svedok, český kňaz František Ludvík. Do rozsiahlej prílohy zaradili zostavovatelia ďalšie kľúčové dokumenty a bohatý fotografický materiál.Zámerom všetkých zainteresovaných bolo dosiahnuť, aby sa postava biskupa J. Vojtaššáka vnímala vo väčšej komplexnosti a v reálnom svetle. Popri novootvorených témach práve realizmus pohľadu na túto osobnosť je vkladom, ktorým účastníci konferencie prispievajú do celkového diskurzu o J. Vojtaššákovi v nádeji, že skutočný dialóg je možný aj pri rozličných interpretačných východiskách.

Dejiny slovenského národa ovplyvňovalo mnoho ľudí, ktorí boli nespravodlivo odsúdení, týraní, väznení a ich jediným previnením voči štátnej moci bola ich viera v Krista. Niektorí sú známi súčasnej verejnosti, no mená mnohých upadli do zabudnutia. Historik Róbert Letz vďaka svojej knihe Biskup Štefaj Barnáš, chce oživiť a pripomenúť osobnosť tohto kňaza, biskupa, filozofa, publicistu, profesora teológie a filozofie – intelektuálnej elite slovenského národa v 30.-40. rokoch 20.storočia. Štefan Banáš (1900 – 1964) pochádzal z jednoduchej roľníckej rodiny. V roku 1925 bol vysvätený za kňaza. Po dosiahnutí doktorátu z teológie pôsobil ako profesor VŠ bohosloveckej v Spišskej Kapitule. Súčasne bol aj prefektom seminára, neskôr vicerektorom a od roku 1945 rektorom. V roku 1949 bol vymenovaný za biskupa. Keďže úrady nedali súhlas k tejto vysviacke, bola to prvá tajná biskupská vysviacka na Slovensku. V roku 1950 bol zaistený a internovaný do tábora v Močenku, rok na to odsúdený za údajnú velezradu a vyzvedačstvo na 15 rokov väzenia. Po amnestii v roku 1960 ho s podlomeným zdravím prepustili na slobodu. Nemohol však vykonávať kňazskú službu a naďalej bol pod policajným dozorom. 10 rokov krutého mučenia a ponižovania zničilo jeho zdravie, ale nie silu jeho osobnosti. Nech jeho biskupské heslo Ut intelligam corde (Aby som chápal srdcom) ostane navždy živé v mysliach ľudí.

Listy biskupa Michala Buzalku. Spoločné prejavy slovenských katolíckych biskupov – súbor dokumentov. Potreba komplexného poznania našich dejín si naliehavo vyžaduje, aby sa predmetom výskumu stali listy všetkých významnejších kultúrnych a spoločenských osobností, a to aj z oblasti cirkevného života. V tomto diele nájde čitateľ organicky prepojené osobné listy biskupa Michala Buzalku s korešpondenciou o jeho vymenovaní za biskupa a so spoločnými prejavmi slovenských katolíckych biskupov z rokov 1936 – 1950. Buzalkove osobné listy nám odkrývajú intímny duševný a citový svet tejto osobnosti, jeho autentické postoje. Vnikáme do priestoru, ktorý bol pôvodne vyslovene intímny a teraz sa stáva priestorom, v ktorom nájdeme vnútorné duševné povzbudenie. Veď také čnosti ako živá viera, priateľstvo, rodinná súdržnosť, láska k vlasti a národu sú dnes akoby zatlačené do úzadia. Buzalkov ostrovtip, vernosť pravde, spojenie múdrosti slovenského človeka s biblickou múdrosťou, vytvárajú unikátny celok.

Reprezentatívny výber 59 dokumentov pokrývajúcich azda všetky podstatné etapy a dimenzie verejného účinkovania Andreja Hlinku, kňaza, politika a národného dejateľa, ponúka možnosť utvoriť si pomerne komplexný obraz o jednej z najvýraznejších osobností novodobých slovenských dejín. Napriek rozličným prístupom k interpretácii jeho postojov a činov je nespochybniteľné, že Hlinka rozhodujúcim spôsobom prispel k dotvoreniu Slovákov v moderný a sebavedomý štátotvorný národ. Aj preto v jeho neobyčajne košatom životnom príbehu ‒ zvlášť, ak je to na báze pramenného materiálu ‒ môže pozorný čitateľ nachádzať nové horizonty našej národnej historickej pamäte, ba odkrývať mnohé podstatné otázky týkajúce sa formovania našej identity, odkazu predkov, či zmyslu našich dejín, a to aj tých budúcich.Pramene sú usporiadané chronologicky v rámci šiestich tematických celkov: Ochranca slabých, V boji za práva slovenského národa v Uhorsku, Princípy Hlinkovej autonomistickej politiky v Československej republike, Hlinka o kresťanstve, viere a cirkvi, Hlinka očami iných osobností, Záver životnej cesta a odkaz Andreja Hlinku. Dokumenty sú opatrené dôkladným poznámkovým aparátom, ktorý má predovšetkým vysvetľujúcu funkciu a ozrejmuje rôzne fakty, súvislosti a vzťahy, ktoré by inak mohli čitateľovi uniknúť. Každú časť uvádza stručný úvodný text.Okrem rozsiahleho obrazového materiálu, osobitne hodnotná je podrobne spracovaná Chronológia života Andreja Hlinku a pamäti o ňom.

dkaz Andreja Hlinku a Černovskej tragédie. Černovská tragédia patrí k najdôležitejším okamihom v slovenskom národnom vývoji. Jej význam a odkaz možno v plnej miere interpretovať len v spojení s činnosťou Andreja Hlinku. Jeho obetavosť vo výkone kňazskej a verejnej činnosti získala v roku 1906 dimenziu obety, keď bol vystavený perzekúcii zo strany svojho biskupa i štátnych orgánov a musel sa podrobiť nespravodlivej suspenzii, súdnemu procesu a aj väzneniu. Len v tomto kontexte Černovská tragédia so svojím mravným kapitálom - ako udalosť nesúca posolstvo najvyššej obety - umožnila, aby všetky nasledujúce úsilia zamerané na pozdvihnutie životných podmienok národa dostali nový impulz, a to aj vďaka tomu, že našli ohlas a podporu vo svete. Tento súbeh viacerých faktorov, no azda najmä viery, túžby, odvahy, vytrvalosti protagonistov tých čias spolu s postupne prichádzajúcimi priaznivými vonkajšími okolnosťami, spôsobil vážne, zlomové posilnenie národného hnutia, z ktorého čerpali ďalšie generácie a v konečnom dôsledku pripravil pôdu pre dnešnú svojbytnú existenciu slovenského národa.Tvorcovia tejto knihy sa podujali hľadať odkaz Černovskej tragédie v širokom historickom oblúku a v súvislostiach národného pohybu, ktoré sú späté s pôsobením kľúčovej osobnosti našich moderných dejín - Andreja Hlinku. Slováci zrejme nenájdu za posledných 110 rokov inú osobnosť, ktorá by takou mierou prispela k ich sformovaniu v moderný politický národ a následne k jeho nezávislosti. Preto sú jeho životu a dielu venované aj dve pôvodné, chronologicky vymedzené vedecké štúdie, ktoré dopĺňa rozsiahly výber textov pramenných materiálov súvisiacich s Černovskou tragédiou.

Život a dielo biskupa Michala Buzalku. Mons. Dr. Michal Buzalka (1885 – 1961) bol výraznou osobnosťou slovenského verejného i cirkevného života v 20. storočí. Narodil sa vo Svätom Antone, teológiu vyštudoval vo Viedni, kde bol aj vysvätený za kňaza. Ako farár pôsobil v Skýcove, vo Vajnoroch a v Zavare. Ako rektor Kňazského seminára sv. Cyrila a Metoda v Trnave a neskôr i v Bratislave vychoval výraznú generáciu kňazov.V roku 1938 ho pápež Pius XI. vymenoval za titulárneho biskupa conenského a svätiaceho biskupa Trnavskej apoštolskej administratúry. Po vyhlásení Slovenského štátu ho slovenskí biskupi poverili vedením Katolíckej akcie. Na jeseň roku 1939 založil Katolícku tlačovú kanceláriu, o rok nato obnovil vydávanie Katolíckych novín. Menovací dekrét za vikára slovenskej armády mu po svojom príchode do Bratislavy 9. júna 1940 odovzdal nový vatikánsky chargé d’affaires Giuseppe Burzio, s ktorým Buzalka v nasledujúcich piatich rokoch úzko spolupracoval o. i. aj na záchrane slovenských Židov.Kvôli funkcii vojenského vikára bol už krátko po príchode Červenej armády štyri mesiace väznený. Jeho perzekvovanie vyvrcholilo začiatkom roku 1951, keď bol v zinscenovanom procese spolu s biskupmi Jánom Vojtaššákom a Pavlom Petrom Gojdičom odsúdený na doživotie. Po šiestich rokoch bol z väzenia prepustený, no zvyšok života strávil v internácii v Děčíne a v Tábore v Čechách, kde 7. decembra 1961 zomrel.

Publikácia prostredníctvom úradných záznamov, hlásení bezpečnostných orgánov, zápisníc z výsluchov, výpovedí pred súdom a ďalších dobových dokumentov približuje jeden z najväčších vykonštruovaných politických procesov na Slovensku i v celej ČSR, ktorý sa konal v dňoch 18. – 21. októbra 1950 v Bratislave. Viliam Žingor, popredný partizánsky veliteľ z obdobia druhej svetovej vojny, bol na základe falošného obvinenia, že je vodcom „reakčných živlov“ na Slovensku, odsúdený na trest smrti. Proces súčasne zapadal do politickej línie boja proti „slovenskému buržoáznemu nacionalizmu“, „separatizmu“ a „titoizmu“. Súčasťou publikácie sú aj dokumenty o rehabilitačnom súdnom konaní z roku 1968.

Prípad Albert Púčik a spol.. Tragický osud Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára, ktorých popravili z politických dôvodov 20. februára 1951, je pomerne frekventovanou témou v spisbe, zaoberajúcej sa obdobím komunistického režimu. Všeobecne sa vie, že politický proces, ktorého sa stali obeťou, patril k najznámejším.Celý prípad usmerňovali z najvyšších straníckych miest, kde sa v konečnom dôsledku rozhodlo o živote troch hlavných protagonistov prípadu. Proces A. Púčik a spol. mal zasadiť rozhodujúcu ranu tým, ktorí by sa odhodlali pomýšľať na zmenu politických pomerov. Hoci nebol prístupný verejnosti a dobová propaganda ho nevyužila tak, ako to urobila v prípade iných zinscenovaných procesov, možno ho zaradiť medzi najvýznamnejšie vykonštruované politické procesy, aké sa odohrali v bývalom Československu a v ňom na Slovensku.Obete vykonštruovaného procesu A. Púčik a spol. patrili medzi tú časť mladej slovenskej generácie, ktorá sa hlásila ku kresťanským a národným ideálom.  

Pamätnica 150. výročia narodenia Andreja Hlinku. Informačne bohatá reprezentatívna publikácia dokumentuje sériu podujatí konaných v septembri 2014 pri príležitosti 150. výročia narodenia Andreja Hlinku, kňaza a politika, jednej z najvýznamnejších osobností slovenských dejín.Jej obsah tvoria: 1. príhovory prednesené na slávnostnom zhromaždení v historickej budove NR SR v Bratislave (J. Figeľ, V. Judák, R. Letz, J. Pavlík), 2. príspevky deviatich historikov, ktoré odzneli na vedeckom seminári v Ružomberku, a 3. rozsiahla fotografická príloha zachytávajúca väčšinu spomienkových podujatí usporiadaných v Marianke, Bratislave, Nitre, Terchovej a Ružomberku. Odborná i širšia čitateľská verejnosť takto dostáva k dispozícii ďalší pohľad na impozantnú postavu Andreja Hlinku, najmä na jeho osobnosť a nezlomného ducha, ktorý sa naplno a obdivuhodne oddal práci v prospech práva a spravodlivosti, v záujme obyčajného človeka i národného spoločenstva.

korešpondencia Alberta Púčika 1944 - 1951. Publikácia oboznamuje s korešpondenciou jednej z najvýznamnejších postáv protikomunistickej rezistencie na Slovensku – študenta medicíny Alberta Púčika (*7. október 1921 Dolné Motešice, okr. Trenčín, – †20. február 1951 Bratislava).A. Púčik svoj nesúhlas s politickými pomermi po roku 1945 prejavil tým, že sa zapojil do letákových akcií. Toto angažovanie mu vynieslo prvé zaistenie a proces 25. októbra 1946 s trestom 7 mesiacov väzenia, hoci vo vyšetrovacej väzbe strávil 11 mesiacov. Krátko po prepustení z väzby však nasledovalo zaradenie do pracovného tábora v Ústí nad Oravou na 6 mesiacov.Púčik po týchto skúsenostiach začal pochybovať o možnosti zaradiť sa do normálneho života a dokončiť si bratislavské štúdiá. Keď dostal ponuku emigrovať do Rakúska, využil túto možnosť a v novembri 1947 skutočne ilegálne prekročil štátne hranice. Zapojil sa do skupiny spravodajských aktivistov Jozef Vicen a Jozef Mikula, ktorá bola v kontakte s americkou CIC.Niekoľkokrát prekročil štátnu hranicu, aby získaval informácie a organizoval protikomunistický odboj. Jeho pohyb po Slovensku však zaregistrovalo vojenské obranné spravodajstvo a nasadilo naňho svojho agenta. Nasledovalo zaistenie A. Púčika 4. januára 1949, tvrdé vyšetrovanie a napokon súdny proces pred Štátnym súdom v Bratislave 21. mája 1949.Súdny senát ho odsúdil na doživotie a odvolací senát Najvyššieho súdu po zákulisných machináciách dňa 16. septembra 1950 zmenil rozsudok na trest smrti. Ten istý prípad postihol aj ďalších dvoch z Púčikovej skupiny – Antona Tunegu a Eduarda Tesára. Trest smrti bol vykonaný v Bratislave 20. februára 1951.Výber korešpondencie A. Púčika zachytáva obdobie od jeho vysokoškolských štúdií v Bratislave až po jeho násilnú smrť. Ide o časové rozpätie ohraničené rokmi 1944 – 1951.Dielo prináša kolekciu 84 listov, ktoré odzrkadľujú jeho zmýšľanie, odkrývajú jeho vnútorný svet, ale vovádzajú nás aj do rodinných pomerov, priateľských vzťahov a dobových spoločenských pomerov na Slovensku.