Recenzie:

Skutočný hriech. Na druhej strane Ježiš sa vždy snaží podkopať aroganciu, sebapotvrdenie, chladnú kalkuláciu ega. Jasne to ukazuje celá reč na hore /porov. Mt 5-7/. Ježiš jasne vidí pýchu, sebauspokojenie a z nich plynúce pokrytectvo ako hlavné morálne problémy. "Zanedbali ste, čo je v Zákone dôležitejšie - spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť!"/Mt 23,23/ a namiesto toho dávate desiatky, hovorí Ježiš zákonníkom a farizejom. Ježiš sa zaoberá radikálnymi príčinami zla, a nielen jeho príznakmi. Ján Krstiteľ hovorí o Ježišovi, že prikladá sekeru "na korene /radix/ stromov /Mt3,10/. Väčšina z nás len osekáva konáre a čuduje sa, prečo z kmeňa stále znova vyrastajú kazy. Definícia hriechu, ktorú sa mnohí z nás naučili, znie: "myšlienka, slovo alebo skutok v rozpore s Božím zákonom". Hriech sa definoval tromi bodmi: /1/ Musíš mať plnú vedomosť, /2/ musí to byť vo veľkej veci a /3/ tvoje konanie je plne dobrovoľné. Na prvý pohľad sa to všetko zdá jasné a zrozumiteľné, lenže toto vôbec nie je biblická definícia hriechu, ale právnicka definícia zákona. Stratili sme kontakt s biblickou tradíciou a tým intýmnym osobným bojom, ktorý vyjadruje slovo hriech. Celé sme to preniesli na právnicku úroveň, kde to môžeme jednoducho identifikovať, hanbiť sa za to a vynucovať, aby sa to nedialo. Zaoberáme sa viac vonkajším správaním, na ktoré sa dá poukázať, ktoré je merateľné, definovateľné a kontrolvateľné a dá sa "postaviť pred súd", ak je to to potrebné. Tak to nejde so spravodlivosťou, milosrdenstvom a vernosťou /porov.Mt 23,23/, ktoré Ježiš nazýva tým, čo je v Zákone dôležitejšie. Politici sú zriedka odvolaní z úradu pre klamstvo, lakomstvo alebo ctižiadosť, ktoré považujeme za takmer samozrejmé, ale odvolajú ich vtedy, keď ich pristihnú pri nejakom "horúcom hriechu". Niekoho zahanbiť je oveľa jednoduchšie, keď ide o telesnú záležitosť. Myslím si, že telo dokáže zahanbenie jednoduchšie zniesť. Taktiež je ho možné kameňovať, na rozdiel od spravodlivosti, milosrdenstva a vernosti.

R

repejo (2)

8. novembra 2015

Láska je to jediné, čo si vystačí samo so sebou. Je svojím vlastným cieľom, svojou odmenou, svojím vlastným uspokojením. Nehľadá príčiny svojej existencie mimo seba a nemá bázeň pred ničím okrem seba. Milujem, pretože milujem. To je moja najhlbšia identita, v ktorej a pre ktorú som stvorený. Milovať ľudí "v Bohu" znamená milovať ich len pre nich samých - a nie pre to, čo by mohli pre mňa urobiť alebo preto, aby som sa vďaka nim stal psychicky zdravší či dospel ďalej. Naše transcendentné vedomie vníma druhú osobu ako iné Ja, ako niekoho, kto je Kristom rovnako milovaný ako ja a nie ako objekt, ktorý milostivo obdarujem kresťanským dobrým skutkom. Keď som ešte nikdy nemiloval a láska ma vyčerpáva, je to pravdepodobne preto, lebo druhých ľudí vidím ešte stále ako úlohy, povinnosti alebo ohrozenie namiesto toho, aby som v nich videl zrkadlo a výraz môjho vlastného utrpenia a mojej vlastnej samoty. Nie sme vari my všetci výrazom a účastníkmi Božieho utrpenia a samoty?