ASPEKT

Známa slovenská a slovinská poetka, prozaička a literárna vedkyňa Stanislava Chrobáková Repar sa v tomto súbore textov predstavuje predovšetkým ako literárna kritička a esejistka. Kniha s príznačným titulom odkazujúcim na klasický manifest Hél?ne Cixous Smiech Medúzy je výsledkom autorkinho takmer dvadsaťročného systematického úsilia aplikovať podnety feministického myslenia v slovenskej a slovinskej kultúre. Texty uverejnené v knižnom súbore Bielym atramentom: feministická literárna kritika a gynokritika odzrkadľujú erudíciu S. Chrobákovej Repar ako literárnej vedkyne, ale aj estetičky a filozofky so širším myšlienkovým rámcovaním predmetu výskumu. Pôvodne časopisecky publikované texty (a dva knižné doslovy), doplnené o autorský úvod, sú príspevkom k súčasnému uvažovaniu o literatúre a rodových dimenziách spoločnosti vo viacerých ohľadoch. Autorka v knihe kriticky nasvecuje diela odbornej i krásnej literatúry z pera slovenských i inonárodných autoriek (Blažková, Haugová, Farkašová, Brežná, Juráňová, Cviková, Ferenčuhová, Szymborska, Plath, Kahlo, Makarovič, Ugrešić, Frýdlová, Kalnická, Tokarczuk, Tratnik...), ako aj autorov (Barša, Lipovetsky), ktorí premýšľajú o podobách "ženskosti" a jej konštruovania.

Zuzana Maďarová skúma možnosti feministických prístupov ku kánonu politického či historického myslenia na konkrétnom prípade novembra 1989. Zviditeľňuje účasť žien na nežnej revolúcii, pričom prehodnocuje jej chápanie ako udalosti, ktorú vo veľkých mestách realizovala hŕstka mužov. Zároveň reflektuje spôsoby individuálneho a kolektívneho rozpamätávania sa. Jej kniha odvráva zjednodušujúcim tendenciám prezentácie Novembra a volá po rozrôznených spôsoboch počúvania a rozprávania príbehov o tejto zlomovej súčasti našej histórie.

Správa o umieraní matky nie je veľmi rozšírenou literárnou témou. Slovenská filozofka a spisovateľka sa ňou pokúša zvládnuť dlhé a bolestné odchádzanie blízkeho človeka. Jej „správa“ v procese písania košatie a prináša plastický obraz matky a jej života, ako aj dobového a geografického kontextu, v ktorom sa odohrával.

Písanie švajčiarsko-slovenskej spisovateľky a novinárky Ireny Brežnej formovala zlomová skúsenosť emigrácie v roku 1968. Vynútená aj zvolená viacdomosť sa pre ňu stala zdrojom nevšedných postrehov o spoločnosti na Východe i Západe. Texty v tomto výbere, ktorý je už šiestou autorkinou knihou vychádzajúcou v slovenčine, vznikali v rozpätí rokov 1981 až 2017. Prinášajú rozmanité témy prepojené premýšľavo esejistickým, hravo poetickým a zároveň reportážne konkrétnym uvažovaním o zneužívaní, ale aj o (sveto)občianskom využívaní moci, o strachu z inakosti a vytváraní spoločenstva, o lžiach a ideáloch, o odstupe a blízkosti, o spolužití či jednoducho o jedinečnosti života – v Československu, Rusku, Guinei, Čečensku, vo Švajčiarsku, na Slovensku...

Novela s podtitulom Mor(t)alitka čerpá zo zákulisia literárneho sveta s jeho snobizmom a egocentrizmom. Predovšetkým je však o násilí ukrytom v slove, v zobrazovaní. Ak sa v literatúre stáva z poníženia ženy verejná vec "duchovnej kultúry", nemusí to zostať vždy bez dôsledkov. Tak je to aspoň v tejto malej detektívke, ktorá je zároveň aj zlomyseľnou ponáškou na "vznešenú" literatúru.Ukážka: Kam odišiel? Ako odišiel, veď nikam nešiel, sedel na večierku, čítalo sa z jeho knihy, ktorú zároveň aj krstili, oslavoval, Beáta tam bola tiež, len nie do konca, a teraz sa tešila, že mu zavolá ... Ako to, že odišiel ... navždy ... prečo ... kam ...? Beáta sleduje písmenká, ktoré oznamujú Viliamovu náhlu a tragickú smrť. Nič konkrétne. Ako to, že zomrel? Zavolá mu.

Kniha bola v roku 2009 vo finále Ceny Anasoft litera. Román o živote pani Hviezdoslavovej je v poradí už piatou prozaickou knihou Jany Juráňovej. Tentoraz autorka pri pátraní po neviditeľných históriách žien našla v zaprášených archívoch a vo svojej nemóresnej fantázii kontúry Ilony Országhovej. Náplňou jej života nebol nikto iný ako On, veľký básnik: "A hoci Ilonin život po smrti muža stratil svoju náplň, nestratil význam. Odkedy sa on pominul telesne, starala sa o jeho dielo, o to, čo po ňom zostalo."

Román Slavenky Drakulić Obžalovaná je sondou do problematiky násilia. Skutočnosť, že rozprávačkou i hlavnou postavou je žena, ktorá zabila svoju matku, vieme od začiatku príbehu. Obžalovaná je už sama matkou malej dcéry. Počas súdneho procesu, v ktorom sa odmieta brániť a čokoľvek vysvetľovať, necháva plynúť svoj prúd spomienok: na svoje detstvo, na svoju rodinu a na to ako rástla, dospievala, našla si partnera, porodila dcéru. Na súdnom pojednávaní mlčí, prijíma vinu za svoj skutok a odmieta vysvetľovať svoje motívy. V plynutí spomienok však prerozprávava svoj život od útleho detstva, vysvetľuje dôvody motívy svojho konania, obviňuje i ospravedlňuje matku, ktorá bola tiež obeťou týrania vo svojej rodine. Spomínanie v prvej osobe sa strieda so zábleskami spomienok z detstva, ktoré osvetľujú život hlavnej postavy i ďalších – jej matky, otca, starých rodičov. Matkovražda zostáva pre vonkajší svet nevysvetlenou a nevysvetliteľnou. Vo vnútornom monológu však hlavná postava svoj čin dokonale objasňuje hoci ho neospravedlňuje, berie zaň plnú zodpovednosť, no priamo i nepriamo poukazuje i na zodpovednosť tých, ktorí spravodlivosti v súdnej sieni navždy unikli a zostali nepoznaní i nepotrestaní. Autorka cez krutý osud ženy – vrahyne zobrazuje a analyzuje kruh násilia, ktorý práve ona tragicky uzatvára, aby už nemohol pokračovať.

Vo svojej novej knihe spojila známa prozaička a dramatička Jana Juráňová tri cudzie príbehy: sú civilné, uštipačné, ironické, melancholické, detailné, nahnevané, rezignované aj vyrovnané, no predovšetkým zrelé, plné rešpektu voči životnej sile svojich protagonistiek. V prózach Zuzana a zopár starcov, Obeť a Cudzí príbeh tematicky spracováva mediálnu manipuláciu, brutálnu vraždu a účelovosť vo vzťahoch, venuje sa skryto i otvorene tolerovanej sociálnej nespravodlivosti a sleduje, ako súčasný bežný život často vyrastá z vlákien minulého režimu a aké metódy klamania nám pomáhajú ukryť pred nami samotnými to, čo vidíme.

„... v starobe človek potrebuje optimizmus, ak ju má prežiť.“13 listov, 13 prozaických zastavení vznikalo v rokoch 2002 až 2005. Autorka žila v tomto období starostlivosťou o ťažko chorého manžela. V jej podaní dostáva každý end šancu stať sa happyendom hodným láskyplného humoru, korenistej irónie a hrejivej obraznosti. Z obsahu:Bermudský trojuholník Kyanid Hazardy Čierne humory Myš Uvaríme si šodó Erazmus a dcéry Unikát "Pán kráľ, žaloba!" Všetky moje zvieratá Orgovány ...

Rozprávačka v poradí druhej knižne vydanej prózy Eleny Elekovej vidí svet cez farby všedných existenciálnych situácií – dúhové odtiene krvi, fialový sneh, nezávislú a nekompromisnú bielu nemocnice, v ktorej pracuje. Jej zápachu čelí vôňou začiatku i konca ľudského života: „Ale detstvo i staroba majú naozaj jedinečnú, sebe vlastnú vôňu. A netýka sa plienok. Ibaže v nemocnici ju prekrývajú práve tie výlučky; jedna z vecí, na ktoré som si ťažko zvykala. Ešte i teraz mám so svojím citlivým nosom občas problém, preto si tuho škrobím uniformu levanduľovým škrobom. Levanduľa vraj upokojuje.“ Vlastným i cudzím očakávaniam voči svojmu životu zasa vzdoruje pokojným úsmevom: „Žijem si ako stará dievka a niekedy, občas, chvíľkami aj ako slobodná.“ Ako vášnivá čitateľka vo svojich tridsiatich deviatich rokoch už vie, že život sa odohráva skôr v útržkoch než v klenutých veľkých príbehoch.

Život a písanie Ireny Brežnej poznačila skúsenosť emigrácie z Československa do Švajčiarska v roku 1968. Tento zlomový zážitok tvorí skryté aj očividné podložie jej reportáží, esejí a próz. Román s dvojznačným názvom Nevďačná cudzinka predstavuje vyvrcholenie literárne originálnej, humornej a zároveň premýšľavej práce s osobným a kolektívnym smútkom. Kniha bola preložená do viacerých jazykov a získala Literárnu cenu Švajčiarskej konfederácie. Prostredníctvom dvoch spomienkových vrstiev prepojených rozprávačkou v prvej osobe, ktorá reflektuje jednak vlastné zážitky z udomácňovania v novej krajine, jednak v role tlmočníčky sprostredkováva pohnuté osudy súčasných migrantov, sa zúfalstvo zo straty pôvodnej vlasti mení na radosť zo získavania nových, hybridných identít v cudzote najrôznejšieho druhu.

Číta: Božidara Turzonovová Celkový čas: 6 hodín 1 minúta Aj kniha o starobe môže byť osviežujúca, múdra, nie mudrlantská.Athill má zmysel pre humor, je Britka, dožila sa 101 rokov a je úplne cool. O starobe píše s ľahkosťou, no bez zľahčovania ako 89-ročná. Prechádza cestu, po ktorej ideme všetci, nechvastá sa aktívnym starnutím, priznáva bolesti, chátranie tela a so všetkým sa vyrovnáva nekonvenčne a smelo.

Memoárová próza Niekde ku koncu britskej spisovateľky a editorky Diany Athill (1917 - 2019) práve vyšla v Knižnej edícii ASPEKT. Autorka ju napísala ako 89-ročná a pod názvom Somewhere towards the End vyšla v roku 2008 ako v poradí jej piata spomienková kniha. O starobe – vlastnej i svojich blízkych – píše s ľahkosťou, no bez zľahčovania. „Keď sa začnete zaoberať starobou, narazíte na to, že sa nechcete nechať deprimovať a kaziť náladu ešte aj iným, a tak sa snažíte zameriavať skôr na príjemnejšie stránky života.“ Athill sa vyrovnáva s vlastným životom bez pátosu, ľútosti, sentimentu, triezvo, s humorom, vecne, ale nie sucho. Priznáva zlyhania, spomína na inšpiratívne vzory, vysmieva sa z nafúkanosti kultúrnych ikon svojej doby, spomína na lásky, partnerské, sexuálne vzťahy, priateľstvá, rodinné putá a napriek veku, v ktorom knihu napísala, sa so životom nelúči, iba prehadzuje pomyslenú rýchlosť. Skúma možnosti bežného života, radosti i smútky, záťaže i to, čo v starobe človeka oslobodzuje. Rekapituluje temné i svetlé stránky mladosti, stredného veku i staroby. Prechádza cestu, po ktorej ideme všetci, osvetľuje ju, komentuje, nechvastá sa aktívnym starnutím, priznáva bolesti, chátranie tela a so všetkým, čo ju zaťažuje, sa vyrovnáva nekonvenčne a smelo. Láska, sklamanie, choroba, smrť, náboženská viera či neviera, vzťahy, rodičovstvo, sex, starostlivosť videné z jej uhla pohľadu sú nové a zároveň dôverne známe. Aj kniha o starobe môže byť osviežujúca, triezva, múdra, nie mudrlantská. Athill má zmysel pre humor, je Britka, dožila sa 101 rokov a je úplne cool. Knihu z angličtiny preložila Jana Juráňová, redakčne spolupracovala Jana Cviková a o grafickú stránku sa postarala Jana Sapáková.

Knižný rozhovor so známou tvárou Kultúrneho života a Slobodnej Európy – novinárkou, redaktorkou, prekladateľkou, filmovou a politickou publicistkou Agnešou Kalinovou je prvou publikáciou nového radu Rozhovory ASPEKTU. Kalinová v rozhovore s Janou Juráňovou pútavou formou predstavuje svoj život v siedmich kapitolách: Detstvo – mladosť: 1924 – 1942; Vojna – deportácie: 1942 – 1945; Po vojne v Bratislave: 1945 – 1955; Od neslobody k slobode a späť: 1956 – 1959; Normalizácia – emigrácia: 1959 – 1978; Emigrácia: 1978 – 1990; Návraty tam a späť: 1990 – 1995. Čitateľky a čitatelia majú možnosť sledovať jej život v medzivojnovom Československu (narodila sa v Košiciach, vyrastala v Prešove, kde prežila šťastné detstvo), osudy jej široko rozvetvenej rodiny i spôsob života židovskej komunity na východnom Slovensku pred druhou svetovou vojnou. Ako študentka musela z dôvodu zákazu štúdia pre židovskú mládež opustiť školu a pred hrozbou deportácií sa ukryla v katolíckom kláštore v Budapešti. Až po vojne sa dozvedela, že rodičia a mnohí ďalší a ďalšie z rodiny zahynuli počas vojny v koncentračných táboroch. Život Kalinovej pokračuje po vojne v Bratislave. Z jej rozprávania sa dozvedáme o jej súkromí i práci v rôznych redakciách, o politickej situácii v Československu 50. rokov, o Pražskej jari, normalizácii až po vysťahovanie z Československa, život v Mníchove a návraty po roku 1990.

Literárny vedec Derek Rebro využíva v monografickej práci Jej mesto v jeho svete? rod ako analytickú kategóriu, aby z dosiaľ nezohľadňovaných východísk preskúmal zložité vzťahy urbánneho a rustikálneho vo vybraných zbierkach Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej a Jozefa Mihalkoviča. Už vo svojej prvej literárnovednej monografii s výrečným názvom Ženy píšu Poéziu, muži tiež ponúkol autor feministickými teóriami dotované interpretácie tvorby šiestich súčasných slovenských poetiek, pričom sa sústredil na inovatívne spôsoby, ktorými sa vpisujú do androcentrického jazyka. Jednou z týchto autoriek bola Lýdia Vadkerti-Gavorníková, ku ktorej dielu sa v iných súvislostiach vracia aj vo svojej novej knihe.

Z predchádzajúcej spomienkovej knihy – rozhovoru s Agnešou Kalinovou Mojich 7 životov - si Jana Juráňová odniesla viacero načatých príbehov. Jeden z nich sa stal inšpiráciou pre prózu Nevybavená záležitosť. Autorka sa cez príbeh mladej ženy na starom portréte ponára do životov iných, aby do nich vtiahla aj nás: so zmyslom pre kontrast detailne konkretizuje priestory, do ktorých jemne a hĺbavo skicuje protagonistky svojej prózy (ja-rozprávačku, Editu, Mačku, Soňu, Marišku...) a ich interakcie s okolím. V útržkoch minulosti sa tu zrkadlí súčasnosť a vice versa.

Číta: Marta Sládečková Celkový čas: 4 hodiny 51 minút Úspešný autobiografický román po nemecky píšucej autorky slovenského pôvodu Ireny Brežnej - v nemeckom origináli vyšla táto próza až po slovenskom vydaní a získala veľký ohlas v priestore nemeckého jazyka, ktorý sprevádzal aj záujem o jej preklad do viacerých jazykov. Prostredníctvom detskej hrdinky Jany, ktorej mama „zmizla" vo väzení, oživuje spoločenskú atmosféru rokov päťdesiatych, ale i fantazijný čas detstva plný veľkých pocitov a činov.Autorka žijúca vo Švajčiarsku píše svoje súkromné dejiny z Trenčína 50. rokov. Spomienky na detstvo filtruje cez poučene naivistický pohľad, rafinovane zarámovaný kontextom životnej skúsenosti zrelej ženy, ktorej nechýba zmysel pre humor, ba až satiru.„Páči sa mi ostať ležať a byť mŕtva, keď som sa obetovala za druhých. Škoda, že je už po vojne aj po Veľkej revolúcii a naši proletári sú slobodní. Všetko dôležité je vykonané, teraz už len musíme byť šťastní, a to je strašne ťažké.“Vydanie audioknihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.Nahrávka a mix BMT studio 2024 | autor: © Irena Brežná 2010 | interpret: Ⓟ Marta Sládečková 2024 | zvuk © Miroslav Králik 2024 | hudba © DeepHarmony 2024 | réžia © Barbora Kardošová 2024 | obálka © Jana Sapáková 2010 | grafická úprava © Ryc Trable 2024 | Vyrobila: WISTERIA BOOKS s.r.o. Bratislava .Ⓟ 2024 © 2024 | Vydanie prvé | Logo FPU

Autorka žijúca vo Švajčiarsku píše svoje súkromné dejiny z Trenčína 50. rokov. Spomienky na detstvo filtruje cez poučene naivistický pohľad, rafinovane zarámovaný kontextom životnej skúsenosti zrelej ženy, ktorej nechýba zmysel pre humor, ba až satiru. „Páči sa mi ostať ležať a byť mŕtva, keď som sa obetovala za druhých. Škoda, že je už po vojne aj po Veľkej revolúcii a naši proletári sú slobodní. Všetko dôležité je vykonané, teraz už len musíme byť šťastní, a to je strašne ťažké.“