Andrea Rimová

Temná romantika prichádzaNečakané stretnutie s dávnou kamarátkou prinesie Saši pozitívnu vlnu zmien a jej sny sú na dosah. Úprimné priateľstvo, skvelý muž a vyhliadky na spoločnú budúcnosť...Keď Saša pri maminom hrobe natrafí na záhadného Hansa, prebudí sa v nej zvedavosť. Bola to naozaj nehoda? Aké tajomstvo ukrýva Hans dlhých tridsať rokov? Ako to všetko súvisí s mužom, za ktorého sa plánuje vydaťNáhodná návšteva u Hansa sa premení na nočnú moru. Chodba hrôzy sa stáva miestom, kde sa platí za chyby a kde nie je čas na ľútosť či odpustenie. Iba na záchranu a zúfalý boj o prežitie.

Niekedy sa aj v dave ľudí za slnečného dňa môže človek cítiť ako sám v búrke...Laurin život sa skomplikuje, keď bez stopy zmizne jej podnájomníčka Alica. Nikto netuší, čo sa mohlo stať. V čase príprav vlastnej svadby sa Laura rozhodne pátrať po stratenej žene. Postupne však zisťuje, že existujú otázky, na ktoré je lepšie nepoznať odpoveď. V hre je toho oveľa viac, ako si myslí.Podarí sa Laure odhaliť pravdu a nájsť Alicu? Čo všetko sa skrýva za záhadným zmiznutím?Najnovší román z pera Andrey Rimovej, autorky temnej romantiky, je rozhodne čítanie, ktoré nebudete vedieť pustiť z rúk.

On, ona a nesplnené sny. Mrazivý strach z ohňa. Desivé tajomstvá. Ak veríte na náhody, nepochopili ste silu osudu.Škatuľka pripomínala starú skrinku z dobrodružného filmu o poklade. Tušila som, že v nej bude niečo príliš osobné. Priveľmi vzácne. Nečakala som, že v nej nájdem šperky. Skôr som to odhadovala na zápisky. Bol v nej zošit. Obyčajný školský zošit tehlovej farby. Určite bol veľmi starý. Do rovnakého písala moja mama svoje prvé diktáty. Ukazovala mi ich, keď som chodila na strednú školu. Privoňala som k zošitu a pocítila som jemný pivničný zápach. Na prednej strane nebolo nič napísané. Potom som ho otvorila. Mal širšie vyblednuté riadky, ktoré zívali prázdnotou. Otočila som stránku v nádeji, že sa nerozpadne, keďže zošit existoval na tomto svete minimálne štyri desaťročia. A tam to stálo. Čierne na bielom. Milá Zornička! Slová adresované mne. Stuhla som a položila škatuľu na nočný stolík. Vankúš opretý o stenu sa medzičasom zosunul, tak som si ho upravila a pohodlne sa usadila. Erny, ty si mi napísal odkaz! Keď čítaš tieto riadky, asi som už preč. Vieš, ako to myslím…

Policajný vyšetrovateľ Libor žije roky v nefungujúcom manželstve. Deficit lásky rieši povrchnými mileneckými vzplanutiami, a až keď do jeho života nečakane vpadne nespútaná Hana, zažíva vytúžené šťastie. Čo ak je však jeho osudová žena zapletená do vraždy, ktorú vyšetruje? Libor sa ocitá v bludisku neistých citov a čeliac zoči-voči temnej minulosti sa zúfalo snaží nájsť cestu von.

Lívia sa vďaka negatívnym spomienkam na detstvo riadi v živote heslom: Raň, aby neranili teba. Keď stretne Adama, zisťuje, že aj ona dokáže milovať a byť ľudská. Aká je však pravá tvár muža s obrúčkou, ktorý sa vrúti do jej života ako tornádo a prevráti ho naruby? Je ich láska skutočne tou, ktorá prekoná všetky prekážky a pretrvá navždy?„Mala som pocit, že môj svet sa pomaly rúca. Ako domček z kariet. Postupne padá jedna karta za druhou, až nezostane nič. Nikdy som nebola anjelsky dobrá a ľudí som využívala. Nebola toto všetko daň za spôsob života, ktorý som viedla?“Za chyby sa platí. A cena je privysoká… Nájde Lívia pokoj v duši po tom, ako vyjde na povrch celá pravda? Je možné len tak zabudnúť na niekoho, kto vám zlomil srdce? Čo všetko sa musí stať, aby ste raz boli schopní odpustiť? Príbeh plný emócií, klamstiev, šťastia, sĺz, bolesti i nečakaných udalostí, ktoré dokážu zmeniť aj tú najkrajšiu realitu na pravý opak. „Celý život som sa bránila, bála som sa pustiť niekoho do svojho srdca, a keď som to urobila jediný raz, dostala som boľavú ranu pod pás. A verila som, že pomsta mi pomôže cítiť sa lepšie. Môj plán mi pripadal ako z argentínskej telenovely plnej intríg a zlomyseľnosti. Držať sa ho, alebo odbočiť a len mu povedať, nech vypadne, že už viem všetko?“

Nad dlhoročným priateľstvom dvoch mladých žien visí Damoklov meč, keď Viktória neplánovane podľahne sile okamihu a strávi noc s Tamariným priateľom tesne po tom, ako ju požiada o ruku.V našich očiach prebiehal dlhý nemý rozhovor. A potom akoby zastal čas. Z plamienka, s ktorým sme sa v tej chvíli hrali, vznikal v našich myšlienkach obrovský požiar schopný zničiť všetko okolo. A predsa sme ho nezastavili, ešte kým sme mohli. Vrhli sme sa na seba ako hladný človek na tanier s jedlom, prisali k sebe svoje pery, dlane, telá a brali si všetko, čo bolo na dosah.Uvedomujú si, že napriek nekonečnej láske k Tamare zlyhali."Ostane to len medzi nami. Spravili sme hlúposť. No kto ich nerobí? Obaja na tom máme rovnakú vinu. Zabudneme," vyhlásil a ja som mu verila.Napriek tomu, že do Viktóriinho života vstúpi nový muž a jej hriech je s prívalom novej lásky potlačený, pravda vypláva na povrch a má široký dosah. Keby mi niekto pred plesom povedal: "Zajtra príde deň, ktorého ti bude navždy ľúto", ani by som nevystrčila nos z domu. Zostalo niečo nezranené?Nech prší, keď plačem je román o dôsledkoch nerozvážneho konania a o chybe, ktorá sa neodpúšťa...

Detstvo bez otca, matkin odmietavý prístup, nefungujúce vzťahy s mužmi... Napriek všetkému je Laura šťastná. Práca snov v časopise ďaleko od domova dáva jej umeleckej duši krídla a napĺňa ju. Všetko sa zmení v momente, keď sa jej mama zraní pri páde a je odkázaná na dcérinu pomoc. Laura sa po dôkladnom zvážení rozhodne odcestovať domov. Jej motiváciou nie je mamino skoré uzdravenie, ale tajný ateliér, ktorý si zriadi na povale domu. Tam sa konečne naplno oddáva svojej veľkej vášni a tvorí abstraktné obrazy.Náhodné stretnutie s bývalým spolužiakom Viktorom v nej rozpáli oheň túžby po láske, ale zároveň podnieti zvedavosť a začne sa zaujímať o rodinné tajomstvá. Prečo otec odišiel a viac sa neozval? Prečo je mama studená ako Aljaška? Známy a úspešný maliar Krištof vidí v Laurinej tvorbe potenciál a navrhne jej spoluprácu. Zdanlivo jednoduchý príbeh ženy, ktorá sa dotýka svojho sna, narušia pravda a zákerný vrah. Vtrhnú do jej života v tej najnevhodnejšej chvíli. Laure začína byť jasné, že život je radosť a zároveň boj a že niekedy nám zostanú len modlitby za krutých...