Anna Baroková

Spoznanie života a duchovnej skúsenosti svätej Veroniky Giuliani pomáha veriacim priblížiť sa k Bohu. Jej život bol taký obdivuhodný a obohatený Božími darmi preto, že dokázala to, čo málokto: vybrala si ťažkú cestu kríža až na Kalváriu, a tá ju priviedla k vrcholom lásky. Veronikiným poslaním je pozdvihnúť pred duchovný zrak veriacich Ukrižovaného Pána Ježiša a bolestnú Pannu Máriu, ich nesmiernu lásku k nám a ukázať na milosti, ktoré ponúkajú. Veronikinu misiu obsahuje jej meno: Veronika, t. j. pravdivý obraz: stala sa naozaj živou, vernou kópiou ukrižovaného Ježiša a tým i jeho múdrosti a lásky.

Jeden z pomerne nových pojmov v cirkevnej terminológii je pojem „pedagogika svätosti“. Zaviedol ho svätý pápež Ján Pavol II. v apoštolskom liste Novo millennio ineunte: „Cesty svätosti sú osobnými cestami. Vyžadujú si opravdivú a vlastnú pedagogiku svätosti. Je príhodný čas znovu presvedčivo predostrieť všetkým túto 'vysokú úroveň' každodenného kresťanského života“ (NMI 31). Tento pojem je značne široký – publikácia predstavuje jeden z konkrétnych príkladov jeho realizácie. Vychádza zo života a denníkov svätej Veroniky Giuliani. Je pokračovaním knihy „Veronika Giuliani: svätica pre dnešné časy“. Prináša jej život ako školu svätosti a duchovné sprevádzanie v zornom uhle pedagogiky svätosti, pretože Veronika bola magistrou noviciek a neskôr aj predstavenou. Jej úlohou bolo teda sprevádzať po cestách Ducha Svätého mladé dievčatá, ktoré sa rozhodli pre zasvätený život. Neznamená to však, že by jej život a duchovné rady boli užitočné len pre zasvätených – sú prospešné všetkým katolíkom a školou svätosti neobyčajne aktuálnou aj dnes.

Názov „Františkánska mariológia...“ neznamená, že by františkáni mali inú, osobitnú mariológiu, ale vyjadruje, že františkáni sa v pravom čase pričinili o hlbšie chápanie právd o Panne Márii, čím obohatili celú Cirkev.Panna Mária má z Božej vôle výnimočné postavenie v dejinách spásy: dokazuje to skutočnosť, že sa o nej píše v prvej i poslednej knihe Svätého písma. Je rozhodujúcim spôsobom vložená do vášnivého nepriateľského duchovného boja, boja na život a na smrť, ktorý vo svete reálne existuje. Tak ako kedysi v rajskej záhrade, aj v súčasnosti sa diabol neúnavne usiluje oddialiť svojimi intrigami srdcia ľudí od Boha, aby ich zvádzal a priviedol do večného nešťastia. Súčasná katechéza nutne potrebuje mariológiu. Je veľmi žiaduce, aby aj dnešná mládež poznávala a vytvárala si osobný vzťah so „Ženou odetou slnkom“ ako s vlastnou duchovnou mamou, aby v živote neblúdila a nedávala sa klamať zákerným, ale aj inteligentným Božím odporcom sľubujúcim to, čo nemôže dať. Mária bezpečne privádza k Ježišovi. Jej Nepoškvrnené Srdce je ako Noemova archa v čase potopy. Františkánski mariánski svätí obohacujú mariológiu svojím špecifickým spôsobom, lebo odovzdali ďalším generáciám o Panne Márii to, čo spoznali hlavne v modlitbe na kolenách, zo živého bytostného vzťahu s ňou. Mariánska spiritualita spojená s františkánskou napomáha efektívnosti, životnosti, dynamike katechézy, podporuje novú evanjelizáciu a šírenie Božieho kráľovstva.

Po prečítaní tohto diela vzniká v človekovi dojem, že sv. František akoby žil spolu s nami v našej dobe. Nielen pozitívne vysvetľuje náuku o sviatosti Eucharistie, prechováva k nej úctu a poklonu, ale je postavený pred riešenie, možno najťažšieho problému, s akým sa stretával u ľudí a je mimoriadne aktuálny aj dnes.Ľudí odvádzal od úcty k Eucharistii hriešny, pohoršlivý život niektorých kňazov, ktorých Kristus ustanovil za vysluhovateľov tejto sviatosti. Ak on vyzýval k poklone tejto Sviatosti a k sv. prijímaniu, stretával sa často so spomínanými výčitkami voči kňazom. Ale u neho nenájdeme ani jednu výčitku voči kňazom, lebo on si tak všímal prítomnosť Pána Ježiša v Eucharistii, že „nevidel“ a nemyslel na tieto nešťastné skutočnosti. Ak sa stretol s takým kňazom, alebo sa ľudia sťažovali na takýchto kňazov, v pokoji obhajoval ich veľkosť, ktorá spočíva vo sviatostnej moci premieňať chlieb a víno na Kristovo telo a krv, a ktorú nemajú sami od seba, ale od samého Krista, ktorú im daroval vo sviatosti Posvätného stavu. Sám sa za nich modlil, vyzýval k modlitbám za nich. Kde to bolo možné, napomínal s veľkou láskou a úctou k obráteniu a pokániu, avšak nemalo to žiaden negatívny vplyv na jeho úctu k Eucharistii v ktoromkoľvek kostole, kde sa nachádzala.Uvedomoval si, že nie anjeli, ale ľudia sú kňazmi Nového zákona, ktorí budú prísne súdení a odsúdení, ak nebudú robiť pokánie, ale tu na zemi ich moc má stále rovnaké účinky.