Daniel Šustek

„Čím hrniec navrie, tým i páchne, hovorí naše porekadlo. Vo mne mrela túžba vidieť šíry boží svet...“ Klasika zo Zlatého fondu SME.

Rozprávanie Daniela Šusteka nám umožňuje dokonalejšie poznať pomery v Amerike, do akých prichádzali koncom 19. storočia naši vysťahovalci.

Keď dnes čítame, ako sa v druhej polovici 19. storočia cestovalo do Ameriky, ani sa nám to nechce veriť. Veď cesta cez Atlantický oceán trvala temer tri týždne! A pohodlie na lodi? Pre tých, čo si nemohli zaplatiť osobitnú kajutu, musela stačiť obyčajná pričňa v spoločnej miestnosti, kde sa tiesnilo až dvadsať ľudí. Stravovanie? Čakanie vo fronte s miskou v ruke. Koľkotisíc našich vysťahovalcov dostalo sa takto do Nového sveta!

„Do sýrskeho Bejrutu dostal sa Šustek 21. marca 1871 loďou, na ktorej ho v spánku okradli do posledného groša. Jeho položenie nebolo na závidenie. Našiel si však prácu, hoci spočiatku iba za byt a stravu, ktorá veru nebola chýrna. Lež neskoršie, keď dokázal, že je vo svojom remesle naozaj dobrým odborníkom, dostal prácu u talianskeho majstra, u ktorého zostal až do svojho odchodu do Ameriky.“ Klasika zo Zlatého fondu SME.