Edita Steinová

Listy nemecko-židovskej katolíckej filozofky, mystičky a obete holokaustu Edity Steinovej z rokov 1916 - 1942 tvoria prirodzený doplnok k jej autobiografii Príbeh jednej židovskej rodiny. Hovoria nielen o zásadných udalostiach z jej života, ale autorka v nich zároveň odhaľuje svoj najhlbší osobnostný rozmer. Vyžaruje z nich ľudskosť, snaha o pravdu, spravodlivosť a pomoc iným pri riešení ťaživých životných problémov, otvorenosť, jednoduchosť, múdrosť i hlboká náboženská viera - dokonca aj v najťažších chvíľach jej života. Čitateľ tak dostáva intímny portrét veľkej ženy a mysliteľky v súkromí, pri filozofickej i pedagogickej práci, rodine, aj vo vlastnej tvorivosti a kontemplatívnom živote v kláštore. Zároveň získava obraz aj o kultúrnom a politickom živote v Nemecku jej doby, ktorý tvorí širšie pozadie jej korešpondencie.

Listy nemecko-židovskej katolíckej filozofky, mystičky a obete holokaustu Edity Steinovej z rokov 1916 - 1942 tvoria prirodzený doplnok k jej autobiografii Príbeh jednej židovskej rodiny. Hovoria nielen o zásadných udalostiach z jej života, ale autorka v nich zároveň odhaľuje svoj najhlbší osobnostný rozmer. Vyžaruje z nich ľudskosť, snaha o pravdu, spravodlivosť a pomoc iným pri riešení ťaživých životných problémov, otvorenosť, jednoduchosť, múdrosť i hlboká náboženská viera - dokonca aj v najťažších chvíľach jej života. Čitateľ tak dostáva intímny portrét veľkej ženy a mysliteľky v súkromí, pri filozofickej i pedagogickej práci, rodine, aj vo vlastnej tvorivosti a kontemplatívnom živote v kláštore. Zároveň získava obraz aj o kultúrnom a politickom živote v Nemecku jej doby, ktorý tvorí širšie pozadie jej korešpondencie.

Výber z prednášok. Cesta viery nám dáva viac ako cesta filozofického poznania: Boha osobne blízkeho, milujúceho, milosrdného a istotu, akú nemá žiadne prirodzené poznanie. (Edita Steinová)Prednášky Edity Steinovej o žene a jej určení sú ojedinelým dielom v rámci kresťanskej reflexie o žene. Sú aktuálne a súčasné, prispievajú k dialógu o feminizme v spoločnosti a Cirkvi. Jej texty sú odporúčaním, ako chápať určenie ženy a ako ju viesť, vychovávať a formovať k naplneniu jej určenia. Učia nás, ako vnímať a prežívať tajomstvo osoby každého človeka, ženy samej, ale aj muža, odlišných, ale aj rovnocenných ako Božích detí. Nádherné je spolu s ňou odkrývať tieto velké pravdy o človeku a zasadiť ich ako semienka do každodennej reality a jej prežívania.Názory Edity Steinovej mali značný vplyv na filozofický vývin a personalizmus Jána Pavla II., ktorý v reči pri jej vyhlásení za patrónku Európy ocenil práve jej prínos v oblasti boja za práva žien a rozpracúvanie kresťanskej feministickej antropológie.

Edita Steinová – Terézia Benedikta z Kríža (1891 – 1942) – bola nemecko-židovská katolícka filozofka, mystička, mučeníčka. V roku 1912 sa stala žiačkou Edmunda Husserla na univerzite v Göttingene, neskôr pôsobila ako jeho asistentka na univerzite vo Freiburgu. Ako žene jej neumožnili habilitovať sa u Husserla ani na iných univerzitách vo vtedajšom Nemecku. Pri práci na preklade spisu Tomáša Akvinského O pravde sa bližšie zoznámila s katolíckou filozofiou. V roku 1922 bola pokrstená a o jedenásť rokov vstúpila do karmelitánskeho kláštora. V roku 1932 začala prednášať na Pedagogickom inštitúte v Münsteri, ale po nástupe nacistického režimu musela miesto opustiť. Dňa 2. augusta 1942 ju v kláštore zatklo Gestapo, spolu s jej rodnou sestrou Rózou, ktorá ako konvertitka tiež vstúpila do karmelitánskeho rádu. Obe transportovali do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde zahynuli v plynovej komore – pravdepodobne 9. augusta 1942. Edita Steinová sa stala prvou kanonizovanou ženou židovského pôvodu. Pápež Ján Pavol II. ju 1. októbra 1998 vyhlásil za svätú a súčasne za spolupatrónku Európy. Jej osud, ale aj rozsiahle filozofické dielo, v ktorom sa pokúsila o syntézu fenomenologickej filozofie a tomizmu patria k základným pilierom európskeho duchovného vedomia.Čím je človek a aké sú štruktúry jeho bytia od biologických po duchovné? Ako poznať a pochopiť jeho individualitu a postavenie vo svete? Aký je jeho vzťah k transcendentnému bytiu? Na tieto otázky sa Edita Steinová snaží nájsť odpoveď v prednáškach na tému stavby ľudskej osoby z rokov 1932 a 1933. V tejto práci spája fenomenologické prístupy so scholasticko-tomistickou koncepciou človeka najmä u Tomáša Akvinského. Autorka skúma človeka na stupňoch jeho bytia ako fyzické telo, živú bytosť, bytosť s dušou a obdarenú duchom. Chápanie človeka ako slobodnej, duchovnej bytosti, mikrokozmu otvoreného dovnútra a navonok, schopnej zodpovedného života a hľadača Boha, rozvíja v hlbokých analýzach jeho vnútra, duševného života a formovania individuality ako sociálnej a kultúrnej bytosti. Svoje úvahy orientuje smerom k filozofii výchovy v duchu kresťanskej metafyziky.

Edita Steinová (1891 – 1942) – filozofka a rehoľná sestra (karmelitánka) mala v úmysle svoje prednášky na Nemeckom inštitúte pre vedeckú pedagogiku v zimnom semestri 1932/33 na tému filozofickej antropológie doplniť v ďalšom semestri prednáškami z teologickej antropológie, bez ktorej je, podľa nej, chápanie človeka a jeho bytia vo svete neúplné. Na to však už v dôsledku politickej situácia nemala možnosť. Zostali preto v rukopise, ktorý vyšiel tlačou až po 2. sv. vojne v neúplnej podobe. Spis Čo je človek?, Teologická antropológia predstavuje fundovanú prácu o obraze človeka ako je obsiahnutý v katolíckej dogmatike a učení o viere. Edita Steinová v ňom na základe dôkladného štúdia problematiky podáva obraz človeka ako jednoty duše, ducha a tela, bytosti obdarenej rozumom, slobodnou vôľou a milosťou, schopnej poznania pravdy a dobra. Popisuje človeka v štádiách stvorenia, pádu a Vykúpenia, rozoberá problematiku milosti a sviatostí ako základu duchovného života človeka a kriticky vystupuje proti tzv. modernistom. Načrtnuté myšlienky rozvíja neskôr ďalších prácach. Dielo umožňuje pohľad do hĺbky filozoficko-teologického myslenia Edity Steinovej a ukazuje ju ako významnú mysliteľku našej doby.

Edita Steinová (1891 – 1942), filozofka a rehoľná sestra (karmelitánka) mala v úmysle svoje prednášky na Nemeckom inštitúte pre vedeckú pedagogiku v zimnom semestri 1932/33 na tému filozofickej antropológie doplniť v ďalšom semestri prednáškami z teologickej antropológie, bez ktorej je, podľa nej, chápanie človeka a jeho bytia vo svete neúplné. Na to však už v dôsledku politickej situácia nemala možnosť. Zostali preto v rukopise, ktorý vyšiel tlačou až po 2. sv. vojne, v neúplnej podobe. Spis Teologická antropológia predstavuje fundovanú prácu o obraze človeka ako je obsiahnutý v katolíckej dogmatike a učení o viere. Edita Steinová v ňom na základe dôkladného štúdia problematiky podáva obraz človeka ako jednoty duše, ducha a tela, bytosti obdarenej rozumom, slobodnou vôľou a milosťou, schopnej poznania pravdy a dobra. Popisuje človeka v štádiách stvorenia, pádu a Vykúpenia, rozoberá problematiku milosti a sviatostí ako základu duchovného života človeka a kriticky vystupuje proti tzv. modernistom. Načrtnuté myšlienky rozvíja neskôr ďalších prácach. Teologická antropológia umožňuje pohľad do hĺbky filozoficko-teologického myslenia Edity Steinovej a ukazuje ju ako významnú mysliteľku našej doby.Doslov: Doc. Dr. Theol. Alžbeta Dufferová, PhD.

Pokus o výstup k zmyslu bytia. Edita Steinová (1891– 1942) bola významná nemecko-židovská katolícka filozofka a rehoľníčka. Od roku 1932 prednášala na Pedagogickom inštitúte v Münsteri, ale po nástupe nacistického režimu musela učiteľské miesto opustiť. Začiatkom augusta 1942 ju Gestapo odvlieklo z kláštora do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde o niekoľko dní zahynula v plynovej komore.Vo svojom výnimočnom a zásadnom diele Konečné a večné bytie, ktoré napísala roku 1936, keď sa z verejného pôsobenia utiahla do kláštora (vyšlo až po druhej svetovej vojne), sa pokúsila o systematické skúmanie vzťahu aristotelovsko-tomistickej filozofie a fenomenologického skúmania k problematike bytia a jeho poznania. Analýzy bytia, vrátane osobného, personálneho bytia, i skúmanie ciest k nemu, ju priviedli k filozoficko-mystickému predpokladu základu a podstaty všetkého konečného bytia vo večnom, nevyčerpateľnom bytí (Boh). V hlbokých úvahách o človeku analyzuje podstatu jeho duchovného života a hľadanie zmyslu jeho existencie. Dielo možno považovať nielen za vrchol jej fenomenologického projektu, ale aj za jej duchovný testament.

Edita Steinová (1891 – 1942) – filozofka, rehoľníčka a obeť holokaustu začala svoje autobiografické poznámky písať po nástupe nacizmu k moci a začiatku prenasledovania židovského obyvateľstva. Vo svojom nedokončenom diele sa vracia do rokov detstva a mladosti vykreslených na pozadí každodenného života jednej židovskej rodiny v cisárskom Nemecku na začiatku 20. storočia. Prináša spomienky na svoje študentské roky vo Vroclave (1911 – 1913), Göttingene (1913 – 1915), pôsobenie v sanitárnej službe v poľnej nemocnici v Hraniciach na Morave (apríl – september 1915), štúdium fenomenológie a filozofické prostredie okolo zakladateľa fenomenológie Edmunda Husserla, až po ukončenie štúdia (1915), zloženie doktorskej skúšky (1916) a nástup do funkcie Husserlovej asistentky vo Freiburgu. Pútavý text, v ktorom opisuje rodinné vzťahy, zážitky v školskom prostredí, skúsenosti, priateľstvá, nádeje aj sklamania a tiež vášnivú oddanosť štúdiu a hľadaniu pravdy, umožňuje hlbšie poznať jej osobný, rodinný i vedecký život a zároveň vystupuje ako svedectvo o ľudských a osobných kvalitách tejto neobyčajnej ženy ako aj epochy, v ktorej sa formovali jej budúce postoje a názory na človeka a jeho miesto vo svete.

Edita Steinová (1891– 1942) bola významná nemecko-židovská katolícka filozofka a rehoľníčka. Od roku 1932 prednášala na Pedagogickom inštitúte v Münsteri, ale po nástupe nacistického režimu musela učiteľské miesto opustiť. Začiatkom augusta 1942 ju Gestapo odvlieklo z kláštora do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde o niekoľko dní zahynula v plynovej komore. Vo svojom výnimočnom a zásadnom diele Konečné a večné bytie, ktoré napísala roku 1936, keď sa z verejného pôsobenia utiahla do kláštora (vyšlo až po druhej svetovej vojne), sa pokúsila o systematické skúmanie vzťahu aristotelovsko-tomistickej filozofie a fenomenologického skúmania k problematike bytia a jeho poznania. Analýzy bytia, vrátane osobného, personálneho bytia, i skúmanie ciest k nemu, ju priviedli k filozoficko-mystickému predpokladu základu a podstaty všetkého konečného bytia vo večnom, nevyčerpateľnom bytí (Boh). V hlbokých úvahách o človeku analyzuje podstatu jeho duchovného života a hľadanie zmyslu jeho existencie. Dielo možno považovať nielen za vrchol jej fenomenologického projektu, ale aj za jej duchovný testament.

Spis Problém vcítenia tvorí časť doktorskej práce nemeckej filozofky a rehoľníčky Edity Steinovej (1891 - 1942), ktorú v roku 1916 obhájila u Edmunda Husserla vo Freiburgu. Skúma v nej problematiku, ktorá bola v tom čase predmetom vedecko-filozofického záujmu a istým spôsobom sa snaží doplniť riešenia, ktoré podľa nej Husserl a iní nepreskúmali dostatočne hlboko. Je to výklad skúsenosti s iným človekom a jeho prežívaním, vcítenia sa do inej osoby, jeho podstaty a mechanizmov. Rozvíja pritom filozofické skúmanie konštitúcie psychického indivídua a ukazuje sa ako schopná samostatná mysliteľka. Načrtáva otázky, ktoré neskôr hlbšie skúmala v ďalších prácach a textoch. Na základe fenomenologickej filozofie a jej chápania konštitúcie tela a duševna psychofyzického indivídua podáva vlastný výklad aktu vcítenia, skúma podstatu skúsenosti s inými ľuďmi a ich prežívaním vrátane uchopenia cudzieho tela cez výrazové fenomény. Polemizuje pritom s inými teóriami myslenia a odhaľuje ich slabé stránky. Jej analýzy patria k cennému príspevku k fenomenologickému skúmaniu prvých desaťročí 20. storočia.

Jeden z najzásadnejších spisov nemeckej filozofky a rehoľníčky Edity Steinovej (1891 – 1942). Filozofické základy psychológie a duchovných vied tvoria dve štúdie: Psychická kauzalita (1918) a Indivíduum a spoločenstvo (1919). Pôvodne boli zamýšľané ako habilitačná práca a v roku 1922 publikované v Husserlovej Ročenke pre filozofiu a fenomenologický výskum. Autorka v nich pokračuje v skúmaní problémov načrtnutých vo svojej doktorskej práci. V prvej štúdii sa prostredníctvom fenomenologických prístupov venuje analýze osoby, jej štruktúry a fungovania, aby sa pokúsila o vlastné teoretické zdôvodnenie nového chápania psychológie a systematizáciu duchovných vied. V druhej sa venuje vzťahu indivídua a spoločenstva na základe chápania vzťahu tela, duše a ducha. Skúma význam nadindividuálnych vzťahov, sociálneho konania, intersubjektivity, slobody indivídua vo vzťahu k spoločenstvu a mechanizmov, ktoré v tomto vzťahu fungujú. Spolu s niekoľkými ďalšími textami však zároveň predstavujú záver jednej etapy jej fenomenologických skúmaní a postupný prechod k spájaniu husserlovskej fenomenológie s filozofiu Tomáša Akvinského a kresťanským chápaním sveta i človeka.

Edita Steinová – Terézia Benedikta z Kríža (1891 – 1942) – bola nemecko-židovská katolícka filozofka, mystička, mučeníčka. V roku 1912 sa stala žiačkou Edmunda Husserla na univerzite v Göttingene, neskôr pôsobila ako jeho asistentka na univerzite vo Freiburgu. Ako žene jej neumožnili habilitovať sa u Husserla ani na iných univerzitách vo vtedajšom Nemecku. Pri práci na preklade spisu Tomáša Akvinského O pravde sa bližšie zoznámila s katolíckou filozofiou. V roku 1922 bola pokrstená a o jedenásť rokov vstúpila do karmelitánskeho kláštora. V roku 1932 začala prednášať na Pedagogickom inštitúte v Münsteri, ale po nástupe nacistického režimu musela miesto opustiť. Dňa 2. augusta 1942 ju v kláštore zatklo Gestapo, spolu s jej rodnou sestrou Rózou, ktorá ako konvertitka tiež vstúpila do karmelitánskeho rádu. Obe transportovali do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde zahynuli v plynovej komore – pravdepodobne 9. augusta 1942. Edita Steinová sa stala prvou kanonizovanou ženou židovského pôvodu. Pápež Ján Pavol II. ju 1. októbra 1998 vyhlásil za svätú a súčasne za spolupatrónku Európy. Jej osud, ale aj rozsiahle filozofické dielo, v ktorom sa pokúsila o syntézu fenomenologickej filozofie a tomizmu patria k základným pilierom európskeho duchovného vedomia.Čím je človek a aké sú štruktúry jeho bytia od biologických po duchovné? Ako poznať a pochopiť jeho individualitu a postavenie vo svete? Aký je jeho vzťah k transcendentnému bytiu? Na tieto otázky sa Edita Steinová snaží nájsť odpoveď v prednáškach na tému stavby ľudskej osoby z rokov 1932 a 1933. V tejto práci spája fenomenologické prístupy so scholasticko-tomistickou koncepciou človeka najmä u Tomáša Akvinského. Autorka skúma človeka na stupňoch jeho bytia ako fyzické telo, živú bytosť, bytosť s dušou a obdarenú duchom. Chápanie človeka ako slobodnej, duchovnej bytosti, mikrokozmu otvoreného dovnútra a navonok, schopnej zodpovedného života a hľadača Boha, rozvíja v hlbokých analýzach jeho vnútra, duševného života a formovania individuality ako sociálnej a kultúrnej bytosti. Svoje úvahy orientuje smerom k filozofii výchovy v duchu kresťanskej metafyziky.Doslov: sr. Dominika Alžbeta Dufferová.

Autobiografia. „Posledné mesiace pretrhli doterajší pokojný život nemeckých Židov. Boli prinútení, aby sa zamysleli nad sebou, svojou podstatou a osudom. Ale aj veľa iným, nestranným, sa aktuálnymi udalosťami vnucovala židovská otázka. S veľkou vážnosťou a zodpovednosťou sa ňou zaoberali napr. v kruhoch katolíckej mládeže. V týchto mesiacoch som stále znova musela myslieť na rozhovor, ktorý som mala pred niekoľkými rokmi s jedným kňazom a členom rádu. Prikázal mi v ňom, aby som spísala, čo som sama vedela o židovskej prirodzenosti ako dieťa zo židovskej rodiny, lebo neoboznámení ľudia o tom vedia veľmi málo. Vtedy mi však veľa iných úloh zabránilo vážne pristúpiť k splneniu tohto návrhu. Keď sa v marci tohto roku (1933) spolu s národnou revolúciou rozpútal v Nemecku boj proti tomu, čo je židovské, znova sa mi vrátila táto myšlienka. ,Keby som len vedela, ako Hitler prišiel k takej strašnej nenávisti voči Židom’ - povedala jedna z mojich židovských priateliek v rozhovore, v ktorom sme sa snažili pochopiť situáciu Židov. Programové spisy a prejavy nových mocipánov dávali na to odpoveď.Ako z krivého zrkadla hľadela z nich strašidelná karikatúra, možno vytvorená v úprimnom presvedčení. Možno boli jednotlivé črty vytvorené podľa živého modelu. Ale je židovská prirodzenosť nevyhnutným dôsledkom „židovskej krvi"? Sú veľkokapitalisti, impertinentní literáti a nespokojné hlavy, ktoré zohrali vedúcu rolu v revolučných pohyboch posledných desaťročí, jedinými alebo aj naj skutočnejšími reprezentantmi židovstva? Vo všetkých vrstvách nemeckého národa možno nájsť ľudí, ktorí odpovedia záporne: dostali sa totiž do židovských rodín ako zamestnanci, pracovníci, susedia, školskí a univerzitní kolegovia a našli tam dobrotu srdca, pochopenie, vrelé prijatie a ochotu pomôcť. A ich zmysel pre spravodlivosť sa búri proti tomu, že títo ľudia sú teraz odsúdení na existenciu páriov. Ale mnohým iným chýbajú takéto skúsenosti. Príležitosť poznať, čo je židovské, je dnes nedostupná predovšetkým mládeži, ktorá je od najrannejšieho detstva vychovávaná k rasovej nenávisti. Proti nim máme my, ktorí sme vyrástli v židovstve, povinnosť podať svedectvo."

Brilantně a přitom vroucně napsaný životopis Terezie z Avily z pera Edity Steinové ukazuje niternou spřízněnost obou velkých žen církve. Edita Steinová se cítila být učednicí velké španělské světice. Jak říká v úvodu ke svému spisku: „rádi bychom si do dnešní doby odnesli něco z ducha této velké ženy, která ve století bitev a zmatků projevila neuvěřitelné zakladatelské úsilí. Ať nám ona sama dá požehnání, aby na tento malý portrét jejího života a působení dopadl alespoň některý z paprsků jejího ducha, jenž by se dotkl srdcí čtenářů“.

Kniha obsahuje výbor z myšlenek a meditací známé karmelitky, filozofky Edity Steinové, která byla pro svůj židovský původ zavražděna v Osvětimi nacisty a roku 1998 svatořečena. Tyto myšlenky nám představují její duchovní vývoj ústící až v mystický vztah ke Kristu a vedoucí k touze přinést smírnou oběť za záchranu Německa a na usmíření mezi židy a křesťany.Publikace je rovněž opatřena stručným životopisem Edity Steinové, který se zejména snaží nahlédnout do nitra této jedné z největších postav 20. století.