Etela Farkašová

Prozaická kniha Etely Farkašovej s výraznými autobiografickými prvkami je prestrihávaným príbehom minulosti a prítomnosti spracovaným v dvoch rovinách. Nejde pritom len o dva časovo posunuté deje, ale i o dva tvorivé prístupy späté fenoménom pamäti v individuálnom i celospoločenskom ponímaní. V prvej línii sa rozvíja životný príbeh zviazaný niťou spomienok od tých najranejších, ktorým doba pripravila vojnové kulisy, cez spomienky na prvé osobnostné odreniny, k osamostatňovaniu, k vlastným objavom slova, ako spôsobu zachytenia myšlienky, s napätím 50-tych rokov v pozadí. Túto rovinu autorka podáva dynamickým, precíteným, čítavým štýlom. Druhú líniu tvoria zrelé hlboké esejistické zamyslenia nad skladaním vlastného mozaikovitého obrazu prostredníctvom spomienok, popretkávané filozofickými myšlienkami osobností. Príbeh hľadania seba samého, prehmatávanie pamäti a popritom skúmanie fenoménu pamäti je pútavým impulzom poznávania a sebareflexného zamýšľania sa pre čitateľov vyhľadávajúcich hlbší ponor do ľudského vnútra a celkových súvislostí.

Osem rôznorodých poviedok napísaných pokojným, hĺbavým štýlom, nazerajúcim pod povrch vecí, nafukujúcim okamih do nekonečnej chvíle, v ktorej vidieť na celý minulý život. Ľudské príbehy Etely Farkašovej sa príjemne čítajú, navíjajú sa na osku akoby požičanej myšlienky, pozastavujú sa pri detailoch, aké si v dnešnej dobe už málokto všíma, avšak rozprávačka ich bytostne pretrpí, zbiera ich, ako korálky ich navlieka na niť vypovedaného.Výsledný zámotok myšlienok v sebe okrem pointy, ktorou býva postupne z pozadia vystupujúca individuálna kríza alebo hlboký životný vnem, prináša i nadhodnotu: Až bytostný súcit, úprimnú snahu dávať svet do poriadku, postáť v chaose a vykročiť na rázcestí tou správnou cestou, životnú skúsenosť, ktorú takouto poviedkovou formou autorka odovzdáva každému vnímavému čitateľovi.

Literárne a vedecké dielo filozofky, esejistky, spisovateľky a nakoniec i poetky Etely Farkašovej už dostatočne presvedčilo o svojich kvalitách, čo okrem iného dokazuje aj množstvom literárnych ocenení. Táto autorka z neuveriteľnou ľahkosťou, zvláda úskalia viacerých literárnych žánrov i textov na ich pomedzí. I v najnovšom diele Fragmenty s občasnou túžbou po celistvosti, prináša čitateľom jemné, ale hlboké reflexie, zamyslenia, momentky zvládnuté s obrovskou literárnou akríbiou, ktoré iste potešia nielen náročnú čitateľskú verejnosť, ale aj literárnu vedu a kritiku. Žánrová pestrosť jej tvorby svedčí o skutočnosti, že sa jedná o nesmierne talentovanú autorku, ktorá bez pochýb patrí do prvej literárnej ligy na Slovensku. S ohľadom na uvedené, je vysoký predpoklad, že vydanie jej knihy bude znamenať významný edičný počin a slovenská literatúra sa rozšíri o dielo najvyššej literárnej hodnoty.

Filozofka, esejistka, prozaička sa zamýšľa nad situáciou moderného človeka prostredníctvom konkrétnych zmyslových vnemov. Na osiach vychýlenej rovnováhy protikladov zvuk-ticho; rýchlosť-pomalosť ukazuje ohrozenie podstaty človeka ako individuálne mysliacej a cítiacej osobnosti. Úzkosť z vnútornej vyprázdnenosti vo svete plnom vecí a problémov k čitateľom prichádza v dokonale zvládutom, hektickosťou nepokoja presýtenom štýle. Farkašovej najnovšie eseje skôr než zamyslenie prezentujú atmosféru, v ktorej sa potenciálny tvorca nie je schopný sústrediť, pretože je neprestajne vytŕhaný a nesený okolnosťami do povrchného inam. Hoci v textoch prevládajú pocity strachu a nostalgie, svojou kultivovanosťou a emočným nábojom svedčia o možnosti vyvzdorovať si priestor dôkladnejšieho vnímania a prežívania.

Poézia autorky má filozofickú zrelosť a formálnu ľahkosť. Citlivý a presný výber slov lahodí uchu aj duši, jemná a príťažlivá stavba nesie vážne významy. Komorná interpretácia Jany Oľhovej umocňuje zážitok. Obsah: Na rube času – obsahuje 14 básní. Spejem do hudby – obsahuje 20 básní.

Vynikajúca novela - príbeh matky a jej postihnutého syna Fedora - s ilustráciami detí z Ústavu sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnutú mládež v Tvrdošíne - Medvedzom.Na počiatku bol osobný zážitok. Istý čas - ešte vo svojej mladosti - som mala možnosti zblízka a v každodennom živote pozorovať podobne duševne postihnuté dieťa, vlastne už mladého človeka. Zaujalo ma v súvislosti s ním viacero kontrastov: na jednej strane priezračnosť, naivita v myslení a správaní, neschopnosť racionálne prenikať do zložitejších problémov, na druhej strane veľká citlivosť, samozrejme, viazaná na najbližšie okolie, predovšetkým na matku, no aj na ľudí, ktorí boli ochotní komunikovať s touto bytosťou, načúvať jej neprestajnému džavotu; a takisto obrovská empatia, schopnosť vcítiť sa, povedzme, do sveta domácej korytnačky či vtáčikov v klietke, veľká zodpovednosť za ne. Za bezprostrednou empíriou prichádzali úvahy, zaujímalo ma, ako asi vnímajú svet ľudia s narušeným psychickým ustrojením.