F. M. Dostojevskij

Poviedky, denníky, listy žene. Kniha Objav srdce je zbierkou vybraných poviedok a spisov známeho ruského velikána literatúry. F.M. Dostojevskij prináša bravúrne a nadčasové opisy charakterov, z ktorých si môžeme vziať ponaučenie aj dnes. Spisovateľ, na základe príbehov detí, veľmi pútavo poukazuje na problémy sociálneho, ale aj etického charakteru. Toto dielo je ukážkou toho, aká potrebná je pre našu spoločnosť duša dieťaťa a aké dôležité je zachovať v tomto svete čistotou a nevinnosť, ktorú nám autor vykresľuje cez tých najmenších. Ako je u Dostojevského známe, aj táto kniha je plná znalostí o psychických stavoch človeka a spracovaná do veľkého umeleckého zážitku.V zbierke nájdete aj jednu z obľúbených spisovateľových poviedok, Chlapček u Krista na Vianoce, v ktorej sa napriek všetkej tej biede, chorobám a zime, narodil v jasličkách chlapček a daroval nám Svetlo.

Rodina Karamazovovcov predstavuje charakteristický predobraz vtedajšej zdeformovanej spoločnosti.Už vyše sto rokov neutíchajú spory o tom, ktorý z románov F.M. Dostojevského je najlepší. Jedni tvrdia, že prvý – Chudobní ľudia, – pretože znamenal novú kvalitu v ruskej literatúre (podľa Belinského to bol prvý ruský sociálny román); iní sa nazdávajú, že Zápisky z mŕtveho domu, pretože sú v nich všetky základné myšlienky a problémy Dostojevského tvorby posibírskeho obdobia; tretí zaň označujú Zločin a trest, pretože znamená novú kvalitu v spisovateľovej tvorbe (prechod od dialogického románu k polyfonickému) a je aj skladobne najucelenejší; štvrtí dokazujú, že Diablom posadnutí, pretože prináša jeho najhlbšie rozvažovanie o človeku a svete a piati vyzdvihujú práve Bratov Karamazovovcov, pretože je to posledný román, v ktorom sa ako v oceáne zlievajú všetky témy predchádzajúcich autorových veľtokových románov.Tak ako každý z Dostojevského románov, predstavujú aj Bratia Karamazovovci neopakovateľnú myšlienkovú a umeleckú kvalitu, takže z hľadiska jeho stúpencov môže byť najlepší. Ide o to, že tak ako celé jeho dielo, predstavuje ďalší, iný, nový pokus myšlienkovo a umelecky preniknúť k „človeku ako k tajomstvu, ktoré treba odhaliť.“ Tak totiž svoje autorské vyznanie, svoj program, charakterizoval ešte na začiatku spisovateľskej dráhy on sám. Za toto odhaľovanie ľudského tajomstva platil tým najcennejším – zdravím a životom...

Slávny román klasika svetovej literatúry.Dielo F. M. Dostojevského je nepochybne úprimným výrazom citlivej osobnosti, ktorá musela všetko prežiť a pretrpieť, než bola schopná to vysloviť. Ale Dostojevskij nehovoril len za seba. Jeho ústami nariekali, živorili a milovali nielen milióny ruských ľudí, ale aj milióny čitateľov na celom svete. Drásaná rozpormi sveta vôkol seba i v sebe, často nechápajúco čo ide, prenasledovaná časom, v ktorom „nebolo väčšieho zločinu, než byť bez peňazí a včas nezaplatiť", osobnosť vychádzala z tejto nemilosrdnej dielne doby väčšinou pokrytá ranami, vnútorne krvácajúca a zdeformovaná. A keď sa v jej pekelnom vnútre vzpriečila, bola bez milosti rozdrvená. Tak bola poznamenaná dobou aj geniálna osobnosť Dostojevského a odtiaľ vyviera jej vnútorná rozpoltenosť a duševná nalomenosť.

Osamělý mladík narazí jednoho dne na břehu řeky na půvabnou dívku, k níž vzplane touhou. Dívka ale čeká na svého nastávajícího, který by měl každým dnem dorazit do města. Čas ovšem běží, snoubenec o sobě nedává vědět a zamilovaný mladík se rozhodne jednat.

Netočka žije spolu s matkou a s nevlastným otcom v jednoizbovom podkrovnom byte v Petrohrade. Jej otčim je nadaný huslista, no chýba mu vôľa cvičiť, vystupuje čoraz menej, až napokon prepadne alkoholu a vedie rodinu do záhuby. Po smrti rodičov sa Netočky ujme bohatá kniežacia rodina. Kňažná však neskôr pošle Netočku k svojej dospelej dcére, pretože si myslí, že dievča má zlý vplyv na jej mladšiu dcéru Kaťu. A hoci dievčina v novej rodine nakoniec nájde aký-taký pokoj, do bohatej spoločnosti nikdy nezapadne a v trblietavom svete navždy ostane iba divákom. Netočka Nezvanovová vyšla v roku 1849, krátko predtým ako Dostojevského uväznili na Sibíri. A hoci novelu nedokončil, rovnako ako vo svojich neskorších románoch, aj v nej majstrovsky opisuje utrpenie, osamelosť, šialenstvo i skazenosť ľudského ducha.

Z denníka spisovateľa. „Denník spisovateľa vlastne ani nie je Dostojevského denníkom, teda neodzrkadľuje alebo veľmi málo odzrkadľuje Dostojevského vnútorné pocity. Je to rad publicistických článkov, v ktorých jeden Človek poúča iných, ako majú žiť a čo majú robiť.“ Lev Šestov „Dostojevského ako publicistu a moralistu si cením oveľa viac než Dostojevského ako rozprávača. Denník spisovateľa - nech sa na mňa prívrženci nebohého románopisca nehnevajú - je pre mňa stokrát hodnotnejší než všetky jeho romány.“ Konstantin Leontiev „V Denníku" sa nám predstavuje skutočný Dostojevskij - veľký umelec, múdry človek a krasorečník, nemilosrdný sudca a hriešnik, evanjeliový prorok a vydriduch, kresťan a antisemita, vlastenec a šovinista, monarchista, okupant, štváč a rehabilitátor vojny, reakcionár.“ Igor Garin

Myšlienky Fiodora Michajloviča Dostojevského. F. M. Dostojevskij patrí k najvýznamnejším spisovateľom sveta. Všetci poznáme aspoň niektoré jeho psychologické romány ako Bratia Karamazovci, Zločin a trest, Idiot, Ponížení a urazení, Biedni ľudia, Besy a ďalšie. V knihe nájdete myšlienky zo súborného diela tohto velikána. Kniha patrí do radu Myšlienky veľkých osobností a je veľmi vhodná ako darček.

Už vyše sto rokov neutíchajú spory o tom, ktorý z románov F. M. Dostojevského je najlepší. Jedni tvrdia, že prvý – Chudobní ľudia, – pretože znamenal novú kvalitu v ruskej literatúre (podľa Belinského to bol prvý ruský sociálny román); iní sa nazdávajú, že Zápisky z mŕtveho domu, pretože sú v nich všetky základné myšlienky a problémy Dostojevského tvorby posibírskeho obdobia; tretí zaň označujú Zločin a trest, pretože znamená novú kvalitu v spisovateľovej tvorbe (prechod od dialogického románu k polyfonickému) a je aj skladobne najucelenejší; štvrtí dokazujú, že Diablom posadnutí, pretože prináša jeho najhlbšie rozvažovanie o človeku a svete a piati vyzdvihujú práve Bratov Karamazovovcov, pretože je to posledný román, v ktorom sa ako v oceáne zlievajú všetky témy predchádzajúcich autorových veľtokových románov. Tak ako každý z Dostojevského románov, predstavujú aj Bratia Karamazovovci neopakovateľnú myšlienkovú a umeleckú kvalitu, takže z hľadiska jeho stúpencov môže byť najlepší. Ide o to, že tak ako celé jeho dielo, predstavuje ďalší, iný, nový pokus myšlienkovo a umelecky preniknúť k „človeku ako k tajomstvu, ktoré treba odhaliť.“ Tak totiž svoje autorské vyznanie, svoj program, charakterizoval ešte na začiatku spisovateľskej dráhy on sám. Za toto odhaľovanie ľudského tajomstva platil tým najcennejším – zdravím a životom...

Dielo Fiodora Michajloviča Dostojevského je nepochybne úprimným výrazom citlivej osobnosti, ktorá musela všetko prežiť a pretrpieť, než bola schopná to vysloviť. Ale Dostojevskij nehovoril len za seba. Jeho ústami nariekali, živorili a milovali nielen milióny ruských ľudí, ale aj milióny čitateľov na celom svete. Drásaná rozpormi sveta vôkol seba i v sebe, často nechápajúc o čo ide, prenasledovaná časom, vychádza osobnosť jednotlivca pokrytá ranami, vnútorne krvácajúca a zdeformovaná. A keď sa aj v tom pekelnom vnútre nemilosrdnej dielne doby vzpriečila, bola bez milosti rozdrvená. Tak bola poznamenaná aj geniálna osobnosť Dostojevského a odtiaľ vyviera jeho vnútorná rozpoltenosť a duševná nalomenosť.Román Dvojník vyšiel roku 1846 a hoci patrí k raným prácam Fiodora Michajloviča Dostojevského nesie veľa znakov jeho charakteristického štýlu: tragickú tému ľudského rozdvojenia, výrazovú drobnokresbu, ľahkú kompozičnú roztrieštenosť, ostrú satiru spoločenského života a zároveň skrytý súcit k ľudským osudom.

Z denníka spisovateľa. Denník spisovateľa patrí k pozoruhodným a málo preskúmaným dielam F. M. Dostojevského. Je kľúčom k duši skutočného Dostojevského aj k mnohým z jeho slávnych románov. Vznikol ako spontánna výpoveď bez autocenzúry k spoločenským, kultúrnym a politickým udalostiam v Rusku, predovšetkým v rokoch 1876 - 1877. denník je skôr záznamom prúdu vedomia než kompozične prísne racionálne premysleným dielom, je snahou autora zachytiť súčasne vznikajúce myšlienky obrazy, idey, názory usilujúce sa predrať na povrch v zhmotnenej podobe, čo predurčuje aj na prvý pohľad zmätočný, chaotický rozprávačský štýl denníka. Svoj spôsob písania denníka sám Dostojevskij vyjadril slovami: "Verný svojmu naturelu začnem od konca, a nie od začiatku, hneď vyjadrím celú myšlienku. Nikdy som nedokázal písať postupne, približovať sa k veci a vyjadriť ideu, až keď ju už stihnem celú vopred predžuť a podľa možnosti dokázať. Nemal som dosť trpezlivosti, prekážal mi v tom môj charakter." Výber predstavuje Dostojevského ako komentátora aktuálnych a pálčivých problémov doby, ako učiteľa, kazateľa, proroka, ako ironického a niekedy až sarkastického sudcu prostredníctvom jeho kontroverzných úvah o náboženstve, katolicizme, morálke, politike, vojne, ale najmä o mesianistickom poslaní ruského národa. Valerij KupkaDenník spisovateľa vlastne ani nie je Dostojevského denníkom, teda neodzrkadľuje alebo veľmi málo odzrkadľuje Dostojevského vnútorné pocity. Je to rad publicistických článkov, v ktorých jeden človek poúča iných, ako majú žiť a čo majú robiť." L. Šestov

Dielo Fiodora Michajloviča Dostojevského je nepochybne úprimným výrazom citlivej osobnosti, ktorá musela všetko prežiť a pretrpieť, než bola schopná to vysloviť. Ale Dostojevskij nehovoril len za seba. Jeho ústami nariekali, živorili a milovali nielen milióny ruských ľudí, ale aj milióny čitateľov na celom svete. Drásaná rozpormi sveta vôkol seba i v sebe, často nechápajúc o čo ide, prenasledovaná časom, vychádza osobnosť jednotlivca pokrytá ranami, vnútorne krvácajúca a zdeformovaná. A keď sa aj v tom pekelnom vnútre nemilosrdnej dielne doby vzpriečila, bola bez milosti rozdrvená. Tak bola poznamenaná aj geniálna osobnosť Dostojevského a odtiaľ vyviera jeho vnútorná rozpoltenosť a duševná nalomenosť. Román Dvojník vyšiel roku 1846 a hoci patrí k raným prácam Fiodora Michajloviča Dostojevského nesie veľa znakov jeho charakteristického štýlu: tragickú tému ľudského rozdvojenia, výrazovú drobnokresbu, ľahkú kompozičnú roztrieštenosť, ostrú satiru spoločenského života a zároveň skrytý súcit k ľudským osudom.

Předposlední román Fjodora Michajloviče Dostojevského (1821–1881) byl marxisty a zejména Gorkým a Lunačarským léta odsuzován jako pamflet brojící proti revoluční akci, nicméně světoznámému znalci temných pohnutek lidské duše v něm šlo především o to, jak a zda vůbec se jeho milované Rusko vyrovná s démony. Inspirován procesem s anarchistou Něčajevem, jenž jako zastánce bezohledných praktik boje připravil o život svého oponenta z ilegálního hnutí, vytvořil spisovatel rozsáhlý portrét generace, která ve snaze vymanit se z rutinní morálky a kulturních vzorců svých rodičů nyní váhá mezi módním mysticismem a pragmatickým rozumem, mezi rozvracečským násilím a pokornou důvěrou v dobro.Toto obrozování sleduje Dostojevskij prostřednictvím provinční kroniky, v níž nenápadný pozorovatel zaostřil na trojici mužských protagonistů: bezstarostného dandyho Stavrogina, zakomplexovaného radikála Kirillova a mocichtivého pleticháře Verchovenského, jejichž výstřelky jsou podrobovány obecnějším zkouškám cti a lásky. Dílo z roku 1872, rozvíjející řadu motivů z Idiota a předjímající rodinnou tragédii Bratrů Karamazových, bývá označováno za autorovo nejkrutější. V roce 1988 je na filmové plátno převedl režisér Andrzej Wajda.

Po Zločinu a trestu, Idiotovi a Běsech jsou Bratři Karamazovi vyvrcholením románových děl F. M. Dostojevského. Kdybychom chtěli formulovat společného jmenovatele „karamazovštiny“, byla by jím vedle smyslnosti vášnivá zamilovanost do života a touha žít za každou cenu.Jí jsou zachváceni všichni Karamazové: otec Fjodor i bratři Ivan, Dmitrij a Aljoša. Podle Václava Černého je rodina Karamazových pojata „tak, aby představovala „lidskou rodinu“ vůbec, každý z příslušníků vtěluje zcela určitou a jednotlivou životní sílu, otec je realita nevykoupeného smyslného těla, Míťa je vášeň, Ivan čirý rozum, Aljoša absolutní láska, sublimující se v čiré dobro, Smerďakov nízký pud, profanující nechápavě popudy, byť i šlechetné, jež přijímá od druhých.“Podobně jako u Dostojevského, i u jeho postav se stupňuje žízeň po víře tím víc, čím více v nich narůstá důvodů proti ní. Zdá se, jako by byli vystaveni pochybnostem svého autora, který o sobě napsal, že je dítětem svého století, dítětem nevíry a pochybností.