F. M. Dostojevskij

Rodina Karamazovovcov predstavuje charakteristický predobraz vtedajšej zdeformovanej spoločnosti.Už vyše sto rokov neutíchajú spory o tom, ktorý z románov F.M. Dostojevského je najlepší. Jedni tvrdia, že prvý – Chudobní ľudia, – pretože znamenal novú kvalitu v ruskej literatúre (podľa Belinského to bol prvý ruský sociálny román); iní sa nazdávajú, že Zápisky z mŕtveho domu, pretože sú v nich všetky základné myšlienky a problémy Dostojevského tvorby posibírskeho obdobia; tretí zaň označujú Zločin a trest, pretože znamená novú kvalitu v spisovateľovej tvorbe (prechod od dialogického románu k polyfonickému) a je aj skladobne najucelenejší; štvrtí dokazujú, že Diablom posadnutí, pretože prináša jeho najhlbšie rozvažovanie o človeku a svete a piati vyzdvihujú práve Bratov Karamazovovcov, pretože je to posledný román, v ktorom sa ako v oceáne zlievajú všetky témy predchádzajúcich autorových veľtokových románov.Tak ako každý z Dostojevského románov, predstavujú aj Bratia Karamazovovci neopakovateľnú myšlienkovú a umeleckú kvalitu, takže z hľadiska jeho stúpencov môže byť najlepší. Ide o to, že tak ako celé jeho dielo, predstavuje ďalší, iný, nový pokus myšlienkovo a umelecky preniknúť k „človeku ako k tajomstvu, ktoré treba odhaliť.“ Tak totiž svoje autorské vyznanie, svoj program, charakterizoval ešte na začiatku spisovateľskej dráhy on sám. Za toto odhaľovanie ľudského tajomstva platil tým najcennejším – zdravím a životom...

Slávny román klasika svetovej literatúry.Dielo F. M. Dostojevského je nepochybne úprimným výrazom citlivej osobnosti, ktorá musela všetko prežiť a pretrpieť, než bola schopná to vysloviť. Ale Dostojevskij nehovoril len za seba. Jeho ústami nariekali, živorili a milovali nielen milióny ruských ľudí, ale aj milióny čitateľov na celom svete. Drásaná rozpormi sveta vôkol seba i v sebe, často nechápajúco čo ide, prenasledovaná časom, v ktorom „nebolo väčšieho zločinu, než byť bez peňazí a včas nezaplatiť", osobnosť vychádzala z tejto nemilosrdnej dielne doby väčšinou pokrytá ranami, vnútorne krvácajúca a zdeformovaná. A keď sa v jej pekelnom vnútre vzpriečila, bola bez milosti rozdrvená. Tak bola poznamenaná dobou aj geniálna osobnosť Dostojevského a odtiaľ vyviera jej vnútorná rozpoltenosť a duševná nalomenosť.

Číta: Radovan Lukavský, Vladimír Ráž, Růžena Merunková, Eduard Cupák, Jan Hrušínský, Taťjana Medvecká, Klára Jerneková, Martin Růžek, Jana Hlaváčová, Václav Postránecký, Jan Hartl Celkový čas: 2 hodiny 3 minúty Idiot - audiokniha obsahuje rozhlasovou inscenaci proslulého románu Fjodora Michajloviče Dostojevského.Krátce po vřelém přijetí Zločinu a trestu začíná Fjodor Michajlovič Dostojevskij psát v závěru roku 1867 další román. Chtěl v něm vytvořit, jak se zmiňoval v korespondenci, „obraz ideálně krásného člověka“. Předobrazem mu byl Kristus. A také Don Quijote, neboť hrdina měl být zároveň směšný.„Jestliže se podaří vzbudit soucit k vysmívané a vlastní ceny neznalé kráse, pak se probudí i čtenářovy sympatie,“ vysvětloval autor svůj záměr i titul román Idiot. Oním idiotem, alespoň v očích petrohradské smetánky, je kníže Myškin. Autor mu přiřkl nemoc, již trpěl sám – epilepsii. A také dobrotu srdce a dětskou upřímnost. Pro společnost ovládanou penězi a pudy je kníže jurodivým božím prosťáčkem. Lidé se mu smějí a zároveň je přitahuje.Dramatizace Jana Strejčka se soustředila na jádro románového příběhu, na zvláštní milostný pětiúhelník, jehož centrem je Myškinův vztah ke dvěma ženám: generálské dcerce Aglaje Jepančinové a od dětství zneužívané kurtizáně Nastasje Filipovně. V Myškinově lásce se mísí uhranutí jejich krásou a soucit s nimi. V obou případech je to ovšem láska platonická. Není proto divu, že Aglaja zároveň stále váhá, zda nevyslyšet Gaňu Ivolgina, který si ji chce vzít, a Nastasju Filipovnu vždy znovu a znovu strhává fanfaronství a smyslnost kupce Rogožina.Původně čtyřdílnou rozhlasovou inscenaci natočil v roce 1982 Josef Melč. Je příkladnou ukázkou jeho precizní práce, pokorně vůči významovým intencím předlohy a náročné na interprety. Tak jako scénárista se i režisér soustředil na dramatické vztahy mezi hrdiny románu. Inscenace je oproštěna – s výjimkou začátku jednotlivých částí – od hudebního doprovodu nebo jiných dramatizujících zvukových obrazů. Má až minimalistický ráz. Hlasy postav nabývají přesnosti a ostrosti grafikova rydla. Jejich nositelé byli pečlivě vybráni: Myškina ztvárnil Jan Hartl tak jemně, že se stal Melčovým nejoblíbenějším a nejčastěji obsazovaným interpretem. Kontrapunkem je robustní podání Rogožina Václavem Postraneckým. K obdobnému komplementárnímu efektu dochází mezi hlasem Kláry Jernekové, která jej propůjčila Aglaje Jepančinové, a hlasem Jany Hlaváčové, ztvárňujícím Nastasju Filipovnu. Posledním vrcholem pomyslného pětiúhelníku je hlas Eduarda Cupáka v roli Gani Ivolgina. Celý tento pětiúhelník je pak z charakterového „podzemí“ patolízalského Lebeděva ozařován hlasem Josefa Somra a z nadhledu „prologu a epilogu“ hlasem Radovana Lukavského.Spolu se Zločinem a trestem (1981, Radioservis 2009) a Bratry Karamazovými (1997, Radioservis 2014) vytváří Idiot v ikonostasu Melčova rozhlasového díla triptych poskytující hluboký vhled do Dostojevského světa. - Bronislav Pražan

Zápisky z mŕtveho domu je čiastočne autobiografický román, ktorý Dostojevskij napísal po pobyte v Omskej pevnosti, kde bol uväznený od roku 1850 do roku 1854. Izolácia a nehostinné podmienky väzenia okrem neľudských podmienok prinášajú aj nečakané situácie a na povrch vyplávajú aj najhlbšie zákutia ľudskej duše.Text bol digitalizovaný z prekladu Petra Tvrdého z roku 1934 a boli v ňom vykonané gramatické a štylistické úpravy.

z denníka spisovateľa. Nové vydanie úvah slávneho spisovateľa.Denník spisovateľa patrí k pozoruhodným a málo preskúmaným dielam F. M. Dostojevského. Je kľúčom k duši skutočného Dostojevského aj k mnohým z jeho slávnych románov. Vznikol ako spontánna výpoveď bez autocenzúry k spoločenským, kultúrnym a politickým udalostiam v Rusku, predovšetkým v rokoch 1876 – 1877. denník je skôr záznamom prúdu vedomia než kompozične prísne racionálne premysleným dielom, je snahou autora zachytiť súčasne vznikajúce myšlienky obrazy, idey, názory usilujúce sa predrať na povrch v zhmotnenej podobe, čo predurčuje aj na prvý pohľad zmätočný, chaotický rozprávačský štýl denníka. Svoj spôsob písania denníka sám Dostojevskij vyjadril slovami: „Verný svojmu naturelu začnem od konca, a nie od začiatku, hneď vyjadrím celú myšlienku. Nikdy som nedokázal písať postupne, približovať sa k veci a vyjadriť ideu, až keď ju už stihnem celú vopred predžuť a podľa možnosti dokázať. Nemal som dosť trpezlivosti, prekážal mi v tom môj charakter." Výber predstavuje Dostojevského ako komentátora aktuálnych a pálčivých problémov doby, ako učiteľa, kazateľa, proroka, ako ironického a niekedy až sarkastického sudcu prostredníctvom jeho kontroverzných úvah o náboženstve, katolicizme, morálke, politike, vojne, ale najmä o mesianistickom poslaní ruského národa.

Román Zločin a trest (1866) sa pokladá za jeden z najvyšších vrcholov diela Fiodora Michajloviča Dostojevského, práve ten z neho urobil hviezdu veľkej svetovej literatúry. Začal ho písať roku 1865 v zahraničí po smrti manželky a brata Michaila, keď sám musel splácať veľké dlhy. Zločin a trest prináša príbeh chudobného študenta práva Rodiona Raskoľnikova, ktorý z presvedčenia a po dôkladnej príprave zavraždí starú úžerníčku, aby ju olúpil a finančne si zabezpečil štúdium. Do epicentra svojho hlbokého psychologického skúmania Dostojevskij postavil ľudské indivíduum a rozpoltenosť jeho duše. Presvedčivo a názorne ukazuje, ako aj silná osobnosť stroskotá pod tlakom sociálnych okolností. Vrah Raskoľnikov morálne týra sám seba, zároveň má ustavične za pätami pátrajúcich policajných úradníkov. Postupne sa pod vplyvom prostitútky Sone mení, okrem vesmíru svojho vnútra vníma aj iný svet a vplyv dobovej ruskej spoločnosti na bežných ľudí. Strhujúci román, ktorý prirovnávajú k búrke, čo rozvíchri všetky živly sveta, sa číta ako skvelý bestseller, no vyznačuje sa aj hĺbkou psychologického ponoru, precíznou kompozíciou a brilantným rozprávaním. Ani za vyše sto rokov od svojho vzniku nič nestratil zo svojej naliehavej výpovede.

Veľkosť a mnohotvárnosť tvorby, hýrivosť talentu veľkého klasika ruskej literatúry 19. storočia F. M. Dostojevského, autora slávnych románov Zločin a trest, Bratia Karamazovovci, Idiot, Biele noci, Hráč a mnohých iných, netreba slovenskému čitateľovi nijako osobitne zdôrazňovať. O týchto dielach sa zvyčajne hovorí ako o jedinečných eposoch hľadania podstatných právd o človeku. Literárny kritik Alexander Matuška o ňom povedal, že ide o zosobnenú „očistu“. Myslel tým celú tvorbu F. M. Dostojevského, zo všetkých podzemí i výšav, lebo každá, aj tá najnepatrnejšia jeho postava „v citovom a myšlienkovom tranze búcha na brány večnosti“.Dostojevského kratšie prozaické útvary ostávajú neprávom tak trochu v tieni Dostojevského veľkých románov. Týka sa to najmä novely Zápisky z podzemia z roku 1864, ktorú mnohí považujú za azda najproblematickejší spisovateľov výtvor. No práve táto myšlienkovo trýznivá próza patrí medzi významovo najsilnejšie diela ruského klasika a čitateľovi poskytuje jeden z možných kľúčov do zložitostí Dostojevského génia. Poviedka Zlý žart (1862) nie je veľmi epická, lenže koľko nemilosrdných zostupov do „podzemia v duši“ sa v nej odohrá! Nakoniec obe diela, publikované v tejto knihe, jednotnou umeleckou kadenciou sprítomňujú platnosť princípu: že niet závažných drobností v architektonicky skĺbenom diele a že každý jeho epický nerv charakterizuje a zastupuje celok veľkosti.

"Možno slnečný lúč, čo náhle vykukol spoza oblaku, znova sa schoval za dažďový mrak a všetko v mojich očiach znova otmavelo; alebo sa možno predo mnou mihla tak nevľúdne a smutne celá perspektíva mojej budúcnosti a ja som sa videl v tej istej situácii o pätnásť rokov, ostarený, v tej istej izbe, rovnako opustený, s tou istou Matrionou, ktorá vôbec nezmúdrela za všetky tie roky. Ale že by som si pamätal svoju krivdu, Nastenka? Že by som privolal temnú chmáru na tvoje jasné, ničím nerušené šťastie, že by som trpkou výčitkou privial smútok na tvoje srdce, zranil ho tajnými výčitkami a prinútil clivo tĺcť vo chvíli blaženosti, že by som skrkval čo len jediný z tých nežných kvietkov, ktoré si si vplietla do čiernych kučier, keď si spolu s ním vykročila k oltáru... Ó, nikdy, nikdy! Nech je vždy jasné tvoje nebo, nech je vždy radostný a ničím neskalený tvoj milý úsmev, buď požehnaná za tú minútu blaženosti a šťastia, ktoré si dala inému, opustenému, vďačnému srdcu! Bože môj! Celá minúta blaženosti! Vari je to málo, hoc aj na celý ľudský život?..."

Dielo F.M. Dostojevského je nepochybne úprimným výrazom citlivej osobnosti, ktorá musela všetko prežiť a pretrpieť, než bola schopná to vysloviť. Svoj Denník spisovateľa začal publikovať v januári 1873. Chcel ho vydávať ako vlastné, nezávislé periodikum, ktoré by mu umožňovalo slobodne sa vyjadrovať k najaktuálnejším otázkam doby. Svojím horúčkovitým rozprávačským štýlom Denník akoby kopíroval horúčkovitosť, rozporuplnosť čias, ktoré túžil pochopiť. "Ja som predsa začal vydávať noviny ani nie tak pre iných, ako skôr pre seba, mal som neudržateľnú potrebu vyjadriť sa k našej zaujímavej a takej svojráznej dobe. Ešte nikdy predtým, v žiadnom svojom diele som si nedovolil doviesť niektoré svoje názory do konca, povedať to úplne posledné slovo…A tu som odrazu vypovedal posledné slovo svojich názorov a túžob na úlohu a poslanie Ruska v dejinách ľudstva."Poviedka Krokodíl nie je súčasťou Denníka spisovateľa. Vyšla v roku 1865 a predstavuje spisovateľa ako majstra irónie a literárnej karikatúry.

Číta: Peter Himič Celkový čas: 22 hodín 57 minút Neskrátená audioknižná verzia kultového psychologického románu Zločin a trest. Chudobný petrohradský študent Rodion Raskoľnikov sa dopustí zločinu „v záujme dobrej veci“.Postupne ho však začínajú prenasledovať výčitky svedomia a zisťuje, že dôsledky svojho činu nedokáže uniesť. Ukazuje sa, že jediným spôsobom ako sa raz možno zmieriť so svojím činom a nájsť vnútorný pokoj je priznanie, následný trest a z prijatia tohto trestu plynúce „vykúpenie“.

Číta: Jana Andresíková, František Němec, Apolena Veldová Celkový čas: 1 hodina 33 minút Z komentáře Lubomíra Poživila k původnímu LP albu 11 0220-1 "F.M. Dostojevskij - dramatizace E.F. Burian Bílé noci" vydanému v Supraphonu v roce 1988 a nyní vydávanému poprvé digitálně:V době vydání této desky uplynulo třicet let od úmrtí národního umělce E.F. Buriana. Režisér, dramaturg, skladatel , dirigent, zpěvák, klavírista, džezmen, prozaik, básník, dramatik, textař, divadelní ředitel, organizátor, rozhlasový komentátor, divadelní a hudební teoretik, kreslíř, pedagog, filmový režisér a scénárista, herec - to je výčet mnoha Burianových činností. Jeho domovem však bylo divadlo. Zde nejintenzívněji působil jako autor a získával pro tuto práci desítky a snad i stovky dalších. V jeho divadle se však pořádaly i koncerty významných českých a světových novinek, pohotově připravená matiné vystřídaly velké básnické večery, návštěvníci se seznamovali s dílem předních výtvarníků jak prostřednictvím výstav v prostorách divadla, tak i skvěle koncipovaných opon k jeho inscenacím. Cítil a projektoval divadlo jako moderní kulturní středisko, které vyvíjí svou aktivitu mnoha směry, probouzí divákův zájem a kultivuje jeho vkus i vnímání v různých oblastech umění, i vnímání v různých oblastech umění."Pokládám své režie za autorství....jsem autorem naší dramaturgie," prohlásil o sobě. Přitahoval k sobě a ke své scéně řadu dalších autorů. Cílevědomě je vyhledával a provokoval k tvorbě. Nejedna hra by byla bez jeho podnětu nevznikla..Bílé noci píše autor ještě nepoznamenaný zkušeností carských věznic, tvořící své postavy s láskyplnou účastí i s jemným humorem, který je vyvažujícím prvkem díla,..Burianovi byl tento "sentimentální román" zvlášť blízký svým vypjatě ryzím romantismem. Ale nejen to. Přitahoval ho a inspiroval, jako pendant k prožívání krutosti, svou subtilní, křehkou kresbou nejjemnějšího a nejvzácnějšího lidského citu. Připomenutí této lidské hodnoty v přesvědčivém uměleckém tvaru představovalo pro EFB bezprostředně po skončení druhé světové války výrazně programový čin i osobní uměleckou konfesi. Čin, který byl i bystrou lekci pro tehdejší pražskou dramaturgii a živým příspěvkem k definování představy, co je v divadle současné. V tomto smyslu je rané Dostojevského dílo aktuální i dnes.

Jak „filozoficky“ zdůvodnit vraždu? Že život některých lidí je bezcenný, a tudíž není hříchem jim ho vzít? Tak nějak uvažuje Raskolnikov, klíčová postava Dostojevského románu z roku 1866. Po svém hrůzném činu uteče a dostane se do rodiny alkoholika Marmeladova. Raskolnikov se zamiluje do jeho dcery Soni a svěří se jí, jaký čin spáchal. Právě ona ho přesvědčí, aby se přiznal a přijal svůj trest. Dílo vychází v novém překladu Libora Dvořáka.

Osamělý mladík narazí jednoho dne na břehu řeky na půvabnou dívku, k níž vzplane touhou. Dívka ale čeká na svého nastávajícího, který by měl každým dnem dorazit do města. Čas ovšem běží, snoubenec o sobě nedává vědět a zamilovaný mladík se rozhodne jednat.

Poviedky, denníky, listy žene. Kniha Objav srdce je zbierkou vybraných poviedok a spisov známeho ruského velikána literatúry. F.M. Dostojevskij prináša bravúrne a nadčasové opisy charakterov, z ktorých si môžeme vziať ponaučenie aj dnes. Spisovateľ, na základe príbehov detí, veľmi pútavo poukazuje na problémy sociálneho, ale aj etického charakteru. Toto dielo je ukážkou toho, aká potrebná je pre našu spoločnosť duša dieťaťa a aké dôležité je zachovať v tomto svete čistotou a nevinnosť, ktorú nám autor vykresľuje cez tých najmenších. Ako je u Dostojevského známe, aj táto kniha je plná znalostí o psychických stavoch človeka a spracovaná do veľkého umeleckého zážitku.V zbierke nájdete aj jednu z obľúbených spisovateľových poviedok, Chlapček u Krista na Vianoce, v ktorej sa napriek všetkej tej biede, chorobám a zime, narodil v jasličkách chlapček a daroval nám Svetlo.

Z denníka spisovateľa. „Denník spisovateľa vlastne ani nie je Dostojevského denníkom, teda neodzrkadľuje alebo veľmi málo odzrkadľuje Dostojevského vnútorné pocity. Je to rad publicistických článkov, v ktorých jeden Človek poúča iných, ako majú žiť a čo majú robiť.“ Lev Šestov „Dostojevského ako publicistu a moralistu si cením oveľa viac než Dostojevského ako rozprávača. Denník spisovateľa - nech sa na mňa prívrženci nebohého románopisca nehnevajú - je pre mňa stokrát hodnotnejší než všetky jeho romány.“ Konstantin Leontiev „V Denníku" sa nám predstavuje skutočný Dostojevskij - veľký umelec, múdry človek a krasorečník, nemilosrdný sudca a hriešnik, evanjeliový prorok a vydriduch, kresťan a antisemita, vlastenec a šovinista, monarchista, okupant, štváč a rehabilitátor vojny, reakcionár.“ Igor Garin

Myšlienky Fiodora Michajloviča Dostojevského. F. M. Dostojevskij patrí k najvýznamnejším spisovateľom sveta. Všetci poznáme aspoň niektoré jeho psychologické romány ako Bratia Karamazovci, Zločin a trest, Idiot, Ponížení a urazení, Biedni ľudia, Besy a ďalšie. V knihe nájdete myšlienky zo súborného diela tohto velikána. Kniha patrí do radu Myšlienky veľkých osobností a je veľmi vhodná ako darček.

Už vyše sto rokov neutíchajú spory o tom, ktorý z románov F. M. Dostojevského je najlepší. Jedni tvrdia, že prvý – Chudobní ľudia, – pretože znamenal novú kvalitu v ruskej literatúre (podľa Belinského to bol prvý ruský sociálny román); iní sa nazdávajú, že Zápisky z mŕtveho domu, pretože sú v nich všetky základné myšlienky a problémy Dostojevského tvorby posibírskeho obdobia; tretí zaň označujú Zločin a trest, pretože znamená novú kvalitu v spisovateľovej tvorbe (prechod od dialogického románu k polyfonickému) a je aj skladobne najucelenejší; štvrtí dokazujú, že Diablom posadnutí, pretože prináša jeho najhlbšie rozvažovanie o človeku a svete a piati vyzdvihujú práve Bratov Karamazovovcov, pretože je to posledný román, v ktorom sa ako v oceáne zlievajú všetky témy predchádzajúcich autorových veľtokových románov. Tak ako každý z Dostojevského románov, predstavujú aj Bratia Karamazovovci neopakovateľnú myšlienkovú a umeleckú kvalitu, takže z hľadiska jeho stúpencov môže byť najlepší. Ide o to, že tak ako celé jeho dielo, predstavuje ďalší, iný, nový pokus myšlienkovo a umelecky preniknúť k „človeku ako k tajomstvu, ktoré treba odhaliť.“ Tak totiž svoje autorské vyznanie, svoj program, charakterizoval ešte na začiatku spisovateľskej dráhy on sám. Za toto odhaľovanie ľudského tajomstva platil tým najcennejším – zdravím a životom...

Dielo Fiodora Michajloviča Dostojevského je nepochybne úprimným výrazom citlivej osobnosti, ktorá musela všetko prežiť a pretrpieť, než bola schopná to vysloviť. Ale Dostojevskij nehovoril len za seba. Jeho ústami nariekali, živorili a milovali nielen milióny ruských ľudí, ale aj milióny čitateľov na celom svete. Drásaná rozpormi sveta vôkol seba i v sebe, často nechápajúc o čo ide, prenasledovaná časom, vychádza osobnosť jednotlivca pokrytá ranami, vnútorne krvácajúca a zdeformovaná. A keď sa aj v tom pekelnom vnútre nemilosrdnej dielne doby vzpriečila, bola bez milosti rozdrvená. Tak bola poznamenaná aj geniálna osobnosť Dostojevského a odtiaľ vyviera jeho vnútorná rozpoltenosť a duševná nalomenosť.Román Dvojník vyšiel roku 1846 a hoci patrí k raným prácam Fiodora Michajloviča Dostojevského nesie veľa znakov jeho charakteristického štýlu: tragickú tému ľudského rozdvojenia, výrazovú drobnokresbu, ľahkú kompozičnú roztrieštenosť, ostrú satiru spoločenského života a zároveň skrytý súcit k ľudským osudom.

Autor na úvod: Vo chvíli, keď začínam opisovať životné osudy svojho hrdinu Alexeja Fiodoroviča Karamazova, som trocha v pomykove. Totiž: nazývam Alexeja Fiodoroviča svojím hrdinom, hoci dobre viem, že to naskrze nie je veľký človek, a preto vopred rátam s nevyhnutnými otázkami takého druhu, ako: čím je až taký pozoruhodný ten váš Alexej Fiodorovič, že ste si ho vybrali za svojho hrdinu? Čo vlastne vykonal? Komu a čím sa stal známym? Prečo mám ja, čitateľ, márniť čas spoznávaním jeho životopisných faktov? Posledná otázka ma stavia do najťažšej situácie, lebo mám na ňu len jedinú odpoveď: „Možno na to príde čitateľ sám pri čítaní románu.“

Aľoša navštevoval chorého brata dva razy denne. No tentoraz mal zvláštnu, náramne náročnú úlohu a vopred cítil, ako ťažko mu bude začínať rozhovor o tejto veci, pričom mal zároveň veľmi naponáhlo: mal ešte v to predpoludnie vybaviť inú neodkladnú vec na inom mieste, preto sa musel veľmi ponáhľať. Zhovárali sa už asi štvrť hodiny. Katerina Ivanovna bola bledá, veľmi vyčerpaná a zároveň neobyčajne chorobne podráždená: vycítila, prečo k nej, okrem iného, Aľoša teraz prišiel. „Nemajte obavy o to, ako sa rozhodne,“ dôrazne a s istotou ubezpečila Aľošu. „Už či tak, alebo onak, jednako dôjde k záveru, že musí utiecť! Ten nešťastný človek, ten hrdina cti a svedomia – nie tamten, nie Dmitrij Fiodorovič, ale ten, čo leží za týmito dverami a čo sa obetoval za brata,“ s blýskajúcimi očami doložila Kaťa, „mi už dávno rozpovedal celý ten plán úteku.

Netočka žije spolu s matkou a s nevlastným otcom v jednoizbovom podkrovnom byte v Petrohrade. Jej otčim je nadaný huslista, no chýba mu vôľa cvičiť, vystupuje čoraz menej, až napokon prepadne alkoholu a vedie rodinu do záhuby. Po smrti rodičov sa Netočky ujme bohatá kniežacia rodina. Kňažná však neskôr pošle Netočku k svojej dospelej dcére, pretože si myslí, že dievča má zlý vplyv na jej mladšiu dcéru Kaťu. A hoci dievčina v novej rodine nakoniec nájde aký-taký pokoj, do bohatej spoločnosti nikdy nezapadne a v trblietavom svete navždy ostane iba divákom. Netočka Nezvanovová vyšla v roku 1849, krátko predtým ako Dostojevského uväznili na Sibíri. A hoci novelu nedokončil, rovnako ako vo svojich neskorších románoch, aj v nej majstrovsky opisuje utrpenie, osamelosť, šialenstvo i skazenosť ľudského ducha.

Z denníka spisovateľa. Denník spisovateľa patrí k pozoruhodným a málo preskúmaným dielam F. M. Dostojevského. Je kľúčom k duši skutočného Dostojevského aj k mnohým z jeho slávnych románov. Vznikol ako spontánna výpoveď bez autocenzúry k spoločenským, kultúrnym a politickým udalostiam v Rusku, predovšetkým v rokoch 1876 - 1877. denník je skôr záznamom prúdu vedomia než kompozične prísne racionálne premysleným dielom, je snahou autora zachytiť súčasne vznikajúce myšlienky obrazy, idey, názory usilujúce sa predrať na povrch v zhmotnenej podobe, čo predurčuje aj na prvý pohľad zmätočný, chaotický rozprávačský štýl denníka. Svoj spôsob písania denníka sám Dostojevskij vyjadril slovami: "Verný svojmu naturelu začnem od konca, a nie od začiatku, hneď vyjadrím celú myšlienku. Nikdy som nedokázal písať postupne, približovať sa k veci a vyjadriť ideu, až keď ju už stihnem celú vopred predžuť a podľa možnosti dokázať. Nemal som dosť trpezlivosti, prekážal mi v tom môj charakter." Výber predstavuje Dostojevského ako komentátora aktuálnych a pálčivých problémov doby, ako učiteľa, kazateľa, proroka, ako ironického a niekedy až sarkastického sudcu prostredníctvom jeho kontroverzných úvah o náboženstve, katolicizme, morálke, politike, vojne, ale najmä o mesianistickom poslaní ruského národa. Valerij KupkaDenník spisovateľa vlastne ani nie je Dostojevského denníkom, teda neodzrkadľuje alebo veľmi málo odzrkadľuje Dostojevského vnútorné pocity. Je to rad publicistických článkov, v ktorých jeden človek poúča iných, ako majú žiť a čo majú robiť." L. Šestov

Dielo Fiodora Michajloviča Dostojevského je nepochybne úprimným výrazom citlivej osobnosti, ktorá musela všetko prežiť a pretrpieť, než bola schopná to vysloviť. Ale Dostojevskij nehovoril len za seba. Jeho ústami nariekali, živorili a milovali nielen milióny ruských ľudí, ale aj milióny čitateľov na celom svete. Drásaná rozpormi sveta vôkol seba i v sebe, často nechápajúc o čo ide, prenasledovaná časom, vychádza osobnosť jednotlivca pokrytá ranami, vnútorne krvácajúca a zdeformovaná. A keď sa aj v tom pekelnom vnútre nemilosrdnej dielne doby vzpriečila, bola bez milosti rozdrvená. Tak bola poznamenaná aj geniálna osobnosť Dostojevského a odtiaľ vyviera jeho vnútorná rozpoltenosť a duševná nalomenosť. Román Dvojník vyšiel roku 1846 a hoci patrí k raným prácam Fiodora Michajloviča Dostojevského nesie veľa znakov jeho charakteristického štýlu: tragickú tému ľudského rozdvojenia, výrazovú drobnokresbu, ľahkú kompozičnú roztrieštenosť, ostrú satiru spoločenského života a zároveň skrytý súcit k ľudským osudom.

Předposlední román Fjodora Michajloviče Dostojevského (1821–1881) byl marxisty a zejména Gorkým a Lunačarským léta odsuzován jako pamflet brojící proti revoluční akci, nicméně světoznámému znalci temných pohnutek lidské duše v něm šlo především o to, jak a zda vůbec se jeho milované Rusko vyrovná s démony. Inspirován procesem s anarchistou Něčajevem, jenž jako zastánce bezohledných praktik boje připravil o život svého oponenta z ilegálního hnutí, vytvořil spisovatel rozsáhlý portrét generace, která ve snaze vymanit se z rutinní morálky a kulturních vzorců svých rodičů nyní váhá mezi módním mysticismem a pragmatickým rozumem, mezi rozvracečským násilím a pokornou důvěrou v dobro.Toto obrozování sleduje Dostojevskij prostřednictvím provinční kroniky, v níž nenápadný pozorovatel zaostřil na trojici mužských protagonistů: bezstarostného dandyho Stavrogina, zakomplexovaného radikála Kirillova a mocichtivého pleticháře Verchovenského, jejichž výstřelky jsou podrobovány obecnějším zkouškám cti a lásky. Dílo z roku 1872, rozvíjející řadu motivů z Idiota a předjímající rodinnou tragédii Bratrů Karamazových, bývá označováno za autorovo nejkrutější. V roce 1988 je na filmové plátno převedl režisér Andrzej Wajda.

Po Zločinu a trestu, Idiotovi a Běsech jsou Bratři Karamazovi vyvrcholením románových děl F. M. Dostojevského. Kdybychom chtěli formulovat společného jmenovatele „karamazovštiny“, byla by jím vedle smyslnosti vášnivá zamilovanost do života a touha žít za každou cenu.Jí jsou zachváceni všichni Karamazové: otec Fjodor i bratři Ivan, Dmitrij a Aljoša. Podle Václava Černého je rodina Karamazových pojata „tak, aby představovala „lidskou rodinu“ vůbec, každý z příslušníků vtěluje zcela určitou a jednotlivou životní sílu, otec je realita nevykoupeného smyslného těla, Míťa je vášeň, Ivan čirý rozum, Aljoša absolutní láska, sublimující se v čiré dobro, Smerďakov nízký pud, profanující nechápavě popudy, byť i šlechetné, jež přijímá od druhých.“Podobně jako u Dostojevského, i u jeho postav se stupňuje žízeň po víře tím víc, čím více v nich narůstá důvodů proti ní. Zdá se, jako by byli vystaveni pochybnostem svého autora, který o sobě napsal, že je dítětem svého století, dítětem nevíry a pochybností.