F. M. Dostojevskij

Poviedky, denníky, listy žene. F. M. Dostojevského bytostne zaujali deti. Dnes najohrozenejší druh na našej zemi. Skutočný umelec je vždy sto rokov vpredu! Dostojevskij vycítil nadčasové problémy spoločnosti v osudoch, zážitkoch, príhodách detí - a geniálne ich umelecky spracoval. Prinášame vám výber diel, v ktorých sa autor s hlbinnou znalosťou ľudskej psychiky vedel vžiť do duševných stavov človeka i človiečika tak, že zasahuje to dobré, láskavé a čisté, čo žije, možno na zostupe, v každom z nás.

Rodina Karamazovovcov predstavuje charakteristický predobraz vtedajšej zdeformovanej spoločnosti.Už vyše sto rokov neutíchajú spory o tom, ktorý z románov F.M. Dostojevského je najlepší. Jedni tvrdia, že prvý – Chudobní ľudia, – pretože znamenal novú kvalitu v ruskej literatúre (podľa Belinského to bol prvý ruský sociálny román); iní sa nazdávajú, že Zápisky z mŕtveho domu, pretože sú v nich všetky základné myšlienky a problémy Dostojevského tvorby posibírskeho obdobia; tretí zaň označujú Zločin a trest, pretože znamená novú kvalitu v spisovateľovej tvorbe (prechod od dialogického románu k polyfonickému) a je aj skladobne najucelenejší; štvrtí dokazujú, že Diablom posadnutí, pretože prináša jeho najhlbšie rozvažovanie o človeku a svete a piati vyzdvihujú práve Bratov Karamazovovcov, pretože je to posledný román, v ktorom sa ako v oceáne zlievajú všetky témy predchádzajúcich autorových veľtokových románov.Tak ako každý z Dostojevského románov, predstavujú aj Bratia Karamazovovci neopakovateľnú myšlienkovú a umeleckú kvalitu, takže z hľadiska jeho stúpencov môže byť najlepší. Ide o to, že tak ako celé jeho dielo, predstavuje ďalší, iný, nový pokus myšlienkovo a umelecky preniknúť k „človeku ako k tajomstvu, ktoré treba odhaliť.“ Tak totiž svoje autorské vyznanie, svoj program, charakterizoval ešte na začiatku spisovateľskej dráhy on sám. Za toto odhaľovanie ľudského tajomstva platil tým najcennejším – zdravím a životom...

Slávny román klasika svetovej literatúry.Dielo F. M. Dostojevského je nepochybne úprimným výrazom citlivej osobnosti, ktorá musela všetko prežiť a pretrpieť, než bola schopná to vysloviť. Ale Dostojevskij nehovoril len za seba. Jeho ústami nariekali, živorili a milovali nielen milióny ruských ľudí, ale aj milióny čitateľov na celom svete. Drásaná rozpormi sveta vôkol seba i v sebe, často nechápajúco čo ide, prenasledovaná časom, v ktorom „nebolo väčšieho zločinu, než byť bez peňazí a včas nezaplatiť", osobnosť vychádzala z tejto nemilosrdnej dielne doby väčšinou pokrytá ranami, vnútorne krvácajúca a zdeformovaná. A keď sa v jej pekelnom vnútre vzpriečila, bola bez milosti rozdrvená. Tak bola poznamenaná dobou aj geniálna osobnosť Dostojevského a odtiaľ vyviera jej vnútorná rozpoltenosť a duševná nalomenosť.

Osamělý mladík narazí jednoho dne na břehu řeky na půvabnou dívku, k níž vzplane touhou. Dívka ale čeká na svého nastávajícího, který by měl každým dnem dorazit do města. Čas ovšem běží, snoubenec o sobě nedává vědět a zamilovaný mladík se rozhodne jednat.

Netočka žije spolu s matkou a s nevlastným otcom v jednoizbovom podkrovnom byte v Petrohrade. Jej otčim je nadaný huslista, no chýba mu vôľa cvičiť, vystupuje čoraz menej, až napokon prepadne alkoholu a vedie rodinu do záhuby. Po smrti rodičov sa Netočky ujme bohatá kniežacia rodina. Kňažná však neskôr pošle Netočku k svojej dospelej dcére, pretože si myslí, že dievča má zlý vplyv na jej mladšiu dcéru Kaťu. A hoci dievčina v novej rodine nakoniec nájde aký-taký pokoj, do bohatej spoločnosti nikdy nezapadne a v trblietavom svete navždy ostane iba divákom. Netočka Nezvanovová vyšla v roku 1849, krátko predtým ako Dostojevského uväznili na Sibíri. A hoci novelu nedokončil, rovnako ako vo svojich neskorších románoch, aj v nej majstrovsky opisuje utrpenie, osamelosť, šialenstvo i skazenosť ľudského ducha.

Z denníka spisovateľa. „Denník spisovateľa vlastne ani nie je Dostojevského denníkom, teda neodzrkadľuje alebo veľmi málo odzrkadľuje Dostojevského vnútorné pocity. Je to rad publicistických článkov, v ktorých jeden Človek poúča iných, ako majú žiť a čo majú robiť.“ Lev Šestov „Dostojevského ako publicistu a moralistu si cením oveľa viac než Dostojevského ako rozprávača. Denník spisovateľa - nech sa na mňa prívrženci nebohého románopisca nehnevajú - je pre mňa stokrát hodnotnejší než všetky jeho romány.“ Konstantin Leontiev „V Denníku" sa nám predstavuje skutočný Dostojevskij - veľký umelec, múdry človek a krasorečník, nemilosrdný sudca a hriešnik, evanjeliový prorok a vydriduch, kresťan a antisemita, vlastenec a šovinista, monarchista, okupant, štváč a rehabilitátor vojny, reakcionár.“ Igor Garin

Myšlienky Fiodora Michajloviča Dostojevského. F. M. Dostojevskij patrí k najvýznamnejším spisovateľom sveta. Všetci poznáme aspoň niektoré jeho psychologické romány ako Bratia Karamazovci, Zločin a trest, Idiot, Ponížení a urazení, Biedni ľudia, Besy a ďalšie. V knihe nájdete myšlienky zo súborného diela tohto velikána. Kniha patrí do radu Myšlienky veľkých osobností a je veľmi vhodná ako darček.

Už vyše sto rokov neutíchajú spory o tom, ktorý z románov F. M. Dostojevského je najlepší. Jedni tvrdia, že prvý – Chudobní ľudia, – pretože znamenal novú kvalitu v ruskej literatúre (podľa Belinského to bol prvý ruský sociálny román); iní sa nazdávajú, že Zápisky z mŕtveho domu, pretože sú v nich všetky základné myšlienky a problémy Dostojevského tvorby posibírskeho obdobia; tretí zaň označujú Zločin a trest, pretože znamená novú kvalitu v spisovateľovej tvorbe (prechod od dialogického románu k polyfonickému) a je aj skladobne najucelenejší; štvrtí dokazujú, že Diablom posadnutí, pretože prináša jeho najhlbšie rozvažovanie o človeku a svete a piati vyzdvihujú práve Bratov Karamazovovcov, pretože je to posledný román, v ktorom sa ako v oceáne zlievajú všetky témy predchádzajúcich autorových veľtokových románov. Tak ako každý z Dostojevského románov, predstavujú aj Bratia Karamazovovci neopakovateľnú myšlienkovú a umeleckú kvalitu, takže z hľadiska jeho stúpencov môže byť najlepší. Ide o to, že tak ako celé jeho dielo, predstavuje ďalší, iný, nový pokus myšlienkovo a umelecky preniknúť k „človeku ako k tajomstvu, ktoré treba odhaliť.“ Tak totiž svoje autorské vyznanie, svoj program, charakterizoval ešte na začiatku spisovateľskej dráhy on sám. Za toto odhaľovanie ľudského tajomstva platil tým najcennejším – zdravím a životom...

Dielo Fiodora Michajloviča Dostojevského je nepochybne úprimným výrazom citlivej osobnosti, ktorá musela všetko prežiť a pretrpieť, než bola schopná to vysloviť. Ale Dostojevskij nehovoril len za seba. Jeho ústami nariekali, živorili a milovali nielen milióny ruských ľudí, ale aj milióny čitateľov na celom svete. Drásaná rozpormi sveta vôkol seba i v sebe, často nechápajúc o čo ide, prenasledovaná časom, vychádza osobnosť jednotlivca pokrytá ranami, vnútorne krvácajúca a zdeformovaná. A keď sa aj v tom pekelnom vnútre nemilosrdnej dielne doby vzpriečila, bola bez milosti rozdrvená. Tak bola poznamenaná aj geniálna osobnosť Dostojevského a odtiaľ vyviera jeho vnútorná rozpoltenosť a duševná nalomenosť.Román Dvojník vyšiel roku 1846 a hoci patrí k raným prácam Fiodora Michajloviča Dostojevského nesie veľa znakov jeho charakteristického štýlu: tragickú tému ľudského rozdvojenia, výrazovú drobnokresbu, ľahkú kompozičnú roztrieštenosť, ostrú satiru spoločenského života a zároveň skrytý súcit k ľudským osudom.

Z denníka spisovateľa. Denník spisovateľa patrí k pozoruhodným a málo preskúmaným dielam F. M. Dostojevského. Je kľúčom k duši skutočného Dostojevského aj k mnohým z jeho slávnych románov. Vznikol ako spontánna výpoveď bez autocenzúry k spoločenským, kultúrnym a politickým udalostiam v Rusku, predovšetkým v rokoch 1876 - 1877. denník je skôr záznamom prúdu vedomia než kompozične prísne racionálne premysleným dielom, je snahou autora zachytiť súčasne vznikajúce myšlienky obrazy, idey, názory usilujúce sa predrať na povrch v zhmotnenej podobe, čo predurčuje aj na prvý pohľad zmätočný, chaotický rozprávačský štýl denníka. Svoj spôsob písania denníka sám Dostojevskij vyjadril slovami: "Verný svojmu naturelu začnem od konca, a nie od začiatku, hneď vyjadrím celú myšlienku. Nikdy som nedokázal písať postupne, približovať sa k veci a vyjadriť ideu, až keď ju už stihnem celú vopred predžuť a podľa možnosti dokázať. Nemal som dosť trpezlivosti, prekážal mi v tom môj charakter." Výber predstavuje Dostojevského ako komentátora aktuálnych a pálčivých problémov doby, ako učiteľa, kazateľa, proroka, ako ironického a niekedy až sarkastického sudcu prostredníctvom jeho kontroverzných úvah o náboženstve, katolicizme, morálke, politike, vojne, ale najmä o mesianistickom poslaní ruského národa. Valerij KupkaDenník spisovateľa vlastne ani nie je Dostojevského denníkom, teda neodzrkadľuje alebo veľmi málo odzrkadľuje Dostojevského vnútorné pocity. Je to rad publicistických článkov, v ktorých jeden človek poúča iných, ako majú žiť a čo majú robiť." L. Šestov

Dielo Fiodora Michajloviča Dostojevského je nepochybne úprimným výrazom citlivej osobnosti, ktorá musela všetko prežiť a pretrpieť, než bola schopná to vysloviť. Ale Dostojevskij nehovoril len za seba. Jeho ústami nariekali, živorili a milovali nielen milióny ruských ľudí, ale aj milióny čitateľov na celom svete. Drásaná rozpormi sveta vôkol seba i v sebe, často nechápajúc o čo ide, prenasledovaná časom, vychádza osobnosť jednotlivca pokrytá ranami, vnútorne krvácajúca a zdeformovaná. A keď sa aj v tom pekelnom vnútre nemilosrdnej dielne doby vzpriečila, bola bez milosti rozdrvená. Tak bola poznamenaná aj geniálna osobnosť Dostojevského a odtiaľ vyviera jeho vnútorná rozpoltenosť a duševná nalomenosť. Román Dvojník vyšiel roku 1846 a hoci patrí k raným prácam Fiodora Michajloviča Dostojevského nesie veľa znakov jeho charakteristického štýlu: tragickú tému ľudského rozdvojenia, výrazovú drobnokresbu, ľahkú kompozičnú roztrieštenosť, ostrú satiru spoločenského života a zároveň skrytý súcit k ľudským osudom.

Předposlední román Fjodora Michajloviče Dostojevského (1821–1881) byl marxisty a zejména Gorkým a Lunačarským léta odsuzován jako pamflet brojící proti revoluční akci, nicméně světoznámému znalci temných pohnutek lidské duše v něm šlo především o to, jak a zda vůbec se jeho milované Rusko vyrovná s démony. Inspirován procesem s anarchistou Něčajevem, jenž jako zastánce bezohledných praktik boje připravil o život svého oponenta z ilegálního hnutí, vytvořil spisovatel rozsáhlý portrét generace, která ve snaze vymanit se z rutinní morálky a kulturních vzorců svých rodičů nyní váhá mezi módním mysticismem a pragmatickým rozumem, mezi rozvracečským násilím a pokornou důvěrou v dobro.Toto obrozování sleduje Dostojevskij prostřednictvím provinční kroniky, v níž nenápadný pozorovatel zaostřil na trojici mužských protagonistů: bezstarostného dandyho Stavrogina, zakomplexovaného radikála Kirillova a mocichtivého pleticháře Verchovenského, jejichž výstřelky jsou podrobovány obecnějším zkouškám cti a lásky. Dílo z roku 1872, rozvíjející řadu motivů z Idiota a předjímající rodinnou tragédii Bratrů Karamazových, bývá označováno za autorovo nejkrutější. V roce 1988 je na filmové plátno převedl režisér Andrzej Wajda.

Po Zločinu a trestu, Idiotovi a Běsech jsou Bratři Karamazovi vyvrcholením románových děl F. M. Dostojevského. Kdybychom chtěli formulovat společného jmenovatele „karamazovštiny“, byla by jím vedle smyslnosti vášnivá zamilovanost do života a touha žít za každou cenu.Jí jsou zachváceni všichni Karamazové: otec Fjodor i bratři Ivan, Dmitrij a Aljoša. Podle Václava Černého je rodina Karamazových pojata „tak, aby představovala „lidskou rodinu“ vůbec, každý z příslušníků vtěluje zcela určitou a jednotlivou životní sílu, otec je realita nevykoupeného smyslného těla, Míťa je vášeň, Ivan čirý rozum, Aljoša absolutní láska, sublimující se v čiré dobro, Smerďakov nízký pud, profanující nechápavě popudy, byť i šlechetné, jež přijímá od druhých.“Podobně jako u Dostojevského, i u jeho postav se stupňuje žízeň po víře tím víc, čím více v nich narůstá důvodů proti ní. Zdá se, jako by byli vystaveni pochybnostem svého autora, který o sobě napsal, že je dítětem svého století, dítětem nevíry a pochybností.