Gabriel P. Hunčaga

„V tomto liste by som sa rád podelil o niekoľko myšlienok o dôležitosti štúdia cirkevných dejín, najmä s cieľom pomôcť lepšie interpretovať svet, v ktorom žijeme. Chcel by som zdôrazniť dôležitosť rozvíjania skutočného zmyslu pre históriu u mladých študentov teológie. Mám tým na mysli nielen solídne a detailné poznanie hlavných udalostí uplynulých dvadsiatich storočí kresťanstva, ale predovšetkým pestovanie jasného zmyslu pre historický rozmer, ktorý nám ako ľudstvu patrí. Nikto nemôže skutočne poznať svoju najhlbšiu identitu alebo to, čím chce byť v budúcnosti, bez toho, aby sa nezaoberal väzbami, ktoré ho spájajú s predchádzajúcimi generáciami. Cirkevné dejiny nám pomáhajú vidieť skutočnú Cirkev a milovať Cirkev takú, aká skutočne existuje, a milovať to, čo sa naučila a naďalej sa učí zo svojich chýb a zlyhaní. Cirkevné dejiny vyučované na celom svete ako celok trpia redukcionizmom a stále zohrávajú podradnú úlohu vo vzťahu k teológii, ktorá sa potom často ukáže ako neschopná skutočne vstúpiť do dialógu so živou a existenciálnou realitou mužov a žien našej doby. Cirkevné dejiny, ktoré sa vyučujú ako súčasť teológie, nemožno oddeliť od dejín spoločnosti. Historický výskum je nevyhnutným príspevkom k rozvoju ekleziológie, ktorá je skutočne historická.“Z Listu pápeža Františka o obnove štúdia cirkevných dejín z 21. novembra 2024

Ponúkaný knižný titul má ambíciu predstaviť dominikánov v trochu inom, širšej čitateľskej verejnosti menej známom svetle. Ak sa dnes povie „dominikán“, väčšina opýtaných si predstaví prísneho, až krutého inkvizítora bezohľadne posielajúceho odsúdenca na hranicu. Inkvizičná činnosť spojená s niektorými neakceptovateľnými postupmi je dejinnou stigmou, ktorej sa Rehoľa kazateľov len ťažko zbavuje.Pisateľským zámerom autora je priblížiť originálne postupy a inovácie zrodené v dominikánskom prostredí 13. storočia v oblasti systematického vzdelávania a intelektuálnej formácie. Jednotlivé kapitoly približujú čitateľom cestu, ktorú dominikáni, ako rehoľná inštitúcia vrcholného stredoveku, prešli na ceste sebarealizácie sa v prostredí 13. a začiatku 14. storočia.Spomenuté originálne postupy a inovácie u dominikánov vznikli v korelácii s rozvojom univerzitných korporácií v konfrontácii s dobovým sociálno-náboženským prostredím ako odpoveď na vznesenú požiadavku po koncepčnom dlhodobo udržateľnom pokresťančení spoločnosti predovšetkým v mestách. Už samotné integrovanie intelektuálnych aspektov života do rehoľnej inštitúcie vrcholného stredoveku v miere, v akej sa to podarilo práve dominikánom, predstavuje v monastickom prostredí revolučný fenomén, aký nemal dovtedy v dejinách mníšskeho, resp. rehoľného života obdobu. Viaceré z nich sa stali inšpiráciou aj pre iné cirkevné inštitúcie a ich stopy nachádzame v akademickom prostredí dodnes.