Henryk Sienkiewicz

Když v roce 1896 napsal Henryk Sienkiewicz (1846–1916) román Quo vadis, byl už proslulým polským spisovatelem. Teprve Quo vadis z něj však učinilo světoznámého autora a příběh z doby Neronovy byl také hlavním důvodem, proč byla Sienkiewiczovi v roce 1905 udělena Nobelova cena za literaturu. Příběh lásky římského patricije ke křesťanské dívce se odehrává na pozadí velké a tragické historické epochy postupného pádu Říma. Rozhlasová nahrávka z roku 1968 v režii Jana Bergera.

Vo svojom najslávnejšom románe Quo Vadis, ktorý sa odohráva na pozadí vlády cisára Nera, opisuje Henryk Sienkiewicz ľúbostný príbeh rímskeho patricija a vojaka Vinicia a kresťanky Lýgie. Mladík sa uchádza o priazeň mladej barbarky, nie práve šikovne a nie práve vhodne, následkom čoho sa Lýgia ocitá na dvore pološialeného Nera. Obaja musia prekonať veľa prekážok, aby sa napokon znova našli a Vinicius musí neraz riskovať všetko, aby zachránil ženu, ktorá ho zmenila a ktorú nadovšetko miluje. Román sa stal zanedlho po svojom prvom vydaní bestsellerom a jeho popularita pretrvala do dnešných dní. Kritika vyzdvihovala okrem nepopierateľne strhujúceho príbehu aj historickú akurátnosť, s akou opísal cézarov dekandentný dvor, bežný život Rimanov, začiatky kresťanskej cirkvi i prenasledovanie jej príslušníkov. Okrem Vinicia, Lýgie, apoštola Pavla, Petra, arbitra elegancie Petronia či Nera sa v ňom môžeme stretnúť s pestrým panoptikom vedľajších postáv, či už reálnych alebo vymyslených. Henrykovi Sienkiewiczovi udelili v roku 1905 Nobelovu cenu za literatúru, na čom malo zásadný podiel práve napísanie románu Quo Vadis. Román vychádza v novom slovenskom preklade a s doslovom, ktorý sa venuje historickým reáliám Ríma počas panovania cisára Nera.

Listy z Ameriky patria k významným titulom svetovej cestopisnej literatúry. Autorovi poskytli priestor na rozvinutie viacerých podôb spisovateľského talentu. Spisovateľ sa v nich uvoľnil a zistil, že žáner spoločensko-kritickej realistickej poviedky, tvorbe ktorej sa dovtedy ako beletrista venoval, ho trocha obmedzuje. Forma listov však umožňuje autorovi prerušovať chronologický popis zážitkov úvahami o úcte Američanov k práci, o miestnom „feminizme“, kultúrnej úrovni a pod. Následne reflexie preruší, aby čitateľom poskytol konkrétne reportérsky úderné postrehy alebo malebno-vzrušujúci popis stepi počas snehovej búrky či požiaru, prípadne pohľad na strmhlav do diaľav sa rútiace stádo bizónov. Príznačne práve uverejňovanie exotikou a dobrodružstvami korenených Listov urobilo zo Sienkiewicza v Poľsku známeho a obľúbeného autora. Sienkiewicz sa pri opisoch a charakteristikách vonkoncom neostýcha, jeho pohľad je prenikavý, nešetrí iróniou, sarkazmom, miestami až zúfalým čiernym humorom, v ktorom sa cynizmus prelína so súcitom. Isteže, niektoré pasáže z dnešného hľadiska zaváňajú hystériou a pôsobia prepiato, avšak Sienkiewicz cestuje po USA v druhej polovici devätnásteho storočia, dostáva sa teda do kontaktu s kapitalizmom čistým, neriedeným neskoršími sociálnymi reformami. Práve v jeho cestopise si medziiným môžete prečítať ako naozaj vyzeral onen „číry extrakt“ liberálnej ekonomiky. Na viacerých miestach sledujeme autorovo vyjadrovanie sa k problému miery vkusu a jej prekročenia. Sienkiewicza, na rozdiel od generácie romantikov, búrka a Niagarský vodopád desia, nie uchvacujú, pretože poskytujú presilu vnímaním adekvátne nespracovateľných zážitkov. Autor sa aj pri zakúšaní krásy bráni vytrženiu, tobôž extatickým stavom, usiluje sa osedlať obrazotvornosť. Sienkiewiczove Listy nie sú hodnoverným historickým prameňom, lež predovšetkým a takmer výlučne literárnym dielom. Autor s reáliami narába svojvoľne a výberovo, komponuje a koncipuje ich ako beletrista do útvaru, ktorý vo vzťahu k skutočnosti vykazuje značnú mieru autonómie.