Igino Giordani

Obsahom útla knižočka talianskeho spisovateľa Igina Giordaniho (Foca) nám približuje modlitbu ruženca možno tak, ako sme o nej nezvykli rozjímať. Ide o jeho, mohli by sme povedať, mystickú skúsenosť s Máriou, Matkou Božou, keď v určitom intímnom okamihu rozhovoru s ňou autor sám hovorí: „Moja duša sa stala jej izbou: chrámom…..ale potom sa mi zdalo, že ona sa stala mojou dušou! Nie už ona ako môj hosť, ale ja ako jej hosť; takže som si nevdojak povedal: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Mária“.

Tieto slová napísal Igino Giordani v roku 1939 a zdá sa, akoby boli uskoreným „komentárom“ ku Gauďium etspes (1965) či naznačovali línie kresťanskej spirituality pre tretie tisícročie. To je Giordani: človek vedľa ľudí (manžel a otec, politik a spisovateľ) a prorok (učenec a muž ducha).Na stránkach tohto útleho denníka, ktorý tvoria výňatky z jeho bohatej literárnej tvorby, sa Giordani definuje ako kresťan, ktorý dokázal objaviť v živote rodiny všetku hĺbku a plnosť svätosti. S „evanjeliovou nástojčivosťou“ pozýva ku kontemplácii jednoty kresťanského povolania, ktoré svoj vzor nachádza v Trojici a svoje najautentickejšie vyjadrenie v Nazaretskej rodine.

Keď otvoríme noviny, čítame správy a úvahy o nezhodách v politike, ktoré vyvolávajú rozpory v ekonomike a rozličné ambície... A uvádzajú sa rozhovory a metódy na zavedenie poriadku a dosiahnutie jednoty s pochybnými výsledkami. Myslím, že vo svete, kde zúri egoizmus, by bola potrebná poriadna dávka lásky. Láska by urobila zo všetkých nových ľudí, do všetkých by vniesla Krista. A Kristus je jeden. Politika by sa premenila na stavbu Božieho mesta. V tomto meste je ozajstná láska k Bohu popretím seba. V druhom je láska k sebe popretím Boha. Aké mladé je toto memento svätého Augustína!