Jonáš Záborský

„V pochybnostiach prišli sa radiť i farára Mroča. Tento sa bál dať im určitú radu, lebo vedel, že im je svätý cit národnosti úplne cudzím, že u nich platí len chlieb a pálenka…“ Klasika zo Zlatého fondu SME.

Mrzutou premovali Nánku Fialkovičovie. „Tá,“ hovorili, „nikdy vám nezaloží blahú domácnosť, s ňou žiadnych radostí nezažijete, bo to je od narodenia celý borsuk, vretenica, ropucha.“ Klasika zo Zlatého fondu SME.

Deň škaredý a Deň pekný. Dve časti prózy predstavujú dvojobraz reality a ideálu, úbohý stav slovenskej dediny roku 1865 a jej utopickej premeny. Klasika zo Zlatého fondu SME.

Faustiádu literárna veda dlho obchádzala. Bála sa jej. Samotný Záborský sebaironicky napísal, že si ňou pripravuje miesto v literárnom blázninci, lebo „väčšieho blázna vo svete niet, ako kto bláznom nedá byť bláznami a všetko smiešne obracia na smiech”. Klasika zo Zlatého fondu SME.

„Prudká až do zbláznenia bola láska, akou zahorel Chruňo k urodzenej panne Mandragore. Ale čože? Bol mamľas. Miloval len zďaleka, tak, že vyvolená jeho srdca nič o tom nevedela…“ Paródia na romantické ľúbostné príbehy s prvkami politickej satiry. Klasika zo Zlatého fondu SME.