Ondrej Lucký

Druhý diel románovej biblickej trilógie. Musel niesť veľký smútok v srdci a musela sa triasť ruka pisára, ktorý zapísal do prastarých letopisov tieto slová:„Potom prišlo iné pokolenie, ktoré už nepoznalo mocné skutky Jahveho. I robili synovia Izraela, čo bolo zlé v očiach Jahveho, a slúžili baalom a aštarám, chodili za inými bohmi, bohmi okolitých národov, a klaňali sa im. Tu vzbĺkol hnev Jahveho proti nim a vydal synov Izraela do rúk lupičov a okolitých nepriateľov." Bola to doba, ktorá si žiadala mimoriadnych hrdinov, a keby ich nebola našla, všetko by pokryla temnota zabudnutia. Ale či jestvuje doba, ktorá by nepotrebovala hrdinov? Ondrej Lucký v osemdesiatych rokoch 20. storočia napísal podľa biblických dejín románovú trilógiu, ktorú však počas komunistického režimu nemohol publikovať. V tejto trilógii, ktorá svedčí o veľkom vzdelaní autora a o jeho literárnom nadaní, k nám prichádza závan dávnej kultúry, dávnych dejín a príbehov.

Kniha obsahuje 5 románovo spracovaných príbehov Starozákonných osobností: Abraháma, Jakuba, Jozefa, Mojžiša, Jozueho.Ukážka z príbehu Mojžiš:Dlhé hodiny samoty pri pasúcom sa stáde a dlhé rozhovory s Jetrom, neraz hlboko do noci, pod nebom plným hviezd, umožnili Mojžišovi hĺbať nad tajomstvami, ktoré mu zaplavili srdce tam v One a ktoré s ním zdieľal Neferptah. Často myslel na neho, vybavoval si jeho obraz, obraz živého človeka i obraz slávnostnej meravosti, aký mu dal na svojom reliéfe Besalel.Hovorieval s Jetrom o slnku - božstve faraóna Achnatona, o slnku - božstve všetkých národov, o slnku menom Jajaš alebo Jahu, ktoré uctievali Madiánčania a ktorého hlavným kňazom bol Jetro. A z pološera sa stále jasnejšie vynáral obraz Boha, ktorý je jednotou v jednotnom svete, vytrhnutom z chaosu. To boli chvíle, ktoré miloval a pre ktoré sa oplatilo žiť v ústraní, ďaleko od dobiedzajúcich ľudí...

Izaiáš hovoril: „Bolo to jednej noci v chráme. Videl som zrakom srdca a počul sluchom vnútra. Bolo to ako mäkké svetlo, rozlievajúce sa za svitania a zároveň ako mocný požiar slnečných lúčov. Ako mĺkvy šelest vánku a zároveň ako hrmenie búrky! Zatváral som oči, aby som nevidel to svetlo, ktoré som každou čiastočkou tela cítil horieť okolo seba. Ucítil som blízkosť kohosi, akoby sa ktosi dotkol žeravým uhlíkom mojich perí. Pocítil som prenikavú bolesť a hneď po nej slasť a oslobodenie. A keď som otvoril oči, chrám bol zahalený do šera a horeli už iba svetlá na svietniku a blkotali už len uhlíky na kadidlovom oltári. Odvtedy nosím v sebe akúsi páľavu, z ktorej prýštia slová, ktoré som hovoril vám i všetkým ostatným…“ Ondrej Lucký v osemdesiatych rokoch 20. storočia napísal podľa biblických dejín románovú trilógiu, ktorú však počas komunistického režimu nemohol publikovať. V tejto trilógii, ktorá svedčí o veľkom vzdelaní autora a o jeho literárnom nadaní, k nám prichádza závan dávnej kultúry, dávnych dejín a príbehov.