Orlando Figes

Od vybudovania Sankt-Peterburgu po brutálnu stalinistickú propagandu, od ľudového umenia k magickým rituálom ázijských šamanov, od Puškinovej poézie po Mussorgského hudbu a Ejzenštejnove filmy. Defiluje pred nami neuveriteľne pestrá škála ľudí, ktorí tvorili históriu ruskej kultúry: nevoľnícki umelci, aristokrati, revolucionári, exulanti, kňazi i disidenti.Natašin tanec je panoramatickým obrazom Ruska a jeho histórie, skúmanou cez optiku kultúry. Unikátnosť tohto diela, ktoré ponúka zrozumiteľný a zasvätený výklad prepojenosti ruskej histórie, politiky, spoločnosti i geografie s kultúrou, spočíva v autorovom brilantnom výklade témy, ilustrovanej citlivým výberom citátov z literárnych diel veľkých ruských autorov a kultúrnych mysliteľov. Titul knihy vychádza zo slávnej scény v Tolstého epopeji Vojna a mier, kde mladá a krásna Nataša Rostovová tancuje na ľudovú melódiu, inštinktívne vnímajúc jej rytmus a tanečné kroky. Figes si tento obraz zvolil ako metaforu, že ruský zmysel pre identitu je stelesnený v jeho kultúre tak, ako vari v žiadnej inej veľkej kultúre.

Britský historik nevidí ruskú revolúciu ako jednotlivú udalosť, ale ako storočný cyklus násilia a honby za utopickými snami. Zatiaľ čo iní historici sa zamerali na kataklizmatické roky tesne pred a po roku 1917, Orlando Figes zobrazuje oveľa širšie obdobie. Revolúcia mení formu a charakter, no stále si zachováva podobné idealistické ciele, od svojich počiatkov v hladomorom sužovanom roku 1891 až po svoj koniec a kolaps komunistického Sovietskeho zväzu v roku 1991. Figes rozoznáva tri základné fázy: Lenin a boľševici, ktorí prichádzajú s deštrukciou všetkého starého a zrodom nového systému, pričom toho obdobie ukončí až teror tridsiatych rokov; stalinistická generácia pochádzajúca z nižších tried, ktorá vytvorí pevné štruktúry sovietskeho režimu a svoju legitimitu utvrdí víťazstvom v druhej svetovej vojne; a generácia roku 1956 ovplyvnená odhalením kultu osobnosti a stalinistických zločinov, no stále považujúca revolučný zápal za liek na ekonomický úpadok a stratu lojálnosti voči režimu. Až do zániku sovietskeho režimu jeho vedúci predstavitelia verili, že pokračujú v revolučnom diele započatom Leninom. S autoritou a charakteristickým štýlom, ktorým sa preslávil už vo svojich predchádzajúcich knihách, prináša Orlando Figes pútavú a svojim spôsobom revolučnú zmenu pohľadu na jednu z kľúčových udalostí dvadsiateho storočia.

Hrdinský príbeh a nefalšovaný pohľad do jedného zo Stalinových najznámejších pracovných táborov založený na listoch pašovaných do Gulagu a von z neho. „Šiel som po listy pre našich kamarátov a nedalo mi necítiť aspoň malú závisť, hoci som pre seba skutočne nič neočakával. A odrazu... moje meno napísané tvojím rukopisom.“ V roku 1946, po piatich rokoch vo väzení – najprv ako sovietsky vojnový zajatec v nacistických táboroch a neskôr ako falošne obvinený z vlastizrady v arktickom gulagu – dostáva dvadsaťdeväťročný Lev Mishchenko nečakaný list od svojej lásky Sveti, hoci už ani nedúfal, že by mohla byť nažive. Akoby zázrakom si Lev a Sveťa vymenia počas nasledujúcich ôsmich rokov viac ako 1 500 správ. Ich nedávno objavený príbeh je zatiaľ jediným známym záznamom z reálneho miesta a času Stalinovho gulagu, nesprostredkovaný a necenzurovaný. Autor Orlando Figes čerpá z korešpondencie Leva a Sveti, ako aj z archívov KGB a nedávnych rozhovorov, aby svetu dôveryhodne vykreslil tento jedinečný príbeh.