Peter Juan Pablo Mária Bako

Každodenné adventné a vianočné evanjeliá čítané vo svetle paschálnych tajomstiev so špirituálnou aplikáciou zásady „Písmo Písmom“.. Pravé svetlo prišlo na svet... A svetlo vo tmách svieti a tmy ho neprijali (Jn r, 9.4-5).Akoby nám Ján svojím Prológom túžil prerozprávať osud uboleného Jóba, ktorý volá: Svetlo je opäť bližšie ako tmy ...vo tmách som si lôžko pripravil (Jób 17,12-13).Kristovo ponorenie sa do tmy v tomto duchu pripomína „Podobenstvo o svadbe kráľovho syna“: Keď sa svadobná sieň naplnila hosťami, kráľ tam zbadal človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu... Tu kráľ povedal sluhom: „Zviažte mu (gr. Är)cravT£<;- désantes) nohy Í ruky a vyhoďte ho von do “(Mt 22,10-11.13). * Ak by sme si tieto slová dovolili premietnuť »na Svetlo zostupujúce do temnoty z Jánovho Prológu a následne i na moment ukrižovania, keď bol svet vskutku zahalený do tmy (porov. Mt 27, 45), ľahko by sme v mužovi vyhodenom von do hustej noci mohli spoznať spasiteľný údel Ježiša Krista, ktorý sa vo svojej obeti sám postavil na naše miesto, a prijal náš trest. Podobne .ako strestaný svadobčan z podobenstva, rovnako aj náš P sôrjaav - edésan: Jn 18,12), vyhodený do ( 23,44), zvlečený zosvadobného odevu až zostal nahý na kríži (porov. Jn 19, 23), aby sme si my, zhromaždení v jeho Cirkvi, zaslúžili vstúpiť vo svadobnom odeve do svetla nebeských siení - na Baránkovu svadobnú hostinu! (porov.*Z/u 19,7-9).

Dynamika blčiaceho srdca. Svätá Gemma Galgani (1878-1903) je známa pod titulmi ako: „Ovocie Kristovho umučenia“, „Dcéra Kristovho umučenia“, „Kristova nevesta“ alebo „Obeť lásky“.Charakterizovalo ju jej zamilovanie sa do ukrižovaného Krista, ktorého láskavý výzor túžila niesť na vlastnom tele. Okrem stigiem ju zdobil telesný kríž v podobe chorôb ako sú: zakrivenie chrbtice, zápal mozgových blán, úplná strata sluchu, vypadanie všetkých vlasov, paralýza údov, čiže strata pohybu, tuberkulóza. Po duchovnej stránke prežívala ukrutnú tmu, ba dokonca priame napádanie zlého ducha (obsesia), fyzické mučenie, pokušenia rôzneho druhu a pod. Všetko jej to však slúžilo na osobné posväcovanie a ešte väčšiu lásku k Ukrižovanému.Mala osobitný vzťah s Pannou Máriou Sedembolestnou, ktorá jej bola Matkou i sprievodkyňou. Neha a gestá Sedembolestnej Panny voči Gemme sú nádherným príkladom tej najvľúdnejšej nehy, akú môže kresťan od svojej nebeskej Matky očakávať. Gemma bola jedna z mála svätých, ktorý nám odkrývajú jedinečný vzťah s vlastným anjelom strážnym. Bol jej ako „chápavý brat, dôverný priateľ, ale aj prísny otec“.Za svätú ju vyhlásil pápež Pius XII. v roku 1940 pre vzor svojho života, hrdinské čnosti, stotožnenie sa s Kristovým utrpením, ako aj pre jej veľkodušné zrieknutie sa seba samej, dokonalú poslušnosť, úplnú odovzdanosť do Božej vôle a výnimočnú lásku k Ježišovi Kristovi. Stala sa patrónkou sirôt, chorých a opustených, bojujúcich v pokušení a tých, ktorí hľadajú čistotu srdca. Taktiež sa nazýva „svätou proti samote“.Súčasťou knihy je: obšírny životopis; preklady extáz, listov, denníka, Autobiografie; Deviatnik s cirkevným schválením; obrázková príloha; a deväť obšírnych tém podľa pestrosti z Gemminho života a teológie so zreteľom na duchovný rozbor života každého kresťana.

Často počúvame falošné výstrahy o tom, že Panna Mária by mohla našou „prehnanou" úctou zatieňovať Pána Boha alebo nám zavadzať na ceste ku Kristovi. Koľko ráz nám táto ubolená Matka pripomína tú neprávom odsudzovanú starozákonnú Zuzanu, ktorá volá k Bohu: "Bože večný, ktorý poznáš skryté veci, ktorý vieš všetko skôr, ako sa stane, ty vieš, že svedčili proti mne falošne, hoci som neurobila nič z toho, čo títo zločinne svedčia proti mne." A Pán vyslyšal jej hlas. Keď ju viedli na smrť, vzbudil Pán svätého ducha v istom mladom chlapcovi, ktorý sa volal Daniel, i zvolal veľkým hlasom: „Takí hlúpi ste, synovia Izraela? Bez súdu, bez stopovania pravdy ste odsúdili dcéru Izraela!" (Dan 13,42-45.48). Osobitným spôsobom sa svätopisec na nás obracia aj vtedy, keď nám cez hlas anjela, ktorý v tých najväčších pochybnostiach prehovoril k svätému Jozefovi, jasne pripomína: Neboj sa prijať Máriu! (Mt 1,20). Ani my sa nebojme prijať Pannu Máriu a prejavme to zvlášť úkonom pravidelného zasväcovania sa jej Nepoškvrnenému Srdcu, ktoré vždy upriamuje na Krista. Veď tak ako z úst Otca zaznel hlas na adresu Ježiša: Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho! (Mk 9,7), podobné slová zaznievajú aj z úst Matky na adresu jej milovaného Syna: Urobte všetko, čo vám povie (Jn 2,5).(autor)

Jarné a letné mračná, ktoré so sebou neraz prinášajú silné búrky, môže sprevádzať i jav, ktorý nie je žiadnou raritou. Tmavú zamračenú oblohu v jednom momente pretne silný blesk, pričom jeho hromový úder do našich uší doľahne až omnoho neskôr. Časový posun medzi zábleskom na jednej strane a jeho zaburácaním na strane druhej, niekedy trvá dlhšie ako desať sekúnd. Táto „bežná zvláštnosť“ je spôsobená tým, že zvuk sa šíri omnoho pomalšie (cca. 340 m/s) než samotné svetlo (299792458 m/s). Dráha dlhá tristotisíc kilometrov, ktorú preletí lúč svetla behom jednej sekundy, by teda zvuku trvala približne 250 hodín, čo je vyše desať dní. Človek teda neraz svojím sluchom vníma ako prítomné to, čo je v skutočnosti pre náš zrak už minulosťou... Scéna ukrižovania bola obrazne povedané sprevádzaná jednou veľkou búrkou: obloha sa zatiahla, nastala tma po celej zemi, slnko sa zatmelo a zem sa zatriasla (porov. Mt 27,51; Lk 23,44-45). Ozvena z „búrky“ tejto kalvárskej obety k nám dolieha pri každom slávení Eucharistie, keď kňaz vyslovuje slová: Toto je moje telo... Toto je moja krv, ktorá sa vylieva za vás...

Úvahy nad vybranými sviatočnými kolektami s podnetmi do života, homílií a katechéz. Dostáva sa Vám do rúk druhý diel kazateľskej a katechetickej publikácie, ktorú Peter J. P. M. Bako nazval evanjeliovo a obdobne ako diel prvý: Či nám nehorelo srdce…? Na základe kolekty, čiže Modlitby dňa, ktorá zaznieva na začiatku liturgie, autor píše, zamýšľa sa, dumá a prihovára sa na ústrednú myšlienku, ktorú kňaz prednáša pri svätej omši pred bohoslužbou slova… (Práve túto úvodnú modlitbu svätej omše človek neraz ľahko „prepočuje“).Modlitba dňa má ústredné a centrálne postavenie a tvorí nosnú os liturgie. Je preto chvályhodné, keď sú počas homílie jej myšlienky a impulzy rozvíjané. Veď myšlienka kolekty nemá len odznieť. Zamyslieť sa nad touto myšlienkou, udomácniť ju v situáciách a v problematike doby 21. storočia, je len aggiornamentom (zdnešnením) pôvodiny danej modlitby. Veď ak kolekta označovala tiež miesto, odkiaľ sa v procesii odchádzalo do kostola na slávenie liturgie, tak rozvíjanie obsahu kolekty ako Modlitby dňa je prameňom a východiskom, ktoré nemožno podceňovať. Práve naopak, treba mu dať potrebnú liturgickú dôstojnosť a významnosť.Prajem čitateľom, aby v týchto zamysleniach nachádzali dostatok inšpirácie, dokázali si poznačiť zaujímavé miesta v knihe i pútavé myšlienky, žeby publikácia nezapadla prachom v jednotlivých knižniciach. (Z úvodu Mons. doc. ThDr. Dušana Argaláša, PhD.)

I. diel.. Kniha obsahuje zamyslenia nad vybranými úvodnými modlitbami (tzv. kolektami), ktoré kňaz prednáša vždy na začiatku svätej omše. Práve tie neraz veriaci človek ľahko prepočuje. Predkladané úvahy nám veľmi pútavým spôsobom približujú nielen samotný text konkrétnej Modlitby z daného sviatku, ale zároveň nám na mnohých príkladoch, obrazoch a príbehoch pomáhajú hlbšie pochopiť ich skrytý význam i samotnú svätú omšu. Príťažlivosť jednotlivých krátkych kapitol je umocnená tým, že čitateľovi ponúkajú odpovede na otázky, ktoré si častokrát sám kladie: Prečo chodiť do kostola?;Prečo sa spovedať u kňaza?;Ako sa zamerať na omšu, aby "nenudila"?;Čo sa pri nej v skutočnosti deje?; Nejde len o staromódne obrady «stredovekej» Cirkvi?; a pod. Autor sa zároveň nezabudol – skrze príťažlivé príklady a výroky mnohých svätých i svetských spisovateľov – dotknúť tém ako: voľná láska; pravá sloboda; pravda; Duch Svätý; Panna Mária... Kniha je určená pre každého, kto je unavený z povrchného prežívania svätej omše alebo svojho kresťanského a náboženského života.„Zostaň s nami!“ Chceme aj my, to spoločne vziať do úst a nechať hovoriť naše srdce ako takí, ktorí ho pomaly spoznajú na našej ceste; predovšetkým tam, kde vidíme už len východisko úteku, keď je nám všetko už primnoho, čo sa tu rozbíja a tlačí, kde sa zdá, že už niet nádeje a nikto nechce už ísť s nami. On je ten, ktorý vidí ďalej a dáva aj silu a svetlo. Preto, Pane, zostaň s nami!Treba však azda na záver pripomenúť: Emauzy nie sú končenou stanicou, ale východiskom nového prelomu. Obom učeníkom sa daroval nový život. Nepodržia si ho pre seba, ale chcú z toho dať ďalej. Zmenení sa vydajú na cestu. Poháňa ich radosť. Vracajú sa na miesto, kde sa zničili ich nádeje. Toto sa im stáva však miestom prísľubu, kde sa im privoláva znovu vlastná skúsenosť: „Pán skutočne vstal z mŕtvych!“ (Lk24,34) zažijú, nie sme sami so svojimi skúsenosťami, ale v spoločenstve s apoštolmi. Ako nové stvorenie v Kristovi vedia, že sa môžu, ba musia podeliť s inými o tento nový a otvorený život a ho stále znovu zakusovať.To dáva šancu človeku každých čias, aj nám. Kiež nám poslúži k tomu aj sympatická knižočka, ktorú vám vrele odporúčam!Mons. Viliam Judák, nitriansky biskup

Cirkev tvorí Eucharistiu a Eucharistia tvorí Cirkev.. Tak, ako Boh pri stvorení ukryl do vnútra človeka svoj obraz (Gn 1,27), tak ukryl do vnútra Cirkvi Eucharistiu. Sviatosť oltárna následne zvnútra zanecháva svoju vlastnú podobu na Cirkvi a dáva jej akoby podiel na vlastnej „sviatostnosti”, čím sa aj samotná Cirkev stáva sviatosť v Kristovi, čiže znak a nástroj dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva (LG, 1; Dl 11, KKC 766). Povieme, že Eucharistia tvorí Cirkev.Zároveň však platí aj opak. Aj Cirkev tvorí Eucharistiu. To môžeme zvlášť pozorovať, ak kontemplujeme svätú omšu ako Máriino mystické telo. Matka i omša – chápané ako prirodzenosť v totálnej službe nadprirodzenosti – vyjadrujú Bohu svoje áno: Služobnica Pána tak urobila pri Zvestovaní, keď vyriekla ponížený fiat – slovo pokorenia, sláviaca Cirkev tak zas robí pri liturgii, keď vyslovuje konsekračný fiat – slová premenenia. Teraz povieme, že Cirkev tvorí Eucharistiu…