Peter Švorc

Autor prof. PhDr. Peter Švorc, CSc. sa v nej podujal priblížiť dejiny štrbského evanjelického zboru a jeho farárov od konca 18. storočia do vypuknutia Veľkej vojny. A hoci by sa na prvý pohľad mohlo javiť, že autor v knihe spracováva „iba“ regionálnu tému, nie je tomu tak. Ide totiž zároveň o vyrozprávanie príbehu samotnej evanjelickej cirkvi v Uhorsku a priblíženie vzťahu medzi jej ústrednými inštitúciami (biskupskými či seniorátnymi úradmi) a jednotlivými zbormi, jestvujúcimi na okraji dištriktu či mimo centra krajiny. Kľúčovým dobovým prameňom pri rekonštrukcii vyššie uvedenej minulosti sa pre autora stali cirkevné vizitácie, ktoré boli jednou z foriem kontroly farskej, resp. duchovnej správy, uskutočňované spravidla biskupom. Rímskokatolícka cirkev ich začala vykonávať po Tridentskom koncile s cieľom sledovať stav a život vo farnostiach, no v prvom rade získať prehľad o tom, do akej miery jednotlivé farnosti podľahli či úspešne odolávali reformácii. Vďaka premyslenému súboru otázok, na ktoré museli miestni farári dať podrobnú odpoveď, sa zachovali zápisnice – protokoly, z ktorých sa možno dozvedieť množstvo informácií nielen o cirkevnom zbore, ale aj o živote celej dediny. Až v 19. storočí prestali byť vizitácie výlučnou doménou rímskokatolíckej cirkvi a stali sa súčasťou cirkevného života i správy Evanjelickej cirkvi a. v. v Uhorsku. Celý text knihy veľmi dobre dopĺňajú početné farebné i čiernobiele obrazové ilustrácie (dobové listiny, olejomaľby štrbských farárov, ich rukopisné zápisy, dobové fotografie a pod.). Každá z kapitol obsahuje detailný poznámkový aparát, pričom nechýba prehľadný zoznam použitých prameňov i odbornej literatúry, ako aj obsiahle anglické resumé. Pozitívne hodnotíme celkové grafické spracovanie publikácie i vysokú kvalitu tlače. Na knihe sa vo všeobecnosti odrazili bohaté skúsenosti jej autora pri písaní odborných, ale zároveň aj bežnému čitateľovi zrozumiteľných historických prác, a preto aj jeho najnovšie monografické dielo možno odporučiť každému záujemcovi o slovenské dejiny.

Keď sa Východné Slovensko a Podkarpatská Rus stali súčasťou Československo, vstúpili do jedného z najrozmanitejších demokratických štátov strednej Európy. Nová monografia historika Peter Švorc približuje dejiny židovských komunít tohto regiónu a analyzuje ich význam i pôsobenie v nových spoločenských a politických pomeroch vznikajúceho štátu. Publikácia prináša ucelený pohľad na vývoj židovského obyvateľstva vo východnej časti Československa v období zásadných historických premien. V štyroch tematických kapitolách sleduje postavenie a život Židov na Východnom Slovensku a v Podkarpatskej Rusi od prelomu 19. a 20. storočia až po vznik Československa. Osobitnú pozornosť venuje politickej aktivite karpatsko-rusínskych Židov a vzájomným vzťahom medzi židovským a rusínskym obyvateľstvom, čím plasticky vykresľuje zložité etnické a kultúrne prostredie regiónu. Bohatá obrazová príloha obsahuje 84 historických fotografií zachytávajúcich každodenný život i významné osobnosti židovských komunít v mestách ako Praha, Budapešť, Košice, Prešov, Užhorod, Mukačevo a Bardejov. Súčasťou knihy sú aj portréty významných židovských lídrov, reprodukcie dobových židovských tlačovín, tri mapy a štatistická tabuľka dokumentujúca početnosť židovského obyvateľstva vo východoslovenských mestách. Publikáciu dopĺňa rozsiahla bibliografia založená na archívnych prameňoch, odbornej literatúre i internetových zdrojoch. Monografia tak predstavuje nielen obraz života židovských komunít v období veľkých politických zmien, ale aj cenný vedecký príspevok k poznaniu národnostných, sociálnych a kultúrnych dejín strednej Európy v prvej polovici 20. storočia.

Kniha Krajinská hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou (1919 - 1939) sa pokúša načrtnúť zložitosti procesu hľadania slovenské ho a rusínskeho etnického priestoru v období medzi dvoma vojnami. Ide o náročnú úlohu, komplikovanú aj tým, že v uvedenom období - a rovnako aj neskôr - sa obyvateľstvo označované ako Rusíni, Rusnáci, Malorusi, Karpatorusi začalo samo ešte len vysporadúvať so základnou otázkou každého národa či každej etnickej skupiny. Touto otázkou bola otázka etnickej príslušnosti. V ich prípade s otázkou, či uvedení obyvatelia sú Rusíni - teda, či sú osobitným, samostatným národom, alebo či sú súčasťou ukrajinského (maloruského) národa. Stanoviť hranicu medzi Slovákmi a Rusínmi/Ukrajincami sa pokúšali nielen politici, ale predovšetkým bádatelia - jazykovedci, etnografi, historici. Napísali o tom obsiahle práce a my s odstupom času môžeme konštatovať, že i napriek odchýlkam, ktoré sa objavovali medzi rôznymi bádateľmi, bola táto úloha pomerne úspešne riešená, aspoň čo sa týkalo ich historicko-jazykových či historicko-etnografických analýz. Zložitejšie to bolo s uvádzaním získaných poznatkov do vtedajšej reality - politickej, a teda aj mocenskej, ale aj do reality každodenného života jednotlivých ľudí žijúcich na severovýchodnom Slovensku v prvej polovici 20. storočia, do reality, ktorá sa líšila od skutočnosti predchádzajúcich desaťročí a storočí, ktoré bádatelia skúmali a analyzovali. Ich pomerne jednoznačné výsledky etnografického, jazykového i konfesionálneho rozmeru skomplikovalo aktuálne národné povedomie obyvateľstva jednotlivých dedín a celých oblastí severovýchodného Slovenska, neraz a rozchádzajúce so zistenými a vo vedeckej práci sformulovanými názormi.

Stredná Európa je regiónom, ktorý fyzická geografia vníma trochu inakšie ako historické a politické vedy. Samozrejme, že sa ich definície nelíšia vo vymedzení jadra strednej Európy, ale v jej veľkosti, v rozsahu. Vyplýva to z prirodzenosti vecí, lebo v histórii je ťažké vytrhnúť časť územia krajiny, ktorá sa nachádza v strednej Európe, a dívať sa naň ako na západnú, severnú, južnú či východnú Európu len preto, že geograficky je to už skutočne tak. Preto sú historici, politológovia i bádatelia v iných spoločenských vedách trochu benevolentnejší k stanoveniu hraníc strednej Európy, a preto sa u nich stredná Európa neraz mení v závislosti od historického vývinu v tomto regióne Európy. Zborník príspevkov venovaných národnostnej problematike v stredoeurópskom priestore v rokoch 1848 až 1938. Sú tu príspevky týkajúce sa najmä Slovenska, Zakarpatskej Ukrajiny, poľských, rakúskych i českých dejín.

To, že stredná Európa je národnostným konglomerátom, nie je žiadnym objavom, ale faktom, ktorý musí zobrať na vedomie každý, kto chce tomuto regiónu porozumieť. Nacionálna rôznorodosť bola aj v 19. a 20. storočí jednou z hybných síl politických, hospodárskych a spoločenských pohybov. Dávala im dynamiku, ktorá nemala len progresívny charakter, ale neraz sa prejavila ako jeho protipól s regresívnym účinkom. Pritom národy, ktoré tu žili a žijú, hľadali priestor pre svoju plnohodnotnú existenciu. Žiaľ, niektoré z nich neraz aj na úkor druhých, akoby sa obávali, že životný priestor, ktorý majú, im nestačí a nebude stačiť v blízkej či vzdialenejšej budúcnosti. Tie, ktoré sa ocitli v pozícii utláčaných, však nerezignovali. Pud sebazáchovy, ktorý sa u nich prebudil, ich nútil do aktivít rozmanitého charakteru, nabádal ich hľadať a využívať pomoc všade tam, kde sa ponúkala. A takou inštitúciou, o ktorú sa začali utláčané národy opierať, sa stala cirkev. Cirkev, resp. cirkvi majú v sebe zakódovaný prvok pomoci, opory slabším a všetkým, ktorí to potrebujú. Ale v 19. a 20. storočí už nefungovali ako úplne autonómne inštitúcie. Personálne boli prepojené nielen s príslušníkmi slabších a utláčaných národov strednej Európy, ale aj s príslušníkmi silnejších národov, ktoré v habsburskej monarchii zohrávali úlohu štátotvorných národov. A tak nielen na pôde svetskej moci, ale aj na pôde cirkevných inštitúcií sa stretávali rôzne národné a mocenské záujmy. A konflikty, ktoré z toho vznikali, mali rôznu podobu – aj národnostných sporov. Na druhej strane, cirkev bola od svojho počiatku inštitúciou vytvárajúcou priestor pre vzdelanie nielen bohatých, ale predovšetkým nemajetných vrstiev. Jej predstavitelia – duchovenstvo, kňazská inteligencia, sa stávali tými, v ktorých sa prebúdzalo ako u prvých vedomie tej-ktorej národnej príslušnosti, ale tiež potreby prispieť k povzneseniu svojho národa. Vzťah cirkvi a národného vedomia sa stal v stredoeurópskych podmienkach 19. a prvej polovice 20. storočia neoddeliteľným a obojsmerne fungujúcim javom. V každom prípade sa stal javom veľmi zložitým. A to, tento moment sa stal impulzom pre viacerých historikov stredoeurópskych krajín.

V strednej Európe zanikla veľká a stáročia existujúca habsburská monarchia. Na jej troskách sa zrodili nové štáty. Pre časť obyvateľov bývalého Rakúsko-Uhorska to bola tragédia, pre ďalších zas nový a nádejný začiatok. Zmenu, ktorá sa udiala v strednej Európe pocítili všetci jej obyvatelia a museli sa s ňou vyrovnať. Citlivejšie to však vnímalo mestské obyvateľstvo. Nie preto, že by sa odohrávajúce udalosti nedotýkali aj vidieka, ale väčšia koncentrácia ľudí vždy ponúkala aj väčší priestor pre ich reflexiu. Historikov a historickú vedu vždy priťahovali hraničné situácie, v ktorých sa ľudia nachádzali. Nielen kvôli samotnému napätiu a dramatickým udalostiam, ktoré človeka vždy fascinovali a stále fascinujú. V tomto prípade je to predovšetkým kvôli poznaniu mechanizmov, ktoré v spoločnosti (v našom prípade mestskej spoločnosti) fungujú v čase radikálnych zmien a v období, ktoré po nich nasleduje. Po kataklizme prichádza konsolidácia a tá mala a má rôzne podoby. Zmeny a konsolidácia sa dotkli všetkých oblastí mestského života. Najviac a najrýchlejšie politických pomerov, ktoré sa odvíjali od ich zmien v celom štáte. Ale pomenili aj mestskú mocenskú štruktúru. V tých nástupníckych štátoch, ktoré tvorili národy bez predchádzajúceho dominantného štátotvorného postavenia v Rakúsko-Uhorsku, sa významné zmeny uskutočnili aj v oblasti vzdelávania, národných kultúr, ale aj spoločenského života v meste. Nové pomery, ktoré vychádzali z povojnovej obnovy determinovanej postavením krajiny v novom versaillskom usporiadaní Európy, zasiahli do ekonomiky štátu a, samozrejme, do hospodárskych pomerov samotných miest, kde sa spravidla sústreďovali výrobné podniky. Menili sa aj vlastnícke vzťahy a cez ne i sociálna štruktúra obyvateľstva. No a v neposlednom rade, veľké štátoprávne zmeny zasiahli aj etnickú skladbu mestského obyvateľstva. V mestách bývalej severnej i východnej časti Uhorska (Slovensko, Podkarpatská Rus, Sedmohradsko) sa v 20. rokoch 20. storočia radikálne menil ich národnostný profil. V malej miere na tom mala zásluhu zvýšená migrácia obyvateľstva – najmä jeho odchod z konkrétneho mesta do iných miest a už aj inej krajiny. V nepomerne väčšej miere to bola skôr štatistická zmena, keď si pri sčítaniach obyvateľstva toto menilo svoju národnosť. Historici stredoeurópskych krajín už dlhšiu dobu intenzívne vzájomne komunikujú, spoznávajúc minulosť vlastnej krajiny, ale aj niekdajšieho spoločného štátneho i ekonomic10 Veľká doba v malom priestore / Große Zeit im kleinen Raum Prešov 2012 kého celku, ktorý popri nespornej rozdielnosti vtlačil všetkým aj mnoho spoločného a determinoval nielen jeho dejiny, ale determinuje aj jeho súčasnosť.

Jednou z najnáročnejších oblastí historického výskumu je biografia vybranej osobnosti. Platí to pri každom človeku, bez ohľadu na to, aký význam mal v dejinách. Každá pozícia, v ktorej sa nachádzal, mala a má svoje špecifiká, ktoré historik musí vziať na vedomie a ktoré sa spravidla vyjavia z množstva kvalitných a relevantných informácií zakotvených v rôznych prameňoch. Dôležité osobnosti svetového formátu, ale aj osobnosti celoštátneho či celonárodného významu sú nepochybne vďačným objektom historického výskumu. Zložitejšie je to však pri ľuďoch, ktorí nespadajú do rámca najvýznamnejších historických osobností, no i napriek tomu zohrali svoju úlohu v živote spoločnosti. Spravidla ich pozostalosť je oveľa skromnejšia, ak sa vôbec zachovala, a aj historická pamäť spoločnosti „deravejšia“, nezachytáva všetko, čo by historika zaujímalo a čo by potreboval k rekonštrukcii životného príbehu vybraného človeka. To je aj prípad rusínskeho roľníka, drobného podnikateľa, iniciátora družstevnej myšlienky vo svidníckom regióne, bojovníka proti sociálnej nespravodlivosti a nakoniec aj senátora v Národnom zhromaždení mladej Československej republiky Jurka Laža. Meno Jurka Laža sa nachádza v análoch najvyššieho československého zákonodarného orgánu – Senátu Národného zhromaždenia. Tam interpeláciami upozorňoval na problémy rusínskeho obyvateľstva severovýchodného Slovenska a žiadal vládu i parlament, aby prijali také zákonodarné i vládne rozhodnutia, ktoré by tomuto ťažko skúšanému ľudu aspoň trocha uľahčili jeho existenciu, a to o to viac, že už v závere roku 1918 a začiatkom roku 1919 podporoval začlenenie územia, na ktorom žili, do vznikajúceho Československa. Kniha Od pluhu do senátorského kresla. Jurko Lažo a jeho doba (1867 – 1928) nepodáva vyčerpávajúci obraz o tomto rusínskom roľníkovi a senátorovi, ktorý i napriek tomu, že osobne spoznal vyspelý svet Spojených štátov amerických pred prvou svetovou vojnou, neskôr lákavý svet hlavného mesta Československej republiky a stretával sa s poprednými osobnosťami československej politickej scény, ostal verný svojmu rodnému, no chudobnému kraju, svojim druhom – rusínskym roľníkom, ku ktorým sa nikdy neprestal hlásiť. Lažo k nim bytostne patril a im sa snažil podať pomocnú ruku, aby sa vymanili z biedy sprevádzajúcej ich a ich predkov, ktorý však rozhodne nechcel, aby sprevádzala aj ich potomkov.

Téma východného Slovenska v 19. a 20. storočí vo vzťahu centra a periférie je dôležitou súčasťou slovenských i stredoeurópskych dejín. Udalosti ako vysťahovalectvo do Zámoria, zápasy o hranice po roku 1918, Viedenská arbitráž či územné zmeny v roku 1945 ukazujú, že zdanlivo regionálny priestor mal širší európsky význam. Postavenie „periférie“ vyvolávalo rôzne reakcie – vznik kultúrnej šarištiny, snahy o osobitnú identitu východných Slovákov, pokusy o vlastné štátne útvary, rozvoj tlače, spolkov a kultúrnych aktivít. Región sa usiloval vyrovnať centru ekonomicky, kultúrne i politicky, najmä po roku 1918, pričom tieto snahy mali aj svoje tienisté stránky. Dejiny východného Slovenska však slovenská historiografia dlhodobo vnímala najmä ako regionálne či lokálne dejiny. Chýba komplexná analýza jeho postavenia v širšom geograficko-politickom priestore, osobitne vzhľadom na jeho polohu na hranici viacerých štátov a etnickú rozmanitosť. Mnohé otázky preto zostávajú otvorené a stali sa podnetom na systematickejší výskum tohto regiónu.

Dejiny mesta, regiónu, ale aj ich širšie súvislosti voľne a pútavo prerozprával kolektív historikov v 50-tich uverejnených „príbehoch“ na viac ako 200 stranách. Ich súčasťou sú ilustrácie dvoch výtvarníkov Ľubomíra Gumana a Stanislava Šalku. Kniha prichádza s ambíciou osloviť tú čitateľskú verejnosť, ktorá má záujem o pútavé rozprávanie z regionálnej histórie. V Príbehoch starého Prešova sa čitateľ môže dozvedieť o osudoch prešovských alchymistov, lekárnikov Jána Webera a Jána Adama Raymanna, o troch mestských erboch, o paralelách rôznych historických udalostí a pamätihodností spojených s týmto starobylým centrom Šariša a mnoho ďalších zaujímavých príbehov.

(2. doplnené vydanie). Sprievodca po historickom Prešove predstavuje zaujímavou a čitateľsky príťažlivou formou kráľovské mesto Prešov v historickom priereze od praveku až po súčasnosť. Plnofarebná kniha ponúka čitateľom slovné i obrazové informácie o najzaujímavejších momentoch prešovských dejín a historických objektoch, ktoré sa zapísali nielen do histórie mesta a Slovenska, ale aj strednej Európy. Fascinujúce sú pohľady do verejnosti neprístupných podzemných priestorov starého mesta, na odievanie stredovekých Prešovčanov, na nádherné gotické obrazy, renesančné budovy i jedinečnú Dvoranu evanjelického kolégia. Publikácia zároveň približuje vývoj mesta ako významného obchodného, kultúrneho a vzdelanostného centra regiónu, ktoré bolo po stáročia miestom stretávania rôznych národností, náboženstiev a kultúrnych vplyvov. Autor venuje pozornosť urbanistickému vývoju Prešova, jeho meštianskej spoločnosti, remeslám, školstvu i náboženskému životu, ktoré formovali charakter mesta a jeho osobitú atmosféru. Čitateľ sa zoznamuje s významnými udalosťami, osobnosťami i každodenným životom obyvateľov v rôznych historických obdobiach, čo umožňuje lepšie pochopiť premeny mesta v širších spoločenských a politických súvislostiach. Kniha je nielen sprievodcom po historických pamiatkach, ale aj pútavým rozprávaním o minulosti Prešova, doplneným množstvom kvalitných fotografií, rekonštrukcií a dobových zobrazení. Vďaka prehľadnému spracovaniu a bohatej obrazovej dokumentácii slúži rovnako dobre návštevníkom mesta, záujemcom o regionálne dejiny i čitateľom, ktorí chcú spoznať výnimočný príbeh jedného z najvýznamnejších historických miest východného Slovenska.

Ide o sondu do prelomového obdobia nielen prešovských, ale európskych dejín, keď skončila 1. svetová vojna, rozpadla sa rakúsko-uhorská monarchia a vznikla Československá republika. Bola to veľká udalosť, ktorá zásadne zmenila aj život v Prešove. Rozhýbala všetky vrstvy obyvateľstva žijúceho v meste, dala priechod politickým a mocenským ambíciám jednotlivcov, ich pekným i temným vlastnostiam, ktoré z mnohých ľudí urobili veľké osobnosti alebo zločincov, ukázala podstatu mesta, najmä v jeho národnostnom zložení, v kultúrnej vyspelosti, v hospodárskej sile či slabosti.

Odkaz SNP patrí medzi dôležité odkazy našich predkov svojim nasledovníkom vrátane súčasnej generácie. Túto jeho hodnotu a dôležitosť chce vyzdvihnúť aj Slovenský zväz protifašistických bojovníkov i jeho prešovský oblastný výbor. Ten nadviazal spoluprácu s odborníkmi z Vojenského historického ústavu v Bratislave, Prešovskou univerzitou i vydavateľstvom UNIVERSUM, aby v spolupráci s ďalšími odborníkmi, pamätníkmi i príbuznými slovenských, rusínskych i ukrajinských odbojárov pripravili na vydanie zborník s názvom V boji za slobodu. Protifašistický odboj v Prešovskom regióne v rokoch 1939 – 1945. Zborník je akousi skladačkou odborných štúdií od autorov PhDr. Zuzany Tokárovej, PhD., a plk. PhDr. Jozefa Bystrického, CSc., krátkych biografických portrétov východoslovenských odbojárov, príslušníkov partizánskych skupín, vojakov 1. čsl. armádneho zboru i beletrizovaných príbehov z obdobia druhej svetovej vojny. Tie by mali čitateľovi plastickejšie predstaviť život našich predkov vo vojnových rokoch, ich obavy, utrpenie, ale i vôľu žiť v demokratickom a slobodnom svete. Zaradené básne Františka Ruščáka a Milana Fabiána s témou odboja sú nielen umeleckým, ale aj citovým doplnkom predkladanej knižnej publikácie, ktorý, možno sprostredkovane, ale o to intenzívnejšie prenikne do citlivej duše čitateľa. Knihou by sme chceli osloviť najmä mladú generáciu – študentov na stredných školách, ktorí sú dnes zahltení množstvom rozporuplných informácií nielen o druhej svetovej vojne, ale aj o SNP, o slovenskom štáte, holokauste, odboji,..., aby sa dozvedeli, že aj z ich blízkeho okolia, či už v dedine alebo meste, žili ľudia, ktorí neváhali bojovať za pravdu a za ňu obetovať svoj život. A čo je dôležité – aby poznali, že vojna nikdy nebola a ani nikdy nebude romantickým dobrodružstvom, zaujímavým príbehom na filmovom plátne, ktorý sa stratí, len čo opustíme kinosálu alebo vypneme televízor, že vždy bola drámou, ktorá tvrdo a nekompromisne poznačila každého jej účastníka nech sa nachádzal kdekoľvek – na fronte, v zázemí, väzniciach, koncentračných táboroch, že sa nestratila zo života jej aktérov otočením vypínača či stlačením tlačidla „off“ na televíznom ovládači.

Rozpad Rakúsko-Uhorska narušil dovtedajšiu stabilitu východoslovenských mestských komunít, zásadne limitoval možnosti, ale aj postavenie maďarského a pomaďarčeného nemeckého obyvateľstva v mestách, ale aj všetkých, ktorí sa do roku 1918 aktívne podieľali na politike uhorskej vlády a presadzovali jej ciele v lokálnych podmienkach jednotlivých miest, teda aj tých Židov, Nemcov, Slovákov a Rusínov, ktorých nastupujúca československá vládna moc charakterizovala ako maďarónov a nepriateľov československej štátnosti. To bol dôvod, prečo ich v prvých rokoch vyraďovala z verejného života, a to nielen zo štátnej správy, ale aj z pozícií v obecnej administratíve. Židia však aj v prelomových chvíľach boli väčšinovou spoločnosťou vnímaní nielen ako reprezentanti uhorskej štátnosti, ale aj ako príčina biedy sociálne slabého obyvateľstva. To ich robilo zraniteľnými a vystavovalo ich pogromovým náladám a aj útokom nežidovského obyvateľstva. Predkladaná monografia vychádza z aktuálneho poznania uvedenej problematiky, má dve syntetizujúce kapitoly a päť analytických z viacerých oblastí života. Už vzhľadom k absentujúcej pramennej báze nejde ani v nich o vyčerpanie celej problematiky, nakoniec, to ani nie je možné vzhľadom k tematickej rôznorodosti každodenného života, a teda i dejín. Autori sa v knihe pokúsili načrtnúť isté tendencie, ktorými prechádzala židovská komunita, keď sa rozpadla monarchia a vznikol československý štát. Pokúsili sa hľadať odpoveď, ako sa menil vzťah východoslovenských Židov k novému štátu, ako a či vôbec sa s ním stotožnili, resp. do akej miery. Samozrejme, aj to, ako sa v nových podmienkach demokratického Československa formoval ich vzťah k majoritnej spoločnosti a naopak, ako sa menil vzťah majoritnej spoločnosti k nim.