Tomáš Komrska

Tomáš Komrska (1964) má s manželkou Oľgou troch dospelých synov Tomáša, Dávida a Šimona.Už na základnej škole zatúžil byť správcom istej budovy v BA, čo sa mu aj splnilo a vyše 20 rokov v tejto pozícii aj s rozrastajúcou rodinou pôsobil. Po revolúcii v ‘89 si však pribral prácu v stavebníctve a založil stavebnú firmu, čo ho nakoniec priviedlo na samé dno duševného zdravia.Ako neskôr sám povedal, rozpoznal u seba, že sa ďaleko lepšie cíti v zamestnaní, v ktorom sú jasne dané pravidlá, ktoré má plniť, ako v povolaní, v ktorom musí pravidlá tvoriť. A tak po niekoľkoročných útrapách začal od nuly ako pomocný robotník, neskôr bol montážnikom dverí a dalo by sa povedať, že čírou náhodou vhupol do dopravného podniku a stal sa vodičom trolejbusu.Začal plniť presne stanovené pravidlá a to ho natoľko uspokojovalo, že sa v ňom zobudila túžba písať. Opisovať – zachytávať minipríbehy všedného dňa, ktoré sa dejú v jeho trolejbuse, ale aj mimo neho.Pred dvomi rokmi vyšla jeho prvá knižka Zápisky z trolejbusu, ale pretože príbehy sa dejú ďalej, dnes držíte v ruke jej pokračovanie.Najstarší syn Tomáš sa rozhodol žiť a pracovať na farme a otec Tomáš mu chodí pomáhať. A tak syn Tomáš šéfuje, otec Tomáš je robotníkom a všetci sú spokojní. Práca na farme zabezpečuje otcovi Tomášovi pravidelný pohyb, ktorý pri sedavom zamestnaní vodičovi chýba. Ale nielen to, pri všetkých profesiách, ktoré sa na farme objavujú, sa rozpomína na svoje remeselnícke, ako aj stavebné skúsenosti a môže ich zužitkovať.Všetko je inak, ako si v mladosti predstavoval, ale aj vďaka návšteve pekla, ako nazýva obdobie hlbokých depresií, môže dnes žiť plnohodnotný život, prinášať radosť iným a aj v období neistoty s dôverou v Boha vstupovať do každého nového dňa.Veď posúďte sami.

Skutočné príbehy z Bratislavskej MHD. Prečo som začal písať?V škole som zo slohu mával trojky. Nebavilo ma tvoriť texty. Radšej som tvoril rukami.Ale keď som začal pravidelne sedávať za volantom trolejbusu, začali sa diať zvláštne veci. Mal som pocit, ako keby na drôtoch trolejového vedenia viseli vianočné gule – myšlienky a postrehy, ktoré som pri jazde rozbíjal – a oni ma začali zamestnávať. Jedna myšlienka, druhá, piata, desiata… množstvo podnetov. A tak som si ich začal zapisovať a neskôr posielať priateľom a známym. Po piatich rokoch, možno už aj skôr, prišiel občas nápad od niektorého čitateľa: „Urob z toho knihu.“ Nechcem písať knihu. Chcem zachytávať myšlienky a postrehy, a čo z toho vznikne, nech preverí čas.A predsa vydávam knihu zloženú z týchto príbehov. Je to prierez postrehmi za päť rokov putovania trolejbusom naším mestom.