Veronika Šikulová

Titul od renomovanej autorky Veroniky Šikulovej s ilustráciami Tomáša Polonského "Pán František" je určený starším školákom. Knihu je vydaná pri príležitosti mimoriadneho jubilejného roku 800. výročia sv. Františka z Assisi. Spojením kvalitného textu a umeleckého spracovania vznikla kniha, ktorá kultivuje ducha aj estetické cítenie mladej generácie. Text knihy je zameraný na hlbšie témy spojené s odkazom sv. Františka – empatiu k prírode, skromnosť a etické správanie.Veronika Šikulová je popredná slovenská prozaička a autorka kníh pre deti a mládež ocenená Cenou Ivana Kraska, cenami Anasoft litera, Krištáľovým krídlom či cenou Kniha roka – Cena čitateľov Knižnej revue. Ilustrátor Tomáš Polonský je slovenský maliar, sochár a ilustrátor, ktorý vo svojej tvorbe nadväzuje na tradíciu figurálneho sochárstva a krajinomaľby, pričom čerpá inšpiráciu najmä z prírody Malých Karpát.

Kniha získala ocenenie: Najkrajšia kniha jari 2014. Nehynúca klasika sa dočkala úplne nového vydania! Známa kniha obľúbeného autora literatúry pre deti prináša príbeh Vincka, ktorému jedného dňa strýco Zahruška požičia heligón. Vincko sa má na ňom naučiť hrať, lenže to bude ťažké: otec mu totiž nástroj zakáže, kým sa v škole nezlepší na samé jednotky. Vincko sa postupne zoznámi so všetkými hudobníkmi zo slávnej kapely strýca Zahrušku. V tajomnom svete dospelých si všeličo vypočuje a stretne mnoho zaujímavých postáv.

V prázdnej pavúčej sieti, kdesi na Madagaskare, nohami hompáľa mucha tse-tse. „Stále je tu hluk, asi sa presťahujeme do tichého oceánu," frflú veľryby. Chobotnica sa nasťahovala do malého domu s veľkými oknami. Pĺšik otvára oči, ktosi mu olizuje fúzy drapľavým jazykom. Príde malý teriér zo školy a mama sa ho pýta: „Ako bolo v škole?" „A čo máme hovoriť my?" kričia slimáci. Pozor, táto knižka je ako zoologická záhrada – plná zvierat! Kto kde býva? Kto má koho rád a kto čo rád jedáva? Otvorte a vojdite. Svet je naozaj kvet a nielen v tejto knižke! Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Kniha s názvom požičaným z hudby Tremolo ostinato je románom - nerománom v krátkych kapitolách, rozprávaním o hudbe, slovách, písaní a vzťahoch, v ktorom sa každodenné domáce a záhradné práce prelínajú s úvahami o literatúre a hudbe, autorka vstupuje do vzťahov s okolím... Je voľným rozprávaním miešajúcim niekoľko prúdov vedomia: reflexiou každodenných udalostí, aj tých, ktoré sa stali kedysi dávno a zostali v pamäti ako obrázky, ciest do práce, opakujúcich sa domácich činností, rozprávačkino momentálne rozpoloženie. Druhým významným motívom sú spomienky, jednotlivé situácie aj s kusmi kontextov presne tak, ako sa autorke vryli do pamäti. Rámcom celého rozprávania je životný pocit, pokračujúce hľadanie subjektívnej odpovede na najprirodzenejšie otázky – kto som, čo som? Čo je to hudba, keď je zrozumiteľná bez slov? Rozprávať? Nerozprávať? Písať? Nepísať? Pre koho?

Číta: Veronika Šikulová Celkový čas: 3 hodiny 41 minút Líštičky majú rady teplo je čosi ako opera, v ktorej sa všetky dejstvá odohrávajú na javisku súčasne. Autorka o svojej knihe hovorí: „Chcela som do nej, podobne ako to býva, ale nemusí byť, v hudbe, prevteliť svoju lásku k stále sa obnovujúcej prírode, v ktorej je ľudský, ale aj zvierací či rastlinný tvor iba dočasnou, hoci dosť podstatnou súčasťou. Pri jej písaní som cítila radosť, a tak by jej jednotlivé árie či prehovory či poviedky mohli zaujať hravosťou, vtipom, divokosťou, zamilovanosťou, smútkom, čiže životom..."Audioknihu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.Rudolf Sloboda: Uršuľa | Interpret: Milo Kráľ | Réžia: Mikuláš Krišpín Iždinský | Majster zvuku: Martin Chrastina | Hudba: Martin Husovský | Sound design: 582 s. r. o. | Producent: ižďo peter iždinský, 582 s. r. o. | Audiokniha (C) a (P) 582 s. r. o. & Vydavateľstvo SLOVART, spol. s r. o., Bratislava 2023

Líštičky majú rady teplo je čosi ako opera, v ktorej sa všetky dejstvá odohrávajú na javisku súčasne. Autorka o svojej knihe hovorí: „Chcela som do nej, podobne ako to býva, ale nemusí byť, v hudbe, prevteliť svoju lásku k stále sa obnovujúcej prírode, v ktorej je ľudský, ale aj zvierací či rastlinný tvor iba dočasnou, hoci dosť podstatnou súčasťou. Pri jej písaní som cítila radosť, a tak by jej jednotlivé árie či prehovory či poviedky mohli zaujať hravosťou, vtipom, divokosťou, zamilovanosťou, smútkom, čiže životom...“

Veronika Šikulová debutovala v roku 1997 útlou knižkou Odtiene. Je to knižka skíc, portrétov a etúd. Už tento text jasne naznačil, kam sa bude autorkina literárna cesta uberať. Autobiografické skice, rodinná intimita, portréty členov rodiny, ale aj denník dospievania, prvých lások a sklamaní, manželstva aj narodenie syna. V druhej knihe Z obloka sa opäť sústreďuje na tému trojgeneračnej rodiny. Hlavná postava Mátoha, matka rodiny tretej generácie, sa vracia späť do detstva poznačeného rozvodom rodičov a z toho vyplývajúcimi ťažkosťami. V autorkinom rozprávaní sa striedajú vážne a komické až parodické polohy.

Hovorí sa, že zo života sa treba vyrozprávať. O čosi podobné sa svojským spôsobom snaží vo svojej knižke poviedok aj Veronika Šikulová.V časti Je mi leto si po svojom „vyrovnáva účty“ s detstvom, dospievaním, rodičmi. Jednotlivé poviedky na seba nadväzujú a možno tvoria príbeh, hoci každá z nich je trochu samostatným príbehom, či úryvkom zo života. Druhá časť- Spoviedky, je akýmsi experimentovaním, variáciami na jednu a tú istú tému. Postavy a postavičky sa nemenia, nemení sa ani prostredie, autorka sa snaží o akési pohrávanie sa s krasohľadom, stačí sa pohnúť, zmeniť uhol pohľadu, zmena viet či slov a poviedka sa mení.Niektoré sú také vtipné, až sa vám chce rozplakať. A vo všetkých stretávame autorku, v rôznych podobách či polohách, spovedajúcu sa a hovoriacu opäť „iba o živote“.

V autobiograficky motivovanom románe Miesta v sieti sa Veronika Šikulová sústreďuje na osudy troch žien jednej rodiny - starej mamy Jolany, jej dcéry Alice a vnučky Verony, ktorá sa pohľadom na ich smutné, no statočné životy snaží vyrovnať so svojimi smútkami a zmätkami a nájsť vďaka nim svoje „miesto v sieťach" a rovnováhu v sebe. Jej rozprávanie sprítomňuje nielen farby, vône a chute, rôzne postavy a postavičky sveta, ktorý je dávno preč, ale hovorí aj o menších a väčších ľudských tragédiách aj zásahoch kolobehu dejín ako vojna alebo totalitná moc. Jej román vôbec nie je iba príbehom o dejinách s veľkým D a o ich zásahoch do každodenných ľudských životov, je to román, v ktorom sa čitateľovi spovedajú silné ženy, ktoré v momente, keď všetko strácajú a ostávajú na všetko samy, musia nájsť odvahu žiť ďalej a starať sa o svojich blízkych.

Dunčo je bodkovaný pes! Doma ho všetci ľúbia. Aj keď rozhryzie topánky, zje zubnú pastu, rozbije voňavku, zožerie papierové škatuľky, suché rožky, vajíčkové škrupiny, šunku, vysype v kuchyni smetiak, odvlečie do záhrady pingpongovú raketu, zlomí pravítko, ociká práčku, nanosí si do brlôžka topánky a svetre... Pozóóór, bodkýýý! Ratuj sa, kto môžeš!

Kniha poviedok. Ľudia žijú, rozprávajú sa, zavše prejdú z jednej poviedky do druhej a rozprávajú sa znovu, trebárs o niečom inom. Keď sa veci dajú do pohybu prirýchlo, autorka šliape na brzdu, svet jej vonia, ale celkom po svojom, to, čo, vidí má radšej napísané, všetky zmysly aj nezmysly si uvedomí najlepšie vtedy, keď o nich porozpráva. Zavše vetu napíše iba preto, aby mohla použiť slovo, ktoré dlho nepoužila. Ľudský život sa má vyrozprávať a je jedno, či je reč o zraku, vôni alebo či do Trlinka pri Modre príde Ernest Hemingway, po prečítaní zostáva dojem, nálada, možno čosi, čo by sa dalo prirovnať k vôni.