Príhovor Jána Máriu Vianneyho o hneve

Hnev je emócia duše, ktorá nás vedie k tomu, že násilne odoženieme všetko, čo nás zraňuje alebo sa nám nepáči. Prečítajte si kázeň svätého Jána Máriu Vianneyho o tomto dnes tak rozšírenom hriechu.

Táto emócia, deti moje, pochádza od diabla. Ukazuje, že sme v jeho rukách. On je pánom nášho srdca. Má všetky opraty a my tancujeme tak, ako sa jemu páči. Človek, ktorý sa oddáva vášni, je ako bábka. Nevie, čo hovorí ani čo robí. Diabol ho úplne ovláda. Zasiahne napravo a naľavo. Vlasy sa mu postavia ako pichliače ježka. Oči mu vypadnú z hlavy, je ako škorpión, zúrivý lev.

Prečo sa my, deti moje, nechávame strhnúť do takéhoto stavu? Vari to nie je poľutovaniahodné? Dôvod je v tom, že nemilujeme dobrého Boha. Naše srdce sa odovzdáva diablovi pýchy, ktorý sa hnevá, keď si myslí, že sa ním pohŕda.

Odovzdáva sa diablovi lakomstva, ktorý je podráždený, keď utrpí nejakú stratu. Odovzdáva sa diablovi pohodlia, ktorý zúri, keď niekto zasahuje do jeho rozkoší.

Sme nešťastní, deti moje, keď sme hračkou démonov. Robia s nami, čo len chcú. Našepkávajú nám zlé reči, ohováranie, nenávisť, pomstu. Dokonca nás dostanú tak ďaleko, že svojho blížneho zabijeme. Kain zabil svojho brata Ábela zo žiarlivosti.

Saul chcel zabiť Dávida. Teodózius spôsobil masaker obyvateľov Solúna, aby pomstil osobnú urážku. Hoci my svojho blížneho nezabijeme, aspoň sa na neho hneváme, preklíname ho, odovzdávame ho diablovi, želáme si jeho smrť, prajeme si svoju. Vo svojej zúrivosti sa rúhame svätému Božiemu menu. Obviňujeme jeho prozreteľnosť.

Aká zúrivosť, aká bezbožnosť! A čo je ešte poľutovaniahodnejšie, deti moje, konáme tieto excesy pre maličkosť, pre slovo, pre najmenšiu nespravodlivosť. Kde je naša viera? Kde je náš rozum? Vyhovárame sa, že hnev nás donútil preklínať, ale žiaden hriech nemôže ospravedlniť ďalší. Dobrý Boh rovnako odsudzuje hnev a excesy, ktoré sú jeho dôsledkami.

Aký smutný je náš strážny anjel! Vždy je na našej strane, posiela nám dobré myšlienky, a vidí, že nerobíme nič iné než zlo.

Keby sme konali ako svätý Remígius, nikdy by sme neboli nahnevaní. Keď sa raz otec púšte spýtal tohto svätca, ako sa mu darí byť vždy vo vyrovnanej nálade, odpovedal: „Často uvažujem o tom, že môj strážny anjel je vždy na mojej strane. Pomáha mi vo všetkých mojich potrebách. Hovorí mi, čo by som mal robiť a čo by som mal povedať, a po každom mojom skutku zapisuje spôsob, akým som ho urobil.“

Filip II., španielsky kráľ, niekoľko hodín v noci písal dlhý list pápežovi. Odovzdal ho sekretárovi, aby ho zložil a zapečatil. Ale sekretár v polospánku urobil chybu. Keď mal dať na list piesok, vzal atramentovú nádobu a celý papier polial atramentom. Hanbil sa a nedal sa utešiť. Kráľ mu celkom pokojne povedal: „Nestala sa veľká škoda. Máme ďalší hárok papiera.“ Vzal ho a do rána napísal druhý list. Neprejavil žiadnu nespokojnosť so sekretárom.

Príhovor pochádza z knihy Svätec, ktorý čítal v dušiach, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.