Ako Boh oslávil svoju služobnicu Alžbetu Uhorskú po smrti

Oslava Božích vyvolených začína vlastne smrťou tých, ktorí žili dokonalejšie než ich spolupútnici. Možno preto, aby počas života na zemi nespyšneli, necháva dobrý Boh ich vlastnú oslavu až po smrti.

Rovnako sa tak dialo aj s Alžbetou. Sotva sa jej duša odobrala na večnosť, jej sväté telo sa stalo predmetom úcty. Tá, ktorá bola počas života prenasledovaná a hanená, sa v krátkom čase dostala do mysle všetkých veriacich.

Alžbeta sa narodila v roku 1207 ako dcéra uhorského kráľa Ondreja. Vydali ju za durínského grófa Ľudovíta, ktorého obdarovala tromi synmi. Veľa rozjímala o nebeských veciach a po smrti manžela sa rozhodla žiť v chudobe. Dala postaviť nemocnicu, v ktorej slúžila chorým. Starala sa o chudobných a osobne tiež aj o malomocných. Svoj majetok rozdeľovala biednym. V roku 1231 zomrela vo veku dvadsaťštyri rokov ako františkánska terciárka v Marburgu.

Alžbete dopomohlo k dokonalosti, cnostiam a neskoršej svätosti určite aj to, že mala neúplatného duchovného vodcu, ktorý o nej hovoril: „Alžbeta vynikala v čnostiach. Počas celého života bola tešiteľkou chudobných a živiteľkou hladných. Pri ktoromsi zámku dala postaviť útulok a umiestnila v ňom veľa chorých a slabých. Všetkým, ktorí prišli pýtať almužnu, štedro rozdávala dobrodenie lásky. Ale nie iba tam, ale na celom území, ktoré patrilo pod právomoc jej manžela. Napokon všetky príjmy zo štyroch kniežactiev svojho manžela tak vyčerpala, že v prospech chudobných musela predať všetky šaty i cennosti.

Zvyčajne dva razy za deň, ráno a večer, osobne navštívila všetkých chorých a sama sa chopila ošetrovania tých, ktorí boli medzi nimi zvlášť odpudzujúci. Chorých nakŕmila, napravila lôžko či preukázala im iné služby ľudskosti. Týmto všetkým nevzbudila nevôľu u svojho manžela. Keď manžel zomrel, v túžbe po dokonalosti ma so slzami prosila, aby som jej dovolil žobrať po domoch.

Raz na Veľký piatok, keď boli obnažené oltáre, položila ruky na oltár a v prítomnosti niekoľkých sa zriekla vlastnej vôle, všetkej slávy sveta a všetkého, čo v evanjeliu Spasiteľ odporúčal zanechať. Keď to urobila a videla, že by ju mohol zvábiť ruch sveta a svetská sláva kraja, kde bola počas života svojho manžela obklopená poctami, proti mojej vôli prišla za mnou do Marburgu.

Tu, v tomto meste, zriadila útulok pre chorých a nevládnych. Tých najúbohejších a najopovrhovanejších usádzala k svojmu stolu. Niektorí rehoľníci a rehoľníčky častejšie videli u tejto činorodej ženy, ako jej obdivuhodne žiari tvár. Akoby jej z očí vychádzali slnečné lúče.

Pred smrťou som ju vyspovedal. Keď som sa spýtal, čo máme urobiť s jej nábytkom a majetkom, odpovedala, že všetko, čo už dávno iba zdanlivo vlastní, patrí chudobným. Prosila ma, aby som im všetko rozdal – okrem chatrných šiat, ktoré mala na sebe a chcela v nich byť pochovaná. Potom prijala Pánovo telo a až do večera hovorila o tom najlepšom, čo počula v kázni. Napokon v hlbokej nábožnosti odporúčala Bohu všetkých, ktorí boli pri nej. Vydýchla, ako keby len sladko zaspala.“

Rehoľné sestry, terciárky, pripravili jej telo na pohreb, pričom chatrný odev, ktorý si žiadala mať na sebe, jej skutočne ponechali. Jej posledným príbytkom na zemi sa stala jednoduchá rakva. Potom preniesli telo do nemocničného kostolíka v slávnostnom sprievode za účasti rehoľného i nerehoľného duchovenstva a nespočetného zástupu ľudí. Do Marburgu prichádzali ľudia zo všetkých strán, aby vzdali poslednú poctu zosnulej. A pretože boli presvedčení o jej svätosti, snažili sa zaobstarať si rozličné pamiatky po zosnulej Alžbete. Plač a nárek chudobných a chorých nad smrťou drahej dobrodinky bol dojímavý. Ani duchovní synovia svätého Františka sa neubránili slzám. Stratili nielen duchovnú matku, ale aj matku, ktorá sa o nich starala.

Alžbetin životopisec napísal: „Keď si spomeniem na to, ako som stál pri jej hrobe, radšej by som plakal než písal.“

Tipy na knihy:

• Novéna k svätej Alžbete Uhorskej
• Novéna k sv. Alžbete za chudobných
• Novéna k sv. Alžbete za ľudí v kríze

Nával ľudí neustával, prichádzali aj veriaci z rôznych iných krajín. Preto sa rozhodlo, že sväté telo zosnulej zostane vystavené k verejnej úcte štyri dni. Odhalená Alžbetina tvár bola krásna a zdalo sa, akoby svätica iba sladko spala. Telo zostalo jemné a ohybné. Mnohí si preto mysleli, že ich pani skutočne iba spí a snažili sa ju prebudiť prihováraním sa k nej. Jej životopisec napísal: „Pred svojou smrťou vyzerala ako tí, ktorí prežili svoj život v horkosti a žalosti. Keď však skonala, jej tvár bola hladká, biela, velebná a taká spanilá, že sa nikto nemohol pozrieť na túto náhlu premenu bez začudovania. Zdalo sa, akoby smrť, ktorá u iných všetko ničí, prišla u Alžbety napraviť to, čo bolo porušené premnohým utrpením a tvrdým životom. Zdalo sa, akoby u nej tieňom a temnosťou smrti prebleskovala časť nebeskej slávy. Vyzeralo to, akoby jej telo bolo už vopred ožiarené niekoľkými lúčmi slávy, ktorou raz bude celkom ozdobené.“

Zo svätého tela vychádzala nádherná vôňa na dôkaz, akými bohumilými cnosťami bola Alžbeta ozdobená a koľko mnoho dobrých skutkov vykonala.

Na štvrtý deň sa napokon s veľkou slávou konal pohreb. Všetci prítomní, ktorí sa nedali ani porátať, nahlas chválili Boha, že ich milú pani zahrnul toľkými milosťami. Všetci boli presvedčení, že je už v nebi a preto sa modlili skôr k nej, ako za ňu. Vtedy sa stala nevídaná udalosť – zo zosnulou Alžbetou sa prišli rozlúčiť aj vtáčiky, ktorým počas tuhých zím sypala potravu. Znenazdajky sa ich objavilo toľko, že ľudia s úžasom pozerali na túto neobyčajnú prítulnosť operencov.

Netrvalo dlho a pri Alžbetinom hrobe sa začali diať zázraky. Mních z cisteriánskeho rádu bol na jej príhovor uzdravený od telesnej i duševnej choroby, ktorá ho dlho trápila. Iný mních bol zasa trápený nečistým duchom a bol príliš slabý, aby mu odporoval. Často klesal do hriechu nečistoty, ale svätá Alžbeta mu u Boha vyprosila milosť sily a začal kajúci a čistý život. Mnoho hriešnikov dosiahlo na príhovor zosnulej svätej milosti odpustenia a polepšenia.

Svätica pomáhala v duševných a telesných chorobách. Ako kedysi počas života ošetrovala chorých a mrzákov, tak ich teraz uzdravovala. Napríklad v kláštore Reinhardsbrunn uzdravila brata laika, ktorému mlynská lopatka roztrieštila rameno. Pomoc pri jej hrobe nachádzali aj hluchí, slepí, chromí, chorí na duchu aj malomocní.

Čím viac sa šírila povesť o zázrakoch, tým viac prichádzalo k Alžbetinmu hrobu tých, ktorí túžili získať pomoc jej prostredníctvom. Aj malý nemocničný kostolík bol denne svedkom početných milostí. Najlepší dôkaz o tom podáva historik Caesarius: „Bol som tam v tej dobe. Počas svojho života som nevidel toľko ľudí, koľko ich vtedy bolo v Marburgu a okolí. Dostať sa do kostola k hrobu svätice Alžbety sa dalo len s najväčšou námahou.“

Modlitba k svätej Alžbete Uhorskej

Bože, Otec chudobných, svätej Alžbete si udelil milosť, že v chudobných videla a uctievala samého Krista. Na jej orodovanie dopraj aj nám, aby sme s neúnavnou láskou pomáhali chudobným a trpiacim. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Masima