Nadprirodzená sila odpustenia

V pondelok neskoro večer zomrel môj svokor. V ten istý deň, len niekoľko hodín predtým, sme s rodinou oslávili 12. výročie krstu našej dcéry. Svokor zomrel v rovnaký deň, kedy oslavujeme vstup našej dcéry do nového života v Kristovi a v jeho Cirkvi. Teraz sa modlíme za jeho vstup do večného života.

Je ťažké smútiť nad stratou človeka, ktorého som, žiaľ, sotva poznala. Môj manžel sa to snažil vysvetliť priateľom a kňazom, ktorí sa posledné dva týždne modlili za šťastnú a svätú smrť jeho otca. Je náročné vysvetliť a pochopiť, aké to je – oplakávať niekoho, kto bol pre nás po celé desaťročia takmer neznámym.

Pravda je taká, že otec môjho manžela sa pred mnohými rokmi rozhodol pre jeho odmietnutie. Opustil i väčšinu svojich ďalších deviatich detí. Kvôli môjmu manželovi, našej dcére i sebe som prežívala smútok nad stratou vzťahu s jeho otcom. Mojou jedinou nádejou zostáva, že v budúcom živote dôjde k uzdraveniu a zmiereniu všetkých v Kristovi.

Aj keď sme počas celého manželstva nemali vzťah s otcom môjho manžela, bola som požehnaná, že som mohla sledovať, ako Pán v mojom manželovi výrazne pôsobí. Práve vďaka svedectvu môjho manžela som hlbšie porozumela výzve k odpusteniu, ktorá je nám adresovaná, a k nadprirodzeným darom, ktorými nás Kristus obdarúva, keď kráčame v ústrety blížnym v úkone odpustenia.

Pred dvoma rokmi začalo byť jasné, že jeho otec čoskoro zomrie. Rozvinula sa u neho Parkinsonova choroba a demencia. Ignoroval tiež liečiteľnú rakovinu kože do takej miery, že mu tento rok začala metastázovať do ucha a napokon – smrteľne – do mozgu. Môj manžel sa čoraz viac sústreďoval na dušu svojho otca a na potrebu, aby sa jeho otec zmieril s členmi rodiny, ktorým pred smrťou ublížil, a s Bohom, hoci bol praktizujúci katolík. Jediný spôsob, ako mohol môj manžel začať tento proces, bolo urobiť prvý krok, úplne mu odpustiť a povedať mu to.

Raz popoludní sa môj manžel vybral do nemocničnej izby svojho otca. Nebolo to pre neho ľahké, veď ho po dlhé desaťročia sotva videl. Iba vďaka Božej milosti nachádzame silu vzdať sa toho, čo nám podľa spravodlivosti a lásky patrí, a obrátiť sa milosrdne k tým, ktorí nám hlboko ublížili.

Manžel chcel ísť sám, aby sa mohol s otcom úprimne porozprávať. Kým som ho počas návštevy čakala, modlila som sa ruženec a prihovárala som sa za neho.

Tento moment je jedným z najsilnejších, aké som v našom manželstve zakúsila. Videla som, ako do môjho manžela preniká čistá sila Božej lásky. Bola som svedkom, ako odložil svoje vlastné bolesti kvôli svojmu otcovi. Sedel oproti nemu v nemocničnej izbe a povedal mu, že mu odpúšťa. Jeho otec nechápal, čo mu za tie roky spôsobil. Na tom však nezáleží. Podstata je v inom. Odpustenie musíme darovať bezpodmienečne a slobodne, ako nám ho daroval Kristus – a tak sa zachoval i môj manžel k svojmu otcovi.

Po tom, ako môj manžel svojmu otcovi prejavil odpustenie, sa ho otec spýtal, či od neho niečo chce. Môj manžel odvetil, že nie. Jediné, čo chcel, bolo, aby sa jeho otec zmieril s tými, ktorým ublížil, a aby bol plne zmierený s Bohom. Jediným záujmom môjho manžela bola spása duše jeho otca a uzdravenie ostatných, ktorí boli zranení. Jeho odpustenie bolo čistým darom.

Ako katolíci sme povolaní k rovnakej úrovni odpúšťania. Zatiaľ nemôžem tvrdiť, že som to zvládla. Stále som slabá a snažím sa odpustiť sedemdesiatsedem ráz. Bola som svedkom sily tejto úrovne odpustenia na príklade môjho manžela, ktorý odštartoval proces uzdravovania v mojom vlastnom živote, ako aj v živote ostatných členov svojej rodiny. Nenapravilo to všetko. Po smrti jeho otca zostali hlboké rany, no Pán nechal klíčiť semienka, ktoré zasadil môj manžel tak, že odumrel sebe.

V smrti sme si všetci rovní. Všetci zomrieme. Otázka, pred ktorou stojíme každý deň, keď prežívame bolesť a hriechy druhých (popri realite našej vlastnej hriešnosti a slabosti), je: ako chceme žiť? Chceme dovoliť, aby odmietnutia, ktoré znášame zo strany iných – najmä tých najbližších – potláčali našu ochotu a schopnosť milovať ich? Chceme v sebe prechovávať trpkú zášť, ktorá nás uzatvára do ulít? Chceme sa pripojiť k Luciferovmu non serviam, pretože nechceme byť ukrižovaní na kríži odpustenia?

Tipy na knihy:

Milovať nie je ľahké. Láska bez kríža nie je láskou. Láska bez obety a utrpenia neexistuje. Pán nám ukazuje, že odpustiť znamená dať sa ukrižovať za druhých. Aj za ľudí, ktorí voči nám opakovane páchajú hriechy alebo nás odmietajú. V tomto konkrétnom prípade aj vtedy, keď otec opustí svoje miesto a rozhodne sa nemilovať tých, ktorých mu Boh dal. Máme nádej, že tento muž zomrel úplne zmierený s Bohom prostredníctvom prijatých sviatostí a úplného vzdania sa minulosti.

Odpustenie je v mnohých ohľadoch ukrižovaním. Je to ochota zomrieť našej túžbe po spravodlivosti. Je to ochota zrieknuť sa nádeje na zmierenie v tomto živote s tými, ktorí sa nás rozhodnú odmietnuť. Je to ochota nenechať si zatvrdnúť srdce tvárou v tvár zneužívaniu, opusteniu a odmietnutiu. Je to ochota priniesť lásku tam, kde láska nie je. Svätý Ján z Kríža povedal: „Tam, kde láska chýba, ju prines, a tak ju nájdeš.“ Môj manžel našiel lásku, keď sa zjednotil s ukrižovaným Kristom a celým srdcom odpustil svojmu otcovi.

Každý z nás má vo svojom živote ľudí, ktorým potrebuje odpustiť – vrátane mňa. Pri hlbších ranách cesta k odpusteniu zvyčajne nie je priamočiara. Často potrebujeme modlitbu, pôst a sviatosti, aby sme sa otvorili milostiam, ktorými nás chce Kristus obdariť a ktoré nám umožnia odpustiť. Nech by boli akokoľvek dobré a sväté, musíme tiež opustiť svoje sny a nádeje vo vzťahoch s ľuďmi, ktorí nás odmietajú.

Môj manžel sa musel vzdať svojho sna o milujúcom, blízkom a podporujúcom otcovi, aby svojmu otcovi odpustil. Pán mu potom dal staršieho suseda, ktorý ho vnímal ako syna a o ktorého sa môj manžel staral pred jeho náhlou smrťou. Pán mu tiež daroval za otca svojho vlastného pestúna.

Svätý Jozef bol pre môjho manžela skutočným duchovným otcom. Príhovor svätého Jozefa a láskyplné duchovné otcovstvo priniesli našej rodine obrovské uzdravenie. Môj manžel našiel vo svätom Jozefovi otca, ktorého potrebuje. Otca, ktorého tichá sila, poslušnosť a láska mu pomohli odpustiť jeho vlastnému pozemskému otcovi a ktorý mu pomohol priviesť ho bližšie k nebeskému Otcovi.

Pán dal môjmu manželovi najavo, že svätý Jozef je jeho otcom, tým, že mu poslal darček v deň, kedy sa dozvedel o smrti svojho pozemského otca. Keď som išla na každodennú svätú omšu, prišiel ku mne istý známy s knihou o svätom Jozefovi a s korunkou k svätému Jozefovi. Nevedel, že v noci otec môjho manžela zomrel. Svätý Jozef chcel, aby môj manžel vedel, že stojí pri ňom v tento deň, ako aj v každý iný deň. Pán sa vždy postará, keď svet a ľudské slabosti zlyhajú.

Smrť si príde po každého z nás. Evanjeliové čítanie na utorok – deň, keď sme sa dozvedeli o smrti svokra – bolo o zlodejovi prichádzajúcom v noci a o tom, že nepoznáme hodinu (porov. Mt 24, 43). Na tejto zemi máme obmedzený čas na to, aby sme sa naučili milovať tak, ako miluje Kristus. Aby sme sa stali svätými, musíme sa naučiť hrdinsky odpúšťať tie najhlbšie zranenia. Môj manžel svedčil o vykupiteľskej sile odpustenia, ktoré ponúkol podľa vzoru ukrižovaného Krista. Práve prostredníctvom jeho svedectva bol oslávený Boh.

Dnes sa modlím za odpočinok duše môjho svokra. Dúfam, že sa raduje s anjelmi a svätými, alebo, ak je v očistci, že sa čoskoro dostane na Baránkovu svadobnú hostinu.

Autor: Constance T. Hullová

Článok bol prvýkrát publikovaný dňa 7. 9. 2023 na portáli Catholic Exchange.