Svedectvo Williama Carrigana o svätosti Pátra Pia

Američan William Maurice Carrigan pochádzal z Iowy. Vyučoval psychológiu na Americkej katolíckej univerzite vo Washingtone, DC. Keď USA vstúpili do druhej svetovej vojny, začal pracovať pre Červený kríž. Pôsobil ako riaditeľ poľných operácií Amerického Červeného kríža v Taliansku. Cestoval s 5. leteckou armádou a bol umiestnený na základni neďaleko San Giovanni Rotondo.

Po príchode na základňu v októbri 1943 Carrigan počul príbehy o mníchovi, ktorý žil na hore a nosil Kristove rany. Povedali mu o ňom mladí vojaci, ktorí sa s Pátrom Piom stretli pri hľadaní mín v blízkosti San Giovanni Rotondo. Mnohí ďalší vojaci mu hovorili, že by sa chceli stretnúť s Pátrom Piom, ale nevedeli, ako sa k nemu dostať. Po vypočutí týchto slov Carrigan, ktorý bol zbožný katolík, vyhlásil, že by si tiež prial stretnúť tohto neobyčajného mnícha.

V jedno mrazivé zasnežené ráno Carrigan zhromaždil dvadsať vojakov, naložil ich do nákladného auta Červeného kríža a zamieril do San Giovanni Rotondo. Keď dorazili do cieľa, zistili, že Páter Pio už začal celebrovať svätú omšu.

Carrigan pozorne sledoval Pátra Pia a všimol si, že mních prežíval silné bolesti a fyzické utrpenie. Spozoroval, že sa neustále pohyboval, „presúvajúc váhu z jednej strany na druhú“, a opieral sa o oltár, akoby sa snažil nájsť úľavu od bolesti nôh.

V tom čase Carrigan nevedel nič o Piových stigmách. Ale keď si rehoľník počas svätej omše zložil rukavice, ukázali sa jeho krvácajúce rany na rukách. Pri premenení mal Páter Pio problém vysloviť slová: „Toto je moje telo.“ „Opakoval ich, hryzúc [slová] zubami, akoby to bolo vo veľkej bolesti.“ Keď kňaz siahol po kalichu, jeho ruka sa prudko stiahla „pre bolesť v rane, ktorú som videl celkom jasne“. Jeho tvár sa triasla a po lícach mu stekali slzy. Po premenení toto utrpenie ustúpilo.

Po svätej omši Carrigan vošiel do sakristie, aby sa stretol s Pátrom Piom. Keď k nemu rehoľník pristúpil, Carrigan pred ním pokľakol. Páter Pio sa sklonil, zdvihol Carrigana za lakte a opýtal sa: „Američan?“ Carrigan odpovedal: „Áno, otče.“ Páter Pio mu prezradil, že toto je prvá americká vojenská skupina, s ktorou sa stretol od začiatku vojny. Prejavil veľkú radosť z tohto stretnutia.

A potom sa stalo niečo úžasné. Páter Pio dovolil Carriganovi pobozkať mu ruky bez rukavíc. Carrigan spomínal, že povrch rán bol drsný. Zároveň cítil príjemnú vôňu. Myslel si, že to môže byť vôňa lieku (pravdepodobnejšie to bola vôňa svätosti). Páter Pio si potom nasadil rukavice a podal ruku ďalším vojakom, aby ju pobozkali.

Carrigan a Páter Pio sa stali veľmi blízkymi priateľmi. Pri jednej príležitosti Páter Pio ponúkol svojmu priateľovi možnosť zostať cez noc v kláštore. Carrigan spal priamo oproti cele Pátra Pia. Inokedy ho pozval, aby s ním sedel na chóre a modlil sa. Keď Páter Pio pokľakol, položil svoju ruku na Carriganovo rameno a pokračoval v modlitbe. Držal sa jeho ramena, až kým sa nevrátil na svoje miesto.

Kedykoľvek Carrigan hovoril o  svojom prvom stretnutí s  Pátrom Piom, vždy spomenul, že ho táto skúsenosť veľmi dojala. Neskôr povedal: „Odkedy som sa stretol s Pátrom Piom, môžem úprimne vyhlásiť, že nemám žiadne pochybnosti o tom, že Kristus je Spasiteľom sveta.“

Jedinou túžbou v živote Pátra Pia bolo tešiť Pána a prejavovať mu každý deň svoju lásku. Jeho cesta domov sa nezačala v posledných dňoch života, ale už na jeho začiatku. Pátrov život nebol ani na jediný okamih oddelený od Pána!

Tento úryvok pochádza z knihy Privítajme Ducha Svätého s Pátrom Piom, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.