Ako sa rozhodlo o tom, čo patrí do Biblie?

Pre zoznam kníh, ktoré sú súčasťou Biblie, a teda sa považujú za Sväté písma, používame termín kánon (z gréckeho výrazu pre pravidlo, meradlo alebo normu). Na rozdiel od iných starovekých náboženských textov, ktoré nie sú súčasťou Biblie, i keď jej môžu byť obsahovo podobné, sa biblické spisy nazývajú kánonické a príslušnosť k Svätému písmu sa označuje výrazom kanonicita.

Rozsah alebo kánon posvätných spisov hebrejskej Biblie sa formoval dlhšiu dobu. Je pravdepodobné, že židovské komunity v diaspóre (t. j. mimo územia Palestíny), ktoré čítali Sväté písmo v gréckom preklade (Septuaginta), mali na zozname posvätných kníh o niekoľko spisov viac – hovoríme o širšom, tzv. alexandrijskom kánone. Oproti nim komunity v Palestíne používali hebrejské biblické texty – užší, tzv. palestínsky kánon.

Časom sa v židovskom prostredí ujal a presadil práve tento užší kánon. I keď sa miestami môžeme dočítať, že kánon hebrejskej Biblie určilo zhromaždenie rabínov v Jabne (Jamnii) na konci 1. storočia po Kr., táto teória nie je dostatočne doložená. Na základe rôznych svedectiev starovekých textov je však možné usudzovať, že kánon hebrejskej Biblie bol relatívne ustálený až koncom 2. a začiatkom 3. storočia po Kr.

V grécky hovoriacom židovskom prostredí (predovšetkým mimo územia Palestíny) bol vo veľkej miere používaný grécky preklad biblických textov – Septuaginta (skratka LXX). Jeho pôvod siaha do 3. – 1. storočia pred Kr. Pojmom Septuaginta bol pôvodne označovaný iba grécky preklad Tóry (Piatich kníh Mojžišových). Neskôr k nemu boli pripojené i preklady ďalších kníh a názov Septuaginta bol rozšírený na celú hebrejskú Bibliu (t. j. Starý zákon) v gréckom jazyku, vrátane niekoľkých ďalších kníh (Kniha Tobiáš, Kniha Judita, Prvá a Druhá kniha Machabejcov, Kniha múdrosti a Kniha Sirachovcova), ktoré sa v hebrejčine buď nezachovali, alebo pôvodne vznikli v gréčtine.

Na prelome letopočtov bola gréčtina dominantným úradným jazykom celej stredomorskej oblasti. Pretože sa evanjelium rýchlo šírilo najmä medzi grécky hovoriacimi obyvateľmi, stala sa Bibliou ranokresťanských obcí práve grécka Septuaginta. Nemožno preto vylúčiť, že defi nitívny príklon židovskej tradície k užšiemu biblickému kánonu predstavoval určité dištancovanie sa od širšieho kánonu Septuaginty, ktorý sa ujal v kresťanskom prostredí. Táto skutočnosť však neznamená, že by bola Septuaginta svojím obsahom a rozsahom židovskému prostrediu cudzia. Naopak, grécka verzia židovských Svätých písiem vydáva nesmierne dôležité svedectvo o pluralite tradícií v rámci samotného židovstva a o dejinách interpretácie biblického textu.

V hebrejskej Biblii by sme márne hľadali deuterokánonické knihy, ktoré sa v protestantskom prostredí nazývajú apokryfy. Biblie protestantských kresťanských denominácií ich neobsahujú, pretože sa pridržiavajú užšieho židovského kánonu. V katolíckom prostredí sa pojmom apokryfy označujú tie spisy, ktoré sa v kresťanskom staroveku síce tešili vážnosti a obľube, no nestali sa súčasťou Svätého písma.

Kánon novozákonných kníh je vo všetkých kresťanských denomináciách rovnaký, tiež sa však formoval postupne v priebehu dlhšieho obdobia. Pokiaľ ide o knihy Nového zákona, ich kanonicita (t. j. skutočnosť, že sú súčasťou kánonu) sa opiera predovšetkým o tri kritériá:

1. Súvislosť so svedectvom viery, ktoré bolo prijaté od apoštolov. Kresťanskému spoločenstvu záležalo na tom, aby jeho Sväté písma niesli „punc“ samotných apoštolov, ktorých si sám Ježiš vyvolil za svojich svedkov. Dnes vieme, že autormi väčšiny novozákonných kníh nemohli byť samotní Dvanásti. Apoštoli napriek tomu „garantujú“ obsah týchto textov napríklad tým, že Tradícia prisudzuje autorstvo niekomu z ich najbližšieho okruhu. Je to tak napríklad v prípade Markovho a Lukášovho evanjelia. Marek bol od najranejších čias považovaný za Petrovho učeníka a Lukáš zasa za Pavlovho.

2. VernosťJežišovmuučeniu.Už v prvých desaťročiach kresťanstva sa objavovali náuky, ktoré boli v rozpore so základným obsahom kresťanskej viery (napr. popieranie Ježišovho božstva alebo jeho utrpenia a smrti). Spoločenstvo Cirkvi neprijalo do svojho kánonu tie texty, ktoré – napriek svojej nespornej kvalite – obsahovali i rozporuplné prvky. Tie totiž mohli viesť k mylnému chápaniu kresťanského posolstva a viery.

Liturgický charakter. Medzi Sväté písma boli prijaté tie texty, ktoré sa od najranejších dôb čítavali pri bohoslužbách, teda na liturgickom zhromaždení veriacich.

Katolícka cirkev defi nitívne ustanovila svoj kánon biblických kníh na koncile vo Florencii. Napriek tendenciám protestantských reformátorov, aby boli odmietnuté tie starozákonné knihy, pri ktorých nebola známa hebrejská predloha (t. j. deuterokánonické knihy), ho potvrdila na Tridentskom koncile (1546). Z historického vývoja kánonu – tak v židovskej tradícii, ako aj v rámci kresťanstva – je zrejmé, že o rozsahu biblických spisov nerozhodla nejaká osamelá zvrchovaná autorita alebo malá skupinka osvietených jednotlivcov, aby ich následne vnútila svojim prívržencom, ale celé spoločenstvo veriaceho ľudu. To časom uznalo za posvätné tie spisy, ktoré obsahovali jeho vieru a zrkadlili jeho identitu.

Tento úryvok pochádza z knihy Expedícia Biblia: Základná výbava, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.