Michal Zamkovský: „Kňaz mi odpovedal: Ty nie si normálny.“

Vybrané myšlienky otca Michala Zamkovského z knihy Spovedal som Slovensko.

O misiách

„Naše poslanie je robiť misie pre najviac opustených. Otázka znie – kto je dnes najviac opustený? Mládež? Ľudia na sídliskách? Migranti? Dnes opustenosť nevidieť tak jasne ako kedysi. Svätý Alfonz Mária de Liguori, zakladateľ redemptoristov, ju videl na vidieku. U nás je skrytá a zasahuje skôr veľké mestá, sídliská, kde sú mladí ľudia často stratení v anonymite. Opustení dnes bývajú aj mladí okolo tridsiatky. Mnohí zostávajú sami, neženia sa ani nevydávajú. Je tam veľa beznádeje, hlavne v srdciach dievčat. Takisto môžem povedať, že opustení sú ľudia, ktorí sa sklamali v cirkvi alebo sú sklamaní životom. Neveria ničomu.“

O viere

„Keď šoférujem, mám hodinku čas, tak sa začnem modliť, aj v jazykoch, spievam si, nemusím rozmýšľať, cítim v sebe pokoj, uvoľnenie. Keď som to povedal jednému kňazovi, tak mi odpovedal: „Ty nie si normálny.“ No ja mám obavu, že do krízy nás priviedla práve naša „normálnosť.“ Apoštoli, ktorí vyšli z Večeradla po zoslaní Ducha Svätého, sa ostatným zdali byť nenormálni. Žobravé rády boli v čase svojho vzniku čímsi nenormálnym. Byť Kristovým znamená byť tak trochu bláznom pre svoje okolie.“

„Otec a jeho rodina sa dnes musia vydávať na púť tak ako kedysi Táre, ktorý vyviedol svoju rodinu a syna Abraháma z chaldejského Uru. Privedú svoje deti na isté miesto, do určitého bodu, ale ďalej už syn či dcéra musia ísť sami. Aj v mojom prípade to tak bolo. Rodičia ma dali pokrstiť, bol som na birmovke, dali mi nejaký príklad viery a kdesi ma doviedli. Ale prišla chvíľa, keď som už ja musel povedať „áno, Pane, idem za Tebou.“ A to sa niekedy stáva vďaka spoločenstvám mladých, niekedy vďaka evanjelizácii, cez misie. Dnes je tých možností, kde sa môže mladý človek duchovne prebudiť, na Slovensku viac.“

„Mnohí sú však vykorenení. Ako som hovoril, ja sa mám vždy kde vrátiť, aj čo sa týka miesta, aj v spomienkach. Veľa ľudí to dnes nemá. Sú odcudzení tiež prírode, ktorá im už veľa nehovorí. Človek vykorenený z rodiny nemá väzby na minulosť, na svojich predkov. Človek vykorenený z národa nevie, kam patrí. Keď je odcudzený tomu všetkému, je odcudzený aj Bohu. Preto má význam prúd nových Turíc, ktoré Boh neustále dáva cez nové a nové hnutia. Treba zbierať ľudí do malého spoločenstva, malých komunít, kde sa všetci poznajú po mene, kde môžu nájsť zázemie. Kde vedia, že sa môžu vrátiť, keď im je ťažko. Dnes je to veľmi kľúčové, lebo viera už často nejde cez rodiny.“

O spovedi

„Už skoro päťdesiat rokov, teda od svojho obrátenia, sa spovedám každé dva týždne, niekedy aj častejšie, a preto som tu. To je moja cesta i láska k Bohu, neustále vstávať a obracať sa k nemu. Dobrý spovedník je ten, ktorý sa sám spovedá, lebo si je vedomý svojej biedy a tiež veľkosti Božieho milosrdenstva. Viete, aký je to zvláštny pocit po svojej spovedi sa postaviť pri omši pred ľudí a konať v osobe Krista? Ja tu stojím taký biedny a ty, Pane, pôsobíš cezo mňa… A preto sa nemôžem nad nikoho vyvyšovať, ale vážim si každého človeka v kostole. No keď cítim, že niečo nie je dobré, že začínam byť nervózny a nepokojný a že v takom stave nemôžem slúžiť ľuďom, viem, že je čas ísť na spoveď.“

O moci

„Moc je veľmi silné pokušenie. Pokušenie moci, peňazí a tela sú tri hlavné lákadlá, ktorými na nás diabol útočí. Častým hriechom je aj lenivosť. Mnísi tomu kedysi hovorili acedia, lenivosť, akási hriešna melanchólia. Nič ma nezaujíma, najradšej by som len spal, povaľoval sa, čo tam po iných, načo sa modliť, nič nemá význam. Toto je vážny hriech.“

O mužoch

„Hovorím mužom, že môžu zabojovať za svoje deti, môžu bojovať pred Bohom. Diabol ničí deti drogami a rôznymi závislosťami, treba sa mu postaviť. Keď sa muži začnú spolu modliť, celé peklo sa bude triasť. Boj je v živote muža dôležitý. Tento rozmer sa však v súčasnosti vytráca. […] Netvrdím, že majú prísť vojny alebo sa má začať strieľať, ale najhorší postoj je, keď muž o nič nebojuje, keď povie „je mi to jedno.“ Alebo „to má na starosti žena.“ Je to najhorší postoj, lebo diablovi to nie je jedno, diabol má veľmi presne premyslenú taktiku namierenú na jeho rodinu.“

„Mám pocit, že chlapcom niekedy chýba zdravá mužnosť. Dievčatá sa sťažujú, že ju chlapci v sebe nemajú. Kdeže manželstvo, jeho to niekedy k dievčaťu neťahá! Často sa rozprávam s dievčatami, ktoré majú 30 až 40 rokov a hovoria: „Mám priateľa, osem rokov spolu chodíme.“ „A čo, chce sa ženiť?“ „Nie, stále neviem, na čom som.“

O celibáte

„Vo svete žijú mnohí v celibáte. Dobrovoľne. Hovorím jednému štyridsiatnikovi: „A čo sa neženíš?“ „Nepoznám vhodné dievča.“ „Nie? Tu v kostole ti ich nájdem desať.“ „Nie, také nechcem.“ A čo s ním mám robiť? Žije celibát. „A v manželstve nie je celibát?“ pýtajú sa niektorí. Jedna pani sa mi zdôverila: „Poviem vám, čo je celibát. Keď sa ma manžel celé týždne ani nedotkne, to je celibát.“

Knihu Spovedal som Slovensko si môžete kúpiť na Zachej.sk.

Myšlienky z knihy Spovedal som Slovensko pre vás vybrala Martina Bednáriková.