Matej Valuch: Univerzita samoty (recenzia)

Autor knihy Matej Valuch je väčšine slovenskej verejnosti známy z médií. Začiatkom roka 2013 zamestnávala spravodajcov a médiá kauza o zadržaní nášho občana v Iráne. Zostali sme šokovaní, pretože ho podozrievali zo špionáže pre CIA. S napätím sme sledovali, ako naše diplomatické úrady zareagujú a ako budú postupovať v tomto bizarnom prípade. Všetkým bolo jasné, že byť väznený v nepopulárne známej väznici Evin Prison v Teheráne nie je žiadna sranda. O to viac, že Irán patrí medzi medzinárodne izolovanú krajinu, v ktorej platia vlastné zákony.

Zaujímavý autobiografický príbeh Univerzita samoty som „zhltla“ za pár dovolenkových dní. Autor v ňom zachytáva udalosti a tiež vnútorné myšlienkové pochody od prvého dňa svojho väzenského pobytu, ktoré si zaznamenával do denníka. V pútavom čítaní sa na chvíľu ocitnete na väzenskej samotke, vo vyšetrovačkách a v celách brutálnej väznice Evin Prison, kde ľudské práva a práva väzňov sú neznámym pojmom. Spleť myšlienok Mateja Valucha síce svedčia o vysokej inteligencii, no v prípade hrozivého obvinenia mu nepomáha ani jeho vysoký intelekt a logika. On, bezstarostný podnikateľ, ktorý navštívil Irán už niekoľkokrát z dôvodu participácie na projekte súvisiacim s náborom zamestnancov, bol zrazu obvinený zo špionáže pre CIA. Kniha vnáša svetlo do pohľadu na Irán ako krajinu a rovnako aj do autorovho sveta.

Valuch odkrýva aj svoje súkromie: či už v spomienkach na detstvo, alebo uvažovaním o prevrátených hodnotách, životných cieľoch a víziach. Zmieňuje sa aj o svojom uponáhľanom živote plnom egoizmu a konzumu, o vzťahu s priateľkou, rodičmi aj s bratom. Filozofické úvahy o zmysle života a hodnotách sa u mladého Mateja menia každý deň. Z obdivovateľa a sympatizanta Nietscheho filozofie, ktorý je známy svojim výrokom „Boh je mŕtvy“ sa v priebehu niekoľkých týždňov, stáva z autora veriaci človek.

„Písal sa práve tridsiaty deň môjho väzenia, keď mi z ničoho nič napadlo. Povedal som si: Aj keby som dnes umrel, aj keby som túto malú samotku nikdy neopustil, aj tak som mal dobrý život. Môžem umrieť pokojne a šťastne. Bol to silný okamih. Ako povedal Misagh- bol som blízko k Bohu. Misagh samotu prežil. Šesť mesiacov. Jeho život už nikdy nebude taký istý, o tom nepochybujem. A môj život? Neviem.” (s. 73)

Stretol sa Matej Valuch s Bohom vďaka svojim empatickým spoluväzňom – moslimom? Alebo si Stvoriteľa vykreslil pod vplyvom silného psychického vypätia? Vy si tieto otázky určite zodpoviete po prečítaní tejto úžasnej knihy. A ja? Ja som presvedčená, že Matej Boha naozaj stretol – v Evin Prison – v cele, sekcii číslo 240. Zaujímavé čítanie.