Pán Boh nám zachovaj zdravú vieru i zdravý rozum

Trojkráľový večer má svoje nezameniteľné čaro. William Shakespeare o tom vedel svoje a ja tiež. Jeden z mojich najmalebnejších trojkráľových zážitkov bol, keď som sa ako mladý študent teológie u saleziánov vybral raz poobede na Tri krále hľadať štrk…

Na druhý deň som totiž mal ísť s partiou chalanov na víkendovku v horách a mal som naplánovaný program v štýle zlatá horúčka. No a práve preto som zúfalo potreboval štrk. Chcel som ho nasprejovať zlatou farbou a potom niekde pri chate rozhádzať do snehu, aby ho milí zlatokopi hľadali. A tak som blúdil v blízkom i vzdialenejšom okolí nášho rehoľného domu a snoril po každom kúte. Problém bol v tom, že zem bola pokrytá hrubou vrstvou snehu a všetko, čo na nej ležalo, bolo zmrznuté na kosť. Už som sa chystal, že to vzdám, keď som si zrazu všimol, že pri ceste do areálu nášho rehoľného domu stúpa zo zeme para. Poháňaný zvedavosťou som tam zašiel a na moje obrovské potešenie som zistil, že zdrojom záhadného oparu je poklop kanalizácie, obsypaný štrkom, ktorý vďaka teplu stúpajúcemu spod zeme nezamrzol. Neváhal som a pustil som sa do zberania. Ako som tam tak doloval vytúžený štrk, všimol som si, že okolo prechádza jeden rehoľný spolubrat. Zamával som mu na pozdrav. Aj on pohol ramenom, lenže jeho ruka sa zastavila až na čele, trikrát naň zaťukala a potom som začul, ako mi hovorí: „Pán Boh ťa zachovaj pri zdravom rozume, bratku!“ Poďakoval som sa mu za krásny trojkráľový vinš, rýchlo som dokončil „zber“ a „pakoval“ som sa kade ľahšie.

Toto starodávne trojkráľové prianie síce zaznelo ešte v minulom tisícročí, no dnes je hádam ešte aktuálnejšie ako vtedy – v prvom rade pre mňa samého, ale aj pre širšie občianske, cirkevné a globálne spoločenstvo. Dôvody myslím netreba objasňovať. Čo ale stojí za objasnenie je vzťah medzi zdravým rozumom a zdravou vierou. Nebudem vás napínať, prejdem hneď k pointe: zdravá viera a zdravý rozum stoja i padajú spoločne. Veľmi zreteľne si to uvedomujem pri pohľade na niektorých ľudí z môjho okolia, ktorí sa síce hlásia ku Katolíckej cirkvi, no postupne sa dopracovali k tomu, že odmietli autoritu pápeža aj Učiteľského úradu Cirkvi ako takého. Žasnem nad tým, aký posun u nich nastal, ako sa zradikalizovali a zamotali do splete špekulácií a poloprávd, a to nielen v otázkach náboženstva, ale aj v ostatných oblastiach života. Žasnem a chvejem sa, lebo to isté sa môže veľmi ľahko stať aj mne. Existuje na to nejaká „vakcína“? Som presvedčený, že áno. Je ňou neochvejná vernosť Magistériu.

Je super, ak človek pravidelne číta Bibliu a rozjíma nad ňou, no treba sa oprieť aj o druhý stĺp, na ktorom spočíva náuka viery  – o Učiteľský úrad Cirkvi. Nejde tu o to, že Cirkev by chcela spútať moc Božieho slova a nalinkovať veriacim, čo si majú odnášať z jeho čítania, uvažovania a modlitby nad ním, ale o problém, ktorý sa vyskytuje pri všetkých starobylých textoch, ako náboženských, tak aj  svetských. Tieto texty vznikli vo veľmi odlišnej dobe a kultúre a v prípade Biblie navyše platí, že jej konečný text je výsledkom zložitého vývoja, takže je celkom pochopiteľné, že na jej správne chápanie je nevyhnutná pomoc kompetentného sprievodcu, ktorým je cirkevné Magistérium.

Magistérium má okrem toho aj ďalšie, pre Cirkev životne dôležité funkcie – bdieť nad čistotou viery, korigovať vieroučné a mravoučné „prešľapy“, aplikovať náuku viery na nové situácie a problémy, ktoré sa nikdy doteraz nevyskytli, a mnohé iné. Učiteľský úrad Cirkvi vždy patril k najdôležitejším službám v Cirkvi, no v dnešnom mimoriadne komplikovanom svete je absolútnou nevyhnutnosťou. Kto si trúfa vydať sa do labyrintu súčasného sveta bez zlatej nite pravdy, tomu držím palce, no ja to robiť nebudem. Radšej zostanem ovcou, ktorú možno nebude vidno medzi ostatnými, ale rozozná hlas svojho pastiera.

Martin Csontos