E-kniha: Moje Camino - Cesta do Santiago de Compostela

Na jar to bude 10 rokov, čo mi priatelia darovali knižku. Celkom presne si na to pamätám, lebo som mala okrúhle narodeniny, malé dieťa, menej vrások a trochu chudší bankový účet ako dnes. Pútnika - Mágov denník od Coelha. Nemala som potuchy ako, kedy a za čo, ale vedela som, že túto Cestu si prejdem raz aj ja.

Medzitým mám pomaly o krížik a pár vrások viac, dieťa akosi vyrástlo a študuje v zahraničí a aj peňaženka pustí trochu viac ako pár rokov dozadu. Takže teraz, alebo potom ktoviekedy! Takto sa to celé začalo…

Nebudem vám vysvetlovať, čo je Camino. Kto sem zablúdil a číta tieto riadky, ostal preto, lebo vie. Nemám rada úvody, predpokladám, že rovnako ako ja, ani vy ich nečítate. Chcela som len objasniť okolnosti, ako nasledujúce riadky vznikli: jeden pekný deň, som sa na väčšie-menšie pobúrenie - prekvapenie - nespokojnosť - obdiv - obavy mojej rodiny, priateľov a kolegýň vybrala sama samučičká s jedným batohom na chrbte na Svätojakubskú cestu. A keďže je tých ciet vedúcich do Compostely viac a ja sa len tak neuspokojím s hocičím, vybrala som si to najnáročnejšie sústo: Camino del Norte. Severnú, po pobreží Atlantiku. Nikdy som nemala v pláne odstrihnúť sa od sveta a nekomunikovať, ako to robia mnohí iní pútnici. Chcela som byť so svojimi najbližšími v kontakte. Čiže na rovnaké a opakujúce sa otázky zo všetkých strán bolo najjednoduchšie odpovedať denne jedným mailom: zdieľala som svoje zápisky, ktoré som si beztak denne viedla. Oni boli spokojní, že som v poriadku a ja som bola spokojná, že sú spokojní. Ako som sa neskôr dozvedela, pre moju rodinu a priateľov sa z toho stal rituál čítania pri rannej káve a niektorí nie menej ako ja ľutovali, že sa Camino, a s tým aj moje pravidelné príbehy, skončilo.

Nech sa páči. Moje Camino deň po dni.