Ústav pamäti národa

Prešovský "Sobor". Zámer vybudovať v Československu po druhej svetovej vojne novú národnú cirkev na cyrilo-metodskej tradícii a poslušnosti sa vládnucej komunistickej strane nepodaril, preto sa sústredila na menšie ciele. Akciou „P“ sa malo dosiahnuť, aby gréckokatolíci sa stali pravoslávnymi, s tým, že by patrili pod jurisdikciu Moskovského patriarchátu a všetky práva, majetok a zariadenie tejto cirkvi by prevzala pravoslávna cirkev.S akciou „prechodu“ gréckokatolíkov na pravoslávie sa začalo tajne.Bola predovšetkým straníckou úlohou, a nie reálnym a spontánnym hnutím gréckokatolíckych veriacich. Plánovaná konferencia tzv. návratových výborov konaná 28. apríla 1950 v Prešove sa plánovane „prerodila“ na nekánonický a nezákonný „sobor“. Jeho výsledky nemohli byť gréckokatolíkmi uznané za právoplatné – nielenže sa na zasadaní nezúčastnili právoplatne vybraní zástupcovia, ale obaja gréckokatolícki biskupi boli násilne internovaní, teda oni sa na „sobore“ ani nemohli zúčastniť.Gréckokatolícka cirkev bola na 18 rokov administratívne zakázaná a jej členovia, duchovenstvo a laici, boli komunistickým režimom prenasledovaní.Súčasťou publikácie, ktorá obsahuje 206 dokumentov a 20 príloh, z ktorých veľká časť doteraz nebola publikovaná, je aj menný a miestny register.

od trestnoprávnej roviny po vedecký výskum. Zborník z vedeckej konferencie v Bratislave 21. - 23. septembra 2012

korešpondencia Alberta Púčika 1944 - 1951. Publikácia oboznamuje s korešpondenciou jednej z najvýznamnejších postáv protikomunistickej rezistencie na Slovensku – študenta medicíny Alberta Púčika (*7. október 1921 Dolné Motešice, okr. Trenčín, – †20. február 1951 Bratislava).A. Púčik svoj nesúhlas s politickými pomermi po roku 1945 prejavil tým, že sa zapojil do letákových akcií. Toto angažovanie mu vynieslo prvé zaistenie a proces 25. októbra 1946 s trestom 7 mesiacov väzenia, hoci vo vyšetrovacej väzbe strávil 11 mesiacov. Krátko po prepustení z väzby však nasledovalo zaradenie do pracovného tábora v Ústí nad Oravou na 6 mesiacov.Púčik po týchto skúsenostiach začal pochybovať o možnosti zaradiť sa do normálneho života a dokončiť si bratislavské štúdiá. Keď dostal ponuku emigrovať do Rakúska, využil túto možnosť a v novembri 1947 skutočne ilegálne prekročil štátne hranice. Zapojil sa do skupiny spravodajských aktivistov Jozef Vicen a Jozef Mikula, ktorá bola v kontakte s americkou CIC.Niekoľkokrát prekročil štátnu hranicu, aby získaval informácie a organizoval protikomunistický odboj. Jeho pohyb po Slovensku však zaregistrovalo vojenské obranné spravodajstvo a nasadilo naňho svojho agenta. Nasledovalo zaistenie A. Púčika 4. januára 1949, tvrdé vyšetrovanie a napokon súdny proces pred Štátnym súdom v Bratislave 21. mája 1949.Súdny senát ho odsúdil na doživotie a odvolací senát Najvyššieho súdu po zákulisných machináciách dňa 16. septembra 1950 zmenil rozsudok na trest smrti. Ten istý prípad postihol aj ďalších dvoch z Púčikovej skupiny – Antona Tunegu a Eduarda Tesára. Trest smrti bol vykonaný v Bratislave 20. februára 1951.Výber korešpondencie A. Púčika zachytáva obdobie od jeho vysokoškolských štúdií v Bratislave až po jeho násilnú smrť. Ide o časové rozpätie ohraničené rokmi 1944 – 1951.Dielo prináša kolekciu 84 listov, ktoré odzrkadľujú jeho zmýšľanie, odkrývajú jeho vnútorný svet, ale vovádzajú nás aj do rodinných pomerov, priateľských vzťahov a dobových spoločenských pomerov na Slovensku.

Publikácia českého historika Petra Kubíka sa zaoberá ťažiskovými oblasťami spolupráce dvoch štátov stojacich na jednej strane frontovej línie počas druhej svetovej vojny. Zahŕňa okrem politických, obchodných a vojenských vzťahov aj kultúrne a športové kontakty.Základom práce je autorova dizertácia, ktorú absolvoval na Karlovej Univerzite v Prahe (oponentmi práce boli prof. PhDr. Jan Rychlík, DrSc., doc. PhDr. Jan Němeček, DrSc. a prof. Dr. Milan Stanislav Ďurica, SDB). Autor, ktorý pri výskume čerpal z prameňov v slovenských českých i talianskych archívoch, venuje pozornosť aj obrazu oboch krajín v domácej tlači, či podmienkam a možnostiam cestovania medzi nimi.Publikáciu dopĺňajú prílohy obsahujúce napríklad ukážky diplomatických správ, či biografické medailóny vtedajších slovenských diplomatov.

Krycie meno "Harry". Francúzsky diplomat Xavier Rouard vo svojich memoároch vydáva svedectvo o vlastných skúsenostiach s československou Štátnou bezpečnosťou. Komunistická rozviedka ho sledovala a preverovala počas jeho 16-mesačného pobytu vo funkcii spolupracovníka obchodného oddelenia francúzskeho veľvyslanectva v Prahe v rokoch 1984 – 1985.Chcela ho získať pre svoju činnosť a nasmerovať na niektorý cieľ súvisiaci s NATO. Xavier Rouard porovnáva realitu s pohľadom ŠtB na jeho osobu a svoje rozprávanie dopĺňa prepisom a komentovaním dôležitých dokumentov z proveniencie ŠtB.Kniha s úmyslom osloviť slovenského aj francúzskeho čitateľa je napísaná v dvojjazyčnej slovensko-francúzskej verzii.

Karol Sidor (16. 7. 1901 Ružomberok – 20. 10. 1953 Montreal, Kanada) – bol slovenský štátnik, politik, novinár spisovateľ. V tridsiatych rokoch 20. storočia bol výraznou osobnosťou slovenskej a česko-slovenskej politickej scény a slovenskej žurnalistiky.Hoci bol jednou z vedúcich osobností Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, po nátlaku nacistického Nemecka bol od marca 1939 odstavený z aktívnej politiky. V rokoch 1939 – 1945 pôsobil ako vyslanec Slovenskej republiky pri Svätej stolici. Po roku 1945 bol jednou z vedúcich osobností slovenského politického exilu.Karol Sidor začal písať svoj denník v decembri 1916 ešte ako študent a písal ho až do svojej smrti. Denníky z rokov 1930 – 1939 predstavujú unikátny pohľad reprezentanta nastupujúcej mladej laickej generácie v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane nielen na vývoj v samotnej strane, ale sú aj významným dokumentom o zavŕšení dvadsaťročného zápasu za autonómiu Slovenska a o prvých mesiacoch existencie samostatného Slovenského štátu.

Očami ŠtB a ulice. Ide o druhé vydanie publikácie, pričom prvé Ústav pamäti národa vydal v roku 2009. Kniha prostredníctvom obrazového materiálu, dobových dokumentov z proveniencie rodiacich sa občianskych hnutí a komunistickej strany, ako aj denných situačných správ Štátnej bezpečnosti zo Slovenska dokumentuje prelomové udalosti konca roku 1989. Koncepcia publikácie vychádza z komparácie pohľadov na udalosti objektívom amatérskych, ale aj profesionálnych fotografov s pohľadom príslušníkov Štátnej bezpečnosti. Materiály ŠtB pritom ukazujú, akou optikou sa táto inštitúcia prakticky až do generálneho štrajku 27. novembra 1989 pozerala na rozmáhajúce sa protirežimné demonštrácie a ich organizátorov – stále ich vnímala komunistickou optikou ako „prostriedok rozvratu štátu".Podstatnú časť publikácie tvoria fotografie. Z prvých revolučných dní je ich málo, čo je pochopiteľné, veď strach z fotografovania na verejnosti sa odbúraval iba pomaly. S rastom eufórie, nadšenia a nádeje na skorú zmenu, rástol aj počet fotografií a videozáznamov. Je medzi nimi aj veľké množstvo málo známych fotografií od súkromných osôb, ktoré dokumentujú priebeh Nežnej revolúcie v jednotlivých regiónoch Slovenska. Fotografie dopĺňajú plagáty, letáky, výzvy, vyhlásenia, karikatúry a humorné kresby dokresľujúce atmosféru revolučných dní.