Face

Básnická zbierka talentovaného Vladimíra Ďurku využíva metaforický potenciál jazyka a schopnosť človeka pomenovať a odkrývať skryté javy a súvislosti. Autorov básnický jazyk v sebe spája hravosť s vážnosťou a uvoľnenosť s nevyhnutnosťou. Vďaka tomu Ďurkova poézia plynie hladko. Na tomto esteticky výraznom podklade rozvíja svoje ľudské a osobné pozorovania a skúsenosti, ktoré podáva s väčšou či menšou noblesou. I keď je Ďurkova kniha debutom, prevyšuje iné debutové zbierky nielen životnou skúsenosťou dospelého muža či viacnásobného otca, ale tiež cnosťou trpezlivosti počkať si na chvíľu, keď treba hovoriť, a na čas, keď treba mlčať. Aj keby to malo byť, ako tvrdí básnik, práve mlčanie do vetra.

Poetka Katarína Džunková sa v knihe Premenená na hudbu pýta, čo robí človek, ale kladie aj principiálnejšiu otázku, čo robí človeka človekom. Obe otázky majú pritom nenápadne súkromnú a intímnu polohu, pretože sa týkajú rovnako samotnej autorky. Humanizmus v širšom aj úzkom význame slova sa prejavuje empatiou a pozornosťou voči všetkému, čo žije a dokáže pociťovať radosť a úzkosť. Nápadným znakom knihy je plnosť osobného nasadenia, plnosť zmyslových podnetov a v neposlednom rade naplnenie miery citu, rozumu a vzdelania, ktoré sa tu spájajú do oduševnenej vášne po živote. Robí to aj s rizikom, že nie každý bude ochotný zaujať k tvorbe, človeku a svetu rovnaký postoj. Džunková svoju poéziu formuluje ako ponuku, z ktorej sa dajú načerpať duchovné sily, estetické zážitky a nájsť cestu k iným a k sebe.

Básnická zbierka Silvie Kaščákovej sa dotýka dvoch najsilnejších umeleckých tém, ktorými sú smrť a láska. Kniha sa nesie v ťaživom tóne, keďže smrť sa ukazuje ako všadeprítomná a lásky je nesmierne málo. Všetko sa odhaľovanie sa deje v mene nachádzania pravdy, ktorá by zamedzovala sladkým sebaklamom. V knihe je zachytený bolestný proces očisty a očistca, ktoré aj najťažšie chvíle života obracajú aspoň v malých dávkach na svetlo a nádej. Kaščákovej poézia je koncízna, odvodená z konkrétnych zážitkov, čerpajúca z impulzov modernej európskej lyriky.

Básnická zbierka macedónsko-srbského spisovateľa Rista Vasilevského Srdce kruhu je ucelenou ľudskou filozofiou, teológiou a metafyzikou. Analyzuje svet a všetko živé aj anorganické, duchovné i materiálne, spojené do kozmogonickej jednoty. Formou ód sa skláňa pred jednotlivými životnými princípmi, vzťahmi aj čiastočkami, ktoré spolu rozpútavajú oslavu tvarov a ostatných pojmov: matérie, slov, hlasu, prázdnoty, vedomia, chleba, prachu, času, imaginácie, rozumu, pamäte, vášne, mlieka, svetla, piesku, hromu, temnoty, cesty, kolesa, strachu, krásy, lásky, jablka, dokonalosti, budúcnosti či detstva. Popredná osobnosť európskej poézie sa slovenským čitateľom prvýkrát prihovára v básňach takejto sústredenej podoby. Knihu preložila Katarína Džunková.

Básnik Ján Motulko (1920 – 2013) vytvoril bohaté duchovné dielo, ktoré sa stalo dôležitou súčasťou rozsiahlych dejín slovenskej katolíckej moderny. Jednou z kapitol týchto dejín boli osobné a literárne peripetie v období komunistickej neslobody, ktoré sú zachytené v básnických knihách zaradených do prvého zväzku Motulkovej poézie (2019). Impulz k začatiu novej kapitoly v živote a tvorbe priniesla básnikovi spoločenská zmena po roku 1989, po ktorej naplno rozvinul spirituálny rozmer svojej poézie. Do druhého zväzku Za nekonečnom svitá II: Puknutý hlas sú zaradené básnické zbierky vydané po roku 1989: Fialové žalmy (1992), Havrania zima (1996), Strmé schody (2000), Na Božej brúske (2005) a Jesenné paberky (2010). Hĺbka i rozsah duchovného záberu Motulkovej poézie ukazujú, aké významné miesto má spiritualita v slovenskej literatúre a aká prirodzená je kontinuita duchovnej poézie od súčasnosti až po jej kresťanské či predkresťanské korene.

Básnická tvorba Jána Motulka (1920 – 2013) výrazne čerpá z tradície slovenskej duchovnej poézie a opodstatnene sa vníma ako pokračovanie slovenskej katolíckej moderny. Do prvého zväzku súborného vydania Motulkovej poézie Za nekonečnom svitá I: V mimózach vietor sú zaradené autorove básne od štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia po rok 1989, ktorým sa končí básnikovo ideologicky motivované odsúvanie z oficiálnej literatúry. Prvý zväzok mapuje známu aj menej známu tvorbu autora a okrem básnických kníh Blížence (1944), V mimózach vietor (1947), Čas Herodes (1948) a Zobúdzanie popola (1970) obsahuje tiež poéziu pre deti a rozsiahly výber z poézie, ktorú autor nezaradil do básnických zbierok. Viaceré básne neboli publikované vôbec a čitateľom sú predstavené po prvý raz.

básnická zbierka. Karol Strmeň (1921 – 1994) napísal básnickú zbierku Preblahoslavená (1977) ako osobnú a hlboko prežitú meditáciu o živote a význame Panny Márie pre človeka a pre jeho spasenie. Exulant, ktorý musel predčasne opustiť vlastnú matku, sa symbolicky spája s matkou všetkých kresťanov a nachádza v nej útočisko, vzor konania, nespočetné zdroje inšpirácie a nejedno tajomstvo. Vznešenú tému podáva kultivovanou viazanou poetickou rečou, ktorú pretkáva prvkami modlitby, piesní, prosebných žalmov a dramatickými úryvkami z evanjeliových príbehov. Kniha Preblahoslavená je básnikovým krédom, v ktorom si odrieka duchovné aj životné pravdy, utvrdzujúc sa vo svojom mieste v pozemskom aj nadpozemskom svete. Strmeňova tragická smrť urobila z knihy básnikov testament, ktorým sa podčiarkuje význam tejto jednej z najväčších mariánskych básnických kníh slovenskej literatúry.