Monika Jedličková

Žijeme v dobe, keď sa svetom šíri pandémia. Pandémia strachu. Strach poznáme v rôznych podobách. Šíri sa rýchlo ako vírus, znie ako výstrel vychádzajúci zo zbrane, alebo sa prezentuje ako obava a neistota z budúcnosti. Strach tu vždy bol, je a bude. A neustále berie na seba nové a nové podoby, aby si udržal svoje stále miesto v spoločnosti. Korene každého strachu sú hlboko zakorenené v strachu zo smrti. Smrť je medzi ľuďmi veľmi tabuizovaná téma. Vyčlenili sme ju z našich rozhovorov aj z našich životov. Zatvárame pred ňou oči aj brány svojho srdca. Tvárime sa, že nás sa smrť netýka. A ak áno – tak až za nejakých 20, 30 až 40 rokov. A predsa vie smrť prekvapiť. A týka sa každého. Aj teba! A práve témou smrti sa zaoberám v knižke, ktorú držíš v rukách. Opisujem v nej moju vlastnú skúsenosť so smrťou, keď smrť prišla do môjho života ako nečakaný a nevítaný hosť a zobrala si so sebou to najcennejšie, čo som mala – môjho milovaného manžela. Boli sme manželia len deväť mesiacov. Knižka obsahuje krátke zamyslenia sa nad pravými hodnotami života, ktoré dávajú životu tú pravú esenciu. Priznávam v nej, ako veľmi ma smrť môjho manžela zasiahla a ako veľa som jeho odchodom stratila. Po viac ako troch rokoch od jeho smrti som však objavila a uvedomila som si aj to, čo mi jeho smrť dala. Nové chápanie, vnímanie a prežívanie života. Nech je teda táto knižka malým posolstvom veľkej nádeje, že život sa smrťou nekončí. Nech je odkazom, že jediné na čom v živote skutočne záleží, je láska. Len láska je skutočná. Láska je večná...