Oleksandr Myched

Ešte včera si odkladali peniaze na novú umývačku riadu. Ktosi iný oslavoval výročie svadby. Niektorí si pre každý prípad zbalili evakuačný batoh. A ktosi ďalší si kúpil lístok na koncert. A potom prišiel 24. február 2022. Zrazu bolo jasné, že odteraz už žiadnu z týchto spomienok nemožno oddeliť od slov: „A potom sa začala invázia.“V tejto knihe sa dozvieš: ako v priebehu jedného rána skolaboval bežný život na Ukrajineako sa Ukrajinci a Ukrajinky vyrovnávali s prvotným šokom a bezmocnosťou a ako impulzívne rozhodnutia nasmerovali ich ďalší životako človek prežíva svoju premenu z civila na vojakaako všadeprítomný strach zmenil spôsob premýšľania i prežívaniaako riešili dilemy medzi ochranou rodiny a túžbou pomôcť svojej krajineako sa ľudia v Ukrajine počas invázie zomkli, pomáhali si, delili sa o informácie, priestor, jedlo i bezpečieako vojna mení vedomie Ukrajincov a Ukrajiniek o sebe samých a ako chápu svoje miesto v EurópeAkými slovami popísať emócie, ktoré sprevádzajú vstup do ukrajinských ozbrojených síl? Ako sa vyrovnať s tým, že sa vám nepodarilo presvedčiť svojich rodičov, aby utiekli z Buče, a tak museli prežiť okupáciu a nepretržité ostreľovanie? Dokážete zachytiť moment, keď sa celá krajina cítila jednotná, ak jediným jazykom, ktorý používate, je jazyk vojny? A ako presvedčíte svet, že milovaná Ukrajina je viac než práve prebiehajúca vojna?Jazyk vojny Oleksandra Mycheda je strhujúca a mimoriadne osobná reportáž o tom, ako vojna zo dňa na deň dokáže zmeniť ľudské životy. Kombinuje v nej denníkové záznamy, pozorovania, rozhovory, fragmenty každodennosti a príbehy ľudí okolo seba. Vytvára tak pozoruhodnú a živú kroniku prvého roka vojny, počas ktorého zachytáva nielen vonkajšie udalosti, ale najmä vnútorné zmeny, ktoré vojna spôsobila v ňom, v jeho blízkych i v samotnej krajine.Kniha Jazyk vojny je o tom, na čo sa nedá zabudnúť ani odpustiť. O hneve, pomste, ale aj o láske k rodnej krajine. A o tom, že aj keď literatúra nespasí, dokáže zdokumentovať hrôzu, ktorá presahuje hranice ľudskej predstavivosti.Toto je kniha o vojne, ktorá za jeden deň vymazala naše predstavy o bezpečnosti Európy i celého sveta a tiež naše presvedčenie o tom, že niečo také sa už nemôže stať.Vydanie knihy je financované z prostriedkov Európskej únie.

Čierne ruky, čierne tváre – len oči z nich žiaria nabielo. A ešte zuby, ak sa práve usmievajú. Tak vyzerajú doneckí baníci, keď vyjdú na svetlo a zažmúria do slnka. Táto kniha rozpráva o tom, aký bol Donbas predtým, než sa stal epicentrom krutej vojny. Oleksandr Myched nás v nej zoberie priamo do čierneho srdca Ukrajiny. Bachmut. Pokrovsk. Konsťantynivka. Sjevjerodoneck. Lysyčansk. Dnes hlavné mestá krutej vojny boli ešte donedávna nielen centrami ukrajinského a predtým sovietskeho baníctva, boli aj súčasťou pozoruhodného vesmíru zvaného Donbas.Oleksandr Myched prichádza na východ v roku 2016 vo veľmi zvláštnom období. V Donecku a Luhansku už prebieha vojna a paralelne s ňou aj snahy o čosi ako nový začiatok: východná Ukrajina hľadá svoju identitu, mestá dostávajú nové mená, prichádza mladá generácia. A o invázii, ktorá má prísť o pár rokov, ešte nikto nič netuší. Vo svojej knihe Krv ti s uhlím pomiešam Myched skúma mytológiu baníckych miest, kľúčové postavy regiónu, stereotypy i archetypy. Ukazuje nám, že tento kraj má v sebe oveľa viac než len vrstvu čierneho prachu. Nie je to len Donecká uhoľná panva, je to aj hrdé obyvateľstvo, etnicky a kultúrne rôznorodé, ktoré sa cíti byť silne spojené s Ukrajinou a neuzatvára sa pred Západom.Myched sa vracia do miest, ktoré spoznal počas projektov oživujúcich miestnu komunitu, a ktoré sa dnes spájajú najmä s miestami najtvrdších bojov. Rozpráva sa s bežnými obyvateľmi, baníkmi, ale aj s umelcami a intelektuálmi, ktorí hovoria o svojom detstve, dospelosti a spoločnosti v regióne, ktorý nie je veľmi známy ani v samotnej Ukrajine.Kniha napísaná v roku 2020 je pôsobivou polyfóniou o minulosti a súčasnosti ukrajinského východu. Dnes sa číta ako príbeh o stratenej histórii, ľuďoch a mestách, ale aj ako záznam nekonečnej lásky k svojej krajine.