Absynt

Ako sa môžete čo najefektívnejšie naučiť po vietnamsky? Prečo je nemčina najväčším čudákom spomedzi všetkých jazykov? A ako spolu komunikujú Indonézania, ktorých je 265 miliónov, žijú na takmer tisícke ostrovov a hovoria sedemsto jazykmi? Pripravte sa, čaká vás Babylon – divoká jazyková cesta okolo sveta!Dvadsať najrozšírenejších jazykov sveta vám vraj umožní dohovoriť sa s troma štvrtinami ľudskej populácie. Polyglot Gaston Dorren nám vo svojej zábavnej a poučnej knihe Babylon predstavuje špecifiká každého z tejto svetovej dvadsiatky a veľmi pútavo približuje všetko, čo s nimi súvisí – gramatické zásady, abecedu, zvukovú podobu, či zaujímavé slová, ktoré z nich prenikli do celého sveta. Pozrieme sa však taktiež na históriu, kultúru i rôzne spôsoby myslenia a vnímania reality spojené s každým z dvadsiatky najrozšírenejších jazykov sveta.Naša jazyková cesta okolo sveta povedie od vietnamčiny, cez kórejčinu, japončinu, ruštinu, francúzštinu, španielčinu, mandarínčinu, až po lingua franca – angličtinu. Dozviete sa počas nej, čo znamená, že angličtina je „príbuzná“ s ruštinou, prečo pomerne malé Portugalsko zrodilo svetový jazyk, prečo ženy v Japonsku rozprávajú inak než muži, ale aj to, ako autor tejto knihy prišiel k dvom vietnamským neteriam.

Táto kniha je výsledkom dlhoročného úsilia nazrieť za chrbát propagandy a zdokumentovať pravdivú tvár Putinovho Ruska, ktorú nájdeme ďaleko od Moskvy – v tieni veľkej politiky, vojen i oslňujúceho bohatstva niekoľkých vyvolených. A práve takéto Rusko, šedivé a utrápené, zaujíma investigatívnu novinárku Jelenu Kosťučenko. Stojí za to ho spoznať.Jelena Kosťučenko nepíše spoza stola, nebojí sa zašpiniť si ruky, neváha klásť ťažké otázky. Píše o ľuďoch, na ktorých všetci zabudli, o miestach, na ktorých prekvitá hlavne zúfalstvo, bieda, alkoholizmus a prostitúcia. V knihe Moja milovaná krajina s podtitulom Reportáže z Ruska vedľa seba stoja autorkine osobné memoárové texty a ostré reportáže z rôznych kútov Ruska z posledných pätnástich rokov. Spoznávame v nich realitu, akú denno-denne zažívajú ľudia, ktorých súčasný režim systematicky a brutálne vymazáva, či už sú to dievčatá naverbované na sexuálnu prácu v hlavnom meste, kvír ľudia v odľahlých oblastiach, deti bez domova, ktoré si spravili domov z opustenej nemocnice alebo novinári ako ona sama. O tom všetkom píše veľmi priamo a bez štylistických príkras.Kniha Moja milovaná krajina nie je len o Rusku. Je to aj obraz nefunkčného sveta, v ktorom sa vytrácajú ľudské väzby, solidarita i mechanizmy vzájomnej podpory. V marci 2022 Jelena Kosťučenko ako reportérka novín Novaja gazeta prekročila hranice Ukrajiny, aby Rusov a Rusky informovala o vojne, ktorú vedie ich krajina proti svojmu susedovi – to znamenalo aj definitívnu stopku pre posledné slobodné noviny v Rusku a odchod autorky do exilu. Kniha Jeleny Kosťučenko Moja milovaná krajina, ktorej názov ironicky parafrázuje úvodné verše novej ruskej hymny, vychádza v slovenskom preklade Kristíny Karabovej.

Reportážna kniha Tomáša Forróa Spev sirén predstavuje monumentálnu cestu do srdca ukrajinského konfliktu, ktorá sa vymyká bežnému mediálnemu obrazu tejto vojny. Podáva jej brutálne zemitý príbeh, ktorého ďalšie kapitoly sa píšu dodnes. Aj preto sa na ňu musíme začať pozerať inak. Bez ružových okuliarov, bez pátosu a mýtov, ktorými je opradená.Tomáš Forró pracuje na celej šírke frontovej línie, v bombardovaných mestách, medzi vojakmi v zákopoch i hladujúcimi civilmi odkázanými na humanitárnu pomoc. Z novinára sa postupne zmenil na humanitárneho dobrovoľníka a neskôr – na priameho účastníka bojových operácií.Kniha Spev sirén však nie je chronológiou bojov, ani výpočtom hrdinstiev či krutostí jednej či druhej bojujúcej strany.Je to bolestivo úprimná sonda do sveta za našimi východnými hranicami. Navštívime v nej všetky bojiská ukrajinského konfliktu, ktoré zažijeme očami ich priamych účastníkov. Či už ide o zanietených bojovníkov alebo dezertérov, kolaborantov a vlastencov, obetí bombardovania i tých, čo rabujú domy a rozkrádajú humanitárnu i vojenskú pomoc.Spoznáme život na územiach okupovaných ruskou armádou, dilemy obyvateľov miest, ktoré sa postupne menia na ruiny, aj vražedné operácie partizánov hlboko v tyle nepriateľa. Precítime hlad, zúfalstvo i bezmocnú nenávisť, ale tiež čriepky ľudskosti, spolupatričnosti a nádeje, ktorá prežíva aj tie najhoršie okamihy.To však zďaleka nie je všetko. Tomáš Forró vďaka dôkladnej práci v teréne prináša doteraz neznáme udalosti a informácie, ktoré ukážu príbeh ukrajinskej vojny z úplne novej perspektívy.Čo hľadali ruskí generáli v rádioaktívnych poliach Černobyľu? V čom pochybila tajná služba pri plánovaní invázie? A ako sa v tieni vojny mení celá ukrajinská spoločnosť? Aj o tom je reportážna kniha Tomáša Forróa Spev sirén.

Pocitová teplota mohla dosiahnuť mínus sto stupňov, no ani to ich nezastavilo. Partia ôsmich horolezcov sa v roku 1967 rozhodla podniknúť zimný prvovýstup na najvyššiu severoamerickú horu Denali známu ako Mount McKinley. Sto pod nulou Arta Davidsona je skutočná horolezecká klasika! Príbehy dobyvateľov nedobytných pólov a divokých miest našej planéty sú na prvý pohľad prosté. Prišli. Vystúpili na vrchol. Vrátili sa so slávou a poctami. Lenže expedícia je živý organizmus. Prešpikovaný priateľstvom na život a na smrť, nedôverou, zášťou, hnevom i nekonečnou náklonnosťou. A to všetko umocňujú situácie na hrane života. Inak to nebolo ani počas zimného prvovýstupu na slávnu aljašskú horu Denali v roku 1967. Partia ôsmich mužov sa pustila do projektu, ktorý bol od počiatku odsúdený na neúspech. Ako budú vzdorovať zime, víchrom a nedostatku kyslíka vo výškach nad 5000 metrov? Ako sa vysporiadajú so situáciami, keď pocitová teplota klesne na mínus sto stupňov a oni zostanú uväznení v ľadovom masíve? Nikto pred nimi nezažil najvyššie hrebene Severnej Ameriky v zimnom šere. Nikto nevedel, ako nízko klesnú teploty, alebo aká prenikavá bude zima, keď začne fúkať vietor. A teraz to mali zistiť na vlastnej koži. Sto pod nulou Arta Davidsona nie je to len kniha účastníka expedície, ktorý dôverne spoznal každého z jej členov. Je to aj kniha reportéra, ktorý na všetko pozerá s odstupom času a na miesto expedície sa vracia tiež prostredníctvom denníkov i rozhovorov so svojimi horolezeckými kolegami. A je to aj priamy a úprimný záznam jednej šialenej expedície, ktorú postretlo všetko – od eufórie, cez nenávisť až po smrť. Kniha Sto pod nulou vychádza v preklade Ivany Krekáňovej.

Je mrazivý január 2015. Sme na východe Ukrajiny. A východ Ukrajiny – to je vojna. Vie to aj učiteľ Paša, ktorý sleduje, ako sa frontová línia nezadržateľne blíži k jeho domu. Buď ju prekročí, alebo ona prekročí jeho. Inej cesty niet.Ešte včera tu bol Sovietsky zväz. Ešte dnes tu bola východná Ukrajina. A teraz – teraz je tu vojna. A je tu aj Žadanov román Internát, aby vám ukázal, ako sa žije život na hrane života.Čo má robiť učiteľ a idealista Paša, keď do tried namiesto detí napochodujú vojaci, keď namiesto šuchotu zošitov počuť cvakanie rozoberaných samopalov? Nepriateľská armáda napadla susedné mesto a kdesi tam, na okupovanom území, zostal v internáte jeho synovec Saša, ktorému teraz treba pomôcť. Paša dlho neváha. Vyrazí na strastiplnú cestu, aby chlapca odviedol naspäť domov.Paša prechádza cez opustené dediny v bojovej zóne, míňa blokposty, prekračuje krehké a nestále hranice, stretáva civilov i vojakov, ktorí majú jednu vec spoločnú – žijú spolu vo vojne. A zatiaľ čo naokolo vybuchujú bomby, Paša začína tušiť, že z tejto kaše len tak ľahko nevyviazne. Možno tak zázrakom. Alebo v rakve. Ktovie, čo je pravdepodobnejšie.Každá vojna má svojho kronikára. Tá, ktorá od roku 2014 prebieha na Donbase, ho naša v podobe výnimočného spisovateľa a hudobníka Serhija Žadana. Jeho román Internát nám o vojne na východe Ukrajiny povie viac, ako desiatky novinových správ. Nie však preto, že by autor vyslovoval presné analýzy a vyvodzoval z nich jednoznačné závery. Naopak, vie, že vojna nemá začiatok ani koniec a jej jediným výsledkom je deštrukcia sveta, aký dôverne poznáme.Serhij Žadan aj dnes zostáva v Charkove ako dobrovoľník a pomáha všetkým, ktorí to potrebujú, od armády, cez utečencov, až po tých, ktorí sa rozhodli zostať. Jeho román Internát v poslednom období zbiera jednu cenu za druhou – od Mierovej ceny nemeckého knižného obchodu až po Cenu Hannah Arendtovej. V Absynte vychádza v preklade Ondreja Hubinského.

Deväť silných príbehov, deväť rôznych pohľadov na fascinujúce neurodivergentné mysle. Autistický savant a matematický génius Daniel Tammet sa po výnimočnej memoárovej knihe Narodený v modrú stredu rozhodol preskúmať životné príbehy ďalších výnimočných autistických ľudí. Jeho kniha Deväť myslí rozbíja všetky stereotypy, ktoré sme kedy mali o ľuďoch na spektre.Japonská vedkyňa sa rozhodne skúmať mieru ľudskej osamelosti, pričom vychádza aj z vlastnej skúsenosti s autizmom. Britský detektív vyrieši záhadnú vraždu v mestskom parku vďaka takmer nepostrehnuteľnému detailu. A neverbálny muž prežije plnohodnotný život vďaka reči tela a nezlomnosti svojej matky, ktorá nestratila vieru.Kniha Deväť myslí približuje jedinečné životné skúsenosti deviatich neurodivergentných mužov a žien. Každý z nich je pozoruhodný vo svojom odbore a každý z nich je výzvou pre nás všetkých i pre naše vnímanie ľudí s autizmom. Daniel Tammet odkrýva vnútorný svet svojich hrdinov a hrdiniek, aby oslávil silu a krásu neurodivergentnej mysle ako aj odvahu, s akou si títo ľudia vybudovali svoje životy. Spoznajte neurodivergentný svet herca Daniela Aykroyda, matematika a politika Cédrica Villaniho, írskej spisovateľky Naoise Dolan a mnohých ďalších. Deväť myslí je svedectvom krásy a nekonečnej rozmanitosti autistickej predstavivosti v živote i v literatúre.

Za siedmimi horami a siedmimi dolinami, na hranici Poľska, Slovenska a Ukrajiny, leží jeden nezvyčajný svet, skutočná stredoeurópska Patagónia. Bieščady a Poloniny, krajina vydedencov i hrdých ľudí, krajina vlkov a medveďov, ale aj obľúbený cieľ mnohých turistov. Teraz ju môžete spoznať aj vy.V tejto knihe sa dozvieš: prečo je v Bieščadoch tak veľa zaniknutých obcí kde je skutočný prameň rieky San čo sa stane, keď prejdete pešo cez Lupkovský tunel kde rastú stromy staršie ako najstaršia ústava ako sa do poľských Karpát dostala veľká grécka komunita ako obyvateľom Osadného zmenil život dokumentárny film Marka Škopa čo znamenajú slová kýčera, magura či polonina aké piesne poslala matka Andyho Warhola do svojej rodnej obce Inšpirovaný slávnou cestopisnou knihou Brucea Chatwina V Patagónii vyráža poľský spisovateľ Adam Robiński na potulky po juhovýchode Poľska s cieľom nájsť podobne odľahlý a zabudnutý kraj, akým je juhoamerická Patagónia. A poľské Bieščady i slovenské Poloniny trochu také sú. Je to kraj hlbokých lesov, tmavej nočnej oblohy i pustých sadov, v ktorých jablone ešte stále rodia, hoci dedín, ku ktorým patrili, už dávno niet.V knihe Kýčery s podtitulom Potulky po Bieščadoch a Poloninách budeme putovať po poľskom, ukrajinskom i slovenskom pohraničí a stretávať pri tom ľudí, pre ktorých sa táto časť Karpát stala osudom: osamelých značkárov, kartografov, ľudí, čo týmto horám venovali celý život. Spoznáme gréckych osadníkov, ktorí tu zapustili korene po nútenom odchode z domoviny. Budeme pátrať po skutočnom prameni rieky San. Zistíme, ako sa zmenil život obyvateľom Osadného po vydarenom dokumentárnom filme Marka Škopa. Dozvieme sa o Rusínoch aj o starých miestnych názvoch. A keď sa ocitneme na mieste, kde sa stretávajú hranice troch krajín, na chvíľu môžeme naozaj nadobudnúť dojem, že prechádzame ďalekou Patagóniou a nie ostrovom hôr, ktorý máme na dosah ruky. Kniha Kýčery je o konkrétnom pohorí, no zároveň je aj univerzálnou príručkou o tom, ako pochopiť a obsiahnuť určitý výsek sveta a akými rôznymi spôsobmi sa môžeme dopracovať k poznaniu i k zblíženiu s vlastnou krajinou.

Čo je to sloboda? Ľahká otázka, však? Ale odpoveď taká jednoduchá nie je. Lea Ypi sa ju rozhodla pohľadať vo svojom detstve a dospievaní, keď sa v jej rodnom Albánsku rúcal totalitný režim a krajina sa vydávala na cestu k slobode. Do Albánska zaviali nové vône, ale aj zmätok a nepoznaná neistota.V tejto knihe sa dozvieš: ako sa albánske deti už od plienok učili milovať svojho vodcu, prečo bola prázdna plechovka od Coca-Coly vzácnym pokladom, ako mohli disidenti vychovávať svoje deti v klamstve, ako sa cítili západní turisti v socialistickom Albánsku, ako v Tirane prišiel Stalin o hlavu, ako Albánci a Albánky utekali do Talianska, ako sa Lea Ypi vyrovnávala so zrúcanými ilúziami o vlastnej rodine. Chystáte sa do Albánska? Čo tak ho predtým trochu spoznať? Lea Ypi nás pozýva na cestu do krajiny, o ktorej minulosti i prítomnosti stále vieme žalostne málo. Albánsko je krajina, ktorá bola niekoľko desaťročí napevno uzavretá do svojich hraníc, komunistické ideály nahradili náboženstvo a teror a prenasledovanie sa stali každodennou realitou. Pre Leu Ypi však Albánsko znamenalo domov – bezpečné miesto, kde sú si všetci ľudia rovní, susedia si navzájom pomáhajú a od detí sa očakáva, že budú už od škôlky pomáhať budovať lepší svet, zatiaľ čo z podstavcov sa strýčko Hodža blahosklonne usmieval na svojich mladých nasledovníkov.V decembri 1990 sa všetko zmenilo. Pomníky starých vodcov boli zvrhnuté a ľudia si nových vládcov zrazu mohli vybrať sami. Už sa nemuseli báť zvedavých očí ani príliš tenkých stien, už nemuseli túžiť po prázdnych plechovkách od Coca-Coly, ktoré dodávali ich domácnostiam punc jedinečnosti. Čoskoro sa však začali zatvárať prvé továrne, finančné pyramídy priviedli štát ku krachu a v uliciach vypukli nepokoje. Tisíce ľudí utiekli do Talianska, aby sa po ponižujúcej procedúre museli vrátiť do slobodnej krajiny, ktorá im už nemala čo ponúknuť. Lea Ypi sa vracia do svojho detstva a dospievania, aby tieto chvíle prežila znova, a aby pochopila, prečo ju rodičia nechali žiť v ilúzii dokonalej krajiny, hoci sami patrili medzi disidentov a totalitnému režimu neverili. S jedinečným nadhľadom a humorom opisuje svoje prežívanie politických zemetrasení i odhaľovanie rodinných tajomstiev, keď sa zároveň rúcali aj všetky jej predstavy o svete. Výborná a mimoriadne osobná reportážna kniha Slobodná vychádza v preklade Ivany Krekáňovej.

Afganistan? To je džihád, šaría, ópium a divoké konope. Áno, také sú stereotypy. Lenže predstavte si, napríklad, islamskú feministku. Nemožné? Vôbec nie. Aj taká je jedna z mnohých tvárí Afganistanu, ktorý sme dôverne spoznali vďaka skvelej nórskej reportérke Åsne Seierstad. Vo svojej najnovšej knihe sa opäť vracia na miesto činu a skúma, čo sa s krajinou stalo po odchode Američanov.Najprv krajinu sužovali boje so Sovietskym zväzom, potom vnútorné rozbroje a občianska vojna, neskôr tvrdá ruka islamistov a po nich zase vojna s USA. Ako v týchto búrlivých desaťročiach žili a žijú obyčajní ľudia? Vo svojej najnovšej knihe Afganci sa populárna nórska reportérka Åsne Seierstad vracia do Afganistanu dvadsať rokov po tom, čo napísala fenomenálnu knihu Kníhkupec z Kábulu. Rozpráva nám príbehy tých, ktorí utiekli pred Talibanom, i tých, ktorí v Afganistane zostali. Kniha je intímnym portrétom troch ľudí, ktorí idú rôznymi cestami, ich rodín, priateľov a známych – a je aj príbehom krajiny v nekonečnej vojne.Džamila odmietla osud, ktorý jej bol daný a napriek telesnému postihnutiu i nepriazni okolia vyštudovala, bojovala za práva žien a pokúsila sa zmeniť smerovanie svojej krajiny.Bašírov život odmalička ovládla túžba po boji a napriek mladému veku sa stal mocným bojovníkom, ktorý sa vyznamenal v nejednej akcii namierenej proti bezvercom.Arianu Taliban nezaujímal. Škola, učenie a nové vedomosti boli celým jej svetom. A ešte Justin Bieber. Napriek tomu, že jej Taliban skrížili životné plány, nikdy sa nevzdala nádeje na zmenu. Na živých príbehoch svojich hrdinov a hrdiniek nám Åsne Seierstad ukazuje nielen moderné dejiny Afganistanu a kľukaté osudy jeho obyvateľov a obyvateliek, ale aj obludný a rýchly nástup novej talibanskej totality po odchode Američanov v roku 2021. Åsne Seierstad necúva pred ťažkými témami. Dokázala to nielen knihou Jeden z nás, v ktorej sa pokúša uchopiť osobnosť masového vraha Andersa Breivika, ale aj knihami, v ktorých skúma minulosť i prítomnosť Afganistanu. Jej najnovšia kniha Afganci je ďalším pozoruhodným dielikom tejto skladačky, ktorý nám možno naznačí, aká môže byť najbližšia afganská budúcnosť.

Kto je zodpovedný za túto vojnu? pýta sa ruský novinár Michail Zygar. A odpovedá: my všetci! Spisovatelia, historici i obyčajní Rusi a Rusky. Autor bestselleru Všetci mocní Kremľa, sa vo svojej najnovšej knihe zamýšľa nad koreňmi ruskej nenávisti voči Ukrajine, z ktorej vyvrela najhoršia vojna tohto storočia.Michail Zygar nás už toho o Rusku naučil veľa. Vďaka nemu vieme, kto v Kremli ťahá za nitky, aká bola cesta od imperializmu ku komunizmu i ako s tým všetkým súvisí Putin. Dvadsiaty štvrtý február 2022 však prekvapil aj jeho.Podstatnú časť svojej knihy Všetci mocní Kremľa napísal u kamarátky Nadje v ukrajinskej Buči. Nadja sa s ním dnes už nerozpráva, pretože si myslí, že je imperialista, ako všetci ostatní Rusi a Rusky. Túto knihu napísal aj preto, aby Nadji dokázal opak.Zygarova najnovšia kniha Vojna a trest je o mýtoch a o ľuďoch. O ľuďoch, ktorí sa po svojej smrti stali obeťami nemilosrdnej „dejinnej logiky“ slúžiacej potrebám mocných. A zároveň je aj o našich súčasníkoch. O Volodymyrovi Zelenskom, ktorého vnímame ako skutočného, no čoskoro sa aj z neho stane nesmrteľný hrdina. A je aj o Vladimirovi Putinovi, z ktorého sa už počas jeho života, stal symbol nadpozemského, univerzálneho zla. Ako presne sa to stalo? To ej otázka, ktorú si kladie Michail Zygar.Ako novinár robil Zygar viackrát rozhovory s prezidentom Zelenským a mal prístup k mnohým významným hráčom – od politikov až po oligarchov. Ako expert na Putinove nálady a správanie strávil roky študovaním plánov Kremľa týkajúcich sa Ukrajiny a v tejto knihe prehľadne a chronologicky vysvetľuje, ako sme sa dostali až sem.Napriek tomu nejde len o dejiny Ukrajiny a zatiaľ krátku históriu prebiehajúcej vojny. Ide skôr o detektívny príbeh podaný z pohľadu páchateľa, o kroniku toho, ako Rusko počas posledných piatich storočí utláčalo Ukrajinu. Ako sa impérium snažilo o vychovanie lojálnych elít, ale v konečnom dôsledku aj tak nedokázalo potlačiť živú ukrajinskú spoločnosť.Táto kniha nedokáže napraviť minulosť ani prítomnosť, ale môže zmeniť budúcnosť.

Žijeme na nepokojnej zemi. A tak nás prirodzene zaujíma, aký bude svet po nás? Aké tvory ho budú obývať? A kam sa pohnú zdanlivo nehybné horstvá? Odpoveď nehľadajme v budúcnosti, ale práve naopak – v tom, čo tu bolo dávno pred nami. Je to kniha o neviditeľnom. O tom, čo je ľudskému zraku skryté. Jaskynné systémy hĺbené milióny rokov trpezlivou vodou, bezrozmerné banské štôlne, podzemné laboratóriá, ktoré sa snažia zachytiť kozmický vánok, lesný internet komunikujúcich stromov, obrovské podzemné mesto pod chodníkmi Paríža.Robert Macfarlane sa vo svojej výnimočnej knihe Podzemie venuje tomu, čo by sme mohli nazvať paleontológia prítomnosti. Pozerá okolo seba a snaží sa predstaviť, čo po nás nájde akýsi budúci výskumník a ako bude interpretovať naše konanie. Podzemie je hlboká cesta strojom času do našej budúcnosti, pri ktorej nám Robert Macfarlane kladie zdanlivo jednoduchú otázku: Sme dobrými predkami?Jeho cesty podzemím sa prelínajú stretnutiami s vedcami aj intenzívnymi pozorovaniami prírody. Vzniká z toho pozoruhodný žáner, v ktorom sa prirodzene prelína a dopĺňa reportáž s poéziou.„Už vyše pätnásť rokov píšem o vzťahoch medzi krajinou a ľudským srdcom,“ povedal o sebe Robert Macfarlane, ktorého oslavujú ako najvýraznejšieho súčasného autora píšuceho o prírode.

Na facebooku boli vyhlásené za najškaredšie baby na škole. Astrid, Hakima a Mireille získali zlato, striebro a bronz v súťaži Miss Jaternica a rozhodne preto neotvárajú šampanské. Možno by mali sedieť doma a plakať do vankúša. A to aj urobia. No hneď potom nasadnú na bicykle a vydajú sa na roadtrip. Že kam? Veď predsa do Paríža! Lebo viete ako, Bejby nebude sedieť v kúte a Jaternice tiež nie!Vyberte sa na dobrodružnú cestu naprieč voňavým francúzskym vidiekom s Mireille, Hakimou a Astrid. Ich dokonalý plán prepašovať sa na záhradnú slávnosť v Elyzejskom paláci zahŕňa okrem iného pouličný predaj jaterníc (áno, jaterníc!), prespávanie v stane na kraji cesty i obrovské množstvo zjedeného syra. S čím však ani jedna nepočítala, je záujem médií o ich príbeh.Ako to celé dopadne? Podarí sa našim hrdinkám hodiť problémy za hlavu? A prečo mieria práve do Elyzejského paláca?Kniha Jaternice tiahnu na Paríž je živelný príbeh o dospievaní a hľadaní si svojho miesta vo svete, v ktorom ste v jeden deň vyhlásené za najodpudivejšie dievčatá na škole a na druhý sa ocitnete na titulných stránkach novín ako nekorunované kráľovné boja proti šikane. Príbeh troch kamarátok sa stal vo Francúzsku absolútnym bestsellerom a získal niekoľko ocenení, medzi inými aj prestížnu cenu Prix Sorcières pre najlepšiu tínedžerskú knihu. Ich dobrodružstvá inšpirovali tvorcov zo sveta divadla i filmu a boli preložené do viacerých jazykov. Jaternice tiahnu na Paríž je prvá kniha Vydavateľstva Absynt, ktorá je určená pre tínedžerov a tínedžerky.

Na to, aby ste získali moc nad nezávislými ženami, stačí ich obviniť z čarodejníctva. Platilo to na začiatku sedemnásteho storočia. A vlastne to platí aj dnes. Čo sa stane, keď v búrke na mori zahynú všetci muži z mestečka Vardø a ženy sa zrazu musia postarať samy o seba?Zima 1617, ďaleký sever Nórska. Dvadsaťročná Maren stojí na skalnatom pobreží a sleduje, ako na mori vypukne náhla zničujúca búrka, v ktorej zahynie štyridsať rybárov vrátane jej brata a otca. Ak chcú ženy z malého severského mestečka Vardø prežiť, musia sa vzoprieť hlboko zakoreneným pravidlám ostrova. Začnú loviť ryby, porážajú soby, robia veci, ktoré nikdy predtým nerobili.Tri roky po búrke vstupuje do príbehu románu Ženy z Vardø temná postava. Absalom Cornet prichádza zo Škótska, kde sa podieľal na upaľovaní údajných čarodejníc. Privádza so sebou svoju mladú nórsku manželku Ursu, ktorá je opojená manželovou mocou a autoritou a zároveň z nej má obrovský strach. Ursa na ostrove stretne niečo, čo nikdy predtým nevidela – nezávislé ženy. Absalom však vidí len bezbožné miesto zamorené mocným zlom, s ktorým sa chystá zviesť rozhodujúci súboj.Maren a Ursa sa postupne zbližujú a ich vzťah obe ženy prekvapí. Čo s nimi bude, keď Absalom začne ohrozovať nielen životy žien, ale i samotnú existenciu Vardø? Román britskej spisovateľky Kiran Millwood Hargrave Ženy z Vardø je inšpirovaný skutočnými udalosťami zo sedemnásteho storočia. Je to príbeh o silných ženách, o láske, zle a posadnutosti, ktorý sa síce odohráva na okraji civilizácie, ale zasahuje priamo do jej srdca.

Torzo posádky lode, ktorá stroskotala na opustenom divokom ostrove – to je vlastne obraz ľudstva ako takého. Železná hierarchia, napätie, antipatie, oddanosť na život a na smrť, ale aj vzbura, vražda a nezlomná viera v impérium. Nie je to hotový film?! Vie to aj Martin Scorsese, ktorý na základe knihy Davida Granna Posledná plavba lode Wager pripravuje svoj ďalší film. A chýbať pri ňom nebude ani Leonardo Di Caprio.David Grann, autor mimoriadneho dokumentárneho románu Vrahovia mesiaca kvetov nám vo svojej najnovšej knihe prináša pohľad do krutého i romantického „dreveného sveta“ dávnych zaoceánskych lodí. Napnite plachty, začína sa nezvyčajný príbeh jednej lode a jej stroskotania!V januári 1742 sa pri pobreží Brazílie vyplavila chatrná loď pozliepaná z úlomkov dreva a látky. Na jej palube bolo tridsať vychudnutých mužov, ktorí žili už len z posledných síl. Za sebou totiž mali neobyčajný príbeh. Boli to preživší z britskej lode Wager, ktorá v roku 1740 počas imperiálnej vojny so Španielskom vypravila na tajnú misiu. Pri snahe zajať španielsku galeónu plnú pokladov stroskotala loď Wager na opustenom ostrove pri pobreží Patagónie. Plavili sa viac ako sto dní a prešli takmer 4 000 kilometrov naprieč búrkami zmietaným morom. Privítali ich ako hrdinov.O šesť mesiacov neskôr pristálo na pobreží Čile ďalšie, ešte chatrnejšie plavidlo. Na tejto lodi boli len traja stroskotanci, ktorí mali na ten istý príbeh celkom iný pohľad. Tridsiatka námorníkov, ktorí pristáli v Brazílii, podľa nich neboli hrdinovia – boli to vzbúrenci.David Grann skladá z nepreberného množstva archívnych materiálov, ale aj z vlastnej skúsenosti z plavby na nehostinné čilské pobrežie príbeh, ktorý sa číta ako najlepší román. Počas uviaznutia na ostrove posádka vedená kapitánom Cheapom upadla do anarchie a bojujúce skupinky sa bili o vládu nad neúrodnou pustatinou. Obvinenia zo zrady a vraždy sa rozšírili medzi ľudí, a tak admiralita zvolala vojenský súd, aby určila, kto z preživších námorníkov hovorí pravdu. V stávke bol život a smrť – koho by súd uznal vinným, toho mohol obesiť.Dokumentárny román Davida Granna Posledná plavba lode Wager s poditulom Príbeh o stroskotaní, vzbure a vražde odhaľuje hlbší význam udalostí okolo tohto stroskotania a ukazuje nám, že pred súdom sa neocitli len kapitán a jeho posádka, ale aj samotná idea impéria. Kniha vychádza v preklade Samuela Marca.

Chimamanda Ngozi Adichie a jej najlepší román! Autorka obľúbenej Amerikánky a skvelých esejí o feminizme nás tentoraz zavedie do Nigérie šesťdesiatych rokov, aby sme zistili, čo majú spoločné láska a vojna.Keď listujeme v dejinách, vidíme, že všetko je veľké. Veľké vojny, veľké víťazstvá. No ak sa prizrieme bližšie, všade uvidíme drobné ľudské osudy. A práve v tom spočíva bravúrnosť nigérijskej spisovateľky Chimamandy Ngozi Adichie. Jej strhujúci román Polovica žltého slnka nás prenesie do Nigérie šesťdesiatych rokov. Na pozadí prebiehajúcej občianskej vojny sa nám pred očami odvíjajú a preplietajú dramatické osudy troch hlavných postáv – chudobného dedinského chlapca Ugwua, dievčaťa z bohatej rodiny Olanny a anglického spisovateľa Richarda, milovníka tunajšieho ľudového umenia.Román Polovica žltého slnka nám ukazuje, ako môže vyzerať zápas o oslobodenie spod nadvlády kolonializmu, ale aj to, ako fatálne zasahuje vojna do ľudských životov. Akákoľvek vojna.Chimamanda Ngozi Adichie opäť otvára bolestivé témy a z hlbín minulosti vyvoláva príbehy, ktoré navždy zmenili tvár jednej krajiny. Jej majstrovský román Polovica žltého slnka, ktorý sa stál absolútnym víťazom štvrťstoročnice prestížnej Women Prize, vychádza v preklade Kristíny Karabovej vo vynovených šatách edície 100%.

Čierne ruky, čierne tváre – len oči z nich žiaria nabielo. A ešte zuby, ak sa práve usmievajú. Tak vyzerajú doneckí baníci, keď vyjdú na svetlo a zažmúria do slnka. Táto kniha rozpráva o tom, aký bol Donbas predtým, než sa stal epicentrom krutej vojny. Oleksandr Myched nás v nej zoberie priamo do čierneho srdca Ukrajiny. Bachmut. Pokrovsk. Konsťantynivka. Sjevjerodoneck. Lysyčansk. Dnes hlavné mestá krutej vojny boli ešte donedávna nielen centrami ukrajinského a predtým sovietskeho baníctva, boli aj súčasťou pozoruhodného vesmíru zvaného Donbas.Oleksandr Myched prichádza na východ v roku 2016 vo veľmi zvláštnom období. V Donecku a Luhansku už prebieha vojna a paralelne s ňou aj snahy o čosi ako nový začiatok: východná Ukrajina hľadá svoju identitu, mestá dostávajú nové mená, prichádza mladá generácia. A o invázii, ktorá má prísť o pár rokov, ešte nikto nič netuší. Vo svojej knihe Krv ti s uhlím pomiešam Myched skúma mytológiu baníckych miest, kľúčové postavy regiónu, stereotypy i archetypy. Ukazuje nám, že tento kraj má v sebe oveľa viac než len vrstvu čierneho prachu. Nie je to len Donecká uhoľná panva, je to aj hrdé obyvateľstvo, etnicky a kultúrne rôznorodé, ktoré sa cíti byť silne spojené s Ukrajinou a neuzatvára sa pred Západom.Myched sa vracia do miest, ktoré spoznal počas projektov oživujúcich miestnu komunitu, a ktoré sa dnes spájajú najmä s miestami najtvrdších bojov. Rozpráva sa s bežnými obyvateľmi, baníkmi, ale aj s umelcami a intelektuálmi, ktorí hovoria o svojom detstve, dospelosti a spoločnosti v regióne, ktorý nie je veľmi známy ani v samotnej Ukrajine.Kniha napísaná v roku 2020 je pôsobivou polyfóniou o minulosti a súčasnosti ukrajinského východu. Dnes sa číta ako príbeh o stratenej histórii, ľuďoch a mestách, ale aj ako záznam nekonečnej lásky k svojej krajine.

"Fascinuje nás veda, ľudská myseľ i vedecký pokrok. Žasneme nad tým, koľko toho dokážeme. A stále chceme viac. Nemali by sme však radšej spomaliť? Nevymklo sa nám to všetko z rúk? Technológie začínajú žiť vlastným životom – naberajú vlastnú dynamiku i zotrvačnosť a my im rýchlo prestávame rozumieť. Komplikovanosť zosieťovaného sveta presahuje naše predstavy a okolo nás vzniká inteligencia vyššej úrovne, niečo ako mravenisko. Čo sa však v tejto situácii deje s uvedomením a slobodou jednotlivca? Martin Takáč, ktorý sa profesijne venuje počítačovým simuláciám ľudskej mysle a spolupracuje aj na projekte vývoja digitálnych ľudí sa vo svojej eseji Myseľ ako objekt zameriava na to, ako rozumieme (či nerozumieme) svetu, ktorý sami tvoríme. Budeme schopní zachovať si naďalej ľudskosť i samostatné myslenie? Nemali by sme spomaliť, aby sme jasne vnímali hranicu medzi ľudským a umelým, aby sme ochránili ľudskú integritu a dôstojnosť aj vo svete, v ktorom technológie budú vedieť čítať naše myšlienky? Naše obmedzenia, naša iracionálnosť, pomalosť a omylnosť, aj to z nás predsa robí ľudí. Martin Takáč hľadá nový mýtus, nové obrazy, ktoré pre nás budú vnútorným zdrojom v dobe rýchlych a ťažko pochopiteľných zmien sveta i nás samých. Skica Martina Takáča Myseľ ako objekt je pätnástym zväzkom edície Skica, ktorú prináša Vydavateľstvo Absynt pod značkou Kalligram."

Ľudstvo na tom ešte nikdy nebolo materiálne lepšie ako dnes. Napriek tomu však západné demokracie tŕpnu pri strate dôvery v politické elity a právom sa obávajú o svoju budúcnosť. Celý svet sa dnes nachádza v nebezpečnej situácii. Ak sa nepodarí revitalizovať chradnúci medzinárodný poriadok založený na pravidlách, najviac utrpia malé a zraniteľné krajiny nachádzajúce sa v krehkej zóne medzi svetovými veľmocami. A s nimi aj Slovensko. Slovenský zahraničnopolitický analytik a publicista Dalibor Roháč pôsobiaci vo washingtonskom think tanku American Enterprise Institute, vníma prebiehajúce oslabenie medzinárodného usporiadania ako hlavnú výzvu, ktorej čelí svet. Povojnové usporiadanie pomohlo obmedziť medzinárodné konflikty a prehĺbiť hospodárske väzby medzi krajinami. Bolo by však chybou vnímať medzinárodnú spoluprácu ako všeliek na každý neduh ľudstva. Dalibor Roháč vo svojej eseji Hľadanie kotvy tvrdí, že motorom inovácie medzinárodného poriadku môže byť aj schopnosť adaptovať sa na zmenu. Medzinárodné inštitúcie nie sú dokonalé, no ich úspešné reformy, ktoré sú v životnom záujme menších krajín, si vyžadujú jasný hodnotový kompas. Dnes je veľmi dôležité, ako západné demokracie odpovedia na rastúcu nespokojnosť a hnev voličov, na strach z imigrácie, ako aj na prerastanie korupcie do najvyšších poschodí politiky. Nároky na politických lídrov naprieč západným svetom sú mimoriadne vysoké. Dokáže ich nová politická generácia naplniť?

Napínavý skutočný príbeh amerického pustovníka, ktorý prežil v lese osamote dlhých dvadsaťsedem rokov.„Sám nevedel, kam ide. Nič neplánoval. Len vošiel do lesa a zmizol.“ Tak sa začína príbeh Chistophera Knighta, ktorý krátko po svojich dvadsiatych narodeninách zaparkoval svoje auto hlboko v lese a na štvrť storočia sa stratil z civilizácie. Čo ho k tomu viedlo? Prečo sa chcel stať „nikým“? A ako ho dlhé roky prežité v lese zmenili? Možno by sme sa však nemali pýtať, prečo niekto pred spoločnosťou uteká. Možno by sme si mali klásť otázku, prečo v nej chce niekto vôbec zotrvať. Knightovi v lese spoločnosť ľudí nechýbala. Čítal knihy, počúval rádio a žil z toho, čo sa mu podarilo nakradnúť v neďalekých víkendových chatách. Stala sa z neho legenda. Zlodej-pustovník, ktorý sa špecializuje na trvanlivé potraviny, plynové bomby, baterky, no nepohrdne ani sladkosťami či výstrednými likérmi. Jedni ho chceli dolapiť, iní obdivovali jeho drzosť i životaschopnosť a snažili sa mu pomôcť. Až kým ho jedného dňa skutočne nechytili a neobvinili z viac ako tisícky krádeží.Americký spisovateľ Michael Finkel vo svojej dokumentárnej knihe Posledný pustovník rekonštruuje fascinujúce roky, ktoré Christopher Knight prežil v lesnej divočine. Vybudoval si tam vlastný svet, v ktorom si vystačil sám so sebou. Jeho pustovnícky príbeh je hlbokou úvahou nielen o samote, ale aj návrate do spoločnosti, do sveta, ktorému za tie dlhé roky takmer celkom prestal rozumieť. Dokáže svet porozumieť jemu?

V roku 2019 stále nevieme, čo tvorí 95 % vesmíru. Napriek tomu, že za posledných sto rokov sme urobili úžasné objavy, stále platí známe sokratovské „Viem, že nič neviem“. Branislav Sitár, jadrový fyzik, bývalý viceprezident Európskej organizácie pre jadrový výskum CERN, nám vo svojej eseji odhaľuje súčasné záhady vesmíru a hmoty. V autobiografickej linke nás zároveň prevedie po svojej unikátnej kariére vedca svetového formátu. Kniha Vesmír, hmota a my je vzácnym exkurzom do CERN-u, v ktorom vedci skúmajú, ako vyzeral svet v milióntine sekundy po Veľkom tresku, kedy sa rozsvietil vesmír či kedy vznikli hviezdy a galaxie, ale aj pozoruhodnou úvahou o človeku v súčasnom svete. Kde sú hranice ľudského poznania a čo sa môžeme naučiť a pochopiť pri skúmaní záhad vesmíru? Skica Branislava Sitára prichádza v čase, keď sú opätovne aktuálne otázky v oblasti kontroly jadrového zbrojenia, ale aj nových hrozieb v kyberpriestore. Aká je však zodpovednosť vedca a aký by mal byť jeho vzťah k moci? Branislav Sitár uvažuje aj o spolupráci ľudí v medzinárodných organizáciách ako CERN, ktorá môže byť príkladom pre spolužitie na celej planéte a navrhuje, aby sme namiesto nezmyselného zbrojenia investovali do vedy a ochrany našej unikátnej planéty. Esej Branislava Sitára Vesmír, hmota a my vychádza v edícii Skica, ktorú pod zavedenou značkou Kalligram prináša Vydavateľstvo Absynt.

Hneď za Sochou slobody sa otvára brána do Ameriky. Má podobu maličkého ostrova, z ktorého do vysneného raja vedie len uzučký drevený mostík. Ako sa tam pomestia všetci tí ľudia so svojimi ťažkými batožinami a obrovskými snami?Poľská reportérka Małgorzata Szejnert nás so sebou berie na ďalekú cestu. Prejdeme s ňou celý oceán, aby sme napokon zakotvili na brehu legendárneho Ellis Islandu pri pobreží New Yorku.Od konca devätnásteho storočia až do päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia sa tu nachádzala imigračná stanica, tesná brána, za ktorou bolo možné žiť svoje sny.Do Ameriky tadiaľto prúdili davy ľudí, ktorým doma chýbal chlieb, bezpečnosť či sloboda. Na lodiach všemožných romantických mien sem prichádzajú Nemci, Škandinávci, Íri, Francúzi, Holanďania, Poliaci, Taliani, Gréci, Slováci, Česi, Rusi i Židia rôznej štátnej príslušnosti. Väčšina z nich tu strávi najviac pár hodín. Tí, ktorí nemali toľko šťastia, prežili tu častokrát aj niekoľko mesiacov, dlhú karanténu a nekonečné vyšetrenia. Nemálo však bolo aj tých, ktorí sa hneď museli vydať na cestu späť.Tam, kde sa končí Americký cisár Martina Pollacka, začína sa Ostrov kľúč Małgorzaty Szejnert. Tieto knihy sú ako dve rôzne kapitoly toho istého príbehu. Príbehu o Európe, Amerike a obrovskej túžbe žiť dobrý a slušný život.Małgorzata Szejnert sa však nezaujíma len o osudy imigrantov. Rovnako ju zaujímajú aj príbehy zamestnancov imigračnej stanice, lekárov, sestier, opatrovateliek či komisárov. Pred nami sa otvára veľkolepá freska jedného maličkého ostrova, ktorý navždy zmenil tvár Ameriky.Výnimočná kniha Ostrov kľúč vychádza v preklade Karola Chmela.

Kto je najbohatší muž všetkých čias? Mark Zuckerberg? Elon Musk? Bill Gates? Ani náhodou. Ponorme sa hlbšie do dejín. Tento muž financoval veľké vojenské výpravy, ale aj Magalhãesovu plavbu okolo sveta. Zoznámte sa s Jakobom Fuggerom, najväčším bankárom a obchodníkom všetkých čias! Kto vlastne bol tento Rockefeller renesancie?

Prežite na vlastnej koži prerod chirurgie z krvavého strašiaka na modernú a bezbolestnú medicínsku disciplínu. Pokračovanie obľúbenej knihy Storočie chirurgov od Jürgena Thorwalda ponúka ďalšie príbehy pozoruhodných dejín medicíny. Pripravte sa, hviezdne hodiny chirurgie práve začínajú!Šestnásteho októbra 1846 sa v Massachusetts General Hospital v Bostone podarilo uskutočniť prvú bezbolestnú operáciu pod narkózou. Začína sa tak bezprecedentný vývoj modernej chirurgie. Jürgen Thorwald opisuje jej rozhodujúce etapy prostredníctvom pôsobivých príhod, ktoré stáli na počiatku nových medicínskych poznatkov a metód. Rozpráva o boji za uznanie, o víťazstvách, ale aj o porážkach priekopníkov chirurgie.Knihy Jürgena Thorwalda predstavujú populárno-vedeckú literatúru v tej najlepšej podobe. S veľkým rozprávačským majstrovstvom nám predstavuje svety medicíny či kriminalistiky z tých najnezvyčajnejších uhlov pohľadu. Ríša chirurgov, ktorá pôvodne vyšla v roku 1958, predstavuje pokračovanie obľúbenej knihy Storočie chirurgov. Thorwald sa v nej venuje boju chirurgov o „biele miesta“ ľudského tela – srdce, pľúca, štítnu žľazu, miechu a mozog. Dejiny chirurgie v knihe Ríša chirurgov siahajú až do najmodernejších čias a atraktívne sú aj vďaka pohnutým ľudským osudom odohrávajúcim sa na ich pozadí a dramatickým životným príbehom, ktoré stoja za každým novátorským chirurgickým činom. Narkóza pomocou éteru, antisepsa či asepsa položili základy chirurgie, akú poznáme dnes. Ak politici hovoria o ríšach, ktoré tvorí vojenská a hospodárska moc, Thorwald hovorí o ríši, ktorá vznikla z boja o život človeka. Jej hrdinami sú lekári a lekárky.

Aj chirurgia má svoje dejiny. Pestré a úchvatné. Čo predchádzalo prvému ostrému zárezu skalpelom do živej ľudskej kože? Aj o tom nám rozpráva nemecký spisovateľ Jürgen Thorwald vo svojej fascinujúcej knihe.V roku 1846 sa objavom narkózy začína úžasné storočie chirurgov. Skončila sa doba špinavých rúk i zbytočných infekcií, skončila sa doba, v ktorej bol obyčajný zápal slepého čreva rozsudkom smrti. Chirurgické umenie vynieslo v druhej polovici devätnásteho storočia medicínu na piedestál a spôsobilo v nej skutočnú revolúciu.Storočie chirurgov, to je strhujúci príbeh chirurgie, pri ktorom sa Jürgen Thorwald opiera najmä o spomienky svojho starého otca Henryho Stevena Hartmanna. Ten sa ocitol v Bostone pri objavení narkózy a tento objav v ňom prebudil obrovskú vášeň pre medicínu a najmä pre chirurgiu. Bol presvedčený, že vďaka narkóze čaká chirurgiu obrovský pokrok a túto správu chcel rozšíriť do celého sveta.Pestrá a pútavá kniha Jürgena Thorwalda sa dočkala mnohých vydaní po celom svete a každá ďalšia generácia ju číta znova so zatajeným dychom.

Žijeme v časoch, v ktorých majú mnohí z nás nástojčivý pocit, že náš spoločenský status a vyhliadky do budúcnosti sú ohrozené. Paralyzuje nás pocit, že sme sa ocitli vo svete, v ktorom sme absolútne bezmocní. Prežívame strach z budúcnosti i z vynárajúcich sa tieňov minulosti, máme obavy z vojny, terorizmu, zo známeho i neznámeho, prežívame neuchopiteľné úzkosti z ekonomickej nestability. Strach je jedným z najvýraznejších pocitov súčasnej spoločnosti stojacej na nestabilných základoch. Popredný nemecký sociológ Heinz Bude sleduje líniu strachu v našej spoločnosti a odhaľuje, že naše súčasné pocity zo všetkého najviac vyjadruje znepokojujúca neistota, potláčaný hnev a tichý odpor. Jeho kniha Spoločnosť strachu ukazuje, že naše obavy a úzkosti nevznikajú z toho, že oproti nám stojí niekto „silný“, ale skôr z nekonečného množstva možností, ktorým musíme čeliť a vyberať si z nich. „Strach nepozná žiadne sociálne hranice,“ píše Heinz Bude vo svojej eseji. Čo tlačí ľudí do úzkostných kútov, v ktorých sú ochromení obavami o seba a svojich blízkych? A ako môžu jednotlivci odolať strachu a pochopiť ho? V úsilí odpovedať si na tieto otázky stvoril Heinz Bude sviežu analýzu najvýraznejších znakov súčasnej spoločnosti. Kniha Heinza Budeho Spoločnosť strachu je dvanástym zväzkom esejistickej edície Skica, ktorú pod kultovou značkou Kalligram prináša Vydavateľstvo Absynt. Knihu preložila Petra Thomay.

Neohrabané helmy a ďalší ťažkopádny hardvér, ktorý sa spája s virtuálnou realitou, ešte vždy prispieva k akémusi jej podceňovaniu. Táto oblasť však v skutočnosti rýchlo napreduje, a to nielen v oblasti zábavy, ale aj v bežnom živote. Znamená to, že sa naša realita rozšíri, alebo skôr zúži?Lucia Mendelová, softvérová vývojárka a konceptuálna umelkyňa v oblasti virtuálnej a rozšírenej reality vo svojej eseji poukazuje na to, že tieto technológie prinášajú celkom nové spôsoby komunikácie i zdieľania informácií a je celkom zrejmé, že ich dôsledky nemôžeme brať na ľahkú váhu.Príchod fascinujúcich možností takzvaného zmiešavania realít je ohlasovaný s podobnou vervou ako internetová revolúcia. Rýchle zmeny rôznych foriem komunikácie, poznávania i prístupu k práci však so sebou nevyhnutne prinášajú aj nové intenzívne podoby konzumu, spotreby ako aj stierania hraníc medzi privátnou a verejnou sférou. Lucia Mendelová nás sprevádza týmito novými svetmi, poučená pozitívnymi i negatívnymi prekvapeniami, ktoré nám od svojho vzniku stihol priniesť internetEsejistická skica Lucie Mednelovej Realita virtuálna vychádza vo Vydavateľstve Absynt pod zavedenou značkou Kalligram.

Autorská reportážna kniha o svete na oboch stranách frontovej línie Donbasu.

5. diel. Záverečný diel série o Patrickovi Melrosovi Tak konečne sa roztáča okolo pohrebu Patrickovej matky Eleanor. Bude preňho život bez rodičov vytúženým vyslobodením? Edward St. Aubyn nám otvára dvere do sveta dekadencie, nemorálnosti, nenásytnosti, snobstva a krutosti – vitajte vo svete upadajúcej britskej smotánky!Knižná séria o Patrickovi Melrosovi zachytáva príbeh hlavného hrdinu od čias nevinného detstva až k finálnej sebadeštrukcii. Viac ako dvadsať rokov písal Edward St. Aubyn kroniku života Patricka Melrosa, ktorá je rozložená do piatich samostatných noviel. Stvoril tak nezvyčajný portrét uzavretého a sebeckého sveta privilegovaných s nezvyčajným hlavným hrdinom.Tak konečne je záverečnou časťou knižnej pentalógie, ktorej prvé štyri časti už postupne vyšli vo Vydavateľstve Absynt.Rámcom záverečného dielu je pohreb Patrickovej matky Eleanor, na ktorom sa schádzajú priatelia, príbuzní i nepriatelia, aby jej vzdali poslednú úctu. Patrick si kladie otázku, či život bez rodičov bude tým skutočným vyslobodením, po akom tak dlho túžil. Zdá sa, že mnohé traumy týmto dňom pominú. Možno to však znamená, že sa otvorí priestor na celkom nové.Knižná séria o Patrickovi Melrosovi, ktorej jednotlivé diely zožali najprestížnejšie literárne ocenenia, je fenomenálny bildungsroman pre 21. storočie.

4. diel. Štvrté pokračovanie obľúbenej knižnej série Edwarda St. Aubyna o Patrickovi Melrosovi pred nami otvára dospelý život hlavného hrdinu. Aký bude Patrick otec? Patrick je zrelý štyridsiatnik. Jeho existenciu by tak už nemali vypĺňať drogy a šialenstvo. Mal by sa pozrieť životu priamo do očí a uvedomiť si svoju rolu rodiča. Patricka a jeho manželku Mary však celkom pohltí úzkostný strach z toho, že pri výchove svojich synov zopakujú všetky chyby rodičov a špirála sklamaní a utrpenia sa nikdy nepreruší. Namiesto snahy byť dobrým otcom sa Patrick dostane do iného bludného kruhu – alkohol, sebaľútosť, sklamanie. Popritom musí dohliadať na svoju matku Eleanor, u ktorej prepukla Alzheimerova choroba a rozhodla sa, že rodinný majetok prenechá pochybnému írskemu duchovnému menom Seamus. V novele Materské mlieko sa Edward St. Aubyn vrátil k príbehu Patricka Melrosa po šestnástich rokoch. Vyslúžil si za ňu nomináciu na medzinárodnú Bookerovu cenu a kniha bola aj úspešne sfilmovaná. V roku 2018 z tejto série vznikol úspešný televízny seriál s Benedictom Cumberbatchom v hlavnej úlohe. Sériu Edwarda St. Aubyna o Patrickovi Melrosovi prekladá Milan Kopecký.

Román Cestujúci Ulricha Alexandra Boschwitza je mrazivý hitchcockovský triler z nacistického Nemecka. Rukopis tejto knihy bol takmer osemdesiat rokov stratený, a keď roku 2018 vyšiel v Nemecku po prvý raz, stal sa nielen literárnou senzáciou, ale aj dôkazom, že o utrpení nemeckých židov sa vedelo už dlho pred vojnou.Písal sa november 1938, keď ťažké čižmy nacistov stúpili na koberec židovského obchodníka Otta Silbermanna. Unikol im len o vlások a vyrazil na svoju bezcieľnu púť naprieč Nemeckom v snahe zachrániť si aspoň holý život. Stal sa z neho štvanec bez možnosti úniku.Román Cestujúci Ulricha Alexanda Boschwitza zachytáva udalosti spojené s Krištáľovou nocou, ktoré rozsahom i brutalitou predznamenali holokaust. Vypálené synagógy, rozbité sklá výkladov, židia zatknutí a odvlečení do koncentračných táborov.Ulrich Alexander Boschwitz napísal román Cestujúci v roku 1938, tesne po pogromoch Krištáľovej noci. Napísal ho závratnou rýchlosťou za štyri týždne a jeho próza má rovnaké tempo. Je to dokonalý triler o zúfalej snahe prežiť v nacistickom Nemecku. Hlavný hrdina Otto Silbermann strieda vlaky, prechádza mestami, stretáva ľudí, z ktorých ide strach. Panika hlavnej postavy sa chorobne stupňuje, až sa napokon desí aj ostatných židov. Dobre situovaný a spokojný podnikateľ sa v priebehu niekoľkých týždňov stane štvancom, majiteľ šesťizbového bytu sa zmení na utečenca bez domova. Román Cestujúci je napínavé i desivé čítanie o Nemecku po prebratí moci nacistami. Ukazuje, že utrpenie židov, ich okrádanie, týranie, väznenie, deportácie a vraždenie patrili medzi všeobecne známe a banálne skutočnosti. Všetci vedeli, čo sa deje, a až na vzácne výnimky mlčali, alebo dianie otvorene podporovali.

Je prvý deň letných prázdnin. Štrnásťročný Maik ostal doma sám. Mama je na protialkoholickom liečení a otec odišiel na „pracovnú“ cestu so svojou mladou milenkou. Zdá sa, že Maika čaká ďalšie nudné leto. O to viac, že nedostal pozvánku na narodeninovú párty svojej veľkej platonickej lásky Tatjany. Všetko sa zmení príchodom Čika, Maikovho zvláštneho spolužiaka s ruským pôvodom. Čik nie je práve ukážkovým príkladom integrácie do nemeckej spoločnosti a už vôbec nie ideálnym partnerom na letné dobrodružstvo. Prečo teda nevyraziť na divokú jazdu v ukradnutej lade a nezažiť najlepšie leto života?!Tento šialený, vtipný a emóciami nabitý príbeh o dospievaní, priateľstve, rodine, inakosti a tolerancii sa radí medzi európske moderné klasiky. Spisovateľ Wolfgang Herrndorf zaň získal Nemeckú cenu za literatúru pre mládež. Bol preložený do mnohých jazykov a stal sa predlhou pre film, rozhlasovú aj divadelnú hru.

Rusko všetci dobre poznáme. Ale je to naozaj pravda? Nie je to len naša naivná predstava? Nová kniha Michaila Zygara, autora bestselleru Všetci mocní Kremľa, nás zoberie o sto rokov späť, do mimoriadne zaujímavej časti ruských dejín. Dokumentárna kniha Impérium musí zomrieť nám predstavuje živú drámu ojedinelého ruského experimentu s občianskou spoločnosťou, ktorú o pár rokov definitívne rozdrvil despotizmus komunistickej revolúcie. Malé okienko medzi dvoma rovnako dusivými autokratickými režimami – imperiálnym a komunistickým – bolo otvorené len na niekoľko krátkych chvíľ, no ozveny tohto veľkého príbehu zreteľne počujeme ešte aj dnes. Od posledných rokov života Leva Nikolajeviča Tolstého až po smrť cárskej rodiny Rusko experimentovalo s liberálnosťou a kultúrnou otvorenosťou. Ruský balet bol v Európe vrcholom dobrého vkusu. Rozkvitala literatúra, divadlo i nové politické názory a Sankt Petersburg bol na chvíľu druhým Parížom. Na pozadí hroznej vojny a upadajúcej ekonomiky však štát nemohol takéto pokusy tolerovať dlhodobo. Dokumentárna kniha Michaila Zygara Impérium musí zomrieť vychádza v preklade Samuela Marca. Zároveň ňou otvárame novú absyntovskú edíciu, v ktorej sa budeme venovať histórii a neobyčajným dejinným súvislostiam.

Aký prísľub nám dávajú rýchlo sa rozvíjajúce digitálne technológie pre zlepšenie nášho života? A neprerastú nám čoskoro cez hlavu? Slovenský IT špecialista Miroslav Pikus sa vo svojej eseji Počítač v meste pozrel na problematiku ich zavádzania do spoločnosti. Vynálezy ako sú inteligentné pouličné lampy či odpadkové koše so senzormi majú nepochybne potenciál spraviť naše okolie bezpečnejším, krajším a efektívnejšie spravovaným. Počítačové a telekomunikačné firmy, ktoré ich sebavedomo ponúkajú, si však neuvedomujú, že vhupli do už veľmi rozvinutého umenia a zabehnutého poznania o ľudskom spolužití. S nasadením týchto technológií v zložitom prostredí miest a obcí totiž súvisia aj rôzne ťažkosti či riziká a ich fungovanie treba chápať v kontexte celej ľudskej spoločnosti. Na mieste je otázka, či skutočne vieme, čo robíme. Rovnako netreba prehliadať jednoduché a bystré riešenia, ktoré nevyžadujú zložité technológie a máme ich poruke. Múdre mesto nevytvorí sám magistrát. Ale ani korporácie, či aktivisti. Dokážu to len všetci spolu a budú im v tom musieť pomôcť tí najdôležitejší – obyvatelia. Lebo čo je mesto, ak nie jeho ľudia?

Dá sa v ľadom spútanej krajine uvažovať o niečom inom ako o prežití? Samozrejme, že dá. Napríklad o láske. Alebo o vlastnej identite. Žiadna severská krajina nie je taká mrazivá, aby ju Ilona Wiśniewska neskúsila spoznať a pochopiť. V knihe Ľad vďaka nej zistíte, že srdce grónskych ľudí vôbec nie je tvrdé ani ľadové.Na západnom pobreží najväčšieho ostrova na svete sa nachádza skalnatý ostrovček s rozlohou dvanásť štvorcových kilometrov, ktorý obýva 1 300 ľudí. Práve tu sa nachádza najstarší sirotinec v Grónsku, kde Ilona Wiśniewska na jar roku 2017 tri mesiace pracovala ako dobrovoľníčka. Bol to najlepší spôsob, ako spoznať krajinu a jej ľudí.Obyvatelia Grónska jej rozprávali o svojej krajine, o tom, ako lovili ryby spod ľadu, ako sa prevážali taxíkom z jedného ostrova na druhý po zamrznutom mori, ako umývali podlahy a varili večere pre niekoľko desiatok stravníkov. Hovoria jej však aj o svojej identite. O tom, že sa už necítia byť Dánmi, no ešte nevedia, akými Grónčanmi by sa chceli stať.Ilona Wiśniewska sa v rámci poľskej reportážnej školy vyprofilovala na „reportérku severu“. Napísala už štyri knihy, v ktorých postupne predstavila Špicbergy, krajný sever Nórska, či Grónsko. Nie sú to však turistické bedekre, ale plnokrvné literárne reportáže napísané po dlhodobých pobytoch na konkrétnych mrazivých miestach severu. Po úspechu slovenského prekladu špicberskej reportáže Biele prináša Vydavateľstvo Absynt ďalšiu knižku z Wiśniewskej severskej tetralógie s názvom Ľad.

Slovensko – krajina troch morí, z ktorých len jedno je skutočné, no aj tak k nemu nie je priamy prístup. Rodisko Nočného kráľa, pred ktorým sa triasol celý svet i Jánošíka, ktorý bohatým bral, no chudobným nič nedával. Aké je Slovensko videné poľskými očami? Dobre známe. A predsa ako keby prichádzalo z inej galaxie. Je Slovensko pre Poliakov len krajinou Tatier, halušiek, oštiepkov a iných ľudových stereotypov? Ani zďaleka! Je to raj surferov, aký nikde na okolí nenájdete, je to krajina, v ktorej vznikol muzikál o poľskom pápežovi a je to aj miesto, z ktorého môžete po smrti odletieť rovno na obežnú dráhu. No taktiež je to krajina s dlhodobými neliečenými traumami z minulosti i súčasnosti – od Jánošíka, cez Tisa až po Fica. Ufo nad Bratislavou je veľmi osobná a zábavná kniha o krajine, ktorú dobre poznáme, no nevieme sa na ňu pozrieť z takého uhla, ako naši najbližší susedia. Poľská spisovateľka Weronika Gogola, ktorá si Slovensko zvolila za svoj domov, s dávkou humoru a sympatie pozoruje svoju osvojenú domovinu. Výsledkom je jej vydarená reportážna knižka Ufo nad Bratislavou, ktorú by sme mohli nazvať aj návodom na použitie Slovenska. Či už tu žijete, alebo tadiaľto len prechádzate. Knižka Ufo nad Bratislavou vychádza v preklade Alexandra Horáka.

Mnohí by chceli, aby sme uverili tvrdeniu, že Ukrajinci sú len malí Rusi. Táto krajina je však etnicky omnoho pestrejšia, ako by sa mohlo zdať. Teraz, keď sa naše oči upierajú na Ukrajinu, chceli a mali by sme ju lepšie spoznať. Táto kniha je na to výborná príležitosť. Arméni, Nemci, Mešketskí Turci, Židia, Rumuni, Švédi, ale aj Slováci, ktorí po druhej svetovej vojne uverili sľubom lepšieho života v Sovietskom zväze a odišli žiť do vyľudnených ukrajinských dediniek. Desiatky rôznych národností nazývajú Ukrajinu svojím domovom. Ukrajinská reportérka Olesia Jaremčuk navštívila mnohé kúty Ukrajiny od Donbasu či Bukoviny až po pokojné dedinky Besarábie a Zakarpatska, aby zdokumentovala, ako žijú rôzne národnostné menšiny a komunity v Ukrajine, čo si pamätajú zo svojej minulosti a ako si predstavujú budúcnosť. Kniha Naši iní je jedinečná zbierka úprimných a intímnych príbehov o ľuďoch, ktorí dodávajú ukrajinskej kultúre farbu a plnosť. Projekt Naši iní, ktorý pred knižnou publikáciou vychádzal časopisecky, v roku 2018 získal cenu ADAMI Media Prize, ocenenie pre novinárov z krajín Východného partnerstva EÚ. Výnimočná reportážna kniha Olesie Jaremčuk Naši iní už vyšla v anglickom i nemeckom preklade. Pod slovenským prekladom je podpísaná Veronika Goldiňáková.

Koniec sovietskeho impéria z prvej ruky – očami držiteľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevič. Na trpezlivo zbieraných ľudských osudoch ukazuje, ako sa veľké dejiny dotýkajú tých najobyčajnejších ľudí. Mozaika stoviek rôznych hlasov znie v jednom mohutnom akorde, no napriek tomu nezaniká ani individualita konkrétneho človeka.Čo sa stane s človekom, keď padne impérium? A čo sa stane so všetkou tou vierou, ktorú v sebe mali milióny? Vyparí sa? A dá sa vôbec zo dňa na deň začať veriť niečomu inému?Časy zo second-handu začínajú v gorbačovovskej ére a končia pri Lukašenkových manévroch v bieloruskom Minsku – je to teda tá najčerstvejšia história, ktorú bývalé sovietske impérium ponúka. Svetlana Alexijevič zavŕšila týmto dielom sériu kníh o osudoch a dejinách ruskej duše. Súčasťou knihy je aj rozsiahly osobný rozhovor Nataľje Irgunovovej, v ktorom Svetlana Alexijevič prezradí mnohé o svojej dlhoročnej intenzívnej práci, za ktorú ju v roku 2015 ocenila Švédska kráľovská akadémia Nobelovou cenou.

Åsne Seierstad necúva pred žiadnou ťažkou témou. Dva týždne po teroristických útokoch na veže Svetového obchodného centra odchádza do Afganistanu, aby spoznala život bežných Afgancov. Hrdina jej reportážneho románu Kníhkupec z Kábulu dvadsať rokov viedol malé kníhkupectvo v centre hlavného mesta. Nezáležalo mu na tom, či boli pri moci komunisti alebo Taliban. Jeho cieľom bolo prinášať knihy všetkým obyvateľom Kábulu. Miloval literatúru a nenávidel cenzúru. Åsne Seierstad strávila štyri mesiace v afganskej rodine a splynula so životom obyčajných obyvateľov Kábulu, aby ukázala, ako vplývajú turbulentné časy na bežný život. Jej pohľad na každodennosť rodiny je unikátnym svedectvom o spôsobe života, ktorý je pre Európanov takmer nepredstaviteľný. V centre pozornosti stále stojí hlava rodiny – na jednej strane zanietený milovník umenia a kultúrny človek, na strane druhej silne patriarchálne založený despota riadiaci sa prastarými rodovými zvykmi. Knižka Kníhkupec z Kábulu rozpráva príbehy zakázanej lásky, dohodnutých manželstiev i obyčajného života pod temnou záclonou každodenného teroru. Kniha Åsne Seierstad Kníhkupec z Kábulu vychádza v preklade Simony Jánoškovej.

Krajiny bývalej Juhoslávie sú opäť spolu – v novej reportážnej knihe Andreja Bána! Na Balkánskom polostrove nie je zaujímavé len naše povestné „slovenské more“. Je to komplikovaný mnohosten, ktorého národnostné vrenie dlho držalo pod pokrievkou len zvláštne čaro maršala Josipa Broza Tita. Jeho smrť v roku 1981 znamenala začiatok konca jedného veľkého impéria, ktoré nám je v mnohých ohľadoch mentálne bližšie, ako oveľa väčšie impérium – Sovietsky zväz. Balkánsky sud prachu v deväťdesiatych rokoch ožil a ukázal nám svoju odvrátenú tvár – nepochopiteľné bratovražedné vojny, ktoré sa odohrali doslova pred našimi očami. Ako je možné, že rôzne národy tak dlho nažívali spolu v jednej krajine a svoje dávne bratské a susedské vzťahy napokon utopili krvi? Reportér Andrej Bán jazdí na Balkán už od roku 1993 ako reportér a fotograf, neskôr aj ako humanitárny pracovník. Nepridáva sa k žiadnej z bojujúcich strán – v centre jeho záujmu vždy stoja obyčajní ľudia, ľudia trpiaci, ľudia manipulovateľní, ľudia, ktorým bolo ublížené. V Srbsku, v Bosne a Hercegovine, v Chorvátsku i v Kosove. Sú to však aj migranti, ktorí sa cez Balkán len pokúšajú prejsť na ceste za lepším životom, no viaznu v ňom ako v pohyblivých pieskoch. Balkán, jeho krajiny i dejiny sú fascinujúce. Niekedy sa nám zdajú celkom blízke, inokedy je mentálna priepasť prihlboká a nastáva nepochopenie. Túto priepasť nám pomáha prekonať Andrej Bán vo svojej reportážnej knihe Trochu oheň, trochu voda. Balkánske krajiny v nej sleduje od začiatku rozpadu pevných hraníc impéria až po súčasnosť, kedy hraničné čiary rýchlo blednú a už takmer nevedno, ktoré sú skutočné, a ktoré iba vymyslené.

Severná Kórea je dokonalým zhmotnením orwellovskej antiutópie z románu 1984. Milióny Kórejčanov a Kórejčaniek však žije túto surreálnu realitu ako svoju každodennosť a navyše – mnohí z nich sú presvedčení o tom, že zvyšku sveta naozaj nemajú čo závidieť. Pretože sami žijú v raji. A presne o tom je táto kniha.Režim Kórejskej ľudovodemokratickej republiky nastolený v roku 1945 je nepochybne najtvrdším a najtotalitnejším systémom v súčasnom svete. Americká reportérka Barbara Demick nás vo svojej knihe Nie je čo závidieť pozýva na exkurziu do životov obyčajných Kórejčanov a Kórejčaniek, do ich obyčajnej každodennosti, o ktorej väčšina z nás nemá ani poňatia. A práve cez príbehy tých najobyčajnejších preniká Barbara Demick severokórejskému režimu hlboko pod kožu.Kniha zachytáva chaotické obdobie po smrti Kim Ir-sena, keď sa k moci dostal jeho syn Kim Čong-Il a v krajine nastal nepredstaviteľný hladomor, ktorý zabil pätinu obyvateľstva a zásadne zvýšil počet ilegálnych utečencov z tohto komunistického raja.Barbara Demick skladá portrét Severnej Kórey z príbehov šiestich hrdinov a hrdiniek z mesta Čongdžin, ktorým sa napokon podarilo z krajiny utiecť. Rozpráva o vplyve propagandy, o falšovaní reality, o sile zvyku, ktorá je často mocnejšia ako zdravý rozum. Barbara Demick, prvá šéfka redakcie Los Angeles Times v Pekingu, strávila pri práci na tejto knihe šesť rokov. Na základe rozhovorov s utečencami, prepašovaných fotografií či videozáznamov zrekonštruovala život v krajine, ktoré nie je dostupné pre nikoho, okrem jeho obyvateľov. A ponúka nám zároveň aj pozoruhodný portrét Čongdžinu, tretieho najväčšieho severokórejského mesta.Každodennou severokórejskou realitou je bezhraničné uctievanie vodcu a strany, práca za mizernú alebo žiadnu mzdu a všadeprítomný strach. Kto neudáva, bude udaný. Kto neutečie, zomrie vo falošnej viere, že svoj život prežil v raji.