Absynt

Ako sa môžete čo najefektívnejšie naučiť po vietnamsky? Prečo je nemčina najväčším čudákom spomedzi všetkých jazykov? A ako spolu komunikujú Indonézania, ktorých je 265 miliónov, žijú na takmer tisícke ostrovov a hovoria sedemsto jazykmi? Pripravte sa, čaká vás Babylon – divoká jazyková cesta okolo sveta!Dvadsať najrozšírenejších jazykov sveta vám vraj umožní dohovoriť sa s troma štvrtinami ľudskej populácie. Polyglot Gaston Dorren nám vo svojej zábavnej a poučnej knihe Babylon predstavuje špecifiká každého z tejto svetovej dvadsiatky a veľmi pútavo približuje všetko, čo s nimi súvisí – gramatické zásady, abecedu, zvukovú podobu, či zaujímavé slová, ktoré z nich prenikli do celého sveta. Pozrieme sa však taktiež na históriu, kultúru i rôzne spôsoby myslenia a vnímania reality spojené s každým z dvadsiatky najrozšírenejších jazykov sveta.Naša jazyková cesta okolo sveta povedie od vietnamčiny, cez kórejčinu, japončinu, ruštinu, francúzštinu, španielčinu, mandarínčinu, až po lingua franca – angličtinu. Dozviete sa počas nej, čo znamená, že angličtina je „príbuzná“ s ruštinou, prečo pomerne malé Portugalsko zrodilo svetový jazyk, prečo ženy v Japonsku rozprávajú inak než muži, ale aj to, ako autor tejto knihy prišiel k dvom vietnamským neteriam.

"Fascinuje nás veda, ľudská myseľ i vedecký pokrok. Žasneme nad tým, koľko toho dokážeme. A stále chceme viac. Nemali by sme však radšej spomaliť? Nevymklo sa nám to všetko z rúk? Technológie začínajú žiť vlastným životom – naberajú vlastnú dynamiku i zotrvačnosť a my im rýchlo prestávame rozumieť. Komplikovanosť zosieťovaného sveta presahuje naše predstavy a okolo nás vzniká inteligencia vyššej úrovne, niečo ako mravenisko. Čo sa však v tejto situácii deje s uvedomením a slobodou jednotlivca? Martin Takáč, ktorý sa profesijne venuje počítačovým simuláciám ľudskej mysle a spolupracuje aj na projekte vývoja digitálnych ľudí sa vo svojej eseji Myseľ ako objekt zameriava na to, ako rozumieme (či nerozumieme) svetu, ktorý sami tvoríme. Budeme schopní zachovať si naďalej ľudskosť i samostatné myslenie? Nemali by sme spomaliť, aby sme jasne vnímali hranicu medzi ľudským a umelým, aby sme ochránili ľudskú integritu a dôstojnosť aj vo svete, v ktorom technológie budú vedieť čítať naše myšlienky? Naše obmedzenia, naša iracionálnosť, pomalosť a omylnosť, aj to z nás predsa robí ľudí. Martin Takáč hľadá nový mýtus, nové obrazy, ktoré pre nás budú vnútorným zdrojom v dobe rýchlych a ťažko pochopiteľných zmien sveta i nás samých. Skica Martina Takáča Myseľ ako objekt je pätnástym zväzkom edície Skica, ktorú prináša Vydavateľstvo Absynt pod značkou Kalligram."

Ľudstvo na tom ešte nikdy nebolo materiálne lepšie ako dnes. Napriek tomu však západné demokracie tŕpnu pri strate dôvery v politické elity a právom sa obávajú o svoju budúcnosť. Celý svet sa dnes nachádza v nebezpečnej situácii. Ak sa nepodarí revitalizovať chradnúci medzinárodný poriadok založený na pravidlách, najviac utrpia malé a zraniteľné krajiny nachádzajúce sa v krehkej zóne medzi svetovými veľmocami. A s nimi aj Slovensko. Slovenský zahraničnopolitický analytik a publicista Dalibor Roháč pôsobiaci vo washingtonskom think tanku American Enterprise Institute, vníma prebiehajúce oslabenie medzinárodného usporiadania ako hlavnú výzvu, ktorej čelí svet. Povojnové usporiadanie pomohlo obmedziť medzinárodné konflikty a prehĺbiť hospodárske väzby medzi krajinami. Bolo by však chybou vnímať medzinárodnú spoluprácu ako všeliek na každý neduh ľudstva. Dalibor Roháč vo svojej eseji Hľadanie kotvy tvrdí, že motorom inovácie medzinárodného poriadku môže byť aj schopnosť adaptovať sa na zmenu. Medzinárodné inštitúcie nie sú dokonalé, no ich úspešné reformy, ktoré sú v životnom záujme menších krajín, si vyžadujú jasný hodnotový kompas. Dnes je veľmi dôležité, ako západné demokracie odpovedia na rastúcu nespokojnosť a hnev voličov, na strach z imigrácie, ako aj na prerastanie korupcie do najvyšších poschodí politiky. Nároky na politických lídrov naprieč západným svetom sú mimoriadne vysoké. Dokáže ich nová politická generácia naplniť?

Napínavý skutočný príbeh amerického pustovníka, ktorý prežil v lese osamote dlhých dvadsaťsedem rokov.„Sám nevedel, kam ide. Nič neplánoval. Len vošiel do lesa a zmizol.“ Tak sa začína príbeh Chistophera Knighta, ktorý krátko po svojich dvadsiatych narodeninách zaparkoval svoje auto hlboko v lese a na štvrť storočia sa stratil z civilizácie. Čo ho k tomu viedlo? Prečo sa chcel stať „nikým“? A ako ho dlhé roky prežité v lese zmenili? Možno by sme sa však nemali pýtať, prečo niekto pred spoločnosťou uteká. Možno by sme si mali klásť otázku, prečo v nej chce niekto vôbec zotrvať. Knightovi v lese spoločnosť ľudí nechýbala. Čítal knihy, počúval rádio a žil z toho, čo sa mu podarilo nakradnúť v neďalekých víkendových chatách. Stala sa z neho legenda. Zlodej-pustovník, ktorý sa špecializuje na trvanlivé potraviny, plynové bomby, baterky, no nepohrdne ani sladkosťami či výstrednými likérmi. Jedni ho chceli dolapiť, iní obdivovali jeho drzosť i životaschopnosť a snažili sa mu pomôcť. Až kým ho jedného dňa skutočne nechytili a neobvinili z viac ako tisícky krádeží.Americký spisovateľ Michael Finkel vo svojej dokumentárnej knihe Posledný pustovník rekonštruuje fascinujúce roky, ktoré Christopher Knight prežil v lesnej divočine. Vybudoval si tam vlastný svet, v ktorom si vystačil sám so sebou. Jeho pustovnícky príbeh je hlbokou úvahou nielen o samote, ale aj návrate do spoločnosti, do sveta, ktorému za tie dlhé roky takmer celkom prestal rozumieť. Dokáže svet porozumieť jemu?

Ústrednou osou najnovšej knihy obľúbeného poľského reportéra Mariusza Szczygieła je neprítomnosť, absencia, teda to, čo nie je. Čechofil a citlivý pozorovateľ Mariusz Szczygieł má skvelý nos na výnimočné príbehy. Vo svojej najnovšej knižke sa opäť ukázal v tom najlepšom svetle – ako autor, ktorý nachádza v nepostrehnuteľných detailoch nielen univerzálne pravdy, ale aj obrovský vesmír ľudských životov v celej jeho komplikovanosti. Dojímavý príbeh pražskej Vily Müller od architekta Adolfa Loosa, či hrôzostrašné pátranie po osudoch utýraného šesťročného chlapca, ktoré zmenila Poľsko. Aj to je Nie je. Výnimočnú knihu Mariusza Szcygieła ocenila porota najväčšej poľskej literárnej ceny Nike, kde zároveň získala aj cenu čitateľov.

Mapa Spojených štátov pripomína pestrú patchworkovú deku pozošívanú z kúsočkov najrôznejších farieb. Svetoznámy americký spisovateľ John Steinbeck sa na začiatku šesťdesiatych rokov rozhodol znovu spoznať svoju obrovskú rodnú krajinu. Nasadol do obytného auta, vzal si svojho modrého francúzskeho pudla Charleyho a prekrižoval Ameriku z jej východného pobrežia na západné a späť. Chcel stretnúť ľudí. Chcel vedieť, ako sa Amerika zmenila a kam smeruje. Na svojej ceste zažil naozaj všeličo. Spoločnosť pozoruhodných ľudí, hlbokú osamelosť, prekvitajúci rasizmus i nespútanú prírodu. Ako hovorí: „Cestu naprieč Amerikou by som prirovnal k slávnostnej večeri s mnohými chodmi, na ktorú pozvali vyhladovaného človeka."

V roku 2019 stále nevieme, čo tvorí 95 % vesmíru. Napriek tomu, že za posledných sto rokov sme urobili úžasné objavy, stále platí známe sokratovské „Viem, že nič neviem“. Branislav Sitár, jadrový fyzik, bývalý viceprezident Európskej organizácie pre jadrový výskum CERN, nám vo svojej eseji odhaľuje súčasné záhady vesmíru a hmoty. V autobiografickej linke nás zároveň prevedie po svojej unikátnej kariére vedca svetového formátu. Kniha Vesmír, hmota a my je vzácnym exkurzom do CERN-u, v ktorom vedci skúmajú, ako vyzeral svet v milióntine sekundy po Veľkom tresku, kedy sa rozsvietil vesmír či kedy vznikli hviezdy a galaxie, ale aj pozoruhodnou úvahou o človeku v súčasnom svete. Kde sú hranice ľudského poznania a čo sa môžeme naučiť a pochopiť pri skúmaní záhad vesmíru? Skica Branislava Sitára prichádza v čase, keď sú opätovne aktuálne otázky v oblasti kontroly jadrového zbrojenia, ale aj nových hrozieb v kyberpriestore. Aká je však zodpovednosť vedca a aký by mal byť jeho vzťah k moci? Branislav Sitár uvažuje aj o spolupráci ľudí v medzinárodných organizáciách ako CERN, ktorá môže byť príkladom pre spolužitie na celej planéte a navrhuje, aby sme namiesto nezmyselného zbrojenia investovali do vedy a ochrany našej unikátnej planéty. Esej Branislava Sitára Vesmír, hmota a my vychádza v edícii Skica, ktorú pod zavedenou značkou Kalligram prináša Vydavateľstvo Absynt.

Hneď za Sochou slobody sa otvára brána do Ameriky. Má podobu maličkého ostrova, z ktorého do vysneného raja vedie len uzučký drevený mostík. Ako sa tam pomestia všetci tí ľudia so svojimi ťažkými batožinami a obrovskými snami?Poľská reportérka Małgorzata Szejnert nás so sebou berie na ďalekú cestu. Prejdeme s ňou celý oceán, aby sme napokon zakotvili na brehu legendárneho Ellis Islandu pri pobreží New Yorku.Od konca devätnásteho storočia až do päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia sa tu nachádzala imigračná stanica, tesná brána, za ktorou bolo možné žiť svoje sny.Do Ameriky tadiaľto prúdili davy ľudí, ktorým doma chýbal chlieb, bezpečnosť či sloboda. Na lodiach všemožných romantických mien sem prichádzajú Nemci, Škandinávci, Íri, Francúzi, Holanďania, Poliaci, Taliani, Gréci, Slováci, Česi, Rusi i Židia rôznej štátnej príslušnosti. Väčšina z nich tu strávi najviac pár hodín. Tí, ktorí nemali toľko šťastia, prežili tu častokrát aj niekoľko mesiacov, dlhú karanténu a nekonečné vyšetrenia. Nemálo však bolo aj tých, ktorí sa hneď museli vydať na cestu späť.Tam, kde sa končí Americký cisár Martina Pollacka, začína sa Ostrov kľúč Małgorzaty Szejnert. Tieto knihy sú ako dve rôzne kapitoly toho istého príbehu. Príbehu o Európe, Amerike a obrovskej túžbe žiť dobrý a slušný život.Małgorzata Szejnert sa však nezaujíma len o osudy imigrantov. Rovnako ju zaujímajú aj príbehy zamestnancov imigračnej stanice, lekárov, sestier, opatrovateliek či komisárov. Pred nami sa otvára veľkolepá freska jedného maličkého ostrova, ktorý navždy zmenil tvár Ameriky.Výnimočná kniha Ostrov kľúč vychádza v preklade Karola Chmela.

Kto je najbohatší muž všetkých čias? Mark Zuckerberg? Elon Musk? Bill Gates? Ani náhodou. Ponorme sa hlbšie do dejín. Tento muž financoval veľké vojenské výpravy, ale aj Magalhãesovu plavbu okolo sveta. Zoznámte sa s Jakobom Fuggerom, najväčším bankárom a obchodníkom všetkých čias! Kto vlastne bol tento Rockefeller renesancie?

Prežite na vlastnej koži prerod chirurgie z krvavého strašiaka na modernú a bezbolestnú medicínsku disciplínu. Pokračovanie obľúbenej knihy Storočie chirurgov od Jürgena Thorwalda ponúka ďalšie príbehy pozoruhodných dejín medicíny. Pripravte sa, hviezdne hodiny chirurgie práve začínajú!Šestnásteho októbra 1846 sa v Massachusetts General Hospital v Bostone podarilo uskutočniť prvú bezbolestnú operáciu pod narkózou. Začína sa tak bezprecedentný vývoj modernej chirurgie. Jürgen Thorwald opisuje jej rozhodujúce etapy prostredníctvom pôsobivých príhod, ktoré stáli na počiatku nových medicínskych poznatkov a metód. Rozpráva o boji za uznanie, o víťazstvách, ale aj o porážkach priekopníkov chirurgie.Knihy Jürgena Thorwalda predstavujú populárno-vedeckú literatúru v tej najlepšej podobe. S veľkým rozprávačským majstrovstvom nám predstavuje svety medicíny či kriminalistiky z tých najnezvyčajnejších uhlov pohľadu. Ríša chirurgov, ktorá pôvodne vyšla v roku 1958, predstavuje pokračovanie obľúbenej knihy Storočie chirurgov. Thorwald sa v nej venuje boju chirurgov o „biele miesta“ ľudského tela – srdce, pľúca, štítnu žľazu, miechu a mozog. Dejiny chirurgie v knihe Ríša chirurgov siahajú až do najmodernejších čias a atraktívne sú aj vďaka pohnutým ľudským osudom odohrávajúcim sa na ich pozadí a dramatickým životným príbehom, ktoré stoja za každým novátorským chirurgickým činom. Narkóza pomocou éteru, antisepsa či asepsa položili základy chirurgie, akú poznáme dnes. Ak politici hovoria o ríšach, ktoré tvorí vojenská a hospodárska moc, Thorwald hovorí o ríši, ktorá vznikla z boja o život človeka. Jej hrdinami sú lekári a lekárky.

Aj chirurgia má svoje dejiny. Pestré a úchvatné. Čo predchádzalo prvému ostrému zárezu skalpelom do živej ľudskej kože? Aj o tom nám rozpráva nemecký spisovateľ Jürgen Thorwald vo svojej fascinujúcej knihe.V roku 1846 sa objavom narkózy začína úžasné storočie chirurgov. Skončila sa doba špinavých rúk i zbytočných infekcií, skončila sa doba, v ktorej bol obyčajný zápal slepého čreva rozsudkom smrti. Chirurgické umenie vynieslo v druhej polovici devätnásteho storočia medicínu na piedestál a spôsobilo v nej skutočnú revolúciu.Storočie chirurgov, to je strhujúci príbeh chirurgie, pri ktorom sa Jürgen Thorwald opiera najmä o spomienky svojho starého otca Henryho Stevena Hartmanna. Ten sa ocitol v Bostone pri objavení narkózy a tento objav v ňom prebudil obrovskú vášeň pre medicínu a najmä pre chirurgiu. Bol presvedčený, že vďaka narkóze čaká chirurgiu obrovský pokrok a túto správu chcel rozšíriť do celého sveta.Pestrá a pútavá kniha Jürgena Thorwalda sa dočkala mnohých vydaní po celom svete a každá ďalšia generácia ju číta znova so zatajeným dychom.

Reportážna kniha Tomáša Forróa Spev sirén predstavuje monumentálnu cestu do srdca ukrajinského konfliktu, ktorá sa vymyká bežnému mediálnemu obrazu tejto vojny. Podáva jej brutálne zemitý príbeh, ktorého ďalšie kapitoly sa píšu dodnes. Aj preto sa na ňu musíme začať pozerať inak. Bez ružových okuliarov, bez pátosu a mýtov, ktorými je opradená.Tomáš Forró pracuje na celej šírke frontovej línie, v bombardovaných mestách, medzi vojakmi v zákopoch i hladujúcimi civilmi odkázanými na humanitárnu pomoc. Z novinára sa postupne zmenil na humanitárneho dobrovoľníka a neskôr – na priameho účastníka bojových operácií.Kniha Spev sirén však nie je chronológiou bojov, ani výpočtom hrdinstiev či krutostí jednej či druhej bojujúcej strany.Je to bolestivo úprimná sonda do sveta za našimi východnými hranicami. Navštívime v nej všetky bojiská ukrajinského konfliktu, ktoré zažijeme očami ich priamych účastníkov. Či už ide o zanietených bojovníkov alebo dezertérov, kolaborantov a vlastencov, obetí bombardovania i tých, čo rabujú domy a rozkrádajú humanitárnu i vojenskú pomoc.Spoznáme život na územiach okupovaných ruskou armádou, dilemy obyvateľov miest, ktoré sa postupne menia na ruiny, aj vražedné operácie partizánov hlboko v tyle nepriateľa. Precítime hlad, zúfalstvo i bezmocnú nenávisť, ale tiež čriepky ľudskosti, spolupatričnosti a nádeje, ktorá prežíva aj tie najhoršie okamihy.To však zďaleka nie je všetko. Tomáš Forró vďaka dôkladnej práci v teréne prináša doteraz neznáme udalosti a informácie, ktoré ukážu príbeh ukrajinskej vojny z úplne novej perspektívy.Čo hľadali ruskí generáli v rádioaktívnych poliach Černobyľu? V čom pochybila tajná služba pri plánovaní invázie? A ako sa v tieni vojny mení celá ukrajinská spoločnosť? Aj o tom je reportážna kniha Tomáša Forróa Spev sirén.

Žijeme v časoch, v ktorých majú mnohí z nás nástojčivý pocit, že náš spoločenský status a vyhliadky do budúcnosti sú ohrozené. Paralyzuje nás pocit, že sme sa ocitli vo svete, v ktorom sme absolútne bezmocní. Prežívame strach z budúcnosti i z vynárajúcich sa tieňov minulosti, máme obavy z vojny, terorizmu, zo známeho i neznámeho, prežívame neuchopiteľné úzkosti z ekonomickej nestability. Strach je jedným z najvýraznejších pocitov súčasnej spoločnosti stojacej na nestabilných základoch. Popredný nemecký sociológ Heinz Bude sleduje líniu strachu v našej spoločnosti a odhaľuje, že naše súčasné pocity zo všetkého najviac vyjadruje znepokojujúca neistota, potláčaný hnev a tichý odpor. Jeho kniha Spoločnosť strachu ukazuje, že naše obavy a úzkosti nevznikajú z toho, že oproti nám stojí niekto „silný“, ale skôr z nekonečného množstva možností, ktorým musíme čeliť a vyberať si z nich. „Strach nepozná žiadne sociálne hranice,“ píše Heinz Bude vo svojej eseji. Čo tlačí ľudí do úzkostných kútov, v ktorých sú ochromení obavami o seba a svojich blízkych? A ako môžu jednotlivci odolať strachu a pochopiť ho? V úsilí odpovedať si na tieto otázky stvoril Heinz Bude sviežu analýzu najvýraznejších znakov súčasnej spoločnosti. Kniha Heinza Budeho Spoločnosť strachu je dvanástym zväzkom esejistickej edície Skica, ktorú pod kultovou značkou Kalligram prináša Vydavateľstvo Absynt. Knihu preložila Petra Thomay.

Neohrabané helmy a ďalší ťažkopádny hardvér, ktorý sa spája s virtuálnou realitou, ešte vždy prispieva k akémusi jej podceňovaniu. Táto oblasť však v skutočnosti rýchlo napreduje, a to nielen v oblasti zábavy, ale aj v bežnom živote. Znamená to, že sa naša realita rozšíri, alebo skôr zúži?Lucia Mendelová, softvérová vývojárka a konceptuálna umelkyňa v oblasti virtuálnej a rozšírenej reality vo svojej eseji poukazuje na to, že tieto technológie prinášajú celkom nové spôsoby komunikácie i zdieľania informácií a je celkom zrejmé, že ich dôsledky nemôžeme brať na ľahkú váhu.Príchod fascinujúcich možností takzvaného zmiešavania realít je ohlasovaný s podobnou vervou ako internetová revolúcia. Rýchle zmeny rôznych foriem komunikácie, poznávania i prístupu k práci však so sebou nevyhnutne prinášajú aj nové intenzívne podoby konzumu, spotreby ako aj stierania hraníc medzi privátnou a verejnou sférou. Lucia Mendelová nás sprevádza týmito novými svetmi, poučená pozitívnymi i negatívnymi prekvapeniami, ktoré nám od svojho vzniku stihol priniesť internetEsejistická skica Lucie Mednelovej Realita virtuálna vychádza vo Vydavateľstve Absynt pod zavedenou značkou Kalligram.

Autorská reportážna kniha o svete na oboch stranách frontovej línie Donbasu.

5. diel. Záverečný diel série o Patrickovi Melrosovi Tak konečne sa roztáča okolo pohrebu Patrickovej matky Eleanor. Bude preňho život bez rodičov vytúženým vyslobodením? Edward St. Aubyn nám otvára dvere do sveta dekadencie, nemorálnosti, nenásytnosti, snobstva a krutosti – vitajte vo svete upadajúcej britskej smotánky!Knižná séria o Patrickovi Melrosovi zachytáva príbeh hlavného hrdinu od čias nevinného detstva až k finálnej sebadeštrukcii. Viac ako dvadsať rokov písal Edward St. Aubyn kroniku života Patricka Melrosa, ktorá je rozložená do piatich samostatných noviel. Stvoril tak nezvyčajný portrét uzavretého a sebeckého sveta privilegovaných s nezvyčajným hlavným hrdinom.Tak konečne je záverečnou časťou knižnej pentalógie, ktorej prvé štyri časti už postupne vyšli vo Vydavateľstve Absynt.Rámcom záverečného dielu je pohreb Patrickovej matky Eleanor, na ktorom sa schádzajú priatelia, príbuzní i nepriatelia, aby jej vzdali poslednú úctu. Patrick si kladie otázku, či život bez rodičov bude tým skutočným vyslobodením, po akom tak dlho túžil. Zdá sa, že mnohé traumy týmto dňom pominú. Možno to však znamená, že sa otvorí priestor na celkom nové.Knižná séria o Patrickovi Melrosovi, ktorej jednotlivé diely zožali najprestížnejšie literárne ocenenia, je fenomenálny bildungsroman pre 21. storočie.

4. diel. Štvrté pokračovanie obľúbenej knižnej série Edwarda St. Aubyna o Patrickovi Melrosovi pred nami otvára dospelý život hlavného hrdinu. Aký bude Patrick otec? Patrick je zrelý štyridsiatnik. Jeho existenciu by tak už nemali vypĺňať drogy a šialenstvo. Mal by sa pozrieť životu priamo do očí a uvedomiť si svoju rolu rodiča. Patricka a jeho manželku Mary však celkom pohltí úzkostný strach z toho, že pri výchove svojich synov zopakujú všetky chyby rodičov a špirála sklamaní a utrpenia sa nikdy nepreruší. Namiesto snahy byť dobrým otcom sa Patrick dostane do iného bludného kruhu – alkohol, sebaľútosť, sklamanie. Popritom musí dohliadať na svoju matku Eleanor, u ktorej prepukla Alzheimerova choroba a rozhodla sa, že rodinný majetok prenechá pochybnému írskemu duchovnému menom Seamus. V novele Materské mlieko sa Edward St. Aubyn vrátil k príbehu Patricka Melrosa po šestnástich rokoch. Vyslúžil si za ňu nomináciu na medzinárodnú Bookerovu cenu a kniha bola aj úspešne sfilmovaná. V roku 2018 z tejto série vznikol úspešný televízny seriál s Benedictom Cumberbatchom v hlavnej úlohe. Sériu Edwarda St. Aubyna o Patrickovi Melrosovi prekladá Milan Kopecký.

Román Cestujúci Ulricha Alexandra Boschwitza je mrazivý hitchcockovský triler z nacistického Nemecka. Rukopis tejto knihy bol takmer osemdesiat rokov stratený, a keď roku 2018 vyšiel v Nemecku po prvý raz, stal sa nielen literárnou senzáciou, ale aj dôkazom, že o utrpení nemeckých židov sa vedelo už dlho pred vojnou.Písal sa november 1938, keď ťažké čižmy nacistov stúpili na koberec židovského obchodníka Otta Silbermanna. Unikol im len o vlások a vyrazil na svoju bezcieľnu púť naprieč Nemeckom v snahe zachrániť si aspoň holý život. Stal sa z neho štvanec bez možnosti úniku.Román Cestujúci Ulricha Alexanda Boschwitza zachytáva udalosti spojené s Krištáľovou nocou, ktoré rozsahom i brutalitou predznamenali holokaust. Vypálené synagógy, rozbité sklá výkladov, židia zatknutí a odvlečení do koncentračných táborov.Ulrich Alexander Boschwitz napísal román Cestujúci v roku 1938, tesne po pogromoch Krištáľovej noci. Napísal ho závratnou rýchlosťou za štyri týždne a jeho próza má rovnaké tempo. Je to dokonalý triler o zúfalej snahe prežiť v nacistickom Nemecku. Hlavný hrdina Otto Silbermann strieda vlaky, prechádza mestami, stretáva ľudí, z ktorých ide strach. Panika hlavnej postavy sa chorobne stupňuje, až sa napokon desí aj ostatných židov. Dobre situovaný a spokojný podnikateľ sa v priebehu niekoľkých týždňov stane štvancom, majiteľ šesťizbového bytu sa zmení na utečenca bez domova. Román Cestujúci je napínavé i desivé čítanie o Nemecku po prebratí moci nacistami. Ukazuje, že utrpenie židov, ich okrádanie, týranie, väznenie, deportácie a vraždenie patrili medzi všeobecne známe a banálne skutočnosti. Všetci vedeli, čo sa deje, a až na vzácne výnimky mlčali, alebo dianie otvorene podporovali.

Je prvý deň letných prázdnin. Štrnásťročný Maik ostal doma sám. Mama je na protialkoholickom liečení a otec odišiel na „pracovnú“ cestu so svojou mladou milenkou. Zdá sa, že Maika čaká ďalšie nudné leto. O to viac, že nedostal pozvánku na narodeninovú párty svojej veľkej platonickej lásky Tatjany. Všetko sa zmení príchodom Čika, Maikovho zvláštneho spolužiaka s ruským pôvodom. Čik nie je práve ukážkovým príkladom integrácie do nemeckej spoločnosti a už vôbec nie ideálnym partnerom na letné dobrodružstvo. Prečo teda nevyraziť na divokú jazdu v ukradnutej lade a nezažiť najlepšie leto života?!Tento šialený, vtipný a emóciami nabitý príbeh o dospievaní, priateľstve, rodine, inakosti a tolerancii sa radí medzi európske moderné klasiky. Spisovateľ Wolfgang Herrndorf zaň získal Nemeckú cenu za literatúru pre mládež. Bol preložený do mnohých jazykov a stal sa predlhou pre film, rozhlasovú aj divadelnú hru.

Rusko všetci dobre poznáme. Ale je to naozaj pravda? Nie je to len naša naivná predstava? Nová kniha Michaila Zygara, autora bestselleru Všetci mocní Kremľa, nás zoberie o sto rokov späť, do mimoriadne zaujímavej časti ruských dejín. Dokumentárna kniha Impérium musí zomrieť nám predstavuje živú drámu ojedinelého ruského experimentu s občianskou spoločnosťou, ktorú o pár rokov definitívne rozdrvil despotizmus komunistickej revolúcie. Malé okienko medzi dvoma rovnako dusivými autokratickými režimami – imperiálnym a komunistickým – bolo otvorené len na niekoľko krátkych chvíľ, no ozveny tohto veľkého príbehu zreteľne počujeme ešte aj dnes. Od posledných rokov života Leva Nikolajeviča Tolstého až po smrť cárskej rodiny Rusko experimentovalo s liberálnosťou a kultúrnou otvorenosťou. Ruský balet bol v Európe vrcholom dobrého vkusu. Rozkvitala literatúra, divadlo i nové politické názory a Sankt Petersburg bol na chvíľu druhým Parížom. Na pozadí hroznej vojny a upadajúcej ekonomiky však štát nemohol takéto pokusy tolerovať dlhodobo. Dokumentárna kniha Michaila Zygara Impérium musí zomrieť vychádza v preklade Samuela Marca. Zároveň ňou otvárame novú absyntovskú edíciu, v ktorej sa budeme venovať histórii a neobyčajným dejinným súvislostiam.

Aký prísľub nám dávajú rýchlo sa rozvíjajúce digitálne technológie pre zlepšenie nášho života? A neprerastú nám čoskoro cez hlavu? Slovenský IT špecialista Miroslav Pikus sa vo svojej eseji Počítač v meste pozrel na problematiku ich zavádzania do spoločnosti. Vynálezy ako sú inteligentné pouličné lampy či odpadkové koše so senzormi majú nepochybne potenciál spraviť naše okolie bezpečnejším, krajším a efektívnejšie spravovaným. Počítačové a telekomunikačné firmy, ktoré ich sebavedomo ponúkajú, si však neuvedomujú, že vhupli do už veľmi rozvinutého umenia a zabehnutého poznania o ľudskom spolužití. S nasadením týchto technológií v zložitom prostredí miest a obcí totiž súvisia aj rôzne ťažkosti či riziká a ich fungovanie treba chápať v kontexte celej ľudskej spoločnosti. Na mieste je otázka, či skutočne vieme, čo robíme. Rovnako netreba prehliadať jednoduché a bystré riešenia, ktoré nevyžadujú zložité technológie a máme ich poruke. Múdre mesto nevytvorí sám magistrát. Ale ani korporácie, či aktivisti. Dokážu to len všetci spolu a budú im v tom musieť pomôcť tí najdôležitejší – obyvatelia. Lebo čo je mesto, ak nie jeho ľudia?

Dá sa v ľadom spútanej krajine uvažovať o niečom inom ako o prežití? Samozrejme, že dá. Napríklad o láske. Alebo o vlastnej identite. Žiadna severská krajina nie je taká mrazivá, aby ju Ilona Wiśniewska neskúsila spoznať a pochopiť. V knihe Ľad vďaka nej zistíte, že srdce grónskych ľudí vôbec nie je tvrdé ani ľadové.Na západnom pobreží najväčšieho ostrova na svete sa nachádza skalnatý ostrovček s rozlohou dvanásť štvorcových kilometrov, ktorý obýva 1 300 ľudí. Práve tu sa nachádza najstarší sirotinec v Grónsku, kde Ilona Wiśniewska na jar roku 2017 tri mesiace pracovala ako dobrovoľníčka. Bol to najlepší spôsob, ako spoznať krajinu a jej ľudí.Obyvatelia Grónska jej rozprávali o svojej krajine, o tom, ako lovili ryby spod ľadu, ako sa prevážali taxíkom z jedného ostrova na druhý po zamrznutom mori, ako umývali podlahy a varili večere pre niekoľko desiatok stravníkov. Hovoria jej však aj o svojej identite. O tom, že sa už necítia byť Dánmi, no ešte nevedia, akými Grónčanmi by sa chceli stať.Ilona Wiśniewska sa v rámci poľskej reportážnej školy vyprofilovala na „reportérku severu“. Napísala už štyri knihy, v ktorých postupne predstavila Špicbergy, krajný sever Nórska, či Grónsko. Nie sú to však turistické bedekre, ale plnokrvné literárne reportáže napísané po dlhodobých pobytoch na konkrétnych mrazivých miestach severu. Po úspechu slovenského prekladu špicberskej reportáže Biele prináša Vydavateľstvo Absynt ďalšiu knižku z Wiśniewskej severskej tetralógie s názvom Ľad.

Stalin, Hitler a Pol Pot, traja najkrvilačnejší diktátori dvadsiateho storočia. Prví dvaja sú dobre známi, ale kto je ten nenápadný usmievajúci sa Kambodžan, ktorý počas svojej vlády zavraždil viac ako 2 milióny ľudí? Odpoveď hľadá priamo v srdci Kambodže švédsky novinár a spisovateľ Peter Fröberg Idling. V roku 1975 dobyli Červení Kméri hlavné mesto Phnom Penh a ustanovili tzv. Demokratickú Kampučiu, ktorá mala znamenať novú a lepšiu budúcnosť. Komunistickou revolúciou sa začala krvavá krutovláda diktátora Pol Pota. Peter Fröberg Idling so zápalom detektíva pátra po príčinách i dôsledkoch kambodžskej genocídy. Zbiera čriepky reality a veľa sa pýta. Ako sa Červeným Kmérom podarilo v roku 1978 zakryť oči a oklamať švédsku delegáciu, ktorá navštívila Kambodžu? A ako sa vlastne stalo, že mladý Saloth Sar, ktorý študoval v Paríži, miloval futbal a romantickú poéziu, sa v dospelosti zmenil na tragicky známeho Pol Pota?

Slovensko – krajina troch morí, z ktorých len jedno je skutočné, no aj tak k nemu nie je priamy prístup. Rodisko Nočného kráľa, pred ktorým sa triasol celý svet i Jánošíka, ktorý bohatým bral, no chudobným nič nedával. Aké je Slovensko videné poľskými očami? Dobre známe. A predsa ako keby prichádzalo z inej galaxie. Je Slovensko pre Poliakov len krajinou Tatier, halušiek, oštiepkov a iných ľudových stereotypov? Ani zďaleka! Je to raj surferov, aký nikde na okolí nenájdete, je to krajina, v ktorej vznikol muzikál o poľskom pápežovi a je to aj miesto, z ktorého môžete po smrti odletieť rovno na obežnú dráhu. No taktiež je to krajina s dlhodobými neliečenými traumami z minulosti i súčasnosti – od Jánošíka, cez Tisa až po Fica. Ufo nad Bratislavou je veľmi osobná a zábavná kniha o krajine, ktorú dobre poznáme, no nevieme sa na ňu pozrieť z takého uhla, ako naši najbližší susedia. Poľská spisovateľka Weronika Gogola, ktorá si Slovensko zvolila za svoj domov, s dávkou humoru a sympatie pozoruje svoju osvojenú domovinu. Výsledkom je jej vydarená reportážna knižka Ufo nad Bratislavou, ktorú by sme mohli nazvať aj návodom na použitie Slovenska. Či už tu žijete, alebo tadiaľto len prechádzate. Knižka Ufo nad Bratislavou vychádza v preklade Alexandra Horáka.

Pravdivý príbeh o zabíjaní a spomínaní v Severnom Írsku. Únosy. Výbuchy. Nevysvetliteľné zmiznutia. Streľba na uliciach. Aj taký bol celkom nedávny obraz Severného Írska zmietajúceho sa od šesťdesiatych rokov až do konca 20. storočia v krvavom občianskom konflikte. Mimoriadny dokumentárny román Nič nehovor investigatívneho novinára Patricka Raddena Keefeho sa sústreďuje na prípad tridsaťosemročnej Jane McConvillovej, matky desiatich detí, ktorú v decembri 1972 odvliekli neznámi ľudia priamo z jej belfastského bytu, zatiaľ čo na nohách jej viseli plačúce deti. Až o mnoho rokov neskôr sa ukázalo, že Jane McConvillovú odsúdila IRA na smrť za udavačstvo. Či bolo na tom niečo pravdy, to už dnes sotva zistíme.Konflikt medzi republikánmi (katolíkmi) a unionistami (protestantmi) bol politický, etnický i náboženský zároveň. Severné Írsko sužoval od konca šesťdesiatych rokov až na samý záver storočia. Tridsať rokov sa Severné Írsko kúpalo v krvi a nečakaných teroristických útokoch. Na prípade Jane McConvillovej ilustruje Patrick Radden Keefe anatómiu a podstatu celého severoírskeho konfliktu, ktorý dostal priliehavý názov „The Troubles“ (Problémy). Kniha Patricka Raddena Keefeho Nič nehovor, ktorú časopis Time vyhlásil za najlepšiu reportáž roku 2019 bola ovenčená mnohými cenami vrátane prestížnej Ceny Georgea Orwella.

Mnohí by chceli, aby sme uverili tvrdeniu, že Ukrajinci sú len malí Rusi. Táto krajina je však etnicky omnoho pestrejšia, ako by sa mohlo zdať. Teraz, keď sa naše oči upierajú na Ukrajinu, chceli a mali by sme ju lepšie spoznať. Táto kniha je na to výborná príležitosť. Arméni, Nemci, Mešketskí Turci, Židia, Rumuni, Švédi, ale aj Slováci, ktorí po druhej svetovej vojne uverili sľubom lepšieho života v Sovietskom zväze a odišli žiť do vyľudnených ukrajinských dediniek. Desiatky rôznych národností nazývajú Ukrajinu svojím domovom. Ukrajinská reportérka Olesia Jaremčuk navštívila mnohé kúty Ukrajiny od Donbasu či Bukoviny až po pokojné dedinky Besarábie a Zakarpatska, aby zdokumentovala, ako žijú rôzne národnostné menšiny a komunity v Ukrajine, čo si pamätajú zo svojej minulosti a ako si predstavujú budúcnosť. Kniha Naši iní je jedinečná zbierka úprimných a intímnych príbehov o ľuďoch, ktorí dodávajú ukrajinskej kultúre farbu a plnosť. Projekt Naši iní, ktorý pred knižnou publikáciou vychádzal časopisecky, v roku 2018 získal cenu ADAMI Media Prize, ocenenie pre novinárov z krajín Východného partnerstva EÚ. Výnimočná reportážna kniha Olesie Jaremčuk Naši iní už vyšla v anglickom i nemeckom preklade. Pod slovenským prekladom je podpísaná Veronika Goldiňáková.

Koniec sovietskeho impéria z prvej ruky – očami držiteľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevič. Na trpezlivo zbieraných ľudských osudoch ukazuje, ako sa veľké dejiny dotýkajú tých najobyčajnejších ľudí. Mozaika stoviek rôznych hlasov znie v jednom mohutnom akorde, no napriek tomu nezaniká ani individualita konkrétneho človeka.Čo sa stane s človekom, keď padne impérium? A čo sa stane so všetkou tou vierou, ktorú v sebe mali milióny? Vyparí sa? A dá sa vôbec zo dňa na deň začať veriť niečomu inému?Časy zo second-handu začínajú v gorbačovovskej ére a končia pri Lukašenkových manévroch v bieloruskom Minsku – je to teda tá najčerstvejšia história, ktorú bývalé sovietske impérium ponúka. Svetlana Alexijevič zavŕšila týmto dielom sériu kníh o osudoch a dejinách ruskej duše. Súčasťou knihy je aj rozsiahly osobný rozhovor Nataľje Irgunovovej, v ktorom Svetlana Alexijevič prezradí mnohé o svojej dlhoročnej intenzívnej práci, za ktorú ju v roku 2015 ocenila Švédska kráľovská akadémia Nobelovou cenou.

Åsne Seierstad necúva pred žiadnou ťažkou témou. Dva týždne po teroristických útokoch na veže Svetového obchodného centra odchádza do Afganistanu, aby spoznala život bežných Afgancov. Hrdina jej reportážneho románu Kníhkupec z Kábulu dvadsať rokov viedol malé kníhkupectvo v centre hlavného mesta. Nezáležalo mu na tom, či boli pri moci komunisti alebo Taliban. Jeho cieľom bolo prinášať knihy všetkým obyvateľom Kábulu. Miloval literatúru a nenávidel cenzúru. Åsne Seierstad strávila štyri mesiace v afganskej rodine a splynula so životom obyčajných obyvateľov Kábulu, aby ukázala, ako vplývajú turbulentné časy na bežný život. Jej pohľad na každodennosť rodiny je unikátnym svedectvom o spôsobe života, ktorý je pre Európanov takmer nepredstaviteľný. V centre pozornosti stále stojí hlava rodiny – na jednej strane zanietený milovník umenia a kultúrny človek, na strane druhej silne patriarchálne založený despota riadiaci sa prastarými rodovými zvykmi. Knižka Kníhkupec z Kábulu rozpráva príbehy zakázanej lásky, dohodnutých manželstiev i obyčajného života pod temnou záclonou každodenného teroru. Kniha Åsne Seierstad Kníhkupec z Kábulu vychádza v preklade Simony Jánoškovej.

Krajiny bývalej Juhoslávie sú opäť spolu – v novej reportážnej knihe Andreja Bána! Na Balkánskom polostrove nie je zaujímavé len naše povestné „slovenské more“. Je to komplikovaný mnohosten, ktorého národnostné vrenie dlho držalo pod pokrievkou len zvláštne čaro maršala Josipa Broza Tita. Jeho smrť v roku 1981 znamenala začiatok konca jedného veľkého impéria, ktoré nám je v mnohých ohľadoch mentálne bližšie, ako oveľa väčšie impérium – Sovietsky zväz. Balkánsky sud prachu v deväťdesiatych rokoch ožil a ukázal nám svoju odvrátenú tvár – nepochopiteľné bratovražedné vojny, ktoré sa odohrali doslova pred našimi očami. Ako je možné, že rôzne národy tak dlho nažívali spolu v jednej krajine a svoje dávne bratské a susedské vzťahy napokon utopili krvi? Reportér Andrej Bán jazdí na Balkán už od roku 1993 ako reportér a fotograf, neskôr aj ako humanitárny pracovník. Nepridáva sa k žiadnej z bojujúcich strán – v centre jeho záujmu vždy stoja obyčajní ľudia, ľudia trpiaci, ľudia manipulovateľní, ľudia, ktorým bolo ublížené. V Srbsku, v Bosne a Hercegovine, v Chorvátsku i v Kosove. Sú to však aj migranti, ktorí sa cez Balkán len pokúšajú prejsť na ceste za lepším životom, no viaznu v ňom ako v pohyblivých pieskoch. Balkán, jeho krajiny i dejiny sú fascinujúce. Niekedy sa nám zdajú celkom blízke, inokedy je mentálna priepasť prihlboká a nastáva nepochopenie. Túto priepasť nám pomáha prekonať Andrej Bán vo svojej reportážnej knihe Trochu oheň, trochu voda. Balkánske krajiny v nej sleduje od začiatku rozpadu pevných hraníc impéria až po súčasnosť, kedy hraničné čiary rýchlo blednú a už takmer nevedno, ktoré sú skutočné, a ktoré iba vymyslené.

Pocitová teplota mohla dosiahnuť mínus sto stupňov, no ani to ich nezastavilo. Partia ôsmich horolezcov sa v roku 1967 rozhodla podniknúť zimný prvovýstup na najvyššiu severoamerickú horu Denali známu ako Mount McKinley. Sto pod nulou Arta Davidsona je skutočná horolezecká klasika! Príbehy dobyvateľov nedobytných pólov a divokých miest našej planéty sú na prvý pohľad prosté. Prišli. Vystúpili na vrchol. Vrátili sa so slávou a poctami. Lenže expedícia je živý organizmus. Prešpikovaný priateľstvom na život a na smrť, nedôverou, zášťou, hnevom i nekonečnou náklonnosťou. A to všetko umocňujú situácie na hrane života. Inak to nebolo ani počas zimného prvovýstupu na slávnu aljašskú horu Denali v roku 1967. Partia ôsmich mužov sa pustila do projektu, ktorý bol od počiatku odsúdený na neúspech. Ako budú vzdorovať zime, víchrom a nedostatku kyslíka vo výškach nad 5000 metrov? Ako sa vysporiadajú so situáciami, keď pocitová teplota klesne na mínus sto stupňov a oni zostanú uväznení v ľadovom masíve? Nikto pred nimi nezažil najvyššie hrebene Severnej Ameriky v zimnom šere. Nikto nevedel, ako nízko klesnú teploty, alebo aká prenikavá bude zima, keď začne fúkať vietor. A teraz to mali zistiť na vlastnej koži. Sto pod nulou Arta Davidsona nie je to len kniha účastníka expedície, ktorý dôverne spoznal každého z jej členov. Je to aj kniha reportéra, ktorý na všetko pozerá s odstupom času a na miesto expedície sa vracia tiež prostredníctvom denníkov i rozhovorov so svojimi horolezeckými kolegami. A je to aj priamy a úprimný záznam jednej šialenej expedície, ktorú postretlo všetko – od eufórie, cez nenávisť až po smrť. Kniha Sto pod nulou vychádza v preklade Ivany Krekáňovej.

Severná Kórea je dokonalým zhmotnením orwellovskej antiutópie z románu 1984. Milióny Kórejčanov a Kórejčaniek však žije túto surreálnu realitu ako svoju každodennosť a navyše – mnohí z nich sú presvedčení o tom, že zvyšku sveta naozaj nemajú čo závidieť. Pretože sami žijú v raji. A presne o tom je táto kniha.Režim Kórejskej ľudovodemokratickej republiky nastolený v roku 1945 je nepochybne najtvrdším a najtotalitnejším systémom v súčasnom svete. Americká reportérka Barbara Demick nás vo svojej knihe Nie je čo závidieť pozýva na exkurziu do životov obyčajných Kórejčanov a Kórejčaniek, do ich obyčajnej každodennosti, o ktorej väčšina z nás nemá ani poňatia. A práve cez príbehy tých najobyčajnejších preniká Barbara Demick severokórejskému režimu hlboko pod kožu.Kniha zachytáva chaotické obdobie po smrti Kim Ir-sena, keď sa k moci dostal jeho syn Kim Čong-Il a v krajine nastal nepredstaviteľný hladomor, ktorý zabil pätinu obyvateľstva a zásadne zvýšil počet ilegálnych utečencov z tohto komunistického raja.Barbara Demick skladá portrét Severnej Kórey z príbehov šiestich hrdinov a hrdiniek z mesta Čongdžin, ktorým sa napokon podarilo z krajiny utiecť. Rozpráva o vplyve propagandy, o falšovaní reality, o sile zvyku, ktorá je často mocnejšia ako zdravý rozum. Barbara Demick, prvá šéfka redakcie Los Angeles Times v Pekingu, strávila pri práci na tejto knihe šesť rokov. Na základe rozhovorov s utečencami, prepašovaných fotografií či videozáznamov zrekonštruovala život v krajine, ktoré nie je dostupné pre nikoho, okrem jeho obyvateľov. A ponúka nám zároveň aj pozoruhodný portrét Čongdžinu, tretieho najväčšieho severokórejského mesta.Každodennou severokórejskou realitou je bezhraničné uctievanie vodcu a strany, práca za mizernú alebo žiadnu mzdu a všadeprítomný strach. Kto neudáva, bude udaný. Kto neutečie, zomrie vo falošnej viere, že svoj život prežil v raji.

Chytáte sa do Chorvátska? Veď viete, to je tam, pri slovenskom mori. Áno? Tak si rozhodne nezabudnite pribaliť túto knižku! Spoznáte v nej nielen rôzne mestá a ich špecifiká, ale aj chorvátske vojny a chorvátske traumy. Fjaka je povinné čítanie k moru i do vnútrozemia.Tvrdenie, že v Chorvátsku máme svoj kúsok slovenského mora už takmer zľudovelo. Čo však v skutočnosti vieme o krajine, ktorá sa z komunistického impéria vykúpila krvou? Poľská novinárka a prekladateľka Aleksandra Wojtaszek je rovesníčkou nezávislého Chorvátska. Dlhé roky venovala snahe o pochopenie zložitého chorvátskeho organizmu, v ktorom sa miešajú mimosezónna lenivosť, dovolenkový zhon i celkom nedávne krvavé dejiny.Aleksandra Wojtaszek sa pozerá aj do špinavých a zabudnutých kútov minulého i súčasného Chorvátska. Vo svojej knihe rozpráva o histórii futbalového tímu Hajduk Split, nespokojných vojnových veteránoch, bývalých šičkách zo sprivatizovaných fabrík, ktoré vzali veci do svojich rúk, o väzňoch z chorvátskych koncentračných táborov, obyvateľoch jadranských ostrovov, obetiach transformácie, juhoslovanskej popkultúre i chorvátskej fantasy, upíroch, vymretých jazykoch, chorvátskom nacionalizme a iných -izmoch, o niekoľkých prezidentoch a jednom sedliackom kráľovi. V neposlednom rade sa, prirodzene, dotýka aj turizmu, najmä jeho odvrátenej strany. Vďaka Aleksandre Wojtaszek sa o obľúbenej „slovenskej“ dovolenkovej destinácii dozvieme čosi viac. A začať môžeme hoci názvom – viete, čo to znamená „fjaka“? Je to stav ducha, keď sa človek túži len pozerať do diaľky a rezignovať z akejkoľvek formy aktivity, rozplynúť sa v priestore. A to sa v Dalmácii rovná životnému štýlu. Kniha Aleksandry Wojtaszek Fjaka s podtitulom Chorvátska sezóna vychádza v preklade Karola Chmela.

Číta: Zuzana Kronerová, František Kovár, Božidara Turzonovová, Ľuboš Kostelný, Kristína Svarinská, Miro Noga, Richard Stanke, Lucia Siposová, Marián Miezga, Dado Nagy, Slávka Halčáková, Peter Rúfus, Filip Tůma, Lukáš Latinák, Dušan Kaprálik, Jana Oľhová, Stano Staško, Michal Hudák, Martin Kaprálik, Robo Jakab, Andrej Bán, Ivan Martinka, Martin Brezović, Patrik Lučan, Ondrej Kořínek, Scarlett Čanakyová, Andrej Žiarovský, Norbert Moravanský, Miro Králik, Marko Vrzgula, Ján Štrbák, Oliver Koniar, Roman Jaroš, Ján Kardoš, Barbora Kardošová, Ivan Kamenec, Madeline Vadkerty Celkový čas: 8 hodín 26 minút Zúfalí ľudia píšu prezidentovi Tisovi. Žiadajú ho o pomoc. O záchranu života. A čo na to on? Američanka Madeline Vadkerty vypátrala v slovenských archívoch stovky osobných listov adresovaných prezidentovi, ktoré nám ponúkajú neznámy obraz holokaustu na Slovensku. Holokaust sa neodohrával len v dobytčích vagónoch a plynových komorách. Prvé dejstvá prebiehali často za dverami bytov, kde ponížení ľudia písali prosby prezidentovi Tisovi.Kniha ponúka trinásť silných dokumentárnych poviedok. Ukazuje nám, ako protižidovská politika vojnového Slovenského štátu ničila životy obyčajných ľudí, z ktorých spravila občanov druhej kategórie len preto, že boli Židia. Všetky kroky, ktoré štát podnikal, mali jediný cieľ – raz a navždy sa Židov zbaviť.

Zúfalí ľudia píšu prezidentovi Tisovi. Žiadajú ho o pomoc. O záchranu života. A čo na to on?Američanka Madeline Vadkerty vypátrala v slovenských archívoch stovky osobných listov adresovaných prezidentovi, ktoré nám ponúkajú neznámy obraz holokaustu na Slovensku.Holokaust sa neodohral len v dobytčích vagónoch a plynových komorách táborov smrti. Prvé dejstvá prebiehali v tichej beznádeji za zatvorenými dverami bytov, tam, kde nešťastní a ponížení ľudia písali svoje zúfalé prosby prezidentovi Tisovi. Očakávali od neho záchranu, milosť a pomoc v ťažkých chvíľach, do ktorých sa dostali po vydaní rozsiahlych protižidovských zákonov.Madeline Vadkerty pátrala aj po ďalších osudoch pisateľov týchto listov. A boli to zväčša tragické osudy. V knihe Slovutný pán prezident nám ponúka trinásť silných dokumentárnych poviedok, ktoré otvárajú málo známe kapitoly holokaustu na Slovensku. Ukazuje nám, ako protižidovská politika vojnového Slovenského štátu ničila životy obyčajných ľudí, z ktorých spravila občanov druhej kategórie len preto, že boli Židia. Všetky kroky, ktoré štát podnikal totiž mali jediný cieľ – raz a navždy sa ich zbaviť. Madeline Vadkerty nás sprevádza aj svojím výskumom, a tak sa celkom prirodzene stávame svedkami otvárania nezahojených bolestivých rán našej nedávnej histórie.

Číta: Milo Kráľ, Lucia Vráblicová, Ján Mistrík, Karol Čálik, Pavol Topoľský, František Kovár, Boris Farkaš Celkový čas: 8 hodín 57 minút Hovorí sa, že láska ide cez žalúdok. A možno niečo podobné platí aj o dejinách. Všetci predsa jeme. Niekoľkokrát denne. Bežní ľudia. Prezidenti. Aj diktátori. Núka sa teda otázka, čo raňajkoval Fidel Castro, keď priviedol svet na pokraj jadrovej vojny? Čo si dal na obed Pol Pot, keď dva milióny Kambodžanov zomierali od hladu? A na čom si pochutnával Saddám Husajn, keď vydal rozkaz otráviť plynom desaťtisíce Kurdov? Ovplyvnili kuchári diktátorov svojim kuchárskym umením chod dejín? A mali všetci radi najmä krvavé bifteky?Ani v okamihoch, keď sa rozhoduje o osude sveta, o vojne či o mieri, nesmú byť žalúdky prázdne. Uvedomil si to aj poľský reportér Witold Szabłowski, ktorý vyhľadal kuchárov najväčších diktátorov 20. storočia, aby sa prostredníctvom ich príbehov pozrel na moderné dejiny z celkom nového uhla. Irak Saddáma Husajna, Kuba Fidela Castra, Albánsko Envera Hodžu, Uganda Idiho Amina či Pol Potova Kambodža. Čo meno, to iná diktatúra, čo krajina, to iná zaujímavá kuchyňa.Witold Szabłowski nám ponúka osudy piatich diktatúr, ale zároveň aj jedinečné osobné príbehy kuchárov, ktorí sa dostali celkom blízko tým najhrôzostrašnejším vládcom sveta – priamo do ich kuchýň.Výnimočná kniha Witolda Szabłowského Ako nakŕmiť diktátora vychádza v preklade Karola Chmela.Nahrávka vznikla podľa knihy Witold Szabłowski - Ako nakŕmiť diktátora vydanej vo Vydavateľstve Absynt v roku 2020 | Číta: Milo Kráľ, Lucia Vráblicová, Ján Mistrík, Karol Čálik, Fratišek Kovár, Pavol Topoľský, Boris Farkaš | Réžia: Mikuláš Krišpín Iždinský | Zvuk, Hudba, Mastering: Martin Chrastina [audioknihy582 | Producent: ižďo peter iždinský | Audioknihu vydalo 582 v spolupráci s Vydavateľstvom Absynt v roku 2022

Číta: Lucia Vráblicová Celkový čas: 8 hodín 47 minút Biela je farbou tohto kraja. Nemenná, neustála biela. Obloha, zem i voda sú biele. Biely je aj dych, ktorý vám tu stúpa od úst. Špicbergy, najsevernejšie ľudské sídlo na svete, ktoré z človeka dokáže vydestilovať jeho najhlbšiu podstatu.Predstavte si dlhý, pol roka trvajúci deň. Neustále svetlo. Slnko sa sotva dotkne horizontu, a hneď sa zase ako lopta odrazí na nebo. Alebo presný opak. Nekonečnú polárnu noc. Tma pri rannej káve je rovnaká ako pri večeri. Ako sa tu dá žiť? O tom nám porozpráva poľská spisovateľka Ilona Wiśniewska vo svojej mrazivej reportážnej knihe Biele s podtitulom Ľadové ostrovy Špicbergy.Ľudia na Špicbergoch sú rovnakí, ako všade inde. No predsa máme pocit, ako keby sme sa ocitli na inej planéte. Na tomto mieste žijú ľudia pochádzajúci z takmer päťdesiatich krajín celého sveta. Prišli sem predovšetkým za prácou – do kraja bez kompromisov a bez zľutovania, kde sú si pred mrazmi všetci rovní. Wiśniewska žije s nimi a s radosťou objaviteľky i dokonalou znalosťou miestnych reálií podáva príbehy pozoruhodných miest nórskych Špicbergov. Uhoľné bane. Opustené osady. Hotely. Medzinárodná banka semien.Reportážna knižka Biele je výnimočnou kronikou tohto odľahlého miesta i jeho obyvateľov. Vychádza v edícii Prekliati reportéri v preklade Slavomíra Bachuru.Nahrávka vznikla podľa knihy Ilona Wiśniewska - Biele vydanej vo Vydavateľstve Absynt v roku 2021 | Preklad: Slavomír Bachura | Číta: Lucia Vráblicová | Réžia: Mikuláš Krišpín Iždinský | Zvuk: Martin Chrastina | Hudba: Martin Husovský | Strih, Postprodukcia, Mastering: Martin Chrastina, 582 | Producent: ižďo peter iždinský | Audioknihu vydalo 582 v spolupráci s Vydavateľstvom Absynt v roku 2022

Biela je farbou tohto kraja. Nemenná, neustála biela. Obloha, zem i voda sú biele. Biely je aj dych, ktorý vám tu stúpa od úst. Špicbergy, najsevernejšie ľudské sídlo na svete, ktoré z človeka dokáže vydestilovať jeho najhlbšiu podstatu. Predstavte si dlhý, pol roka trvajúci deň. Neustále svetlo. Slnko sa sotva dotkne horizontu, a hneď sa zase ako lopta odrazí na nebo. Alebo presný opak. Nekonečnú polárnu noc. Tma pri rannej káve je rovnaká ako pri večeri. Ako sa tu dá žiť? O tom nám porozpráva poľská spisovateľka Ilona Wiśniewska vo svojej mrazivej reportážnej knihe Biele s podtitulom Ľadový ostrov Špicbergy.Ľudia na Špicbergoch sú rovnakí, ako všade inde. No predsa máme pocit, ako keby sme sa ocitli na inej planéte. Na tomto mieste žijú ľudia pochádzajúci z takmer päťdesiatich krajín celého sveta. Prišli sem predovšetkým za prácou – do kraja bez kompromisov a bez zľutovania, kde sú si pred mrazmi všetci rovní. Wiśniewska žije s nimi a s radosťou objaviteľky i dokonalou znalosťou miestnych reálií podáva príbehy pozoruhodných miest nórskych Špicbergov. Uhoľné bane. Opustené osady. Hotely. Medzinárodná banka semien. Reportážna knižka Biele je výnimočnou kronikou tohto odľahlého miesta i jeho obyvateľov.

Nahliadnite pod pokrievku hrnca, v ktorom sa varia svetové dejiny! V jedinečnej reportáži, ktorá je zároveň tak trochu aj kuchárskou knihou. Že je takéto spojenie nemožné? Nie pre Witolda Szabłowského!Hovorí sa, že láska ide cez žalúdok. A možno niečo podobné platí aj o dejinách. Všetci predsa jeme. Niekoľkokrát denne. Bežní ľudia. Prezidenti. Aj diktátori. Núka sa teda otázka, čo raňajkoval Fidel Castro, keď priviedol svet na pokraj jadrovej vojny? Čo si dal na obed Pol Pot, keď dva milióny Kambodžanov zomierali od hladu? A na čom si pochutnával Saddám Husajn, keď vydal rozkaz otráviť plynom desaťtisíce Kurdov? Ovplyvnili kuchári diktátorov svojim kuchárskym umením chod dejín? A mali všetci radi najmä krvavé bifteky? Ani v okamihoch, keď sa rozhoduje o osude sveta, o vojne či o mieri, nesmú byť žalúdky prázdne. Uvedomil si to aj poľský reportér Witold Szabłowski, ktorý vyhľadal kuchárov najväčších diktátorov 20. storočia, aby sa prostredníctvom ich príbehov pozrel na moderné dejiny z celkom nového uhla. Irak Saddáma Husajna, Kuba Fidela Castra, Albánsko Envera Hodžu, Uganda Idiho Amina či Pol Potova Kambodža. Čo meno, to iná diktatúra, čo krajina, to iná zaujímavá kuchyňa. Witold Szabłowski nám ponúka osudy piatich diktatúr, ale zároveň aj jedinečné osobné príbehy kuchárov, ktorí sa dostali celkom blízko tým najhrôzostrašnejším vládcom sveta – priamo do ich kuchýň. Výnimočná kniha Witolda Szabłowského Ako nakŕmiť diktátora vychádza v preklade Karola Chmela.

Európa a jej hodnoty sa otriasajú v základoch a zdá sa, že každým dňom sa ponárame do väčšej a väčšej neistoty. Čo nás čaká v najbližších rokoch? Rozpadne sa Európska únia rovnako, ako sa rozpadla habsburská monarchia? A aká bude príčina? Vzostup radikálnych populistických strán? Alebo migračná kríza? A možno to bude Brexit, ktorý spustí lavínu ďalších a ďalších „exitov“ z Európskej únie. Tieto otázky kladie sebe i nám uznávaný európsky politológ Ivan Krastev vo svojej ostrej a provokatívnej esejistickej knihe Čo príde po Európe? Nehľadí však len na aktuálne dianie, ale svoje úvahy a predpovede opiera aj o hlboké znalosti európskych dejín. Príkladov a analógií rozpadu veľkých spoločenstiev máme v moderných dejinách mnoho. Otázkou zostáva, či sa k nim čoskoro pripojí aj Európska únia. Kniha Ivana Krasteva Čo príde po Európe? Vychádza v edícii Skica v preklade Samuela Marca.

Spoločnosť rozdeľuje ostrá hranica. Leží medzi bezprostrednými susedmi, medzi obyvateľmi jedného mesta i jednej krajiny. Je neviditeľná, no o to citeľnejšia.Sociologička Zuzana Kusá píše o hranici záujmu a vnímavosti voči potrebám iných, balansuje na tomto ostrom reze a snaží sa zistiť, nakoľko je táto neviditeľná hranica priepustná. Aj o tom je jej esejistický text Za ostrou hranicou.Vo vnútri hraníc vládne ohľaduplnosť a vzájomná starostlivosť, obývajú ju totiž naši ľudia – morálne prijímaní a začlenení. Za hranicou nášho morálneho kruhu sú však ľudia žijúci mimo našej schopnosti empatie a zmyslu pre spravodlivosť. Topia sa v chudobe, nemožnosti začleniť sa, sú morálne vylúčení.Nemusíme precestovať celý svet, aby sme našli ľudí žijúcich v pre nás nepochopiteľných podmienkach. Stačí otvoriť oči a zamyslieť sa. Tá cesta v našom vnútri je však možno omnoho náročnejšia, ako výlet za hranice našich bežných dní.Esejistická kniha Zuzany Kusej Za ostrou hranicou vychádza v rámci edície Skica, ktorú pod zavedenou značkou Kalligram vydáva Vydavateľstvo Absynt.