Absynt

Ako sa môžete čo najefektívnejšie naučiť po vietnamsky? Prečo je nemčina najväčším čudákom spomedzi všetkých jazykov? A ako spolu komunikujú Indonézania, ktorých je 265 miliónov, žijú na takmer tisícke ostrovov a hovoria sedemsto jazykmi? Pripravte sa, čaká vás Babylon – divoká jazyková cesta okolo sveta!Dvadsať najrozšírenejších jazykov sveta vám vraj umožní dohovoriť sa s troma štvrtinami ľudskej populácie. Polyglot Gaston Dorren nám vo svojej zábavnej a poučnej knihe Babylon predstavuje špecifiká každého z tejto svetovej dvadsiatky a veľmi pútavo približuje všetko, čo s nimi súvisí – gramatické zásady, abecedu, zvukovú podobu, či zaujímavé slová, ktoré z nich prenikli do celého sveta. Pozrieme sa však taktiež na históriu, kultúru i rôzne spôsoby myslenia a vnímania reality spojené s každým z dvadsiatky najrozšírenejších jazykov sveta.Naša jazyková cesta okolo sveta povedie od vietnamčiny, cez kórejčinu, japončinu, ruštinu, francúzštinu, španielčinu, mandarínčinu, až po lingua franca – angličtinu. Dozviete sa počas nej, čo znamená, že angličtina je „príbuzná“ s ruštinou, prečo pomerne malé Portugalsko zrodilo svetový jazyk, prečo ženy v Japonsku rozprávajú inak než muži, ale aj to, ako autor tejto knihy prišiel k dvom vietnamským neteriam.

Romantické představy o pirátech hoďte přes palubu. Nelidské zacházení s pracovníky rybářských lodí, drancování přírodního bohatství nebo pašování zbraní – zdá se, že nekonečný prostor mezinárodních vod schová všechno.Reportér The New York Times Ian Urbina se rozhodl trochu víc prozkoumat území, které tvoří tři čtvrtiny zemského povrchu. Výsledkem jeho pětiletého cestování křížem krážem po světě je nejen kniha reportáží The Outlaw Ocean, ale i stejnojmenná nezisková organizace rozkrývající bezpráví v mořích a oceánech. Investigativní novinář strávil týdny na lodích ekologických organizací, které stíhají lovce velryb. Zažil bezčasí dlouhých plaveb i nebezpečné střety s piráty. Mluvil s lidmi nasazujícími vlastní život při vysvobozování novodobých otroků v rybářském průmyslu. Upozorňoval na luxusní mnohapatrové jachty s bazény vypouštějící všechny odpady přímo do oceánu. Přesto se v jeho reportážích objevují i okamžiky okouzlení divokou krásou živlu, který lidé nikdy nedokáží zkrotit – a bohužel ani ochránit.

Dobrodružný detektívny príbeh vyrozprávaný z pohľadu chlapca, ktorý neustále šikanuje spolužiakov i svoje okolie. S humorom a ľahkosťou odkrýva témy šikanovania či bezdomovectva a búra mnohé predsudky. „Preto sa stal Thomas… Veď vieš čím.“ „Myslíš človekom bez domova?“ spýtala sa Mei-Li už bez kriku, ale jej hlas znel ešte zlostnejšie. „To slovo ťa nezašpiní!“ Chcel som odseknúť, že to slovo nie, ale Thomas určite áno, no vedel som, že by mi už nič nepovedala. „Tak… prečo zostal na ulici?“ spýtal som sa. „Pretože niekedy ľudia neunesú svoj smútok, napríklad keď im zomrie niekto milovaný. Jednoducho sú príliš smutní.“ Hector sa odjakživa dostáva do problémov. Zvyčajne mu to až tak nevadí, pretože niektoré z jeho najlepších a najgeniálnejších nápadov pochádzajú z odpykávania si trestu „po škole“. No v poslednej dobe má pocit, že mu všetci prestávajú veriť. Dokonca aj keď hovorí pravdu. A je to ešte horšie, odkedy si vystrelil zo starého pána bez domova, ktorý žije v parku... Onjali Q. Raúf patrí medzi oceňované britské autorky, ktorej knihy sa automaticky stávajú bestsellermi. V knihe Hrdina z nočného autobusu prichádza s ďalším vzrušujúcim príbehom vyrozprávaným s humorom a nehou. Oslavuje láskavosť, priateľstvo a svet v celej svojej kráse. Každý má v sebe silu stať sa dobrým! Knihu Hrdina z nočného autobusu do slovenčiny preložila Kristína Kováčik Bartová. Je určená čitateľom a čitateľkám vo vekovej kategórii 9+.

Hlavné postavy tohto románu dôverne poznáte. Ježiš Kristus, napríklad. Alebo apoštol Pavol. Či svätý Lukáš.Kráľovstvo Emmanuela Carrèra je výnimočná kniha, v ktorej sa prelína autorov intímny príbeh nájdenej i stratenej viery v Boha s raným vekom kresťanstva. Na túto knihu len tak ľahko nezabudnete. Ako dokázala malá skupina Kristových nasledovníkov vytvoriť jednu z najsilnejších a najvýznamnejších inštitúcií v dejinách ľudstva? A čo má ešte súčasná cirkev spoločné s prvými kresťanmi? Popredný francúzsky spisovateľ Emmanuel Carrère má za sebou silnú skúsenosť s vierou. Bolo to pred viac ako dvoma desaťročiami, keď prežil priam náboženské vytrženie. V tom období trávil každú voľnú chvíľu čítaním Svätého písma, diel filozofov i významných teológov, pričom si všetky svoje myšlienky starostlivo zapisoval. Jedného dňa ho však viera opustila – rovnako náhle a nečakane, ako sa objavila. Carrère sa po rokoch vracia k svojim starším zážitkom a pokúša sa už ako skeptik pochopiť, čo vtedy vlastne prežil. Zostúpila na neho božská milosť, alebo sa stal obeťou kolektívnej hypnózy? Na základe svojich súkromných poznámok privoláva časy, keď bola jeho viera čistá a neotrasiteľná. Nezostáva však len pri svojom príbehu. Autobiografické nitky sa pred očami čitateľa prelínajú s odbočkami k umeniu, knihám, filmom i k Svätému písmu. Autobiografický príbeh sa tak mení na vášnivý román o Ježišových učeníkoch a začiatkoch nového náboženstva. Do popredia sa dostáva apoštol Pavol a evanjelista Lukáš – cestujeme s nimi z Tróje, kde sa prvýkrát stretli, cez Jeruzalem až do Ríma. Pozrieme sa na zakladanie ďalších miestnych cirkví a napokon na prenasledovanie kresťanov za vlády cisára Nera. Je to úprimná autobiografia, román alebo teologický traktát? Carrèrovo Kráľovstvo je výnimočné dielo, ktoré sa vymyká všetkým literárnym škatuľkám. V Absynte vychádza v edícii 100% v preklade Kristíny Svrčkovej.

Migrácia nie je len o odchode človeka za hranice. Neoddeliteľnou súčasťou tohto fenoménu sú aj ženy a deti, ktoré zostali v domovských krajinách po tom, ako odišli ich muži, otcovia či synovia. Čo je s nimi? Ako vyzerajú ich bežné dni od Mexika, cez Senegal, Etiópiu, Indiu, až po Rumunsko či Slovensko? A aké vedú životy zoči-voči globálnym výzvam, ktoré prinútili ich mužov k odchodu? Aj o tom je kniha slovenskej reportérky Magdalény Rojo Ženy, ktoré zostali.Toto je kniha o migrácii. No možno je skôr o materstve? Alebo o detstve bez otcov? O živote bez manželov? O starnutí bez detí? Všetci tí anonymní presúvajúci sa majú svoje ľudské tváre a príbehy. Sú to príbehy, ktoré sa odohrávajú za chrbtom veľkého sveta. Slovenská reportérka Magdaléna Rojo sa na túto globálnu tému pozerá z opačnej strany – z krajín, kde sa problém rodí a cez optiku žien, ktoré zostali. Spoločne s ňou sa pozrieme do Mexika, Senegalu, Etiópie, Indie, ale aj do Rumunska či na Slovensko. Všade tam žijú rodiny, ktoré svojich členov vyprevádzajú na dlhšie či kratšie cesty, aby im zabezpečili dôstojné živobytie, všade tam zostali ženy a deti, ktoré musia ďalej žiť svoje životy. Magdaléna Rojo bola zvedavá, ako ich žijú, a preto sa tieto osudy rozhodla zbierať. Výsledkom je jej intímna zbierka reportáží s názvom Ženy, ktoré zostali.Magdaléna Rojo sa približuje k svojim hrdinkám s citlivosťou skúmajúcej antropologičky a s trpezlivosťou reportérky, ktorá chce v kvapke vody ukázať celý vesmír. Odkrýva pred nami každodenný život rodín, z ktorého hmatateľne vytŕčajú obavy i neistota, ba dokonca napätie. Svet má mnoho farieb, no dôvody na migrovanie sú viac-menej podobné. A podobné sú aj obrazy, ktoré dopady migrácie na rodiny sprevádzajú. Nedostavané domy. Tváre čoraz cudzejších mužov na displejoch smartfónov. A často každodenné pečenie chleba, ktorý je vždy ten istý, bez ohľadu na to, či sa volá čapátí, tortila, alebo indžera. Autorom originálnych fotografií v knihe Ženy, ktoré zostali je dokumentárny fotograf Noel Rojo.

Boli ste už na konci sveta? Fajn. Andrzej Stasiuk vás zoberie ešte ďalej. Vydajte sa na cestu po zabudnutých kútoch Európy; do ospalých maďarských dediniek, kde sa dávno zastavil čas, alebo do delty Dunaja, odkiaľ sa dá už iba vrátiť späť. V Stasiukových rukách totiž naberá slovo „cesta“ celkom nové významy.Na bočných cestách, ďaleko od nablýskaných centier slávnych európskych miest, sa dejú tie najzaujímavejšie veci. Andrzej Stasiuk to veľmi dobre vie. Vo svojej legendárnej cestopisnej knihe Cestou do Babadagu nás pozýva na potulky po tých najzabudnutejších kútoch strednej a východnej Európy – bez mapy a bez presného cieľa; autom, vlakom, či autostopom. Navštívime Poľsko, východné Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Albánsko, Moldavsko i Ukrajinu. A celkom prirodzene sa podchvíľou stratíme kdesi medzi ťažkým pachom ružomberskej celulózky, stádom kráv a kôz na rumunskom vidieku a kukuričnými lánmi uprostred nedozerných maďarských rovín.Stasiukova kniha Cestou do Babadagu je ako škatuľa plná spomienok. Stačí ju vysypať na podlahu a spomedzi pokrčených bankoviek a postrácaných mincí nechať vypadnúť desiatky príbehov cestách tretej a štvrtej kategórie, zapadnutých benzínkach, opustených železničných staniciach či zadymených ospalých krčmičkách uprostred ničoho.Nie je to však len obyčajný cestopis. Je to tiež dobrodružná výprava do vedomia obyvateľov tejto časti sveta, do vedomia poznačeného vojnami, desaťročiami sovietskej nadvlády i následnej bujarej posttotalitnej anarchii.

Čas nie je len minulosť, ale aj budúcnosť, v ktorej budeme žiť v pamäti našich detí a vnúčat. Hlboká a múdra kniha obľúbeného islandského spisovateľa Andriho Snæra Magnasona v sebe prepája prvky eseje, reportáže, rodinnej histórie i mytológie, aby sa pokúsila odpovedať na naliehavé otázky, ktoré nám kladie klimatická katastrofa. Toto je krehká kniha. No je taká silná, že pohne aj ľadovcom! Prastarí rodičia Andriho Snæra Magnasona si ešte mysleli, že ľadovce sú večné. Dnes už vieme, že sa mýlili. Islandské i himalájske ľadovce sa roztopia, hladina morí stúpne a počas najbližších sto rokov prejde život na Zemi obrovskými zmenami. Existujú vôbec slová, ktorými by sa dal popísať problém takéhoto rozsahu? Obľúbený islandský spisovateľ Andri Snær Magnason cíti, že konečne musíme začať používať celkom nový jazyk, ktorý prehovorí k našej predstavivosti a pocitom. Musíme dať prednosť poézii pred prázdnymi gestami, silným príbehom pred nič nehovoriacou štatistikou, musíme uprednostniť život pred záhubou. Magnason nás vťahuje do svojho intímneho príbehu a zoznamuje nás nielen s krásami Islandu, ale aj so svojou starou mamou, priekopníčkou ľadovcovej turistiky, ktorá v roku 1947 sledovala z lietadla erupciu sopky Hekla, so svojím dedom, ktorý operoval vynálezcu atómovej bomby Roberta Oppenheimera, i so strýkom, ktorý zachránil pred vyhynutím pozoruhodný druh krokodíla. Na cestu klimatickou vedou sa tak vydáva vyzbrojený staroislandskými mýtmi a legendami, príbehmi svojich milovaných predkov i rozhovormi s Dalajlámom. Z toho všetkého sa postupne vynára obraz krásneho sveta, ktorý nám mizne pred očami ako ľadovec. Je to svet, v ktorom budú žiť naše deti a my ho musíme zachrániť. Prežili sme už veľa koncov sveta. Verme, že prežijeme aj tento! Kniha Andriho Snæra Magnasona O čase a vode vychádza v preklade Zuzany Stankovitsovej.

Malí uprchlíci, malí vojáci, malí vězni lágrů. Děti v místech, kam nepatří. Ze všech zvěrstev války jsou tato nejhorší. Ochránit nejslabší, nenechat jim ublížit. To je pohled dospělých. Jak ale válku vnímají děti? Magdalena Grzebałkowska se rozhodla vypátrat pamětníky, kteří by jí dokázali vyprávět o tom, co zažili v době druhé světové války, když jim bylo pár let. V době, kdy by si měli hrát a chodit do školy. Místo toho se z nich stali sirotci, museli nahradit rodiče v péči o mladší sourozence, opustit svůj bezpečný domov, stanout po boku vojáků. Nebo zjistit, že jejich milující otec je zločinec a vrah, jako to pochopil Niklas Frank. Každé z dětí se muselo vyrovnat s nespravedlností a traumaty, překonat překážky, které by byly náročné i pro dospělého.Zkušená reportérka si zároveň dobře uvědomuje, že vzpomínka není historická pravda, a ukazuje na různých osudech, jak se osobní příběhy mohou lišit od skutečnosti. Někteří hrdinové jí sami vyprávějí několik verzí své „vojenky“. A možná že právě to je na knize nejzajímavější – citlivá, reportérská zpráva o tom, jak funguje lidská paměť v okamžiku, kdy se vám před očima zhroutil celý váš svět.

V roku 1942 utiekla ako devätnásťročná zo Slovenského štátu do Maďarska. Prežila Osvienčim i pochod smrti do Ravensbrücku a o svojom osude, ale aj o osude vojnovej Európy napísala túto úžasnú knihu, ktorá bola v roku 2001 v Dánsku vyhlásená za knihu roka. Iboja Wandall-Holm, dánska spisovateľka, vyrástla v predvojnovom Liptovskom Mikuláši. Po začiatku deportácií židovských obyvateľov do vyhladzovacích táborov utiekla spolu so svojimi dvomi mladšími sestrami do Maďarska. Tri mladé dievčatá tak postihlo neželané kruté „dobrodružstvo“, ktoré ich povodilo špinou, ostnatým drôtom a nemerateľným utrpením vojnovej Európy. Moruša Iboje Wandall-Holm je dôležitým kamienkom do mozaiky dejín vojnového Slovenského štátu i tragédie slovenských Židov. Nie je však len o tom, nie je len rozprávaním o vojne a pekle koncentrákov. Je aj o nádeji, o láske, o nesmiernej cene ľudského života i o obrovskej túžbe žiť a neprestať byť človekom

Kniha Vojna nemá ženskú tvár najčerstvejšej držiteľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevič vychádza v slovenskom preklade už druhý raz. Oproti prvému vydaniu z roku 1990 však ide o rozšírenú verziu, objavujú sa v nej pasáže vyškrtnuté bdelým sovietskym cenzorom i celkom nové výpovede pamätníčok Veľkej vlasteneckej vojny. Svetlana Alexijevič pátra po inej tvári vojny. Nezaujímajú ju medaily a rady a vyznamenania, v pamätiach stoviek žien, ktoré zažili vojnu ako jej priame účastníčky so zbraňou v ruke, loví to, čo je neprenosné, to najosobnejšie – zážitky, ktoré utkveli na kožiach vojačiek i zdravotníčok, zážitky, ktorých sa nemožno zbaviť, nemožno ich vytesniť z pamäti, ani zo snov. Hrôza vojny sa v dokumentárnej koláži Svetlany Alexijevič strieda s prekvapujúcou ľudskosťou a odkrýva tak celkom inú tvár vojny, tvár, ktorú by sme v kusých kapitolách učebníc dejepisu hľadali len márne.

Aké je to byť iný? Iný ako väčšina ľudí? Autistický génius Daniel Tammet nám rozpráva o svojom živote, ktorý bol často plný bolesti, ale aj neuveriteľných zázrakov.Dokázal sa naspamäť naučiť 22 514 čísel za desatinnou čiarkou čísla pí. Na to, aby sa plynule naučil rozprávať po španielsky či islandsky potreboval týždeň. Aj takéto schopnosti má výnimočný autistický génius a savant Daniel Tammet. Jeho život však nebol žiadnou rozprávkou. Prežil komplikované detstvo i dospievanie, výsmech aj šikanu. Najbezpečnejšie sa vždy cítil sám uzavretý vo svojom malom svete zloženom z nádherných číselných krajín. Daniel Tammet sa narodil v jednu modrú stredu. Prečo práve modrú? Pretože čísla vidí ako farby, každé z nich má v jeho vnímaní iný odtieň, iný tvar, inú veľkosť aj iný charakter. Spôsobuje to záhadný a mimoriadne vzácny jav známy ako synestézia. Narodený v modrú stredu je výnimočná autobiografická kniha o živote mladého autistického muža, ktorý vládne nadpriemernými jazykovými i matematickými schopnosťami, no mnohé bežné životné situácie sú preňho absolútne neprekonateľné. Dojemný a motivujúci príbeh Daniela Tammeta je aj o tom, ako sa dokázal popasovať so životom bez toho, aby stratil svoju vlastnú tvár.

Nobelova cena 2015! Kniha Vojna nemá ženskú tvár najčerstvejšej držiteľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevič vychádza v slovenskom preklade už druhý raz. Oproti prvému vydaniu z roku 1990 však ide o rozšírenú verziu, objavujú sa v nej pasáže vyškrtnuté bdelým sovietskym cenzorom i celkom nové výpovede pamätníčok Veľkej vlasteneckej vojny. Svetlana Alexijevič pátra po inej tvári vojny. Nezaujímajú ju medaily a rady a vyznamenania, v pamätiach stoviek žien, ktoré zažili vojnu ako jej priame účastníčky so zbraňou v ruke, loví to, čo je neprenosné, to najosobnejšie – zážitky, ktoré utkveli na kožiach vojačiek i zdravotníčok, zážitky, ktorých sa nemožno zbaviť, nemožno ich vytesniť z pamäti, ani zo snov.Hrôza vojny sa v dokumentárnej koláži Svetlany Alexijevič strieda s prekvapujúcou ľudskosťou a odkrýva tak celkom inú tvár vojny, tvár, ktorú by sme v kusých kapitolách učebníc dejepisu hľadali len márne.Počúvam, keď rozprávajú... Počúvam, keď mlčia... Aj slová, aj mlčanie - sú pre mňa text.

V roku 1942 utiekla ako devätnásťročná zo Slovenského štátu do Maďarska. Prežila Osvienčim i pochod smrti do Ravensbrücku a o svojom osude, ale aj o osude vojnovej Európy napísala túto úžasnú knihu, ktorá bola v roku 2001 v Dánsku vyhlásená za knihu roka. Iboja Wandall-Holm, dánska spisovateľka, vyrástla v predvojnovom Liptovskom Mikuláši. Po začiatku deportácií židovských obyvateľov do vyhladzovacích táborov utiekla spolu so svojimi dvomi mladšími sestrami do Maďarska. Tri mladé dievčatá tak postihlo neželané kruté „dobrodružstvo“, ktoré ich povodilo špinou, ostnatým drôtom a nemerateľným utrpením vojnovej Európy. Moruša Iboje Wandall-Holm je dôležitým kamienkom do mozaiky dejín vojnového Slovenského štátu i tragédie slovenských Židov. Nie je však len o tom, nie je len rozprávaním o vojne a pekle koncentrákov. Je aj o nádeji, o láske, o nesmiernej cene ľudského života i o obrovskej túžbe žiť a neprestať byť človekom.