Steve Peifer

Po tom, čo stratili jeden život, zachránili tisícky ďalších. Jeden veľký sen je príbeh Stevena Peifera a jeho manželky, ktorí po traumatickej rodinnej udalosti zasvätia svoj život pomoci druhým. Aby neostali v prostredí, v ktorom utrpeli bolestnú stratu, rozhodli sa odísť na dvanásť mesiacov do Kene. Videli, ako choroby, sucho, hlad, korupcia ovplyvňujú každodenný život Afričanov. Napokon sa pôvodne rok trvajúci pobyt v Afrike stal pre manželov Peiferovcov celoživotnou misiou. Zo Steva, manažéra jednej z najväčších amerických firiem v oblasti výpočtovej techniky, ktorý predtým riadil prácu tisícov ľudí, sa stal v Keni učiteľ, ktorý pomáha deťom osvojiť si základy práce s počítačom a pomocou sponzorov zabezpečuje pravidelnú stravu pre žiakov kenských štátnych škôl. Postavil prvé počítačové centrum v Keni a ďalších 20, ktoré sú umiestnené v bezprostrednej blízkosti kenských vidieckych škôl.

Po tom, čo stratili jeden život, zachránili tisícky ďalších. Jeden veľký sen je príbeh Stevena Peifera a jeho manželky, ktorí po traumatickej rodinnej udalosti zasvätia svoj život pomoci druhým.Aby neostali v prostredí, v ktorom utrpeli bolestnú stratu, rozhodli sa odísť na dvanásť mesiacov do Kene. Videli ako choroby, sucho, hlad, korupcia ovplyvňujú každodenný život Afričanov. Napokon sa pôvodne rok trvajúci pobyt v Afrike stal pre manželov Peiferovcov celoživotnou misiou.Zo Steva, manažéra jednej z najväčších amerických firiem v oblasti výpočtovej techniky, ktorý predtým riadil prácu tisícov ľudí, sa stal v Keni učiteľ, ktorý pomáha deťom osvojiť si základy práce s počítačom a pomocou sponzorov zabezpečuje pravidelnú stravu pre žiakov kenských štátnych škôl. Postavil prvé počítačové centrum v Keni a ďalších dvadsať, ktoré sú umiestnené v bezprostrednej blízkosti kenských vidieckych škôl.Úryvok z knihy:Skôr ako som odišiel, musel som sa opýtať učiteľky: „Prečo toľko žiakov leží na zemi?Mal som sa vrátiť do krajiny bejzbalu, aby som pokračoval v sľubnej kariére v lukratívnom svete informačných technológií. Bol som „len pár centimetrov od istého úniku", kým mi učiteľka nepovedala: „Dnes je štvrtok. Väčšina týchto detí od pondelka nič nejedla. Ak by sa pokúsili vstať alebo čo i len posadiť, omdleli by.Vo chvíli, keď som počul tieto slová, som pochopil, že môj život by nikdy nemohol byť rovnaký ako predtým. Bolo to jasné, ako keď zapálite svetlo v tmavej miestnosti. Hlboko vo svojom srdci som si uvedomil, že z Afriky nikdy nebudem môcť odísť - hoci malo potrvať istý čas, kým toto rozhodnutie spracovala i moja hlava.