Duše v očistci potrebujú našu pomoc nonstop

Od 1. do 8. novembra sme mohli získať úplné odpustky pre duše verných zomrelých v očistci. To ale neznamená „fajront“. Duše v očistci potrebujú našu pomoc neustále, ale nič nechcú zadarmo, vedia sa odvďačiť.

V roku 1961 sa v Maďarsku zjavila svätá Panna Mária matke šiestich detí Alžbete Kindelmannovej, aby jej zverila prianie svojho Nepoškvrneného Srdca. Bol práve Veľký piatok, keď jej Božia Matka povedala: „Tak veľa hriechov je na zemi! Pomáhajte mi, zachráňme duše! Dám vám do rúk svetelnú hlaveň, bude to plameň lásky môjho Nepoškvrneného Srdca. Som vaša dobrá a milujúca Matka a v zomknutosti s vami vás zachraňujem. Dcéra moja, teraz ti dávam plameň lásky svojho srdca. Zapáľ ním najprv svoje srdce a potom ho podaj ďalej, aspoň jednej duši!“

Okrem iných rád, čo je potrebné robiť pre záchranu hriešnikov, pamätala Panna Mária aj na duše v očistci. Povedala: „Kto sa pomodlí trikrát Zdravas‘ Mária, odvolávajúc sa na plameň lásky môjho Nepoškvrneného Srdca, ten vyslobodí jednu trpiacu dušu z miesta utrpenia. A kto sa v mesiaci november pomodlí jedenkrát Zdravas‘ Mária, odvolávajúc sa na plameň lásky môjho Nepoškvrneného Srdca, vyslobodí z očistca desať duší. Nalieham na vás!“

Temperamentnej klariske – kapucínke z Turína, sestre Consolate Betrone, Pán Ježiš vysvetlil, že jej takzvaný skutok lásky – strelná modlitba: „Ježiš, Mária, milujem vás; zachráňte duše!“ – zahŕňa všetkých, žijúcich aj zomrelých.

Pán Ježiš Consolatu i nás vždy znovu povzbudzuje: „Nestrácaj čas, každý takýto skutok lásky je jedna duša! Pamätaj na to, že každý skutok lásky môže rozhodnúť o večnej blaženosti jednej duše! Dbaj teda o to, aby si nevynechala ani len jedno jediné ,Ježiš, Mária, milujem vás; zachráňte duše‘, ktoré odčiní aj tisíc prekliatí.“

V každej dobe existovali svätí a čnostne žijúci ľudia, ktorí sa prejavili ako skutoční priatelia a dôverníci duší z očistca. Duše trpiace v očistci sa im mohli zjavovať a prosiť ich o pomoc, aby sa im po získanej pomoci poďakovali a aby sa aj ony samy ukázali ako ochotní priatelia.

Svätý farár z Arsu povedal: „Keby ľudia vedeli, akú moc nad Božím srdcom majú tieto dobré duše a akú milosť možno na ich príhovor dosiahnuť, neboli by natoľko opustené. Keď chceme od Boha dosiahnuť pravú ľútosť nad svojimi hriechmi, obráťme sa na duše z očistca, ktoré už roky ľutujú svoje hriechy. Treba sa za ne veľa modliť, aby sa ony veľa modlili za nás! Keď si chceme zaistiť nebo, musíme mať veľkú horlivosť za duše v očistci! Modlitba za ich oslobodenie z očistca je po modlitbe za obrátenie hriešnikov Bohu najmilšia. A tak po nociach trpím za duše v očistci a vo dne za obrátenie hriešnikov.“

Aj k Terézii z Konnersreuthu opätovne prichádzali v noci (a zvlášť 2. novembra) mnohé duše z očistca, ktoré ona svojrázne a originálne nazývala „Bettelkatzln – žobravé micky“. Bez akéhokoľvek strachu a plná súcitu im pomáhala obetovaním vlastného utrpenia a bolesti.

Tipy na knihy:

Terézia na ne tak veľmi myslela, že päť dní pred svojou smrťou ako závet odkázala svojmu bratovi: „Ferdl, nie aby si zabudol na zomrelých, na duše v očistci! Každý deň sa za ne modli. A nielenže sa modli, ale obetuj za ne aj svoje každodenné starosti. Príliš málo toho robíme pre zomrelých. Oni potrebujú našu pomoc, ale nič nechcú zadarmo. Sú veľmi vďační a aj oni nám za to pomáhajú rôznym spôsobom. Nenechaj si túto moju prosbu len pre seba, ale hovor o tom všetkým ľuďom, ktorých raz stretneš!“

Barbara Pfister, mystička z Falcka, mala natoľko výrazný priateľský styk s dušami z očistca, že sa k nim správala tak dôverne ako k živým. V sprievode svojho anjela strážneho často navštevovala očistec. Tam, kde chodila či stála, neustále počula volanie „Zmiluj sa nado mnou, Pane“. A rovnakým spôsobom úpenlivo prosila za duše v očistci na svätej omši aj Matka Božia. Barbara vravela, že keď sa v očistci zjavila Panna Mária, aby si prišla po jednu alebo viacero očistených duší a voviedla ich do neba, boli to tie najkrajšie okamihy v očistci.

V predvianočnom čase videla mystička ako symbol stavu, v ktorom sa dušičky nachádzajú, roľu plnú krovia a tŕňov. Pre Barbaru sa začala jej namáhavá a nekončiaca „adventná práca“. V znášaní chladu, v pote či v inom zmiernom utrpení prevzala na seba biedu duší v očistci, až kým krátko pred Narodením Pána mohla uľahčene povedať: „Bohu vďaka, teraz som s Máriou a Jozefom na ceste do Betlehema. Už to mám všetko za sebou, adventná práca je ukončená.“ Na Vianoce tak mohlo odísť do neba viac duší ako v iných dňoch v roku.

Hoci Mária Anna Jozefa Lindmayr nikdy nevyhľadávala výnimočné veci a udalosti, ako 27-ročná dostala v roku 1684 od Pána vnuknutie, ako by mohla čo najlepšie pomáhať dušiam v očistci. Každý týždeň si mala ako predsavzatie zvoliť istú čnosť a cvičiť sa v nej vnútorne i zvonku. Zásluhu tejto činnosti mala venovať dušičkám cez ruky Panny Márie alebo svojho anjela strážcu. Napríklad pokoru mala obetovať za tie duše, ktoré trpia v očistci pre pýchu, pretože tejto čnosti nevenovali dostatočnú pozornosť. Práve pokorou možno dušičkám pomôcť oveľa viac než inými veľkými skutkami pokánia. Ak by v tejto čnosti pochybila, mala ako pomocníkov vzývať práve duše v očistci, aby ju prostredníctvom svojho anjela strážcu napomenuli a upozornili, že im má pomôcť. Takto preukazovala dušiam v očistci svoju lásku už niekoľko rokov predtým, než dostala od Boha milosť byť s nimi v spojení. Vďaka tomuto cvičeniu v čnostiach sa zároveň veľa naučila. Pretože ju duše z očistca usilovne napomínali, neupadala tak ľahko do chýb či hriechu.

Medzi dušami v očistci, ktoré sa v najväčších utrpeniach cítia tak, akoby boli zatratené, a na druhej strane očistenými, šťastím žiariacimi dušami, ktoré už sú v „blaženom očakávaní“ a krátko pred svojím vstupom do neba orodujú za iných a môžu im pomáhať, ležia celé svety. K princeznej Eugénii von der Leyen prichádzali jedny i druhé duše.

Raz jej jedna duša povedala, že „je k nej pripútaná Božím zmilovaním“. Veľakrát ju navštevovali odpudzujúce, neustále hľadajúce či srdcervúco plačúce duše, ako aj úplne zabudnuté duše. Zúfalo, ale niekedy aj so zlým pohľadom, ju prosili: „Počúvaj nás! Pomôž nám! Všetky kráčame nocou. Ty nás priťahuješ! Prinášaj za nás obety! Svojou láskou nám daruj pokoj. Daruj nám svetlo!“

V priebehu päťdesiatich dvoch rokov, počas ktorých svätý Páter Pio žil v San Giovanni Rotondo, prijal desaťtisíce duší hľadajúcich pomoc. Jeho kontakt s dušami v očistci bol pre neho taký prirodzený, že sa s tým zveril spolubratom: „Na tento kopec prichádza viac duší z očistca než živých ľudí. Chcú byť prítomné na mojich svätých omšiach a prosia ma o modlitby.“

Keď sa Páter Pio dozvedel, že niekto zomrel, vždy slávil svätú omšu za spásu tejto duše. Seminaristom v kláštore, o ktorých sa staral, ako aj svojim spolubratom a kajúcnikom neúnavne a rázne odporúčal, aby si zosnulých ctili a pomáhali im.

„Pracoval som, modlil sa, bdel som a plakal som. Chcem to robiť vždy za mojich bratov v zajatí,“ povedal svätý Páter Pio. Nám nič nebráni prijať jeho slová za svoje. Dušičky potrebujú našu pomoc nonstop…

Masima