Sväté neviniatka

Sviatok svätých neviniatok, malých mučeníkov, pripomína tragickú udalosť, ktorá sa odohrala v Betleheme krátko po narodení Ježiša Krista. Ukrutný Herodes ich dal totiž nemilosrdne zavraždiť zo strachu pred domnelým židovským kráľom nielen v Betleheme, ale aj v celom jeho okolí.

Svätý Augustín hovorí, že plným právom slávime deň narodenia tých, ktorých svet oveľa šťastnejšie podal večnému životu než materské lono tejto zemi. Ony totiž skôr dosiahli večný život než život časný. Teda tie deti, ktoré Herodesova bezbožnosť odtrhla od pŕs matiek ako nemluvniatka, majú byť plným právom nazývané kvietkami mučeníkov. Ako prvé puky kvietkov, ktoré vypučali v Cirkvi, ich totiž priskoro zničila búrka mrazu v hroznej zime nevery.

A svätý Bernard dodáva: „Keď skúmate, pre ktoré záslužné skutky boli tieto deti korunované Božou rukou, skúmajte tiež, pre ktoré zločiny boli zavraždené ukrutným spôsobom na Herodesov rozkaz. Či by bolo možné, že by Spasiteľova dobrota ustupovala bezbožnosti ukrutníka? Keď ich Herodes mohol vydať na smrť navzdory ich nevinnosti, nemohol by im Ježiš Kristus darovať večný život, keď zomreli za neho?“

V tom radostnom čase, keď sa z Panny Márie narodil náš Pán Ježiš Kristus, sedel na kráľovskom tróne v Jeruzaleme krutý, závistlivý a ctižiadostivý Herodes. Pochádzal z Idumejského rodu a Židom bol vnútený za kráľa od pohanských Rimanov. Židia ho preto nemali vo veľkej obľube. Veľmi dobre vedel, že ho nenávidia, a nenávisť im oplácal. Ukladal im neznesiteľné bremená a ustavične ich podozrieval, že mu chcú siahnuť po kráľovskej korune. Krutosť mal v krvi, a preto každý, kto upadol do podozrenia, zaplatil životom. Zvlášť prenasledoval žijúcich Dávidových potomkov. Obával sa totiž o svoj trón. Aj preto dal už skôr popraviť vlastnú manželku Mariannu, pokrvne spojenú s Dávidovým rodom, ako aj vlastných synov Alexandra a Aristobula, ba aj niekoľkých najdôvernejších priateľov. Židom pre istotu zhabal doklady o rodokmeni a dal ich spáliť, aby tak zničil dôkazy o spojitosti s Dávidovým rodom, z ktorého mal povstať zasľúbený Mesiáš.

V tom čase prišli do Jeruzalema traja králi, ktorí sa chceli pokloniť novonarodenému Kráľovi. Predstavili sa kráľovi Herodesovi a vypytovali sa, kde je židovský kráľ, ktorý sa narodil. 

Herodes ich počúval so strachom. Zľakli sa aj obyvatelia Jeruzalema. Báli sa, že nastane nové prenasledovanie. Herodes v mysli hneď kalkuloval – keď sa narodil prisľúbený Kráľ, Židia od neho odpadnú, podrobia sa novému kráľovi a on stratí trón. Okamžite sa začal vypytovať židovských predstavených a učiteľov ľudu, kde by sa mal Ježiš Kristus narodiť. Odpovedali mu: „V judejskom Betleheme, tak ako to napísal prorok: A ty, Betlehem, v judejskej krajine, vôbec nie si najmenší medzi judejskými poprednými mestami, lebo z teba vyjde vodca, ktorý bude pastierom môjho ľudu, Izraela.“ Herodes sa po tejto odpovedi nazdával, že je zachránený. Znovu k sebe zavolal mudrcov z východu a úlisne sa ich vypytoval na čas, kedy sa im ukázala hviezda. Prosil ich, aby ho informovali, až sa v Betleheme dozvedia o dieťati a nájdu ho. Povedal im, že sa mu tiež chce pokloniť.

Z evanjelia vieme, že traja králi dieťa skutočne našli a obetovali mu dary. Do Jeruzalema sa však nevrátili. Pánov anjel ich v sne napomenul, aby sa domov vrátili inou cestou. Takto Boh prekazil Herodesov úmysel zahubiť narodeného Spasiteľa sveta ako domnelého židovského kráľa.

Pánov anjel sa ale zjavil aj svätému Jozefovi a vyzval ho, aby vzal dieťa i jeho matku a ušiel s nimi do Egypta. Tam mali zostať, až pokým mu nepovie, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil. Poslušný a starostlivý Jozef sa s Máriou a Ježiškom ihneď vydali na cestu.

Svätý Atanáz a iní cirkevní otcovia hovoria podľa starého ústneho podania, že po príchode Božieho dieťaťa do pohanského Egypta sa zrútili všetky modly – presne podľa predpovede proroka Izaiáša, ktorý hovoril, že Boh sa zjaví v Egypte a modly sa pred ním budú triasť.

Keď Herodes zistil, že ho mudrci oklamali, doslova soptil. Upadol do ešte väčšieho strachu. Jeho panovačnosť a úzkosť, že príde o kráľovský trón, ho prenasledovali dňom i nocou. Vtedy mu napadlo, že novonarodený kráľ musí byť odstránený, aj keby to malo stáť život hoci polovicu jeho poddaných. Okamžite vydal príkaz vojakom a katom, aby zavraždili všetkých chlapcov vo veku do dvoch rokov. Podľa času, čo mu prezradili mudrci z východu, malo byť zničenie židovského kráľa „tutovka“.

Tipy na produkty:

• Obraz na dreve: Svätá rodina – farebná
• Triptych: Svätá rodina, drevený
• Ruženec: desiatok + obrázok na dreve (ikona) Svätej rodiny

Kati nemilosrdne vstupovali do domov a vyhľadávali svoje obete. Bolo ich vyše tisíc. Kati drali nevinné deti z matkiných náručí, aj od pŕs. Hrdúsili ich a ukrutne zabíjali pred očami matiek. Je hrozné čo i len si to predstaviť… Jedna matka ponúka za dieťa katovmu meču vlastné hrdlo, druhá kričí zo zúfalstva o pomstu k nebu, tretia preklína Herodesa a odporúča svoje neviniatko Božej ochrane. Ďalšia si zasa trhá rozpustené vlasy a iná v smrteľnej úzkosti zatína svoje nechty do vlastného tela. Všetky nariekajú od zúfalstva a žiadna sa nedá utešiť po hroznom pohľade na umučené dieťa, váľajúce sa vo vlastnej krvi. To bola jedna stránka hroznej  tragédie.

Na druhej strane bola mučenícka smrť nevinných nemluvniatok blahoslavená. Veď zomreli za Ježiša Krista vo veku, v ktorom ešte nemohli vzývať jeho najsvätejšie meno. Zomreli nielen preňho, ale aj namiesto neho. Boli prvotinami jeho mučeníkov a premohli svet prv, než ho poznali. Dostali vlastne život, aby ho obetovali – a dostali zaňho večnú slávu a blaženosť. Táto Božia milosť bola skrytá pred ich matkami. Preto tak zúfalo nariekali a nedali sa vo svojom nešťastí nijako potešiť.

Krutý Herodes však týmto ohavným činom nič nedosiahol ani nedocielil. Čoskoro ho navyše ‚navštívila‘ trestajúca Božia ruka a ťažko ochorel. Vnútro mu zožierala pálčivosť a celé telo ho svrbelo. Prebudila sa v ňom nenásytná žiadosť po jedle. Čím viac jedol, tým sa zväčšovali muky jeho zapálených čriev. Následkom vodnatieľky mu opuchli nohy a z hnisajúceho žalúdka mu vychádzali červy. Hruď sa mu tak stiesnila, že mohol dýchať iba pri zdvihnutej hlave. Kŕčovitý kašeľ mu triasol celým telom. Jeho dych a vredy odpudzujúco smrdeli. V bolestiach a zúfalstve schytil nôž. Chcel sa zabiť, ale priatelia jeho samovraždu prekazili. A Herodesovo zúfalstvo sa zväčšovalo.

Každý človek spoznával v trápení ukrutného Herodesa Boží trest za zločin, ktorého sa dopustil, keď ako vodu prelieval nevinnú krv betlehemských nemluvniatok. Jedine tyran bol taký zaslepený, že si myslel, že sa vylieči. Jeho zatvrdnutosť dosiahla najvyšší stupeň.

Keď sa jeho tretí syn Antipatros v žalári, do ktorého ho dal uvrhnúť jeho neľudský otec, dopočul o hroznej Herodesovej chorobe, prosil vojaka, ktorý ho strážil, aby ho pustil na slobodu. Lenže vojak to hneď prekrútil. Utekal k Herodesovi, aby mu oznámil, že sa Antipatros chce zmocniť trónu. Odpoveďou bol prísny rozkaz katovi, aby zoťal synovu hlavu.

Čím viac cítil, že sa blíži jeho smrť, tým sa stával krvilačnejším. Myšlienka, že celý židovský národ sa bude radovať nad jeho smrťou, ho privádzala do zúfalstva. Zaumienil si, že najprv docieli, aby celý národ po jeho smrti smútil. Prikázal svojim prívržencom, aby uväznili najvznešenejších ľudí z celej krajiny a odviedli ich do cirkusu v Jerichu. Sestre Salome a jej manželovi Alexisovi zas nakázal, aby po jeho smrti dali v cirkuse všetkých väzňov povraždiť.

Ukrutný Herodes zomrel v najväčších bolestiach len päť dní po tom, čo dal odpraviť vlastného syna Antipatrosa. Takto skončilo jeho tridsaťsedemročné panovanie nad nenávidenými Židmi.

Masima