Radšej zomrieť ako zradiť

Blíži sa Deň octov, pardon, Deň otcov. Pri tejto príležitosti si v poslednom čase vždy spomeniem na jednu naoko banálnu, ale pre mňa osobne kľúčovú príhodu môjho života:

Stalo sa to asi tak pred troma rokmi. V jednu nedeľu sme boli celá rodina na návšteve u svokry. Domov sme dorazili až okolo ôsmej večer. Synček a dcérka nám cestou autom zaspali. Nechceli sme ich budiť, tak som vzal najprv spiaceho syna a zaniesol som ho rovno do jeho postele, nech spí až do rána. Čakal som pri ňom, aby som sa uistil, že ďalej spí. Potom som potichu vyšiel z bytu, zamkol som za sebou dvere a bleskurýchlo som uháňal po dcérku.

O nejaké dve-tri minútky som s ňou bol naspäť pri dverách nášho bytu. Zrazu som zvnútra čosi začul. Niečo, pri čom mi stuhla krv v žilách. Počul som Jakubkov žalostný nárek. Vpálil som dnu, Emku som zložil na gauč a utekal som k synovi. Z očí sa mu rinuli potoky sĺz. Vzal som ho na ruky, prihovoril sa mu, mocne ho objal a on sa hneď utíšil. Držal som ho v náručí, až kým znovu nezaspal. Potom som uložil do postele aj Emku a ľahol som si k Jakubkovi. Hodnú chvíľu som bol ešte pri ňom a keď som videl, že je všetko v poriadku, odovzdal som štafetu manželke a išiel som ešte povynášať z auta vrecia s vlastnoručne vypestovanými zemiakmi, ktoré nám nabalila svokra.

Koniec dobrý, všetko dobré. Nuž, nie tak celkom. Táto príhoda mala na druhý deň ešte dohru. Keď sme v pondelok prišli s deťmi domov zo škôlky, všimol som si, že Jakubko je akýsi nesvoj. Zašiel som preto za ním do detskej izby. Jakub podišiel ku mne a pozrel sa mi do tváre. Na tie jeho oči do smrti nezabudnem. Zračil sa v nich neskutočný strach. Kľakol som si k nemu a spýtal som sa ho: „Jakubko, čo sa deje? Čo ťa trápi?“ On sa mi zrazu hodil okolo krku a s plačom sa ma spýtal: „Tatinko, ty od nás nikdy neodídeš?“ Pri týchto jeho slovách mi naskočila husia koža. Pozrel som sa mu do očí a povedal som mu: „Nie, Jakubko, nikdy od vás neodídem. Nech sa stane, čo sa stane, nikdy, nikdy neodídem.“ Videl som, ako mu doslova spadol kameň zo srdca. Spokojne sa usmial a veselo sa rozbehol za Emkou.

Tipy na knihy:

Keď som sa potom večer pred spaním modlil, povedal som Bohu: „Pane, ty vieš, že som nikdy ani vo sne nepomýšľal na to, že by som odišiel od svojej manželky a detí. Ja však dobre viem, že som len slabý človek. Preto ťa prosím, daj mi silu stáť pri mojej rodine, nech by to bolo akokoľvek ťažké. Ak bude potrebné, aby som za svoju rodinu položil vlastný život, daj mi prosím silu urobiť to.“

O toto prosím Boha každý deň.

Teo