Svätý Páter Pio – Bojovník o (naše) duše

Dňa 23. septembra oslavujeme v liturgickom kalendári sviatok svätého Pátra Pia. Tento sviatok je príležitosťou spoznať tohto veľkého svätca 20. storočia o trochu viac…

Predpokladám, že o Pátrovi Piovi už počuli mnohí. Často sa však stáva, že dobré a známe veci nám zvyknú zovšednieť. A tak sa možno ľahko stane aj vám, tak ako sa to stalo aj mne, že ste si Pátra Pia dali do škatuľky s názvom „veď o ňom už predsa viem“. Škoda a ešte raz škoda. Keďže je tu príležitosť – 23. september ako sviatok venovaný tomuto prvému stigmatizovanému kňazovi v histórii – možno vás presvedčím, že je oveľa viac toho, čo o ňom ešte nevieme. A oveľa viac toho, čo by sme si od neho mali do svojho života vziať.

Francesco Forgione – malý chlapček, ktorý keď sa narodil, bol aj hneď pokrstený, pretože sa zdalo, že neprežije ani deň – je svedectvom Božej lásky, ktorá ukazuje svoju silu v slabosti a malosti svojich detí. Od detstva nebol úplne obyčajným dieťaťom. Ako 5-ročný začal vídavať svojho anjela strážcu, Ježiša i Pannu Máriu. V trinástich rokoch mu Boh ukázal duše, ktoré mu pošle. Vo videní jednej z jeho duchovných dcér ho v nebi privítalo vyše 14 miliónov duchovných detí, ktoré mu povedali: „Vďaka tebe sme zachránení.“

Keď mal 15 rokov, vstúpil do rehole, „v ktorej nosia brady“, čo bolo jeho snom odmala. Ako kapucín prijal rehoľné meno Pio (lat. zbožný, nábožný). V seminári mal množstvo zdravotných problémov s pľúcami i trávením, a tak na základe rozhodnutia predstavených pokračoval v štúdiách doma, v Pietrelcine, kde sa mu stav zlepšil. Ako 23-ročný bol vysvätený za kňaza a krátko nato, ani nie do mesiaca, sa mu zjavil Ježiš a „obdaroval“ ho stigmami. Tie ho sprevádzali celý život, boli predmetom skúmania mnohých lekárov, spôsobovali mu obrovské utrpenie na tele i na duši. Zmizli v deň jeho smrti bez akýchkoľvek jaziev na jeho tele.

Tipy na knihy:

Kvôli nestabilnému zdraviu ho poslali do San Giovani Rotondo, v tom čase zapadákova, ktoré sa s príchodom pátra Pia stalo postupne jedno z najznámejších miest. Tu páter Pio spovedal aj viac ako 18 hodín denne a oslobodzoval duše, slúžieval dlhé omše (pretože najmä pred a po premenení zotrval aj polhodinu v tichu a jednej polohe, akoby v extáze; často plakal, keď sa modlil za hriešnikov alebo pri časti „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu…“), prechádzal sa s ružencom omotaným okolo ruky a odporúčal túto „zbraň“ proti hriechu. Sám sa denne spovedal, mal duchovného vodcu a nikdy neodporoval predstaveným, ani vtedy, keď mu obmedzili jeho službu, pretože jeho popularita neskutočne rástla.

V čom tkvela výnimočnosť pátra Pia, vďaka ktorej ho dnes môžeme vzývať ako svätého? Iste, vedel byť na dvoch miestach naraz (bilokácia), mal neustále krvácajúce rany, ktoré sa nikdy nezahojili, ale ani nezapálili, videl do duše človeka a nie raz vedel aj o budúcnosti. Boh si ním poslúžil aj takto, pretože vďaka týmto nezvyčajným darom poukazoval na nadprirodzenosť Najvyššieho, ktorá ľudí naozaj lákala. Mnohých to naštartovalo k zmene života a tým, ktorí hľadali iba zážitok či sa chceli vyspovedať len zo zvedavosti a bez túžby zmeniť svoj život, páter Pio často znemožnil úmysel. Vravel: „Nedávam sladkosti tým, ktorí potrebujú preháňadlo.“ Inokedy sa neprihovoril za uzdravenie, pretože by neprinieslo spásu danému človeku.

Prečítala som si zopár úryvkov z listov jeho duchovným deťom, rozhovory s ľuďmi, ktorí ho na vlastnej koži zažili a na základe toho som sa Boha pýtala, čo nám chcel a chce cez pátra Pia ukázať. Verím, že mnohým ľuďom stačia aj jeho „zázračné“ atribúty, ale ja som sa chcela dostať ďalej. Veď oni boli len ovocím toho, čo žil. Páter Pio bojoval so zlým, často veľmi citeľne na vlastnom tele zažíval ťažké útoky a nástrahy. Ale bál sa len jedného – aby nebol Bohu neverný. Tvrdil, že horším než pokušenie diabla bolo preňho odhalenie vlastných hriechov. Na vlastnom tele zažíval lásku, ktorá je ochotná a odhodlaná aj za cenu kríža robiť všetko pre spásu duší. Lebo sa stal tak veľmi podobný Ježišovi – duchom, dušou i telom – že ho dnes mnohí nazývajú aj živým znamením Božieho milosrdenstva. My, ľudia, veľakrát obmedzení v schopnosti vnímať Božiu lásku voči nám, dostávame z Božej milosti dary v podobe svätých, aby sme o čosi viac dokázali pochopiť, že nie sme z tohto sveta. A preto v ňom nenájdeme ani to stále hľadané šťastie či naplnenie.

Boh nepotrebuje ani naše modlitby, ani naše utrpenie. My to potrebujeme, pre seba aj pre iných. Páter Pio vravel, že každý z nás si môže vybrať z troch ciest: buď zomrieť nevinne ako Ježiš na kríži, alebo kajúcne ako lotor po pravici, alebo nekajúcne ako lotor naľavo. Iná možnosť nie je. Kiežby sme nedokázali odolať vôni svätosti Pátra Pia (ktorá je častým prejavom jeho prítomnosti aj v realite) a nebáli sa ho poprosiť, aby sa stal naším duchovným otcom a my jeho duchovnými deťmi. O to sa snažil celý svoj pozemský život a som si istá, že s tým ešte neskončil…

„Všetok čas venujem rozväzovaniu diablových pút, ktorý zväzuje mojich bratov a sestry. Lebo najväčšou láskou je vytrhnúť duše satanovi a získať ich pre Krista.“

Vierka Urigová

Foto: angelusnews.com