Romány pre ženy

Kniha Vojna nemá ženskú tvár najčerstvejšej držiteľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevič vychádza v slovenskom preklade už druhý raz. Oproti prvému vydaniu z roku 1990 však ide o rozšírenú verziu, objavujú sa v nej pasáže vyškrtnuté bdelým sovietskym cenzorom i celkom nové výpovede pamätníčok Veľkej vlasteneckej vojny. Svetlana Alexijevič pátra po inej tvári vojny. Nezaujímajú ju medaily a rady a vyznamenania, v pamätiach stoviek žien, ktoré zažili vojnu ako jej priame účastníčky so zbraňou v ruke, loví to, čo je neprenosné, to najosobnejšie – zážitky, ktoré utkveli na kožiach vojačiek i zdravotníčok, zážitky, ktorých sa nemožno zbaviť, nemožno ich vytesniť z pamäti, ani zo snov. Hrôza vojny sa v dokumentárnej koláži Svetlany Alexijevič strieda s prekvapujúcou ľudskosťou a odkrýva tak celkom inú tvár vojny, tvár, ktorú by sme v kusých kapitolách učebníc dejepisu hľadali len márne.

Hansi nalézá zdroj spokojnosti. Hansi přišla do Ameriky s hořkými vzpomínkami na druhou světovou válku. Trvalo jí roky, než si zvykla na nový životní styl a přizpůsobila se americkým způsobům. Když už se zdálo, že se jí začne dařit dobře, rozpadla se jí rodina a Bůh ji povolal do služby na plný úvazek.Jak to bude fungovat?Z čeho bude žít?Co od ní Pán vlastně očekává?Jak přivykne osamělosti?Některé z odpovědí najdete v této knížce. Především brzy přišla na to, že osamělá nebude. Přesvědčila se, že ten, kdo následuje Ježíše, nemusí nikdy chodit sám.

Sveva Casati Modignani vykresľuje v tomto románe príbeh troch výlučne ženských generácií. Hlavná predstaviteľka Martina, sama vyrastajúca bez otca, je matkou troch dcér, z ktorých každá má iného otca. Po jej náhlom úmrtí sa stará matka rozhodne prezradiť vnučkám tajomstvá, ktoré poznali len ony dve s Martinou.To im pomôže dodatočne lepšie porozumieť často nepochopiteľné počínanie ich matky a v konečnom dôsledu ich to privedie k tomu, že si dokážu usporiadať vlastné rozhárané životy. Vynikajúci román, z ktorého napriek komplikovaným životným osudom jeho predstaviteliek vanie životná múdrosť a vyrovnanosť a cítiť očarujúcu atmosféru talianskeho vidieka, úzko spätú so zaujímavými osudmi jeho obyvateľov.

Je veľa druhov lásky a tá, o ktorej sa hovorí v dvoch novelách Pavla Vilikovského, nezodpovedá celkom predstave, ktorá sa nám pri tomto slove zvyčajne vybaví. Niekto možno v príbehu úspešného fotografa pochybujúceho o význame svojej práce v rýchlo sa meniacom svete nijaký ľúbostný motív nepostrehne, a aj v príbehu dôchodcu, ktorý sa pri svojej dobrovoľníckej práci musí vyrovnávať s dramatickými osudmi, aké ľudstvu pripravilo dvadsiate storočie, by sme erotické vzplanutie hľadali márne. A predsa je ich ústrednou témou láska, láska utajená, nepriznaná a často neopätovaná, láska, o ktorú hrdinovia noviel napriek všetkým svojim neúspechom a zlyhaniam neprestávajú bojovať. Je to láska k životu – k svojmu vlastnému i k životu ostatných, bez ktorých by ten náš nemal zmysel.

V 16. storočí sa v obci usídlili Chorváti, ktorí utekali z vlasti pred Turkmi. Priniesli si svoje tradície a zvyky, remeselné zručnosti a jazyk, ktorý si po 450 rokov udržali. Dnes ich kultúrne tradície podporuje Chorvátsky kultúrny spolok, založený v r. 1990. Veľký chorvátsky priateľ Slovákov spisovateľ Dr. Josip Andrič situoval svoj román Veľká láska do Slovenského Grobu. Pred miestnym kostolom mu vďační Grobania za to postavili bustu.

Tri romány, ktoré vznikli v rôznych obdobiach, dva posledné sú nedokončené. Autorka aj v nich vykresľuje neľahké osudy ženských hrdiniek v Anglicku v 18. a 19. storočí, hoci román Watsonovci sa z tohto rámca trochu vymyká, opäť nechýbajú detailné opisy charakterov i prostredia, a aj tentoraz čitateľom ponúka množstvo postáv.Od jej predchádzajúcich próz sa však odlišujú Austenovej pohľadom na svet. Najmä román Lady Susan je dôkazom, že naň nehľadí cez ružové okuliare. Sanditon je jej posledné dielo a román Watsonovci sa ako jediný zachoval v rukopise.

Je veľa druhov lásky a tá, o ktorej sa hovorí v dvoch novelách Pavla Vilikovského, nezodpovedá celkom predstave, ktorá sa nám pri tomto slove zvyčajne vybaví. Niekto možno v príbehu úspešného fotografa pochybujúceho o význame svojej práce v rýchlo sa meniacom svete nijaký ľúbostný motív nepostrehne, a aj v príbehu dôchodcu, ktorý sa pri svojej dobrovoľníckej práci musí vyrovnávať s dramatickými osudmi, aké ľudstvu pripravilo dvadsiate storočie, by sme erotické vzplanutie hľadali márne. A predsa je ich ústrednou témou láska, láska utajená, nepriznaná a často neopätovaná, láska, o ktorú hrdinovia noviel napriek všetkým svojim neúspechom a zlyhaniam neprestávajú bojovať. Je to láska k životu – k svojmu vlastnému i k životu ostatných, bez ktorých by ten náš nemal zmysel.

V dobách, kdy ženy bývaly křehké květinky a mladé dívky často interesantně omdlévaly, vytvořila Jane Austen ve své Emmě hrdinku z jiného kadlubu. Když v útlém mládí ztratí matku a na otce, slabošského hypochondra, nelze spoléhat, ujme se správy věcí na rodném panství sama a nároky, které na ni nelehká situace klade, vypěstují v bystré dívce vlastnosti suverénního generála.Jen ona všemu rozumí, jen ona ví, co je pro každého dobré. Tímto způsobem ovšem kráčí od maléru k maléru a často pěkně zavaří i těm, kterým upřímně chtěla pomoci. Ale protože jí nechybí dobré srdce, časem zmoudří a pochopí, kde hledat v životě ty pravé hodnoty.Román (v jeho filmovém zpracování ztvárnila Emmu oblíbená Gwyneth Paltrow) zažívá v poslední době novou vlnu čtenářského zájmu. Je to snad tím, že dnešní ženy v jeho hrdince rozpoznávají předchůdkyně svého emancipačního úsilí o společenské uznání svých schopností i úskalí, jimž by se přitom měly vyhnout? Anebo je to prostě tak, že ctnosti a noblesa doby minulé nám i dnes v podání tak dobré autorky, jako je Jane Austen, mají co říct?