MAX naprojektovaný chalan z predmestia

Názor kritikov

Medicína – napriek všetkým obmedzeniam – zažila a stále zažíva priam neuveriteľný pokrok. No s ním prišli aj etické otázky, ktoré sa viac či menej dotýkajú všetkých a treba ich nutne zodpovedať. Vždy sú medzi nami ľudia s postihnutím – fyzickým, mentálnym, alebo aj oboma. To je viditeľné i navonok. Dnes si uvedomujeme, že niektorí sa už nemuseli narodiť, lebo prenatálna diagnostika poskytuje čoraz viac informácií o zdravotnom stave či genetickej informácii o plode – dieťati. V prípade, že je diagnostikovaný nejaký medicínsky problém, lekári bežne navrhujú abortus. Nejedna matka, ktorá má postihnuté dieťa, sa stretla s otázkou, niekedy dobromyseľnou, inokedy otvorene cynickou, či nevedela o postihnutí pred narodením dieťaťa alebo či lekári niečo zanedbali.

To, čo však nie je zrejmé z vonkajšieho pohľadu, je napríklad skutočnosť, že už aj medzi nami žije nie málo detí narodených pomocou asistovanej reprodukcie, „zo skúmavky“. S touto skutočnosťou treba počítať. Rovnako aj s faktom, že za tým bolo rozhodnutie ich rodičov. Tých zákonných, ktorí sú možno zároveň aj biologickými a genetickými rodičmi. V niektorých prípadoch však treba rozlišovať medzi rodičmi ako zákonnými zástupcami a genetickými rodičmi, ktorí darovali (či skôr predali) svoje pohlavné bunky, no zostávajú neznámi. A tak nás určite čakajú reálne príbehy podobné tomu, ktorý ste si práve prečítali.

Autorka otvára nielen morálne a bioetické otázky vložené do úst, myslí a rozhodovania hlavných protagonistov románu. Prináša aj argumenty, ktoré sa dajú vhodne a nenásilne použiť najmä vtedy, keď mladí zistia, že sa to zrazu nejakým spôsobom dotýka aj ich samých. Prináša aj návod, ako sa s danými otázkami vyrovnať. Tiež nabáda všímať si ľudí s problémami – či už sú to deti s Downovým alebo iným syndrómom (ako malý Teo), alebo mladý chlapec či dievča, ktorí riešia svoju identitu (ako Max), alebo matky, ktoré pred rokmi riešili naraz svoju kariéru, túžbu po deťoch i osobný vzťah (ako Maxova matka Simona Geisslerová).

Za každým problémom je zároveň človek so svojím jedinečným príbehom. Toto treba v prvom rade objaviť. Nielen hľadať a mať argumenty v etických a bioetických diskusiách (čo je určite tiež dôležité a aj táto kniha tomu veľmi pomáha). V prvom rade však treba objaviť človeka a pozerať na neho milosrdnými očami – tak ako Ježiš Kristus, ktorý jediný dokáže aj uzdravovať. A uzdravovanie ľudských sŕdc nie je ani dávnou minulosťou z Ježišových čias, ani fiktívnym románom. Preto reálnym pokračovaním románu je život každého z nás – lebo aj medzi nami sú ľudia ako Max, Teo či Simona Geisslerová. A obetavé rodiny ako Haselbachovci určite majú aj slovenské podoby.

Ján Viglaš

ThLic. Ján Viglaš je kňaz Banskobystrickej diecézy, rektor Kňazského seminára sv. Františka Xaverského v Badíne. Narodil sa 14. 3. 1970 v Piešťanoch a kňazskú vysviacku prijal 31. 7. 1999 v Banskej Bystrici. Študoval na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Badíne, St. Patrick’s College v Maynooth v Írsku a na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme. Od roku 2001 prednáša morálnu teológiu v Kňazskom seminári sv. Františka Xaverského v Badíne. Je stálym spolupracovníkom Teologickej komisie – Subkomisie pre bioetiku KBS.