Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov

Horliví hlásatelia Božieho slova a verní pastieri Cirkvi. Knihu autor napísal pri príležitosti 1100. výročia úmrtia sv. Metoda a v prvom vydaní vyšla v zahraničí. Publikácia je výsledkom dôsledného štúdia historických materiálov. Zaoberá sa životom a činnosťou sv. Cyrila a Metoda počnúc ich rodiskom. Skúma pôvod Konštantína a Metoda, ich mladosť, štúdiá, pôsobenie, misiu na Morave, cesty do Ríma, smrť sv. Cyrila, Metodovo problematické účinkovanie ako arcibiskupa až po jeho smrť a vyhnanie Metodových žiakov. Autor dej završuje obnovením cirkevnej samosprávy v Moravskej ríši na žiadosť Mojmíra II. ako dovŕšenia vývoja samostatnej slovenskej cirkevnej provincie, čo bolo sprevádzané latinizáciou liturgie a písma. Prepracovaná stať Osudy hrobu a pozostatkov sv. Cyrila podrobne dokumentuje fakty súvisiace s miestom posledného odpočinku sv. Cyrila. Nové vydanie rozširuje poznatky o hrobe sv. Cyrila pod Bazilikou sv. Klementa v Ríme, kde existuje viacero hypotéz jeho umiestnenia. Zároveň je doplnená kapitola o pôsobení solúnskych bratov v Ríme. Kniha má bohatú dokumentačnú prílohu. Uverejnené dokumenty sú rozšírené o pápežský dekrét Egregiae virtuti, ktorým pápež Ján Pavol II. vyhlásil sv. Cyrila a Metoda za spolupratrónov Európy. Na rozdiel od 2. vydania na záver je výberová bibliografia z cyrilo-metodskej problematiky.

Filozof, predstaviteľ ruskej emigrácie podáva systematicky usporiadanú, štylisticky brilantne zvládnutú analýzu diel jedného z najvýznamnejších ruských klasikov devätnásteho storočia. V súlade s názvom práce analyzuje styčné body spisovateľovho myslenia najmä s pravoslávnou vieroukou. Na konkrétnom materiále próz i denníkov ukazuje vplyv toho, čo bolo v mnohých z Dostojevského próz podstatou. Losského práca je popri nespornej materiálovej dôkladnosti, prinajmenšom nepriamo polemicky zahrotená. Môžeme ju v dobovom kontexte vnímať tiež ako rukavicu hodenú do tváre vulgárnemu materializmu marxistickej historiografie, predstavitelia, ktorého náboženský rozmer Dostojevského diel zámerne negovali. Slovenská kultúrna verejnosť tak získava možnosť pohľadu z nových perspektív. Popri tejto historickej a vývinovej hodnote má však Losského dielo, najmä vďaka pútavému spôsobu spracovania čo povedať i dnešným čitateľom.

Čitateľovi sa dostáva do rúk na Slovensku zatiaľ nepublikovaná kniha prvého pravoslávneho českého a moravskosliezskeho biskupa Gorazda (občianskym menom Matěja Pavlíka, 1879 - 1942), výnimočná komplexným pohľadom na problematiku misie svätého Cyrila a Metoda. Tento pohľad autora z pôvodného misijného územia sa neobmedzuje len na pôsobenie svätých bratov na Veľkej Morave, ale všíma si široké súvislosti, a to aj z historického, politického aj nábožensko-duchovného hľadiska. Autor dôverne poznal tak katolícke, ako i pravoslávne prostredie, náhľady a interpretácie, čo výnimočne obohacuje celkovú výpoveď. Je to kniha misijná, pre slovenský národ mimoriadne potrebná a mal by po nej siahnuť každý, kto úprimne hľadá pravdu o vlastnej minulosti.

Príbeh o láskavosti a čistote detského srdca, ktorý každej detskej generácii pomáha budovať správny rebríček hodnôt. Učí statočnosti, odvahe, láske a pochopeniu k druhým, neodsudzovaniu za nedostatky, ale hľadaniu čistého jadra v každom človeku. Sedemročný Cederik začína svoj príbeh jednoduchým životom v Amerike, keď sa náhle dozvie, že je lordom. Plaví sa cez oceán za svojím starým otcom, ktorý sa pod vplyvom dieťaťa zmení zo zlého bezcitného človeka na láskavého. Príbeh má napriek následným komplikáciám šťastný koniec a navyše sa starý gróf zmieri s Cederikovou matkou, ktorej blízkosť chlapcovi v Anglicku veľmi chýbala. Príbeh, ktorý je známy skôr z filmovej podobe, má vo svojej knižnej verzii spád, ľahko sa číta a je veľmi pútavý. Cieľom projektu je pripraviť nový, neskrátený preklad a obohatiť súčasnú generáciu detí o hodnotný klasický rozprávkový príbeh.

„V dnešnej dobe je nemysliteľné byť múdrym a sedieť za pecou,“ píše Ladislav Ťažký, nepochybne jeden z najvýznamnejších súčasných slovenských spisovateľov, ktorý sa po svojej románovo známej vojnovej anabáze predstavuje čitateľom ako pútnik. Ako všímavý, citlivý pozorovateľ i pokorný kresťan putuje po Svätej zemi, navštevuje starozákonné pamiatky a všetky tie večne živé žriedla kresťanskej viery od Betlehema po Golgotu. Jeho skúsenosťami vycibrený zrak odhalí aj ďalšie pútnické miesta nielen na Blízkom východe, ale aj na bližšom európskom teritóriu, kde ho upútali nádherné katedrály v Ríme, Barcelone, Turíne, Paríži, ako aj slovenská kalvária v portugalskej Fatime či barcelonské kvetinárky alebo robotníčky mora – rybárky z Nazaré. Predmetom spisovateľových úvah sú majestátne pamätihodnosti i prostí ľudia, ktorých stretáva na svojej púti. Slovo púť vystihuje tieto cesty presnejšie, pretože jeho kniha Očami pútnika nie je iba cestopisom, je zbierkou esejí a duchovných zážitkov z putovania spisovateľa, ktorého náboženský, ale i vlastenecký cit dýcha na čitateľa z každej stránky.

Listy z Ameriky patria k významným titulom svetovej cestopisnej literatúry. Autorovi poskytli priestor na rozvinutie viacerých podôb spisovateľského talentu. Spisovateľ sa v nich uvoľnil a zistil, že žáner spoločensko-kritickej realistickej poviedky, tvorbe ktorej sa dovtedy ako beletrista venoval, ho trocha obmedzuje. Forma listov však umožňuje autorovi prerušovať chronologický popis zážitkov úvahami o úcte Američanov k práci, o miestnom „feminizme“, kultúrnej úrovni a pod. Následne reflexie preruší, aby čitateľom poskytol konkrétne reportérsky úderné postrehy alebo malebno-vzrušujúci popis stepi počas snehovej búrky či požiaru, prípadne pohľad na strmhlav do diaľav sa rútiace stádo bizónov. Príznačne práve uverejňovanie exotikou a dobrodružstvami korenených Listov urobilo zo Sienkiewicza v Poľsku známeho a obľúbeného autora. Sienkiewicz sa pri opisoch a charakteristikách vonkoncom neostýcha, jeho pohľad je prenikavý, nešetrí iróniou, sarkazmom, miestami až zúfalým čiernym humorom, v ktorom sa cynizmus prelína so súcitom. Isteže, niektoré pasáže z dnešného hľadiska zaváňajú hystériou a pôsobia prepiato, avšak Sienkiewicz cestuje po USA v druhej polovici devätnásteho storočia, dostáva sa teda do kontaktu s kapitalizmom čistým, neriedeným neskoršími sociálnymi reformami. Práve v jeho cestopise si medziiným môžete prečítať ako naozaj vyzeral onen „číry extrakt“ liberálnej ekonomiky. Na viacerých miestach sledujeme autorovo vyjadrovanie sa k problému miery vkusu a jej prekročenia. Sienkiewicza, na rozdiel od generácie romantikov, búrka a Niagarský vodopád desia, nie uchvacujú, pretože poskytujú presilu vnímaním adekvátne nespracovateľných zážitkov. Autor sa aj pri zakúšaní krásy bráni vytrženiu, tobôž extatickým stavom, usiluje sa osedlať obrazotvornosť. Sienkiewiczove Listy nie sú hodnoverným historickým prameňom, lež predovšetkým a takmer výlučne literárnym dielom. Autor s reáliami narába svojvoľne a výberovo, komponuje a koncipuje ich ako beletrista do útvaru, ktorý vo vzťahu k skutočnosti vykazuje značnú mieru autonómie.

Realistický príbeh zo zvieracej ríše je výnimočným dielom, ktoré do hĺbky a bez príkras predstavuje vonkajší i vnútorný život zvierat i prienik do ľudskej a zvieracej ríše. Životný príbeh srnca Bambiho a jeho rodinky začína v čase dospelosti. Bambi vyrástol a po smrti svojho otca zaujal miesto najskúsenejšieho srnca. Spolu so svojou priateľkou z mladosti Falinou majú prírastok: Gena a Gurri. Obe deti ich matka priúča životu v lese a zoznamuje ich s jeho obyvateľmi. Tak veci nadobudnú svoj chod, kým život malej rodiny nepoznačí udalosť s vážnymi následkami. Čitateľa fascinuje poeticko-obrazný jazyk, ktorý rozpráva o zvukoch prírody a hlasoch lesa. V rámci príbehu odhaľuje svoju vnútornú podobu príroda. Na druhej strane prísna výchova v zvieracej ríši je žriedlom priamych i nepriamych užitočných rád dospievajúcim deťom. A napokon rozprávkovou črtou príbehu je autorov dar reči zvieratám, aby mohli deťom interpretovať svoje pravdy. Pôsobivosť knihy umocňujú aj nádherné ilustrácie Mirka Hanáka.

Les dostal ústa. A čo nimi rozpráva, to sa dozviete vo vnútri tejto knihy. Ozvučila kolobeh nemej prírody a prostredníctvom životného príbehu srnca Bambiho vťahuje deti i dospelého do hlbín lesa, aby mu vyzradila jeho tajomstvá. V tmavých húštinách sa snúbi krása s krutosťou, radosť s vášňou a bojom o prežitie. Na pozadí deja sa otvárajú základné otázky života s prienikom i do ľudskej sféry. Autor ich nastoľuje verne, otvorene, bez príkras. To napovedá i kedy po knihe siahnuť: Počnúc vekom, keď si duša začína pýtať odpovede, dovtedy, kým si ich pýta. Medzigeneračné odovzdávanie skúseností pripravilo pre čitateľov mnohé poučenia. I také, že keď chceme ostať otvorení, keď chceme pochopiť bytie a získať múdrosť, musíme zostať sami. Aspoň na chvíľu, možno s touto knižkou. Čitateľ ocení i prekrásny jazyk roztvárajúci bránu do zákutí prírody i do jej duše. Pre všetky zmysly. _x000D_ Z papierových stránok preniká i slnečný jas predierajúci sa krovinami, i vôňa dažďom napojenej zeminy a popri šeleste lístia, zo škrekotu a spevu počuť zrozumiteľnú reč. Les dostal ústa, a o tom je Bambi. Sám autor na margo svojej knihy napísal: "Nespočetné hodiny strávené v lese ma priviedli k skalopevnému presvedčeniu, že zvieratá aj myslia a zhovárajú sa medzi sebou. Z tohto presvedčenia vznikol Bambi. Zviera nevie klamať. Či patrí k tým, ktoré zabíjajú, alebo k tým, ktoré sú zabíjané, vždy je nevinné, vždy úprimné. A nikdy nie je sentimentálne." Knižka je ilustrovaná nádhernými kresbami Mirka Hanáka.

V románe Rudin nastolil problematiku ruskej inteligencie. Hlavný hrdina Rudin je výrazným predsatviteľom takzvaných zbytočných ľudí. Sú to ľudia, ktorých schopnosti sa nemohli uplatniť pre nepriaznivé spoločenské pomery. Hoci mali veľké plány, nemali dosť energie a odvahy, a preto rezignovali.

Prvý slovenský preklad diela Thomasa Mora Utópia (vyšlo r. 1516 v Antverpách) obohatí náš knižný trh o nosné klasické dielo, ktoré sa dostalo do učebníc, no doposiaľ u nás z neho vyšli len fragmenty. Toto je teda v slovenčine prvé kompletné vydanie. Rozprávanie o živote na fiktívnom ostrove Utópia sa začína stretnutím troch postáv, medzi ktorými sa rozprúdi rozhovor tvoriaci vlastný obsah diela. Thomas More a Peter Giles počúvajú rozprávanie fiktívnej postavy, „scestovaného“ Rafaela Hythlodaya o vzdialených krajoch. Dielo Utópia pozostáva z dvoch kníh a záveru a autor naznačuje, ako ho treba chápať. Priznáva, že jeho úlohou bolo len podať istý pohľad na svet bez toho, aby sa s ním stotožnil. Zároveň používa iróniu, ktorá mu umožňuje zaujať stanovisko a pritom nezmeniť Rafaelovu výpoveď. Štát Utópia tvorí 54 miest, pričom každému sú pridelené polia, na ktorých sa rozvíja poľnohospodárstvo. Všetci dospelí obyvatelia sú zamestnaní produktívnou prácou, okrem osôb, ktoré plnia spoločenské funkcie alebo pracujú vedecky. Základnou výrobnou jednotkou je rodina, jej počet členov sa mení podľa povahy jej výrobnej činnosti. Každá rodina sa venuje určitému remeslu. Utópia je spravovaná podľa demokratických zásad. Dnešný čitateľ spoznáva niektoré črty zhodné s teoretickou náukou o komunistickej spoločnosti. Krajina je riadená podľa presnej šablóny pravidiel: všetky mestá majú rovnaký vzhľad, jazyk, mravy, zákony i zriadenie a na občanov dohliada špionážny úrad. Jednotvárnosť stojí v protiklade k tradíciám, ktoré sa zakladajú na odlišnosti, jedinečnosti a špecifickosti. Človek bez tradícií je vykorenený (občania si pravidelne navzájom vymieňajú domy na základe losovania), je „všade [teda nikde] doma“. Rodina je doslova zničená, pretože v prípade nutnosti je človek „prepísaný“ z mnohopočetnej do malej rodiny. Toto sú zas črty Utópie, ktoré pripomínajú nezdravé smerovanie súčasnej postmodernej spoločnosti západného typu. Dielo Thomasa Mora čerpalo z prameňov, ktoré siahajú až k Platónovi a malo svojich ideových nasledovníkov ako v oblasti filozofie a spravovania štátu, tak aj na literárnom poli, kde sa stalo inšpiráciou pre vznik literárnych žánrov. Už stručný náčrt obsahu svedčí o vizionárskom cite autora, ktorý akoby vopred varoval, že nie všetko, čo sa javí ideálne, ideálne v skutočnosti aj je.