Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov

Horliví hlásatelia Božieho slova a verní pastieri Cirkvi. Knihu autor napísal pri príležitosti 1100. výročia úmrtia sv. Metoda a v prvom vydaní vyšla v zahraničí. Publikácia je výsledkom dôsledného štúdia historických materiálov. Zaoberá sa životom a činnosťou sv. Cyrila a Metoda počnúc ich rodiskom. Skúma pôvod Konštantína a Metoda, ich mladosť, štúdiá, pôsobenie, misiu na Morave, cesty do Ríma, smrť sv. Cyrila, Metodovo problematické účinkovanie ako arcibiskupa až po jeho smrť a vyhnanie Metodových žiakov. Autor dej završuje obnovením cirkevnej samosprávy v Moravskej ríši na žiadosť Mojmíra II. ako dovŕšenia vývoja samostatnej slovenskej cirkevnej provincie, čo bolo sprevádzané latinizáciou liturgie a písma. Prepracovaná stať Osudy hrobu a pozostatkov sv. Cyrila podrobne dokumentuje fakty súvisiace s miestom posledného odpočinku sv. Cyrila. Nové vydanie rozširuje poznatky o hrobe sv. Cyrila pod Bazilikou sv. Klementa v Ríme, kde existuje viacero hypotéz jeho umiestnenia. Zároveň je doplnená kapitola o pôsobení solúnskych bratov v Ríme. Kniha má bohatú dokumentačnú prílohu. Uverejnené dokumenty sú rozšírené o pápežský dekrét Egregiae virtuti, ktorým pápež Ján Pavol II. vyhlásil sv. Cyrila a Metoda za spolupratrónov Európy. Na rozdiel od 2. vydania na záver je výberová bibliografia z cyrilo-metodskej problematiky.

Čitateľovi sa dostáva do rúk na Slovensku zatiaľ nepublikovaná kniha prvého pravoslávneho českého a moravskosliezskeho biskupa Gorazda (občianskym menom Matěja Pavlíka, 1879 - 1942), výnimočná komplexným pohľadom na problematiku misie svätého Cyrila a Metoda. Tento pohľad autora z pôvodného misijného územia sa neobmedzuje len na pôsobenie svätých bratov na Veľkej Morave, ale všíma si široké súvislosti, a to aj z historického, politického aj nábožensko-duchovného hľadiska. Autor dôverne poznal tak katolícke, ako i pravoslávne prostredie, náhľady a interpretácie, čo výnimočne obohacuje celkovú výpoveď. Je to kniha misijná, pre slovenský národ mimoriadne potrebná a mal by po nej siahnuť každý, kto úprimne hľadá pravdu o vlastnej minulosti.

Filozof, predstaviteľ ruskej emigrácie podáva systematicky usporiadanú, štylisticky brilantne zvládnutú analýzu diel jedného z najvýznamnejších ruských klasikov devätnásteho storočia. V súlade s názvom práce analyzuje styčné body spisovateľovho myslenia najmä s pravoslávnou vieroukou. Na konkrétnom materiále próz i denníkov ukazuje vplyv toho, čo bolo v mnohých z Dostojevského próz podstatou. Losského práca je popri nespornej materiálovej dôkladnosti, prinajmenšom nepriamo polemicky zahrotená. Môžeme ju v dobovom kontexte vnímať tiež ako rukavicu hodenú do tváre vulgárnemu materializmu marxistickej historiografie, predstavitelia, ktorého náboženský rozmer Dostojevského diel zámerne negovali. Slovenská kultúrna verejnosť tak získava možnosť pohľadu z nových perspektív. Popri tejto historickej a vývinovej hodnote má však Losského dielo, najmä vďaka pútavému spôsobu spracovania čo povedať i dnešným čitateľom.

Zhruba stovka poetických textov, zhrnutá v knihe Život je frajer, ale ja som väčší, predstavuje najlepšie básne a texty piesní mimoriadne talentovaného a populárneho básnika 20. storočia. Jozef Urban sa svojimi textami trvalo zapísal aj do histórie populárnej hudby a vyoral hlbokú a plodnú brázdu i na poli slovenskej poézie. Napriek tomu, že prakticky všetky jeho básnické zbierky vyšli v reedícii po jeho tragickom skone v roku 1999, sú beznádejne vypredané, a chýbajú aj v knižniciach. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov vydáva výber autorovej tvorby, aby jeho kvalitné básnické texty boli opäť k dispozícii širokej verejnosti. V zbierke nechýbajú najznámejšie tituly ako sú Voda, čo ma drží nad vodou, Vráť trocha lásky medzi nás či Plač víťazov, ktoré hudobne interpretovali najpopulárnejší slovenskí speváci a skupiny. Toto vydanie obsahuje v jednej publikácii prierez celou tvorbou Jozefa Urbana od sonetových vencov, cez poéziu, až po piesňové texty. Kniha ponúka komplexný obraz diela výnimočného autora vrátane jeho postupného poetického, tematického i metaforického vývoja, keďže jednotlivé časti sú zostavené chronologicky.

Harald Stiffel, autor knižky Lenka a sedem psychopatov, nie je slovenským čitateľom neznámy. Zbierka poviedok Poľovnícke tragédie vyšla u nás už dvakrát, okrem toho vyšli Rozprávky z Cachu (r. 2007) a zbierka poviedok Mrchy (r. 1994) s veľmi dobrým čitateľským ohlasom. Preto možno niektorých prekvapí, že H. Stiffel ako náš špičkový odborník na trestné právo dokáže skĺbiť špecializáciu, kde sa vyžaduje maximálna exaktnosť založená len na faktoch, s takým sympatickým rozletom fantázie, s akým sa stretáme aj na stránkach tejto knihy.Spomínané fantazírovanie však u hĺbavého čitateľa môže naraziť na už vôbec nie sympatickú podobizeň reálnej „človečiny“, ľudskej hlúposti, krutosti či bezradnosti. Spojenie takýchto dvoch línií do jednej knihy je v beletrii ojedinelé a ponúka výnimočný zážitok, ktorý v čitateľovi doznieva dlho po tom, ako prečítal poslednú stránku.

Publikácia Jána Dudáša - vysokoškolského pedagóga, docenta a doktora vied - prináša pozoruhodný, priam panoramatický pohľad do minulosti školstva, zvlášť vysokého, a to v európskom i slovenskom kontexte od staroveku až po súčasnosť. Rozsiahlosť získaného materiálu umožňuje lepšie si všimnúť charakter prípravy i postavenie vzdelaného človeka, inteligencie ako spoločenskej skupiny nielen v spoločnosti, ale aj "katakombách" školského organizmu. Osobitne zaujímavé sú kapitoly, ktoré priam chirurgicky, ostrým rezom skalpela, odhaľujú "absurdity" tohto vývoja v posledných desaťročiach. Kniha - o tom sotva možno pochybovať - vyvolá celkom iste polemiku. To je však určite lepší osud knihy, ktorá sa Vám dostáva do rúk.

Príbeh o láskavosti a čistote detského srdca, ktorý každej detskej generácii pomáha budovať správny rebríček hodnôt. Učí statočnosti, odvahe, láske a pochopeniu k druhým, neodsudzovaniu za nedostatky, ale hľadaniu čistého jadra v každom človeku. Sedemročný Cederik začína svoj príbeh jednoduchým životom v Amerike, keď sa náhle dozvie, že je lordom. Plaví sa cez oceán za svojím starým otcom, ktorý sa pod vplyvom dieťaťa zmení zo zlého bezcitného človeka na láskavého. Príbeh má napriek následným komplikáciám šťastný koniec a navyše sa starý gróf zmieri s Cederikovou matkou, ktorej blízkosť chlapcovi v Anglicku veľmi chýbala. Príbeh, ktorý je známy skôr z filmovej podobe, má vo svojej knižnej verzii spád, ľahko sa číta a je veľmi pútavý. Cieľom projektu je pripraviť nový, neskrátený preklad a obohatiť súčasnú generáciu detí o hodnotný klasický rozprávkový príbeh.

Prvý slovenský preklad diela Thomasa Mora Utópia (vyšlo r. 1516 v Antverpách) obohatí náš knižný trh o nosné klasické dielo, ktoré sa dostalo do učebníc, no doposiaľ u nás z neho vyšli len fragmenty. Toto je teda v slovenčine prvé kompletné vydanie. Rozprávanie o živote na fiktívnom ostrove Utópia sa začína stretnutím troch postáv, medzi ktorými sa rozprúdi rozhovor tvoriaci vlastný obsah diela. Thomas More a Peter Giles počúvajú rozprávanie fiktívnej postavy, „scestovaného“ Rafaela Hythlodaya o vzdialených krajoch. Dielo Utópia pozostáva z dvoch kníh a záveru a autor naznačuje, ako ho treba chápať. Priznáva, že jeho úlohou bolo len podať istý pohľad na svet bez toho, aby sa s ním stotožnil. Zároveň používa iróniu, ktorá mu umožňuje zaujať stanovisko a pritom nezmeniť Rafaelovu výpoveď. Štát Utópia tvorí 54 miest, pričom každému sú pridelené polia, na ktorých sa rozvíja poľnohospodárstvo. Všetci dospelí obyvatelia sú zamestnaní produktívnou prácou, okrem osôb, ktoré plnia spoločenské funkcie alebo pracujú vedecky. Základnou výrobnou jednotkou je rodina, jej počet členov sa mení podľa povahy jej výrobnej činnosti. Každá rodina sa venuje určitému remeslu. Utópia je spravovaná podľa demokratických zásad. Dnešný čitateľ spoznáva niektoré črty zhodné s teoretickou náukou o komunistickej spoločnosti. Krajina je riadená podľa presnej šablóny pravidiel: všetky mestá majú rovnaký vzhľad, jazyk, mravy, zákony i zriadenie a na občanov dohliada špionážny úrad. Jednotvárnosť stojí v protiklade k tradíciám, ktoré sa zakladajú na odlišnosti, jedinečnosti a špecifickosti. Človek bez tradícií je vykorenený (občania si pravidelne navzájom vymieňajú domy na základe losovania), je „všade [teda nikde] doma“. Rodina je doslova zničená, pretože v prípade nutnosti je človek „prepísaný“ z mnohopočetnej do malej rodiny. Toto sú zas črty Utópie, ktoré pripomínajú nezdravé smerovanie súčasnej postmodernej spoločnosti západného typu. Dielo Thomasa Mora čerpalo z prameňov, ktoré siahajú až k Platónovi a malo svojich ideových nasledovníkov ako v oblasti filozofie a spravovania štátu, tak aj na literárnom poli, kde sa stalo inšpiráciou pre vznik literárnych žánrov. Už stručný náčrt obsahu svedčí o vizionárskom cite autora, ktorý akoby vopred varoval, že nie všetko, čo sa javí ideálne, ideálne v skutočnosti aj je.

„V dnešnej dobe je nemysliteľné byť múdrym a sedieť za pecou,“ píše Ladislav Ťažký, nepochybne jeden z najvýznamnejších súčasných slovenských spisovateľov, ktorý sa po svojej románovo známej vojnovej anabáze predstavuje čitateľom ako pútnik. Ako všímavý, citlivý pozorovateľ i pokorný kresťan putuje po Svätej zemi, navštevuje starozákonné pamiatky a všetky tie večne živé žriedla kresťanskej viery od Betlehema po Golgotu. Jeho skúsenosťami vycibrený zrak odhalí aj ďalšie pútnické miesta nielen na Blízkom východe, ale aj na bližšom európskom teritóriu, kde ho upútali nádherné katedrály v Ríme, Barcelone, Turíne, Paríži, ako aj slovenská kalvária v portugalskej Fatime či barcelonské kvetinárky alebo robotníčky mora – rybárky z Nazaré. Predmetom spisovateľových úvah sú majestátne pamätihodnosti i prostí ľudia, ktorých stretáva na svojej púti. Slovo púť vystihuje tieto cesty presnejšie, pretože jeho kniha Očami pútnika nie je iba cestopisom, je zbierkou esejí a duchovných zážitkov z putovania spisovateľa, ktorého náboženský, ale i vlastenecký cit dýcha na čitateľa z každej stránky.

Tvorba Jaroslava Klusa (1971) je rôznorodá. Okrem divadelných hier, básnických zbierok a poviedok sa prezentoval aj románmi Hodina vlka (2015) a Pseudologia phantastica (2017), za ktorý získal prémiu Literárneho fondu a cenu PEN klubu. Jeho ostatné dielo Sólista je predovšetkým románom o slobode a nezávislosti umelca, v tomto prípade i o slobode a nezávislosti jednotlivca, žijúceho v konkrétnej Čadci, v konkrétnej malomeštiackej spoločnosti v podmienkach socializmu a prechodu ku kapitalizmu. Jeho hlavným hrdinom je básnik Samuel Trewinský, ktorý sa podujal prerozprávať svoj štyridsaťročný životný príbeh. Retrospektíva sa premieta do presne vymodelovaných segmentov životného príbehu v konkrétnom čase a s konkrétnymi aktérmi, no tu a tam sú prestrihnuté rozprávačovými fiktívnymi dialógmi s osobami, ktoré priamo či nepriamo formovali jeho život (otec, Rudolf Sloboda, Dominik Tatarka) a ktoré sa podieľajú na budovaní pluralistického smerovania celej prózy. Láska k literatúre je naozaj silnejšia ako všetky ideológie, morálky a moralizmy. Cítiť ju z každej jednoduchej vety, z láskavého humoru i zo vzťahov k postavám a ich konaniu. Konkrétnosť a Klusova suverénna orientácia v realitách však chránia autora pred vytváraním akýchkoľvek idyliek. Opäť máme pred sebou prózu s ostrým kritickým nábojom.

Giovanni Domenico Tommaso Campanella (1568 - 1639) bol taliansky filozof, dominikánsky mních a teológ, astrológ, básnik a autor utopického diela Slnečný štát (lat. Civitas Solis, 1602). V slovenčine vychádza preložené z latinčiny ako kompletné dielo po prvý raz. Forma je podobne ako u Thomasa Mora (Utópia, 1516) založená na rozhovore, tu medzi admirálom z Janova a Veľmajstrom rádu hospitalitov. Autor opisuje formu vlády založenú na asketizme, zdravom životnom štýle a astrológii. Dielo má svoje pokrokové pasáže (spoločenské vlastníctvo, právo a povinnosť práce, neexistencia vykorisťovania, spoločná práca, prístupná zdravotná starostlivosť a kreatívne vzdelávanie), ale aj kontroverzné časti (zrušenie monogamnej rodiny, podmienenosť života astrológiou, vojenské rovnostárstvo a prísna reglementácia). Campanella v diele zdôraznil dôležitosť poznania prírody a kozmických súvislostí pre pochopenie skutočnej podstaty javov a vecí. V súčasnosti sa Campanella považuje za predchodcu exegetiky reformovaného katolicizmu 20. storočia. Dosiaľ ho mnohí zaraďujú medzi najväčších synov Talianska, akými boli napr. G. Bruno, G. Galilei, Dante...

Vo svojom prozaickom súbore Pascalov tieň sa Jozef Špaček prezentuje príbehmi, v centre ktorých sú v prvej časti knihy takmer výlučne mužskí hrdinovia z učiteľského prostredia, zápoliaci s rôznorodými problémami a ťažkosťami, prameniacimi v ich nie vždy usporiadanom súkromnom živote. Tieto situácie na nich doliehajú s až fatálnou ťažobou (Kentaur, prestupná stanica, Ťažká diagnóza, Pascalov tieň). Do ich osudov zasahuje neraz tajomnosť či nečakaná zápletka až detektívneho rázu, autor sa nevyhýba ani humoru či irónii, uplatňovaných na pozadí svojráznej krajiny Záhoria s dominujúcim obrazom autorovej rodnej Skalice a jej írečitých obyvateľov. Hrdinovia sú pomerne hlboko zakorenení v tomto kúte Slovenska, ktorý akoby v sebe skrýval tajomný magnetizmus nie vždy pochopiteľnej či vysvetliteľnej sily (Stevenson na Záhorí, Žltý venček s bielou stuhou). V druhej časti súboru zobrazuje v dvoch novelách hrdinov s umeleckými sklonmi (básnika a fotografa), ktorí sa okrem tvorivých problémov dostávajú do rôznych náročných vzťahových peripetií, vrátane ľúbostných trojuholníkov (Plachá vášeň, Koho kopú múzy?). V tejto časti nájde čitateľ i lyrické pasáže a nápadité erotické situácie, v ktorých sa postavy ocitajú náhodne i nenáhodne, ako aj odkazy na rôzne literárne i neliterárne súvislosti a väzby. Autor v knihe tematicky i jazykovo výrazne prehlbuje svoje doterajšie osvedčené umelecké postupy, súvisiace najmä s metódou psychologického realizmu.

alebo Umenie žiť medzi Sokratom a Foucaultom. Kniha Ars vivendi sa zaoberá vybranými postavami antického, renesančného a moderného myslenia, ktoré spájajú filozofiu s umením (lat. ars) a životom (lat. vita) či žitím (lat. vivo). Výsledné spojenie „umenie žiť“ (lat. ars vivendi) alebo umenie života (gr. techné tú biú) nie je marketingový titul – vyjadruje jednu z najdôležitejších činností, ktorým venovali starí filozofovia trvalú pozornosť. Moderné prehľady dejín západného myslenia nás vedú k porovnávaniu názorov významných filozofov od antiky po súčasnosť v rôznych oblastiach – metafyzike, teórii poznania, logike, etike a tak ďalej. No takmer úplne sa z nich vytratila otázka, aký spôsob života si pre seba volia jednotliví filozofovia, alebo otázka, či žijú v súlade so svojim učením. Táto kniha sa pokúša ukázať, že antická filozofia bola neoddeliteľne spätá s voľbou života. Jednotlivé kapitoly nechcú urobiť zo Sokrata, Epikura alebo Montaigna vzory filozofickej praxe. Asi nikto by si nezvolil život ako Diogenes alebo Nietzsche – ich životy neboli ani ľahké, ani pokojné. Ak sa máme niečo naučiť od starých filozofov, tak by to mohla byť skúsenosť života ako najdôležitejšej veci, ktorej by sme mali venovať sústredenú pozornosť.

Vladimír Majakovskij (1893 – 1930) nebol básnikom lyrických sentimentalít a banálností, no tým menej básnikom, posluhujúcim cudzej, neprežutej fráze, básnikom falošnej a permanentnej oslavnosti. Z celého srdca miloval revolúciu, jej horúci dych a prostú hrdinskosť skutkov, jej nadšených bojovníkov v šedivých otrhaných plášťoch, ale s hlavou plnou predstáv o kráse budúceho mierového života, jej neúnavných, premrznutých a hladných pracovníkov, snívajúcich v blate a chlade o prekvitajúcom „meste-sade“ budúcnosti. A bola to práve táto veľká a úprimná láska, úprimná v celej veľkosti básnického génia, ktorá nedovoľovala Majakovskému povedať čo len jediné falošné slovo, čo len jednu nepravdu hocako peknú a hocako zdanlivo nepotrebnú v danej chvíli. Svoj osud spojil s futurizmom. Údel tvorby futuristov v meštiackej spoločnosti bol aj jednou z tém poémy Oblak v nohaviciach (1915). Vyjadruje sa tu k poézii jeho doby, odsudzuje doterajšie umenie, zriadenie, náboženstvo a pohľad na lásku. 14. apríla 1930 Majakovskij ukončil svoj život dobrovoľnou smrťou. Svetu však zanechal tvorbu, ktorá neprestáva žiť a je uznávaná celým kultúrnym svetom.

Hľadanie odpovedí na zásadné otázky bytia je podstatou filozofie. Kto sme? Odkiaľ prichádzame? Kam smerujeme? Čo je to bytie? Stále sa pýtame, no stále nevieme. Niekedy tušíme, inokedy iba dúfame. Hľadáme a tápeme. Tak ako Caut, hrdina knihy Mythra invictus, ktorého sprevádzame cestou duchovného precitnutia a uvedomenia si zmyslu života. Chvíľu sa zdá, že to je fikcia, a chvíľu zase, že je to fakt, že niečo také tu už bolo, je... Radoslav Rochallyi je autor, ktorý dokáže na malej ploche rozvinúť veľký príbeh. Večný príbeh.

Univ. prof. JUDr. Ján Lazar, DrSc. – právnik, vysokoškolský pedagóg a vedec, popredný odborník na občianske právo – v publikácii predstavuje súbor článkov, úvah, esejí a referátov, ktoré boli uverejnené v priebehu rokov 1993 – 2009 a ktoré sa týkajú všetkých základných otázok slovenskej štátnosti, akými sú suverenita, národno-štátne záujmy, podstata a povaha národného štátu, národný a občiansky princíp, Slovenská republika ako národný štát, práva príslušníkov národnostných menšín a ich ochrana, ústavnoprávne základy slovenskej štátnosti, jej medzinárodné súvislosti a celý rad ďalších aspektov. Osobitná pozornosť sa venuje otázkam a problémom slovensko-maďarských vzťahov a to v dvoch rovinách: na úrovni medzištátnych vzťahov aj v súvislosti s problémom úpravy a stupňa ochrany práv príslušníkov maďarskej národnostnej menšiny žijúcej na území SR. Autor aj skúma, vyjadruje sa a hodnotí, či a ako sa v danej vývojovej fáze v priebehu dovtedajšieho trvania slovenskej štátnosti, so zreteľom na pozitívne i negatívne okolnosti, vnútorné i medzinárodné súvislosti, darí napĺňať v praxi ideu slovenskej štátnosti a jej jednotlivých atribútov.

Román Henryho Fieldinga Klamela vyšiel 4. apríla 1741. Román publikovali pod pseudonymom Conny Keyber, ale autorovi súčasníci aj dnešní literárni historici a kritici sa zhodujú, že jeho autorom bol Fielding. Dielo bolo mienené ako satirický útok na román v listoch Samuela Richardsona Pamela alebo Odmenená cnosť, ktorý vyšiel o necelého polroka skôr. Román v listoch podával príbeh chudobnej, ale cnostnej slúžky, odolávajúcej zvodom svojho pána, lorda B., až je ten donútený vziať si ju za manželku, sa stal obrovským bestsellerom a v priebehu pár dní sa dočkal druhého vydania. Fielding svojím dielom nenapadol len pokrytecký príbeh o nevinnom dievčati, ktoré predalo svoju cnosť za dobré postavenie vo vyšších kruhoch, ale aj prehnanú patetickú reklamu vo forme oslavných listov a veršov, ktoré vyšli v druhom vydaní Pamely. Sám Richardson si uvedomil svoju chybu a z ďalších vydaní tieto materiály stiahol, ale už bolo neskoro. Fielding v Klamele nielen majstrovsky parodoval a útočil na slabé miesta v prozaickej konštrukcii Pamely, ale aj tvorivo rozvíjal možnosti obsiahnuté v tomto diele. A navyše voľbou svojho pseudonymu a úvodnými pasážami zaútočil aj na smiešne figúrky dobového literárneho establišmentu Colleyho Cibbera a Conyersa Middletona, ktoré sa vnímali ako chválospev na politické pôsobenie kontroverzného a skorumpovaného premiéra Roberta Walpola. Fieldingovi sa podarilo niečo oveľa viac ako len parodický útok na uznávaný bestseller. Vo svojom drobnom, ale majstrovskom dielku vytvoril nezabudnuteľnú postavu Klamely, ktorá je presným opakom Pamely z Richardsonovho románu. Je otvorená a úprimná v tom, o čo jej ide: o dobré postavenie a peniaze. Svojho manžela ovláda a citovo vydiera, až kým nedosiahne svoje. Tak nám musia byť sympatické jej otvorené výroky, ktorými o vyše dve storočia predbehla správanie niektorých hviezdičiek – „zlatokopiek“ šoubiznisu a sociálnych sietí. Klamela otvorene vyhlasuje: „Aký má význam mať peniaze, ak ich človek neminie“, ale tiež: „Bolo by to naozaj ťažké, keby žene, ktorá sa za muža vydá len pre peniaze, zabránili míňať ich.“ A tak prajeme čitateľom veľa zábavy pri čítaní tohto krátkeho, ale poučného príbehu, ktorý má čo povedať aj dnes.

Tvorivé dedičstvo ruského mysliteľa, spisovateľa a publicistu Vasilija Vasilieviča Rozanova udivuje svojím rozmerom a mnohostrannosťou. Jeho originálne netradičné názory na históriu, náboženstvo, morálku či literatúru vyvolali ostrú polemiku súčasníkov. Je to výsostne osobitý spisovateľ, schopný vidieť absolútne v aktuálnom, nespútavajúci svoje myšlienky politickými vášňami, ktorý dokázal byť skutočne slobodný. V lete 1917 vytvoril svoje posledné významné dielo Apokalypsa nášho veku. Vyjadril v ňom svoje trpké úvahy o záhube Ruska a jej kultúry v ohni revolúcie. Vzťah Rozanova k Rusku bol nerovný, zlomený, trpiteľský. Miloval ho i nenávidel. Nenávidel barbarstvo a nehumánne zákony. No i tak ho miloval ako syn svoju nešťastnú milovanú matku. V celom Rozanovovom dedičstve nachádzame poranenia duše, krajné výrazy a jeho sen vypovedať svetu o tragédii, čo Rusko postihla. Ide o 1. vydanie tohto diela v slovenčine.

Vasilij Vasilievič Rozanov, ruský publicista, filozof, zakladateľ „postmodernizmu“, dávno pred jeho vznikom na Západe. Základné prvky jeho svetonázoru sa sformovali už počas gymnaziálnych štúdií – vnútorná sloboda a protest proti autoritám a byrokracii, odstup od vonkajších udalostí, sebapozorovanie, neprítomnosť viditeľnej vôľovej cieľavedomosti. Rozanovský „postmodernizmus“ sa veľmi živo prejavoval najmä v programových „mozaikových“ prácach Solitéry (1912), Pominuteľné (1913) – tie sú obsahom knižky, a Spadnuté listy (opálka 1 a 2) (1913, 1915). Prezentované diela sú z posledného obdobia autorovho života a sú zároveň svojráznou psychologicko-duchovnou rekapituláciou života a tvorby spisovateľa. Duchaplný lyrizmus a vynikajúca publicistika, šokujúca úprimnosť a groteskná buffa – to všetko sa premietlo do jeho diela. Metóda myslenia Rozanova je principiálne medzidisciplinárna a metahistorická. Obrovský význam Rozanova súčasníci oceniť nedokázali: pluralizmus jeho metódy pokladali za bezprincipiálnosť. Ale až po niekoľkých desaťročiach ruskí postmodernisti (Andrej Šiňavskij, Venedikt Jerofejev, Viktor Jerofejev a iní) sa prihlásili k nemu ako ku kultúrno-historickému zdroju vlastnej literárnej tvorby a svetonázoru.

V novej zbierke úvah a súdnych príbehov Anton Blaha sprostredkúva osudy bežných ľudí v rôznych kritických, ale aj zábavných životných situáciách. Nadväzuje na predchádzajúcu knižku z advokátskeho prostredia pod názvom Manderla a Modrý Maurícius, ktorá sa stretla s mimoriadnym záujmom čitateľskej verejnosti. Obsahuje jedenásť samostatných celkov. Okrem úvodnej úvahy Trest smrti – áno či nie (treba podotknúť, že Anton Blaha bol prvý česko-slovenský právnik, ktorý ešte pred Nežnou revolúciou navrhol zrušiť trest smrti) sú ďalšie príbehy viac či menej bizarné. Anton Blaha sa aj v tejto knihe prejavil ako právnik a autor s citlivým, no láskyplným zmyslom pre humor, a tiež ako človek, ktorý dokáže priložiť prst na pulzujúcu tepnu života. Autor do zbierky zaradil aj starší dopracovaný príbeh s názvom Tri ženy Ladislava Mednyánszkeho. Niet pochyb, že aj táto kniha súdnych poviedok z tvorby renomovaného advokáta, obdareného nezvyčajným literárnym talentom, si literárnou hodnotou získa priazeň čitateľa.

Švajčiarsky spisovateľ, dramatik a prekladateľ Urs Widmer (21. 5. 1938 – 2. 4. 2014) je považovaný za jedného z najuniverzálnejších švajčiarskych autorov. Písal romány, poviedky, eseje, divadelné a rozhlasové hry a za svoju tvorbu získal veľa významných ocenení. Zmysel pre iróniu a satiru popri autentickom zobrazení reality sú ingredienciou, ktorou si podmaňuje čitateľov. Kniha Peniaze, práca, strach a šťastie je výberom z esejí , ktoré napísal za 10 – 13 rokov, a stĺpčekov, ktoré vznikli medzi januárom 2001 a aprílom 2002 pre Magazin novín Tages-Anzeiger. Je to zbierka fejtónov a úvah o všetkom, čo tvorí náš život. Sú to vtipné súkromné postrehy, ktoré však výstižne definujú celospoločenské problémy.

Tom Keve, britský fyzik maďarského pôvodu, skúma vo svojej knihe paralelný vývoj psychoanalýzy a kvantovej fyziky na prelome 19. a 20. storočia a prepojenia medzi týmito vednými odbormi a židovskou mystikou. Kniha okrem fyziky a psychoanalýzy skúma aj židovské kultúrne súvislosti. Historický románový formát umožňuje autorovi skúmať a vysvetľovať hlavné tematické okruhy knihy: úlohu nevedomia v tvorivom procese, vývoj radikálnych myšlienok, význam kultúrnej a rodinnej histórie, úlohu profesionálnej rivality, žiarlivosť, uctievanie priateľstva a hrdinov. Fascinujúca a nezvyčajná kniha s bohatým obsadením a množstvom nápadov. Čitateľ zablúdi aj do Bratislavy na začiatku 19. storočia, vtedy Prešporku, a zoznámi sa s uctievaným rabínom Chatamom Soferom a tajomnou kabalou. Nazrie aj do budapeštianskej kaviarne Café Royal, kde sa stretávajú mladí intelektuáli a budúci významní vedci. Všetko je spolu záhadne prepojené: kabala a tajomstvá vesmíru, osvietenci a tajomstvá vesmíru, zrod psychoanalýzy... V knihe vystupujú skutočné historické postavy ako napr. Sándor Ferenczi (psychoanalytik), George de Hevesy (laureát Nobelovej ceny za chémiu), Sigmund Freud (zakladateľ psychoanalýzy), Ernest Rutherford (otec jadrovej fyziky, laureát Nobelovej ceny za fyziku), Carl Gustav Jung (zakladateľ analytickej psychológie), Werner Heisenberg (autor Princípu neurčitosti, držiteľ Nobelovej ceny), Erwin Schrödinger (laureát Nobelovej ceny, ktorého rovnica je základom kvantovej mechaniky a jeho mačka je najslávnejšia mačka v histórii), ale aj Baruch Frenkel, Lajos Lévy, Lou Andreas-Salomé, Gershom Scholem (profesor kabaly, prezident Izraelskej akadémie vied) či rabín Chatam Sofer (učiteľ v prešporskej ješive).

Eseje a úvahy slovenského a českého žurnalistu spája predovšetkým úsilie o nezávislosť a zodpovednosť publicistiky v dobových trendoch, obkružujú politické, ekonomické, morálne konzekvencie, vtláčajúce pečať súčasnej tvári mediálneho sveta, ktorý určujú sily formujúce globálny a lokálny svet. Pozadie ich analýz a syntéz je hľadanie kritérií a predpokladov kvalitného žurnalizmu, zachovania slobodného slova v službe hľadania pravdy, skúmajú stratégie mediálnej komunikácie, jej zneužívania, banalizácie, bulvarizácie v službách komercializácie a mocenských záujmov. Odvážnym nastoľovaním otázok nepochybne prispievajú ku kryštalizácii kritérií manažmentu kvalitného novinárstva, ale aj redakcií časopisov, noriem, kultúrnych cieľov mediálnej komunikácie vôbec, jej odborných a morálnych predpokladov, takých dôležitých na udržanie a rozvoj kultúry civilizácie v pôvodnom význame kultivácie. K tejto životne dôležitej otázke pritom nepristupujú nijako naivne moralizátorsky, citlivo skúmajú možnosti a limity kvalitne orientovaného smerovania už samotnej redakčnej práce v područí tlakov biznisu, politiky, pritom nielen abstraktne špekulujú, ale vychádzajú z osobných skúseností, z praxe. Empíria, z ktorej P. Dinka a P. Žantovský vychádzajú, smeruje k obrazu spoločnosti, v ktorej žijeme ako občania, čo potenciálne participujú na oboch póloch mediálnej komunikácie, spoluformujúcej naše myslenie a vedomie, obraz skutočnosti.Ich kniha za spoluúčasti básní Milana Zelinku a grafík-karikatúr Michaela Marčáka a Ľubomíra Kotrhu nepochybne prispieva ku konceptuálnemu mysleniu novinárov, vydavateľov, čitateľov, ktoré si ešte vždy uvedomuje závažnosť princípu zodpovednosti, osudovosti ľudského poznávania skutočnosti, odhaľovania nielen jej detailov, ale aj celku, rastúcej komplexnosti, predlžovania konzekvencií, napríklad rozhodnutí politikov, správcov sveta na všetkých úrovniach, preferovania krátkodychého profitu, účelového prístupu k sociálnej otázke, ekologických dôsledkov drancovania prírody, životného prostredia...

Cestopisná knižka Na skok do Toskánska voľne nadväzuje na predchádzajúci čitateľsky veľmi úspešný autorov cestopis Do Amalfi na kávu. Jeho protagonistami sú opäť tí istí dvaja priatelia. Chcú poznávať cudzinu na vlastnú päsť - bez cestovných kancelárií, bez turistických sprievodcov, bez obmedzení termínmi. Slovom, čo cesta dá. Tentoraz si vybrali Toskánsko a knižka nás zavedie do Pisy, Luccy, do Vinci, rodiska Leonarda da Vinci, do Sieny a na mnohé iné miesta, kam turisti chodievajú zriedkavo.

Spisovateľ Milan Zelinka (1942), držiteľ prestížneho ocenenia Anasoft litera (Teta Anula, 2007), je neúnavným pozorovateľom života, ktorého fragmenty veľmi úspešne zachytáva vo svojich prózach. Zbierka esejí Na okraj kultúry, na okraj života je akýmsi nastavením zrkadla tvorcom i konzumentom slovenskej kultúry dneška (Na okraj kultúry) a obzretím sa za niekedy smutnou, niekedy veselou, no stále dokola sa opakujúcou každodennosťou uplynulých a azda aj budúcich rokov (Na okraj života). Zelinka ani neprikrášľuje, ani zbytočne nedramatizuje; rozpráva o ľudskej veľkosti i malosti tak, ako ju videl, počul, zažil. A práve táto neskreslená optika robí Zelinkove prózy čitateľnými.

Martin Prebudila, invenčný, svojrázny spisovateľ a prekladateľ zo Srbska sa vo svojej tvorbe zamýšľa nad hodnotovou orientáciou súčasného človeka. Okrem iných publikácií napísal aj jedinečnú psychologickú románovú novelu No tak, usmej sa... Je to príbeh nadčasový, nie je ohraničený priestorom Vojvodiny ani Srbska, keďže by sa mohol odohrať kdekoľvek v našom tzv. civilizovanom svete. Hoci je univerzálny, predsa len sa opiera o reálie moderných dejín Vojvodiny a Srbska, aj Európy; v náznakoch hovorí tiež o vojnovej kríze a o útokoch na Novi Sad, aj o spoločenskej traume, ktorá postihla spoločnosť po rozpade Juhoslávie. Do takéhoto historického rámca je vsadený individuálny osud človeka, ktorý hľadá svoje miesto v spoločnosti. Autor priam kafkovským spôsobom naznačuje a rovnako tak aj zahmlieva pravé motívy svojho hrdinu, ktorý sa vracia z väzenia a musí sa zaradiť do mechanizmu spoločenských a medziľudských vzťahov. Na pozadí jeho úsilia vrátiť sa späť do normálneho života, autor opisuje pomery v malých komunitách, ktoré pozitívne i negatívne prijímajú hrdinu príbehu, no najmä – ako inak! – je tu dominantný jeho vzťah k ženám. Tieto aspekty a epizódy obohacujú dej o ďalší ľudský rozmer. Hoci z celého príbehu presakuje skepsa, predsa len sa hrdina nevzdáva hmlistých nádejí, ktoré ponúka každý ľudský osud.

Vynikajúci svetoznámy ruský režisér Nikita Michalkov vydal zbierku esejí Vyháňač besov inšpirovanú autorskými televíznymi zamysleniami s rovnomenným názvom Besogon (Vyháňač besov). Sú to umelecky spracované esejistické úvahy o širokom spektre tém, ktoré sa vyznačujú hlbokým prienikom do duše človeka. Ich základ tvorí autorova úvaha, do ktorej Michalkov zapracováva aj úryvky z listov, citáty z kníh, výroky osobností. Témy siahajú od predstavenia vybraných historických osobností alebo civilizačných vzorov, cez hlboko ľudské témy spojené s historicko-psychologickými udalosťami, až po politicko-spoločenské eseje inšpirované súčasným dianím, s historickými poznatkami aj politickými pohľadmi. Kniha, ktorá vyšla v máji 2016, je ilustrovanú dokumentačnými fotografiami. Toto knižné vydanie televíznych esejí sa Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov rozhodlo sprostredkovať slovenským čitateľom vo forme prekladu mimoriadne kvalitnej knihy, ktorá prispieva aj k medzikultúrnemu, rusko-slovenskému dialógu a učí nás chápať ruskú dušu. Vyháňač besov je kniha nezávislého človeka napísaná pre rozmýšľajúcich ľudí. Autor nikoho ničomu neučí – uvádza fakty, kladie otázky a navrhuje spoločne hľadať na ne odpovede a robiť z nich závery. A darí sa mu to. Pretože píše o tom, čo ho znepokojuje. Po prečítaní knihy možno mnohé uzrieť v inom svetle.

Biograficko-historický román Jurija Tyňanova sa zaoberá detstvom a mladosťou veľkého ruského básnika Alexandra Sergejeviča Puškina. Autor, výborný znalec Puškinovej doby, zachytáva obraz rodinného života a prostredníctvom atmosféry a charakterov rodinných príslušníkov objasňuje, čo všetko formovalo osobnosť Puškina. Čitateľ sa v románe stretáva aj s ďalšími velikánmi ruskej literatúry a umenia, ktorí spolu s mladým Puškinom študovali na elitnom lýceu v Cárskom sele. Román má mnohovrstvovú zložitú štruktúru, používa prvky Puškinovej tvorby a pracuje s jeho reálnymi aj domnelými predstavami a postojmi, čo vyvoláva pocit homogénnosti s textami nesmrteľného básnika. Tyňanov vo svojej knihe napriek vlastným historicko-teoretickým postulátom vytvoril obraz epochy Puškinových diel a Puškina zobrazil ako človeka aj majstra básnického remesla, ako filozofa i tvorcu nových básnických foriem. Vďaka Tyňanovovi a jeho dielu pred čitateľa vstupuje básnik a človek, akým Puškin v skutočnosti bol.

Prvý z Martinčanov trúfalo prerazil hranice Slovenska všetkými zámorskými smermi. Vladimír Ladislav Hurban, slovenský spisovateľ a prekladateľ, syn Svetozára Hurbana Vajanského, bol jedným z prvých Slovákov - diplomatov v službách Československa. Autor monografie ho vidí ako politika s dušou klaviristu a básnika s dušou diplomata. V. L. Hurban pôsobil ako diplomat takmer na všetkých kontinentoch, v roku 1942 bol oficiálne uznaný za veľvyslanca londýnskej exilovej československej vlády v USA. Aké boli jeho vzťahy s Janom Masarykom a rodinou prezidenta T. G. Masaryka? A v čom bol iný než jeho známy otec? Monografiu Ivana Kučmu HURBAN III. Medzi Stalinom a Rooseveltom vydalo Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov.

Literárny vedec Vladimír Petrík o autorovi hovorí: „Problém človeka je v Jurigovej tvorbe trvalo prítomný a zásadný. Stvárňuje ho v rozličných rovinách od biologickej cez sociálnu či spoločensko-politickú až duchovno-existenciálnu... Nebojí sa ísť do ideologických aj morálno-spoločenských zápasov...“Túto charakteristiku Juriga bez zvyšku naplňuje aj v zbierke poviedok Miluj blížneho svojho, ktorú napísal k 75. výročiu SNP. A ako je pre jeho tvorbu charakteristické, nesnaží sa anjelom prišívať krídla ani čertom rohy. Z napísaného cítiť, že autor má deje nažité, nielen vizuálne, ale aj citovo. Čo však cítiť azda najviac, je fakt, že sa snaží postaviť SNP tam, kam patrí nielen v histórii Slovenska, ale aj 2. svetovej vojny. Ľudí nedelí na fašistov a antifašistov, chce podať charakteristiku doby a človeka v nej. Jeho človek sa nepredstavuje rečami, ale činmi ľudskosti či neľudskosti. Juriga hovorí, že píše o obyčajných ľuďoch, o tých, ktorí bojovali a umierali za víziu budúcnosti, a snaží sa pozrieť aj na to, ako sa tá vízia naplnila. Priznáva, že jeho hrdinovia sú ľudia, ktorých väčšinou osobne poznal, ale aj to, že použil aj autorskú fantáziu. Či sa autorovi podarilo naplniť aj konštatovanie Vlada Petríka, že „Jurigova tvorba sa dobre číta, a to nielen preto, že autor dokáže veľmi nenútene aj ťažkú atmosféru odľahčiť vtipným humorným podfarbením“, musí čitateľ posúdiť sám.

Ľubo Olach (1948) vydal zbierky básní Keď zomriem, tak nech...!, Pri víne s bohémami, Kaviarenská poézia Ľuba Olacha, Na Paríž nepozerám zhora, romány Nádenník pera vo francúzskych službách, Posledné varovanie, Žraloci, Lobista, Rozhovory za oponou, Politik, Prezident, Vavro Šrobár - osudové prevraty 1918 - 1944 - 1948 a Advokát. Je členom prestížneho pezinského PI klubu. Tentoraz prichádza s románom Prezidentka. Závratná kariéra Katky Krásnej sa začala už na strednej škole. Cestu za mocou a slávou si často kliesnila svojou krásou, ale aj pragmatickými postojmi, až sa jej nakoniec podarilo posadiť sa do prezidentského kresla. Nevyhla sa pritom ani zákulisným ťahom, kde svoju úlohu zohrali aj muži. Napokon, každá žena má nárok na lásku a nezáleží na tom, či je prezidentka. Príbeh sa začína v roku 1987 a končí v roku 2019. Ako poznamenáva sám autor, "okrem historických udalostí, ktoré využívam na to, aby som čitateľom priblížil atmosféru nedávnych čias, sú všetky postavy románu, ktoré na stránkach knihy vystupujú, vymyslené. Akákoľvek súvislosť s reálnymi menami je náhodná a nezodpovedá realite."

Nosnú tvorbu skúsenej autorky Leny Riečanskej, ako sú napríklad romány Trojlístok z internátnej izby, Karolína, neblázni!; Nebo, peklo, raj či Čerešňa na šľahačku možno žánrovo zaradiť medzi spoločenské romány venované najmä čitateľkám. Časť autorkinej tvorby je však priamo zacielená na dospievajúcu mládež, ako povedzme kniha Som, aká som! alebo Sladkých štrnásť s horkou príchuťou. Dej nového románu Niečo ti pošepkám sa odohráva v súčasnosti, v prostredí, ktoré je mladému čitateľovi blízke. Približuje mentalitu mládeže, ale aj dospelých, s ktorými sa deti dostávajú bežne do kontaktu. Najdôležitejším zámerom knihy je nevtieravým spôsobom poukázať na dôležité postavenie rodiny v našej spoločnosti. Hlavnými postavami románu sú dvaja štrnásťroční školáci, chlapec a dievča. Zblíži ich priateľstvo, jeden druhému sa zverujú s radosťami aj starosťami. Prostredníctvom nich čitateľ nahliadne do rodinného prostredia a života dvoch odlišných rodín. Dostane možnosť porovnať skutočnú rodinnú pohodu vytvorenú na vzájomnej tolerancii s predstieranou falošnou pozlátkou založenou na finančných hodnotách. Dôležitú úlohu v deji zohráva blízkosť staršej generácie – babky a suseda v dôchodcovskom veku. Román je písaný štýlom pre mladého čitateľa ľahko zvládnuteľným, so zámerom zdôrazniť a pochopiť postavenie rodiny, možno pomôcť čeliť určitým osobným problémom a priviesť k zamysleniu sa. Celý príbeh je prepletený začínajúcou láskou. Autorka disponuje výborným štýlom písania, vo veľkej miere využíva priamu reč, vyhýba sa vulgarizmom, píše pútavo a bravúrne dokáže čitateľa vtiahnuť do deja. Knihu dopĺňajú pútavé, realistické ilustrácie Lucie Zajac Valovej.

Etela Farkašová, ktorá sa stala za predchádzajúci román Scenár laureátkou prestížnej súťaže Anasoft litera 2018, získala zaň Krištáľové krídlo a ďalšie významné ocenenia, prichádza s novou prózou Hodiny lietania.Autorka na pozadí príbehu extrémne senzitívnej výtvarníčky Miriam, ktorá sa po desaťročiach prežitých v zámorí vracia do rodnej Bratislavy, rozvíja niekoľko závažných tém, napríklad utváranie osobnej identity, hľadanie cesty z osamelosti, ďalej je to téma viny a odpustenia či narušených medzigeneračných vzťahov, ale pozornosť venuje aj tomu, ako sa hrôzy vojny vpisujú do osudov ďalších generácií a neraz ich tragicky predznamenávajú. Ako to už u tejto autorky býva, súčasťou dejových línií sú filozofické reflexie existenciálnych otázok, pred ktoré je postavená jej protagonistka. Nový román Etely Farkašovej je originálne koncipovanou viacvrstvovou prózou, ktorá osloví nielen aktuálnymi, no zároveň nadčasovými témami, ale aj kvalitou ich umeleckého stvárnenia.

Juraj Svoboda zažil všetkých československých, českých i slovenských prezidentov, ktorých sme za ostatných sto rokov mali. Narodil sa za prvej Československej republiky, detstvo prežíval v Protektoráte Čechy a Morava, jeho ranej mladosti pripravil kulisy Február 1948 a v päťdesiatych rokoch odišiel študovať na VŠMU do Bratislavy. Väčšinu života prežil na Slovensku, kde sa z Jiřího Svobodu stal Juraj Svoboda, slovenský divadelný, televízny a rozhlasový režisér českého pôvodu. Bolo mu súdené o hercoch a režiséroch, ktorých ako pedagóg vychoval, napísať aj ich posmrtné portréty (tri diely knižných medailónov Dali nám viac, ako (sme) si mysleli). Kniha krátkych esejí Len nie mlčať s podtitulom Pokus o pravdivú autobiografiu na pozadí tragikomických dejín sveta je akousi životnou inventúrou v kontexte spoločensko-politického diania. Autor spomína, porovnáva a konfrontuje. Napríklad znaky a prejavy totalitných režimov, ale aj demokracií rôzneho typu: od Masaryka cez Havla až po nepersonifikovaný liberalizmus súčasnej doby. S ľahkosťou, potrebným nadhľadom, ale aj pochopiteľným osobným zaujatím a nostalgiou.

Lena Riečanská je autorkou piatich kníh pre dospelých čitateľov, dielo Som, aká som! je jej štvrtým titulom pre deti a mládež. Alica a Nikola majú sladkých štrnásť. V 8.B sa stretli tínedžeri s rôznym rodinným zázemím, žijúci v odlišných svetoch. Vďaka okolnostiam našli nerozlučné priateľstvo, ktoré im pomohlo prekonať predsudky. Je tam veselo aj vážne. Dej je zameraný na priateľstvo, nahliadnutím do duše mládeže, poukázaním na charaktery, skryté túžby, odhalí povahové črty, ktoré čitateľa prekvapia. Je ukážkou toho, že čierna nemusí evokovať zlo a biela dobro. Pri prvom pohľade netreba človeka odsúdiť, ale počkať na jeho činy. Nie sú dôležité šaty, dôležité je srdce. Okolo krúži láska. Tej sa v živote nikto nevyhne. Čítajte srdcom, dej vám prenikne do duše. Pôsobivé ilustrácie Lucie Zajac Valovej interpretujú vnútornú dynamiku príbehu a vhodným spôsobom dopĺňajú text. Knihu odporúča Občianske združenie Detský čin roka a herečka a moderátorka Katka Brychtová, ktorá na jej margo napísala: „Nie je jednoduché písať pre deti a špeciálne pre tínedžerov. Ale Lena Riečanská to vie. Aj v dnešných časoch, keď sa to možno nenosí, treba konať dobro. Treba myslieť nielen na seba, ale aj na druhých. A treba pomáhať tým, ktorí sú slabší, zraniteľní. Hlavní hrdinovia tohto príbehu idú príkladom. Svojim spolužiakom, učiteľom, rodičom, a vlastne nám všetkým. Tak sa nechajme inšpirovať“.

Etela Farkašová, laureátka ceny Anasoft litera 2018 za prozaické dielo Scenár, patrí k vynikajúcim autorkám v celom spektre svojej tvorby. Každá jej kniha je výrazom hlbokej koncentrácie na zvolené témy. V jej textoch cítiť pevné filozofické a vzdelanostné zázemie, ale i silu imaginácie a ľudského citu. V týchto súradniciach prichádza aj s novou zbierkou básní S predtuchou svetliny (v názve je odkaz na Heideggera, v ktorého koncepcii je „svetlina“ miesto, štrbinka, kde prehovára bytie). Autorka nástojčivo hľadá odpoveď na – v ľudskom bytí neustále vibrujúcu – otázku: Kto som? Kto som ja? Tu a teraz, ale zároveň cez traverz času, svojej vlastnej existencie, cez premeny mysle, tela, sveta okolo... Chce sa dopátrať niečoho esenciálneho, pričom jej druhé „ja“, druhé „dvojča“ – filozofka, v tomto prístupe k svetu dostáva veľký priestor. V básňach silne rezonuje jej filozofické poznanie cez prizmu energie vlastného citu a literárneho poznania. Reflektovaným teritóriom v poézii E. Farkašovej je príroda. Tá je u nej a pre ňu onou strelkou kompasu, ktorý pomáha nájsť stratený balans, nájsť silu k ďalšej existencii. Osobitým celkom zbierky je kapitola O písaní / nepísaní. V nej sa autorka prezentuje vo svojom silnom žánri – esejistike. Opiera sa o citácie svetových i našich autorov. Témou je písanie ako také, akýsi „príbeh“ písania, či ako píše sama autorka: je to túžba lepšie rozumieť samej sebe i možnosť hlbšie žiť.

Tiež túžite po psíkovi? Že ho už máte? Tak vás istotne zaujme skutočný príbeh Barborky a jej štvornohého kamaráta Danyho. Barborka musela o splnenie sna bojovať. Ale stálo to za to. Spoločné zážitky obohatili jej život. Začnite čítať a verte, smiechu sa nezdržíte. Dej vás tiež prenesie do sveta detského folklórneho súboru. Tanec v krvi, láska v srdci. Krásne to spolu funguje.

Zachary Karabašliev je bulharský spisovateľ, narodený v roku 1968 vo Varne. Vyštudoval bulharistiku a literárnu vedu. V USA v Los Angeles postgraduálne absolvoval filmové producentské stáže, pracoval na filmových a divadelných produkciách. 18 % sivej je odvážna kniha, napísaná drsne a bez strachu, ale s krásnym pocitom po jej prečítaní. Autor úžasným spôsobom integruje celé to priepastné obdobie, keď sa pohľady všetkých nekriticky upierali na Západ, aby aspoň na chvíľu prežili svoj americký sen, a postupne prechádza do Bulharska 90-tych rokov, kedy sme o tejto časti sveta počuli asi naposledy. Je príbehom o pobláznenom, ale sympatickom Bulharovi v Amerike, o jeho droge a nekonečnej ceste za poznaním seba, o gangstroch a hľadaní stratenej lásky, o nádeji a zúfalstve, vyrozprávaným so smútkom a sebairóniou. Je fotografiou a zároveň filmovým záznamom o nás všetkých – emigrantoch vlastnej minulosti. Román 18 % sivej je medzinárodný bestseller, v Bulharsku vyšiel v náklade 50 000 výtlačkov, vydali ho aj v USA, Francúzsku, Macedónsku, Srbsku, Chorvátsku a Poľsku. Okrem debutového románu je autorom dvoch zbierok poviedok, knihy rozprávok pre deti a dospelých a troch divadelných hier, ktoré získali prestížne ocenenia v Bulharsku aj v zahraničí. Ďalšie prózy autora sú preložené do nemčiny, ruštiny, maďarčiny a španielčiny.

Etela Farkašová v novej rozsiahlejšej próze Scenár, za ktorú získala literárnu cenu Anasoft litera 2018, rozvíja témy prítomné v jej predchádzajúcej tvorbe, do istej miery sa vracia aj k typom postáv, ktoré sú pre ňu príznačné. Tentoraz je to manželský pár, umelecká prekladateľka a prírodovedec, stretávame sa s nimi v čase, keď prechádzajú procesom vyrovnávania sa s vlastným starnutím. Autorka tematizuje starobu/starnutie nielen ako individuálny psychický problém, ale vzhľadom na opojenie dnešnej spoločnosti ideálmi mladosti povýšenými na všeobecnú normu, aj ako problém sociálny. V prvom pláne ide o rodinný príbeh starších manželov, doň sú zakomponované filozofické reflexie súvisiace najmä s otázkou, či človek môže pochopiť „logiku“ svojho životného príbehu, vzťahy medzi jeho rôznymi časťami, a tým usmerniť jeho utváranie. Próza je sugestívnou výpoveďou o vnútornom svete intelektuálky-sedemdesiatničky, hoci kritickým pohľadom sa obracia aj na viaceré nezdravé fenomény našej spoločnosti (ageizmus je jedným z nich). Obe hlavné postavy majú vrúcny vzťah k hudbe a venujú veľa času jej počúvaniu, takže v druhom pláne próza prináša reflexie hudby ako prostriedku komunikácie a najmä sebapoznania a sebaprežívania. Hudobné motívy sú tu prítomné aj v inej podobe a za iným účelom, súvisia s prípravou „scenára“ poslednej rozlúčky. Ide o pozoruhodnú viacvrstvovú prózu, ktorá osloví aktuálnou, no zároveň nadčasovou témou, a aj jej umeleckým stvárnením. Knihu zdobia ilustrácie Květy Fulierovej.

Kniha Jána Čomaja o Matúšovi Kučerovi sprítomňuje tvorbu dvoch naoko profesne odlišných majstrov vo svojom odbore, ale vnútorným zaujatím skutočnosťami o dejstvovaní i zápasoch o seba i so sebou ako rodných bratov. Nemuseli sa hľadať. Patria k sebe nielen generačne. Matúš Kučera nie je však len historik, profesor a tvorca literatúry faktu, aj pre deti, lež i (načas) politik, diplomat a múzejník. J. Čomaj predstavuje M. Kučeru citlivým pátraním, čo podnecovalo jeho vývin a záujmy, vďaka osobnému poznaniu, prostredníctvom dlhých spoločných rozhovorov i štúdiom historických prác (aj s využitím ich citácie). Kučerov zástoj v slovenskej historickej vede vyjadruje už názvom knihy, čím odkazuje na starší čas, ktorý spracúva i krajové súvislosti rodiska i rodnej krajiny. Sleduje svojho hrdinu, ale nezameriava sa len na biobibliografické skutočnosti jeho personálneho vývinu, ale sa snaží objasniť „jedným dychom“ viacero rovín. Rovnako sa vrství aj plastický spôsob „vyprávania“, keď sa život i dielo predstavuje ako príbeh a stvárňuje esejisticko-dokumentačnými postupmi, spájajúcimi obraznosť s vecným argumentovaním. To zároveň odráža aj skúsenosť a nadanie autora životopisu, tvoriaceho knihu na základe osobných rozhovorov a poznania diela svojho hrdinu. Predstavuje ho aj vhodne vybranými ukážkami. Ján Čomaj tak vytvoril osobitú knihu, ktorá na princípe synergie integruje celú množinu časopriestorových, osobnostných i spoločenských zreteľov vo výnimočnom podaní životopisného príbehu vedca i vedy – ako sa vedec tvaroval a zároveň ako sa vynárali naše dejiny.