Vie to iba vietor

Z evanjeliových statí každého zo štyroch evanjelistov sa dozvedáme, že Ježiš často hovoril k zástupom a prostredníctvom podobenstiev im vysvetľoval mnoho dôležitých poznatkov o Božom kráľovstve, o Eucharistii... Bolo zjavné, že takáto forma nebola práve najjednoduchšia a najzrozumiteľnejšia, ale pokiaľ sa niekto prelúskal cez škrupinu predsudkov, otvorili sa mu oči.

Kniha od známeho talianskeho autora Bruna Ferrera Vie to iba vietor obsahuje veľa krátkych príbehov, ktoré sú zakončené zamyslením. Príbehy odhaľujú hlbokú pointu. Sú to také malé podobenstvá pre dnešný svet. Stačí si prečítať jeden denne a nechať sa ním úplne preniknúť.

Táto knižka obsahuje krátke príbehy končiace malou myšlienkou. Príbehy sú ako tabletky duchovnej múdrosti. Stačí jedna na deň. Po prečítaní príbehu nemôžeš zostať tým, kým si bol.

Na poli už dlho ležala opustená flauta. Nik na nej už nehrával. Až jedného dňa tadiaľ prechádzal osol. Silno do nej fúkol a vylúdil z nej najsladší tón svojho života, najkrajší zvuk v živote osla i v živote flauty. Nevedeli pochopiť, čo sa stalo, lebo rozum nebol ich silnou stránkou, a keďže obaja v rozum verili, rýchle sa rozlúčili, lebo sa hanbili za to najlepšie, čo jeden i druhý vo svojom smutnom živote urobili. Koľko opustených fláut a koľko oslov je na tomto svete! Mnohí z nás sa nepoznajú, ostávajú sami sebe neznámi a skrývajú sami pred sebou, kto sú. Vyžadujú lásku od iných, ktorí sa tiež nepoznajú, a tak isto sa skrývajú. Ale niekedy sa mraky pretrhnú, objaví sa záblesk, iskra… a tam sa všetko končí, lebo chýba odvaha. Človek potrebuje veľa odvahy, aby miloval. Ale tak isto ju potrebuje, aby sa dal milovať.

Bol raz jeden človek, ktorý žil vo veľkej biede. Uctieval si však svätého Mikuláša a vrúcne sa k nemu modlieval. A tak si svätec povedal, že zostúpi na zem a že mu pomôže. Keď prišiel do jeho domu a videl, že naozaj nemá z čoho žiť, rozhodol sa mu pomôcť. Svätec ukázal prstom na kameň, ktorý ležal na dvore, a kameň sa hneď premenil na žiarivé zlato. „Chceš toto zlato?“ spýtal sa svätec úbožiaka. Muž sa hlboko poklonil a povedal: „Nie, nechcem. “ Svätcovi zažiarili oči šťastím a povedal: „Syn môj, veľmi si ma potešil. Teraz viem, že si naozaj vykročil na cestu dokonalosti.“ Muž povedal: „Nie, zlato nechcem. Čo by som naozaj chcel, je tvoj prst.“ Boh sa nám daroval celý. A my zázraky nerobíme. Prečo?