Človek pre nikoho

Kniha Človek pre nikoho je knihou autobiografických spomienok Dr. Pavla Straussa (1912 – 1994), významného slovenského lekára, filozofa, prozaika, esejistu, prekladateľa a účastníka Slovenského národného povstania.

V roku 1942 po dvojročnom zápase ako 30 ročný konvertoval zo židovstva na katolícku vieru. Vonkajší i vnútorný nepokoj, veľký hlad po pravde, čistote a istote, sociálne problémy sám považuje za prvú fázu svojej konverzie ku kresťanstvu. Druhá fáza nastala počas vojenčiny, kde na neho veľmi pozitívne vplývala konvertovaná rodina Munkovcov, ktorá mu sprístupnila katolícku literatúru. Zasvätením sa do Nového zákona najmä vďaka kanonikovi Jozefovi Kožárovi napokon prijíma krst a naďalej si upevňuje vieru čítaním náboženskej literatúry a prenikaním do liturgického života Cirkvi. Duchovnou oporou mu bola jeho manželka Mária.

Pavol Strauss patrí k originálnym osobnostiam slovenskej literatúry a kresťanskej kultúry. Pretože sa verejne hlásil ku Katolíckej cirkvi, dlhé roky žil ako degradovaný lekár a umlčovaný spisovateľ. Až po novembri 1989 sa dočkal zaslúženej pozornosti a získal viacero ocenení.

Čas a okolnosti, za akých vznikla táto autobiografia Pavla Straussa, je naznačený už samotným názvom Človek pre nikoho. Znie to trpko ako prirodzená reakcia autora na čas. v ktorom „nesmel". Nesmel verejne prehovoriť a on sa po svojej vnútornej konštelácii cítil ako „kňaz, ktorého nepustili na kazateľnicu". Odtiaľ pochádza trpkastá príchuť názvu Straussových spomienok.

Priniesol mi ich svojho času bez reálnej nádeje, že by som ja mohol veci zmeniť. Iba chcel, aby ho aspoň ktosi počul, evidoval jeho nekaždodenné osudy. Trpkosť naznačená názvom však v rukopise nepokračuje a Straussov obraz času je pokojný, objektívny. Len čas bol nepokojný a neobjektívny vo vzťahu k autorovi. Ale pre toho, kto už vtedy mal svoje pevné centrum securitatis, nepokoj času nebol niečím, čo by mu zastrelo zrak a zahmlilo jeho videnie. A tak sa rukopis číta ako pokojná, inteligentná výpoveď o človekovi v prúde nepokojného času.

Slovenská literatúra neoplýva prebytkom takýchto pamätí. Hoci práve takéto pamäti pomáhajú vytvárať kultúrne milieu a udržiavať jeho kontinuitu. Bez takejto kontinuity sa každý literárny debutant cíti ako prvý človek na svete.

Je teda dobre, že rukopis konečne dostal podobu vytlačenej knihy. Je to satisfakciou nielen pre jej už mŕtveho autora, ale aj pre nás, ešte živých. (Milan Rúfus)