Učenie svätých

Publikácia Nad slovami sv. Izáka Sýrskeho je druhý diel zbierky zamyslení otca Mirona Keruľ-Kmeca. Vychádza v nej z Asketických homílií (5 až 24) svätého Izáka Sýrskeho, jedného z najznámejších východo-sýrskych mníchov.Ako dosiahnuť jednotu s Bohom? Ako žiť duchovný život v Kristovi v každodenných radostiach a sklamaniach? Na tieto otázky nám ponúkajú odpoveď práve cirkevní otcovia, a to na základe vlastnej osobnej skúsenosti duchovného života s Ježišom. Prostredníctvom svätého Izáka Sýrskeho a zamyslení nad jeho Asketickými homíliami máme možnosť nahliadnuť do sveta sýrskeho mníšstva 7. storočia a načerpať inšpiráciu pre rozvíjanie vášho života s Kristom.

Reflexie nad vybranými časťami učenia svätého Ignáca Brjančaninova o duchovnom živote v diele „Pole“. Svätý Ignác Brjančaninov majstrovsky sprostredkoval čitateľovi svojej doby duchovné bohatstvo, ktoré nachádzame v spisoch svätých asketikov, predovšetkým svätého Izáka Sýrskeho a svätého Jána Klimaka. Dielo „Pole“ je jedinečnou učebnicou duchovného života, ktorá sa zrodila z duchovnej skúsenosti svätých otcov. "Často sa dnes stretávame s ľuďmi, s ktorými si nemáme čo povedať, lebo z ich vnútra sa vytratili vážne témy. Mnohí to zvaľujú na internetovú komunikáciu, ktorej dnes podľahlo veľa mladých ľudí a tak pri vzájomnom stretnutí nevedia rozvinúť osobný rozhovor. Z toho vznikol nápad kurzov komunikácie, kde sa účastníci učia to, čím sa má začať rozhovor, ako v ňom pokračovať a čo môže oživiť nastolenú komunikáciu. Možno je to čosi praktické, avšak ja osobne by som nechcel komunikovať podľa akéjsi "šablóny", lebo sa mi to zdá príliš umelé a nie zo života. Preto mi do oka padla komunikácia s Otcami cirkvi, ktorí vždy hovorili "k veci" aj keď k tomu nepotrebovali nijakú zvláštnu príležitosť, ktorá by ich rozhovorom robila reklamu. Pretože najlepšou reklamou na vzbudenie záujmu je samotný život, ktorý človeka najviac musí zaujímať, ak mu chceme dobre porozumieť. Množstvo ľudských problémov, či otáznikov a životných udalostí si vyžaduje komunikáciu "na úrovni" nie štylistickej, ale obsahovej so zachytením samotnej podstaty danej témy. A toto sa v patrológií deje veľmi jednoduchým, ale zároveň hlbokým spôsobom, ktorému môže porozumieť každý, ak tam hľadá Božieho ducha, nie ducha výnimočnosti a jedinečnosti vlastnej tvorby. O toto sa pokúša aj sv.Ignác Brjančaninov v tejto publikácií, v ktorej chce s nami hľadať odpovede na samotné problémy života viery a našej cesty k večnému cieľu. V podstate tieto odpovede nie sú zložité, ale sú v nás zastreté vplyvom sveta, ktorý nám priam "vnútil" zlé zásady. Preto nám autor doporučuje "útek" zo sveta a "pôst" od medií, aby sme v sebe vytvorili dostačujúce ticho k načúvaniu Boha, ktorý sa k nám prihovára slovami Písma, ale aj náukou Svätých Otcov, či udalosťami, ktoré vstupujú do nášho života. Treba len chcieť viesť tento dialóg, ktorý od nás vyžaduje istú dávku pokory, v ktorej ľahšie prijmeme slová od tohto druhého. A tak chcem už len popriať všetkým čitateľom, aby vstúpili do vnútorného "dialógu" s myšlienkami tejto knihy a nebáli sa uviesť ich do svojho života. Predkladateľovi tejto knihy chcem poďakovať za snahu o zušľachťovanie našej komunikácie s Bohom, so sebou i s ľuďmi. A všetkých tvorcov i čitateľov tohto diela vkladám v tomto jubilejnom roku ikony slziacej Bohorodičky v Klokočove do materinských rúk našej Nebeskej Matky. " +Milan Chautur CSsR (Košický Eparchiálny biskup)Košice 13.X.2020v deň 113.výr. zjavenia Bohorodičky vo Fatime

Reflexie nad vybranými časťami učenia svätého Ignáca Brjančaninova o duchovnom živote v diele „Pole“. Svätý Ignác Brjančaninov majstrovsky sprostredkoval čitateľovi svojej doby duchovné bohatstvo, ktoré nachádzame v spisoch svätých asketikov, predovšetkým svätého Izáka Sýrskeho a svätého Jána Klimaka. Dielo „Pole“ je jedinečnou učebnicou duchovného života, ktorá sa zrodila z duchovnej skúsenosti svätých otcov.Predslov:Vidíme, že Európa dnes chce byť všetkým možným i nemožným, len nechce byť kresťanská. A pritom prvá prijala svetlo evanjelia. Prečo sa kresťanstvo unavuje? Prichádza mi na um nedávny prípad príkladnej kresťanskej rodiny s piatimi dospelými deťmi, v ktorej sa rodičia i deti veľmi angažovali a zapájali sa do života farského spoločenstva, viedli sviatostný život, no v minulom roku všetkých 5 dospelých detí z rodiny odišlo – vraj za „iným životom“, ktorý sa im „doma neponúkal či zakazoval“, ako sa svorne vyjadrili. Všetci dnes žijú v neviazaných vzťahoch ďaleko od domova, od rodičov. Aby kresťanstvo strácalo chuť, ponúka sa mládeži i dospelým niečo podobné, ako sa v reštaurácii predkladá jedálny lístok hosťovi, ktorý sa práve najedol?... Alebo sa už najedol čohosi iného v duchovnom slova zmysle. Čosi tu nefunguje, čosi tu chýba.Generálny guvernér vojnového Nemecka v Poľsku, Hans Frank, si počas druhej svetovej vojny 2. marca 1940 napísal do denníka: „Keď v Poľsku zhasli všetky svetlá, predsa ešte dve ostali – Panna Mária z Čenstochovej a Cirkev.“ Lepšiu charakteristiku tejto krajiny v jednom z najtemnejších období jej dejín by nebol vtedy vyslovil nikto, ani politik a snáď ani spisovateľ. Ktovie, či to neboli práve tieto dve svetlá, ktoré mu zasvietili vo chvíľach, keď už mal niesť aj následky za svoje vojnové zločiny v Poľsku. Lebo podľa hodnoverných správ sa pred smrťou v norimberskom väzení obrátil, žiadal o prijatie sviatosti zmierenia a zomrel ako kajúci lotor po pravici ukrižovaného Spasiteľa.Možno raz objektívny historik alebo teológ napíše po rokoch, možno i po desaťročiach niečo podobné aj o Slovensku: „Keď nastala doba najväčšieho temna v tisícstoročných duchovných dejinách tejto krajiny a zhasli všetky svetlá, predsa tu ešte nejaké zostali: Panna Mária na milostivých pútnických miestach na Slovensku a Cirkev so svojimi svetlami otcov. Aj istý tropár začína slovami: „Preslávil si sa, Kriste, Bože náš, keď si zemi daroval otcov ako svetlá....“ K takýmto otcom, ktorý ako svetlo osvecuje aj noc našej doby, hoci pomaly akosi sadá aj na Slovensko, patrí aj sv. Ignác Brjančaninov.Žijeme vo zvláštnej dobe, keď napríklad človek napadnutý medveďom v Tatrách bude pomaly potrestaný za to, že narušil „výsostné“ teritórium šelmy kdesi v prírode. Asi k tomu pomaly aj spejeme, veď aj v médiách už niekedy z podobných správ cítiť tento tón. Lebo živočíšny človek, ktorý žije len inštinktmi, bez Krista, bez sviatostí, pre ktorého je dobré len to, čo je viditeľné a hmatateľné, časom si postaví aj inštinkt ako modlu, ako zlaté teľa, a teda aj inštinktívne zviera nad človeka. A postupne začne vytvárať a schvaľovať náležité zákony.... Ktovie, či práve svetlo sv. Ignáca Brjančaninova nesvietilo pre ruských kresťanov počas dlhého proticirkevného útlaku v Sovietskom zväze. Tesne pred Októbrovou revolúciou kresťanský filozof Berďajev napísal, že „už to viselo vo vzduchu, už bolo cítiť všade, že ľud chce odísť od kresťanstva.“ A teraz v Rusku po dlhých rokoch vidíme, že sa ku Kristovi ľud hromadne navracia. Vidíme, akú silu majú svetlá otcov? Prepúšťajú svojím životom a modlitbami Kristovo svetlo, prepúšťajú svetlo Božieho kráľovstva. Veru, človek na riešenie svojich problémov často potrebuje svetlo, ktoré nie je z tohto sveta. A toto svetlo Kristovo prináša do dnešných dní aj kniha o. Mirona o náuke biskupa Brjančaninova. Je to svedectvo o živote jednej omilostenej duše s Kristom. Preto veľmi odporúčam knihu aj mládeži, ako i bohoslovcom a rehoľníkom, lebo má dar formovať srdcia ľudí. Je ikonou duchovného života, života Kristovho Ducha v človeku. Lebo „duchovný život nie je o tom, že ja niečo viem, niečo mám naštudované a robím, organizujem neviem aké veľké diela. Nie. Duchovný život je to, že iní v nás vidia svetlo, vidia v nás život Ducha, ktorého nám dal Boh. A ako to uvidia? No tak, že ma to svetlo preniká a že moje človečenstvo, moja ľudskosť sa stáva teofanickou, bogojavlenskou, zjavujúcou Kristovu tvár.“ (Marko Rupnik SJ, Incontro Oriente ed Occidente nell iconografia russa). Podobne nás vedie aj o. Miron Keruľ-Kmec svojimi duchovnými katechézami i knihou, ktorá sa práve dostala do Vašich rúk a ktorá nám dáva aj odvahu do budúcnosti, že hoci by sa naša doba ponorila do akejkoľvek tmy, o to silnejšie budú žiariť svetlá otcov Cirkvi a Kristova tvár.Sláva Isusu Christu.o. Ľuboslav Petričko, Prešov 16. december 2020

Publikácia Nad slovami sv. Izáka Sýrskeho je tretí diel zbierky zamyslení otca Mirona Keruľ-Kmeca. Vychádza v nej z Asketických homílií (25 až 43) svätého Izáka Sýrskeho, jedného z najznámejších východo-sýrskych mníchov.Ako dosiahnuť jednotu s Bohom? Ako žiť duchovný život v Kristovi v každodenných radostiach a sklamaniach? Na tieto otázky nám ponúkajú odpoveď práve cirkevní otcovia, a to na základe vlastnej osobnej skúsenosti duchovného života s Ježišom.Prostredníctvom svätého Izáka Sýrskeho a zamyslení nad jeho Asketickými homíliami máme možnosť nahliadnuť do sveta sýrskeho mníšstva 7. storočia a načerpať inšpiráciu pre rozvíjanie vášho života s Kristom.

Reflexie nad krátkymi výrokmi a poučeniami svätého Theodorosa Veľkého Asketika, ktoré nachádzam vo Filokalii pod názvom „100 duchovných textov“. Zaznamenaná duchovná skúsenosť svätého Theodorosa neponúka systematické učenie o duchovnom živote. Napriek tomu je zdrojom inšpirácie a poznania mnohých jeho zákonitostí.Jedným z dôležitých prostriedkov obnovy duchovného života v našich východných katolíckych cirkvách je návrat k štúdiu diel cirkevných otcov. Tieto diela sú bohatým prameňom poznania, prežitej teológie i katechézy a cenným zdrojom inšpirácie pre duchovný život. Zvlášť ich použitie pre obohatenie našej katechézy, ale i pre prehĺbenie praxe duchovného života, môže prispieť k radikálnej obnove celého systému oboznamovania sa s pravdami našej viery a ich vnášaniu do života.Prv než by sme začali hovoriť o katechéze cirkevných otcov z hľadiska inšpirácie, ktorú nám môže poskytnúť pre našu súčasnú katechetickú prax je hádam potrebné objasniť si, či skôr pripomenúť si samotný význam slova katechéza, a to ako po jeho etymologickej stránke, tak aj v rovine historickej, ako terminus technicus, s presným štylisticko-rétorickým, metodickým i didakticko-pedagogickým významom a ohraničením.Slovo katechéza pochádza z gréckeho slova katechésis odvodeného zo slovesa katecheo, ktoré znamená ozývam sa, vyvolávam ozvenu, zvučím, rozoznievam, nechávam zaznieť hlas zdola. V prenesenom, či obraznom zmysle sa týmto slovom označuje aj spôsob vyučovania, pri ktorom učiteľovo slovo je vlastne odpoveďou na otázky, ktoré zaznievajú v žiakovi, pričom tak ide o akýsi spôsob vzájomnej a spätnej vnútornej ozveny. Ako podotýka sv. Ján Zlatoústy na úvod svojej prvej krstnej katechézy, slovo prihovárajúceho sa musí totiž vyvolať ozvenu v srdci poslucháča:“Neprihovárame sa vám preto, aby ste iba počúvali, ale aby ste si aj pamätali počuté veci a aby ste nám prostredníctvom vašich skutkov dokázali, že sa na nich pamätáte, ba vlastne nie aby ste do dokázali nám, ale Bohu, ktorý pozná tajomstvá mysle. Preto, to čomu vás učíme sa nazýva katechézou, aby vám aj vtedy, keď my nie sme prítomní, znel náš príhovor neustále v mysli.”/1/Po formálnej stránke sa katechéza vždy odlišovala od tzv. kerygmy, teda ohlásenia Božieho kráľovstva, ako aj od tzv. didaskalie, ktorá bola skôr systematickým doktrinálnym výkladom predovšetkým formou homílií, či spisov.Už v apoštolskej dobe sa stretávame s katechézou, ktorej hlásateľmi sú v prvom rade apoštoli, čoskoro sa však k nim pridávajú tzv. evanjelisti (Sk 21, 8) proroci a učitelia (Ef 4,11), využívajúci rozličné dary Božieho Ducha: prorokovať, slúžiť, vyučovať, povzbudzovať (porov. Rim 12, 6).Obsahovo sa už v apoštolskej dobe vykryštalizovali “začiatočné prvky Božích slov” (Hebr 5, 12) a to: pokánie, viera v Boha, krst a vkladanie rúk (birmovanie), vzkriesenie z mŕtvych a eschatologické témy (porov. Hebr 6, 1-3), ktoré mali priviesť k poznania a zdieľaniu základných kristologických právd, ako ich vyjadril sv. Pavol v 1 Kor 15, 3-6. Všetky tieto témy boli ale vždy ohlasované aj v spojení s trojičnou náukou (porov. Sk 19, 3), ktorá sa aplikovala už v základnej krstnej formule “v mene Otca i Syna i Svätého Ducha”, ako ju nachádzame u Mt 28, 19.Poapoštolská doba (1.-3. stor.) nám zanechala svedectvo o katechéze, ktorá vychádzajúc z biblického základu privádza adresáta k formovaniu morálnych zásad a k jeho zaradeniu do cirkevného spoločenstva, ktoré sa stáva osobitným spôsobom viditeľným predovšetkým pri eucharistickom slávení.Nepriame svedectvá o témach ranokresťanskej katechézy nám poskytujú aj prvé apológie. Aj keď apológie sú osobitným literárnym druhom so špecifickou teologickou základňou a finalitou, predsa v nich nájdeme odozvu formálnych i obsahových katechetických postupov. Prvoradý cieľ apológií - obhajoba kresťanského učenia a spôsobu života, určuje a podmieňuje aj ich obsah. Apologéti v prvom rade obhajujú ideu jediného osobného Boha, duchovného a všemohúceho, ďalej obhajujú vhodnosť, nevinnosť a pokojamilovnosť kresťanského spôsobu života, vyvracajúc falošné obvinenia z fanatizmu a sektárskych nezriadeností. Poukazujú na Písma, ako na prameň všetkej múdrosti a dokazujú, ako sa pod vplyvom čností a viery mení duchovný život kresťanov, ktorí sa tak stávajú kvasom spoločnosti.Apológie boli v istom zmysle akousi pred-katechézou, pretože pripravovali pôdu na prijatie a prehĺbenie kresťanských právd v ich kontraste s pohanským či židovským spoločensko-kultúrnym prostredím. Vyvracajúc pohanské, či židovské náboženské, ale aj spoločenské názory a tendencie, apológie dokazovali spásny Boží zásah do ľudských dejín, osobitný plán spásy, teda tú ekonómiu milosti, ktorá sa uskutočnila vo vtelenom Božom Slove, poukazujúc tak na vykupiteľské dielo Krista. Súčasne boli povzbudením k nasledovaniu kresťanských cností a k definitívnemu stotožneniu sa s kresťanskými náboženskými pravdami a životným štýlom. Medzi patristickou literatúrou, ako jej ďalší, takpovediac záverečný vývinový stupeň, majú svoje osobitné miesto spisy asketického charakteru, ktoré sú akoby pokračovaním diel katechetických, či apologetických. Smerujú k prehĺbeniu poznaných právd a ich „vstrebaniu“ do každodenného duchovného života kresťana.Tieto spisy sú teda akoby zavŕšením procesu kresťanskej formácie, ktorá prechádza cez spoznanie právd viery, ich zdôvodnenie, či obhájenie až k ich prijatiu do osobného života. Duchovné reflexie nad asketickými spismi otcov sú v súčasnosti dôležitou formou ich aktualizácie súčasnému poslucháčovi.Preto s veľkou radosťou chcem uvítať aj toto dielo, ktoré približuje, vysvetľuje a aktualizuje slová jedného z cirkevných otcov, ktorého slová boli právom zaradené aj do Filokalie, tohto pamätníka východnej duchovnosti, ktorý aj po stáročiach poskytuje inšpiráciu kresťanskému Východu ale stáva sa stále viac známy a obľúbený aj na Západe.Nech nám všetkým slová otcov i ich interpretácia poslúžia k duchovnému rastu.Na sviatok Zjavenia Pána 2021+Cyril Vasiľ SJ

200 kapitol o duchovnom zákone. Milí priatelia, v roku masívneho šírenia vírusu Covid 19, keď sa celé ľudstvo trápi bojom s touto nebezpečnou pandémiou, nemôžem začať inak len konštatovaním, že je to pre všetkých ľudí veľká Božia výzva k obráteniu a k zameraniu sa na duchovný život. Boh nás má veľmi rád a ponúka nám svoju milosť mnohorakým, aj takým výrazným spôsobom, akým je pandémia. Chce, aby sme sa pozastavili, aby sme spomalili svoje životné tempo a hlavne, aby sme sa začali zamýšľať nad zmyslom svojho života. Lebo sa ženieme a ani nevieme za čím a kam. Áno, ľuďom často uniká duchovný rozmer ich života, a je to logické, lebo žijeme v pozemskom, materiálnom svete, ktorý nás vťahuje do toho, aby sme zmýšľali a konali len pozemsky. Svätý Marek Asketik nám ponúka vzácne myšlienky pre obohatenie nášho života. Autor tejto publikácie nám ich s pomocou Božou meditatívne rozvádza a pomáha nám ich pochopiť do hĺbky. Zaujali ma myšlienky svätca, ktorému ide o náš dobrý kresťanský život, o verné nasledovanie Ježiša Krista. Ale zaujali ma aj slová autora, ktorý pokojným, meditatívnym vysvetľovaním pomáha čitateľovi osvojovať si myšlienky sv. Marka Asketika, aby sme ich prijali do svojho života a to nielen rozumom, ale predovšetkým srdcom. Svätec konštatuje, že „každé požehnanie prichádza z Božej prozreteľnosti. Ale uniká tým, ktorí sú nevďační a záhaľčiví.“ Koľkí ľudia nevedia o svojej nevďačnosti, či záhaľčivosti? Nájdeme ich všade, aj u Bohu zasvätených osôb. V čom sa prejavuje naša veľká nevďačnosť? Prejavuje sa najmä tým, že zabúdame na nášho najväčšieho Dobrodincu a Záchrancu, že zabúdame na Ježiša Krista, ktorý prebýva v bohostánkoch našich chrámov. Čaká nás tam ako väzeň Lásky a my prechádzame popri chrámoch bez povšimnutia a bez pozdravenia Ježiša. Je priam tragédiou dnešných ľudí, že tak veľa času trávia neužitočne, napr. pred televízorom a internetom, kde nás zlý okráda najviac. Okráda nás o čas, ktorý by sme mali venovať modlitbe, vzájomnej rodinnej komunikácii, venovaniu sa deťom, či čítaniu Svätého písma a dobrých kníh. Tiež nám podsúva veľa zlých myšlienok a obrazov z filmov, ktorými zapratáva našu myseľ i srdce a vzbudzuje v nás zlú žiadostivosť, a tak komplikuje náš život. Milí čitatelia, staňme sa duchovnými ľuďmi. Starajme sa nielen o potreby tela, ale aj o potreby nesmrteľnej duše. Touto knihou sa nám dostáva do rúk dobrá pomôcka, ktorou môžeme duchovne obohatiť svoj život.Všetkým čitateľom zo srdca udeľujem archijerejské požehnanie.Mons. Ján Babjak SJ, prešovský arcibiskup metropolita

Čas pandémie, ktorý nás všetkých prekvapil, zapríčinil, že v mnohých prípadoch pri myšlienkach o našom živote sme zmenili priority. Možno nikdy predtým sme tak často a tak nástojčivo nedávali Bohu a sebe otázky: Aký je to čas v našom živote, ktorý teraz prežívame? Ako mu porozumieť? Možno nikdy predtým sme sa nezamýšľali nad tým, aký je môj duchovný život, aká je moja spiritualita. Duchovní otcovia zdôrazňovali potrebu a nevyhnutnosť rastu v duchovnom živote. Pripomínali, že rastom v duchovnom živote sa mení aj postoj človeka k Bohu.V byzantskej tradícií existuje mnoho prameňov spirituality. Ide o diela otcov, ktoré už vyšli v našich vydavateľstvách. Do rúk sa nám dostáva tretia časť knihy autora o. Mirona Keruľ-Kmeca Nad slovami sv. Ignáca Brjančaninova. Autor knihy slová svätého Ignáca a svätých otcov robí prístupným ľuďom tejto doby. Pripomína nám, že žijeme v mylnej predstave, že svojím umom môžeme ovládnuť všetko poznanie. Zároveň ukazuje cestu z toho omylu, keď hovorí o poznaní, ktoré sa nadobúda skúsenosťou praktického a duchovného života.Nosnou témou tejto tretej časti je pokora. Olivier Clement hovorí, že pokora znamená spojenie viery s každodenným životom. Pokora sa prejavuje schopnosťou všímať si: druhého… (Tři modlitby)Na obale jednej knihy som čítal nasledovný text: „Začítajte sa a spoznáte príťažlivosť čnostného života i možnosť pri troche dobrej vôle pracovať na jeho dosiahnutí a získať tak zmysluplnosť a krásu života.“Pozývam čitateľov prejsť spoločnú cestu s o. Mironom v knihe Nad slovami sv. Ignáca Brjančaninova, ktorá môže vniesť nové svetlo a múdrosť pre duchovný život každého z nás a tak viac načerpať z pokladov východnej spirituality.

Autor Miron Keruľ-Kmec ponúka v publikácii Nad slovami svätého Izáka Sýrskeho duchovnú skúsenosť svätca, konkrétne jeho homílie 1- 4. I keď svätý Izák Sýrsky žil ako mních v kláštore, kam utiekol pred svetskou slávou, jeho učenie nie je abstraktné a vyhradené iba pre mníchov, ale má čo povedať každému jednému z nás.Život v stíšení, v modlitbe, v čnostiach. Život v v očisťovaní srdca a mysle. Život v pokore, v rozjímaní nad Božím slovom, nie je životom iba pre pustovníka, ale je životom pre každého kresťana, ktorý túži po svätosti.

Homília 54: Istota v modlitbeTémou ďalšej homílie je modlitba a všetko, čo je nevyhnutné pre stav stálej pozornosti a sústredenosti.Svätý Izák Sýrsky hovorí, že dar viery dáva človeku istotu v modlitbe skrze jeho dôveru v Boha. Pripomína však, že „táto istota nevyviera z vyznania človeka, ale z aktivity duše, ktorá nasleduje Božiu pravdu.” Dodáva, že „viera, ktorá dáva istotu dôvere, nie je nikdy nadobudnutá nepokrstenými alebo tými, ktorých myseľ je odvrátená od pravdy. Istota viery sa odhaľuje v duši v miere vznešeného spôsobu života tých, ktorí dbajú na uskutočňovanie Pánových prikázaní.”Modlitba teda nadobúda istotu a dôveru skrze milosť prijatú v krste a rastie podľa miery úsilia o napĺňanie evanjeliových prikázaní. Ten druhý zdroj nárastu istoty v modlitbe je azda potrebné bližšie vysvetliť. Keď sa človek usiluje s vážnosťou o dôsledné naplnenie evanjeliových prikázaní, veľmi rýchlo dôjde k spoznaniu mnohých vášní, ktoré do toho času skryto pôsobili v jeho srdci. Odkryje sa pred ním stav duše, ktorá je neraz tak zviazaná vášňami a zlými návykmi, že ju to robí neschopnou poslušnosti voči Božej vôli. Je to moment, kedy človek s veľkou pokorou a skrúšenosťou prichádza pred Pána, predkladá mu svoju slabosť a prosí o jeho milosrdenstvo a pomoc. Toto poznanie slabosti však dáva silu modlitbe, pretože je nesená pokorným srdcom. Tento stav dáva vzrast istote, pretože človek vníma svoju odkázanosť na Bohu, ktorý miluje človeka nekonečnou láskou. Čím viac človek pokročí v čnosti, tým viac nadobúda skúsenosť veľkého Božieho milosrdenstva a stále s väčšou odvahou sa k nemu obracia vo svojich prosbách.Svätý Izák Sýrsky nás učí tejto duchovnej zákonitosti na začiatku homílie, aby sme boli viac otvorení pre jeho poučenia, ktorými nás chce priviesť k nadobudnutiu tej potrebnej istoty a dôvery v živote modlitby.

Publikácia Nad slovami sv. Izáka Sýrskeho je štvrtý diel zbierky zamyslení otca Mirona Keruľ-Kmeca. Vychádza v nej z Asketických homílií (46 až 53) svätého Izáka Sýrskeho, jedného z najznámejších východo-sýrskych mníchov.Ako dosiahnuť jednotu s Bohom? Ako žiť duchovný život v Kristovi v každodenných radostiach a sklamaniach? Na tieto otázky nám ponúkajú odpoveď práve cirkevní otcovia, a to na základe vlastnej osobnej skúsenosti duchovného života s Ježišom.Prostredníctvom svätého Izáka Sýrskeho a zamyslení nad jeho Asketickými homíliami máme možnosť nahliadnuť do sveta sýrskeho mníšstva 7. storočia a načerpať inšpiráciu pre rozvíjanie vášho života s Kristom.

Svätý Izák Sýrsky hovorí, že dar viery dáva človeku istotu v modlitbe skrze jeho dôveru v Boha. Pripomína však, že „táto istota nevyviera z vyznania človeka, ale z aktivity duše, ktorá nasleduje Božiu pravdu.” Dodáva, že „viera, ktorá dáva istotu dôvere, nie je nikdy nadobudnutá nepokrstenými alebo tými, ktorých myseľ je odvrátená od pravdy. Istota viery sa odhaľuje v duši v miere vznešeného spôsobu života tých, ktorí dbajú na uskutočňovanie Pánových prikázaní.”Modlitba teda nadobúda istotu a dôveru skrze milosť prijatú v krste a rastie podľa miery úsilia o napĺňanie evanjeliových prikázaní. Ten druhý zdroj nárastu istoty v modlitbe je azda potrebné bližšie vysvetliť. Keď sa človek usiluje s vážnosťou o dôsledné naplnenie evanjeliových prikázaní, veľmi rýchlo dôjde k spoznaniu mnohých vášní, ktoré do toho času skryto pôsobili v jeho srdci. Odkryje sa pred ním stav duše, ktorá je neraz tak zviazaná vášňami a zlými návykmi, že ju to robí neschopnou poslušnosti voči Božej vôli. Je to moment, kedy človek s veľkou pokorou a skrúšenosťou prichádza pred Pána, predkladá mu svoju slabosť a prosí o jeho milosrdenstvo a pomoc. Toto poznanie slabosti však dáva silu modlitbe, pretože je nesená pokorným srdcom. Tento stav dáva vzrast istote, pretože človek vníma svoju odkázanosť na Bohu, ktorý miluje človeka nekonečnou láskou. Čím viac človek pokročí v čnosti, tým viac nadobúda skúsenosť veľkého Božieho milosrdenstva a stále s väčšou odvahou sa k nemu obracia vo svojich prosbách.Svätý Izák Sýrsky nás učí tejto duchovnej zákonitosti na začiatku homílie, aby sme boli viac otvorení pre jeho poučenia, ktorými nás chce priviesť k nadobudnutiu tej potrebnej istoty a dôvery v živote modlitby.

Svätý Izák Sýrsky sa narodil začiatkom 7. storočia v Beth Qatraye, v provincii na severovýchodnom pobreží Arabského polostrova. Nadobudol solídne vzdelanie v biblistike a patristike, stal sa mníchom a učiteľom. V roku 676 bol vysvätený za biskupa v Ninive. Po piatich mesiacoch biskupskej služby odstúpil a utiahol sa na horu Matout v oblasti Beth Huzaye a viedol život modlitby a tichosti po mnoho rokov, kým ho staroba neprinútila vstúpiť do monastiera Rabban Shabur, kde skončil svoj pozemský život a bol tam aj pochovaný.Aj keď máme málo historických informácií o jeho živote, predsa ho dobre poznáme z jeho diela. Tohto biskupa, ktorý utiekol pred ľudskou slávou, preslávili jeho Asketické homílie už krátko po jeho smrti. Dielo bolo rýchlo preložené do viacerých jazykov a je dodnes považované za jednu z najlepších učebníc duchovného života.Svätý Izák Sýrsky píše zo svojej duchovnej skúsenosti. Preto sú jeho slová také silné. V jeho učení nie je nič abstraktné. Píše o živote v stíšení, ktorý žil sám, a aj o tom, čo počul od druhých, ktorí žili podobným životom. Sprostredkovanie tejto duchovnej skúsenosti ukazuje čitateľovi odskúšanú cestu očisťovania srdca a mysle, rast v čnostiach, dosiahnutie čistej modlitby, ale predovšetkým spásy.Aj keď jeho dielo bolo primárne určené pre mníchov, ktorí sa rozhodli pre pustovnícky spôsob života, má mnoho čo poradiť každému kresťanovi, ktorý túži po svätosti. Svätý Nikodemus, ktorý zostavil slávnu zbierku učenia svätých otcov s názvom Filokalia, povedal, že to najlepšie patrí všetkým. To platí aj o Asketických homíliách svätého Izáka Sýrskeho.Toto som mal na mysli, keď som začal študovať jeho dielo. Z uvažovania nad jednotlivými odstavcami a niekedy aj vetami vznikali reflexie, ktoré som ponúkal skrze príhovory, homílie, individuálne duchovné vedenie, ale i formačné stretnutia veriacim našej farnosti. Neskôr sa stali podkladom pre reláciu Otcovia púšte vysielanou TV Logos. Mnohí spolu so mnou mohli potvrdiť často opakovanú múdrosť, že kto raz začne čítať svätých otcov, musí očakávať zmenu vo svojom živote. Dúfam, že čítanie týchto reflexií prinesie aj vám podobnú skúsenosť.

Nadčasová duchovná múdrosť nájdená v príbehoch a poučeniach ranokresťanských mníchov púšte vznikla pri hľadaní poznania Ježiša Krista prostredníctvom radosti prameniacej z evanjelií, ktoré sa stali absolútne neoddeliteľnou súčasťou ich každodenného života. Títo mnísi s neutíchajúcou odvahou a pokorou hľadali odpovede na najdôležitejšie otázky ľudského jestvovania vo vedomí, že sú Bohom milovaní, čo v prípade úprimnej snahy malo za následok „lásku a radosť, pokoj a trpezlivosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, nežnosť a sebaovládanie.“ Kresťanské cnosti však nie sú súčasťou iba mníšskeho autentického života, ale sú súčasťou úsilia každého človeka, ktorý kráča za Kristom, bez ohľadu či žije na púšti alebo vo svete. Hľadanie harmonickej múdrosti je dnes o to aktuálnejšie, že priamo vidíme katastrofálne dôsledky konzumného odmietania kresťanskej askézy na súkromnej aj verejnej úrovni. Sv. Ján Zlatoústy v homílií k evanjeliu podľa Matúša naliehavo upozorňuje, že čítanie Svätého písma sa netýka len mníchov. Zdôrazňuje, že práve ľudia žijúci vo svete ešte viac potrebujú čítanie Písma, aby spoznali Ježiša Krista ako zdroj pokoja a radosti. Otcovia raného kresťanstva považovali biblické texty za také dôležité pre život, že spamäti ovládali nielen žalmy a evanjelia, ale aj iné knihy. Božie Slovo takto hlboko preniklo a formovalo ich život. Sv. Justín, filozof a mučeník, Tertulián, ale aj ďalší dosvedčujú, že prví kresťania sa schádzali na určených miestach, aby spolu čítali Sväté písmo. Jestvuje množstvo spôsobov, ako čítať Bibliu, ale akýkoľvek spôsob je dobrý a užitočný len vtedy, keď v nás spôsobuje premenu, keď nás otvára pre slobodu, zodpovednosť a lásku, teda pre svätosť (sv. Ján Zlatoústy). Literárnej kritike patrí uznanie za jej bádanie nad biblickým textom, ale ak chceme mať úžitok z čítania Biblie, nemôžeme zostať na úrovni literárnej kritiky, podobne ako pri zamyslení sa nad bytím človeka nemôžeme zostať na úrovni fyziológie, respektíve prírodných vied. Evanjelium podľa sv. Lukáša ozrejmuje, že Kristus „osvecuje mysle“ svojich učeníkov vysvetľujúc im, ako treba čítať Bibliu, aby sa v nej odkrylo všetko, čo je o ňom napísané: „A počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo.“ Takýmto spôsobom Pán odhaľoval význam Písma a ukázal, že celá Biblia je slovnou ikonou Ježiša Krista. A v emauzských učeníkoch to spôsobilo zmenu – tí, ktorí boli zronení a vracali sa domov, teraz plní nadšenia sa ponáhľajú naspäť do Jeruzalema. Teda Biblia nás oboznamuje a zároveň spôsobuje premenu. Púštni otcovia nám ukazujú, že k Svätému písmu nemôžeme pristupovať ako k súboru diel jednotlivých autorov, ale je potrebné, aby sme chápali Bibliu ako dielo jedného autora, ktorým je Svätý Duch a od ktorého pochádza aj autorita jednotlivých ľudských (spolu)autorov. Biblické slová sú slovami života a sú najvyššou autoritou, ktorá nás rozhodujúcim spôsobom formuje. Sv. Gregor z Nyssy výroky prorokov a Krista neuvádza slovami: „Izaiáš hovorí...“, alebo „Kristus hovorí...“, ale „Izaiáš nás poučuje...“ a „Kristus nás poučuje...“ Biblia teda nie je len voľajaké nestranné konštatovanie, ale je to skutočná a v pravom slova zmysle najvyššia informácia, teda niečo, čo nás zvnútra formuje – vychováva. Ústrednou myšlienkou kresťanskej výchovy je zbožštenie človeka, ktoré neznamená zničenie človeka, ale jeho vlastné naplnenie. Takto sa človek najdokonalejším spôsobom stáva človekom – nie prostredníctvom identifikácie s Bohom, ale prostredníctvom najväčšieho priblíženia sa k nemu, aké len môže byť dané stvoreniu. Človek sa stáva človekom prostredníctvom najhlbšieho spoločenstva s Bohom i ľuďmi. Pri kresťanskej iniciácií zaznievajú slová sv. apoštola Pavla: „Ktorí ste v Krista pokrstení, v Krista ste sa obliekli.“ Podobne aj otcovia púšte, ktorí útekom do divočiny odmietli dekadentnú spoločnosť a slobodne si zvolili vlastnú cestu k Bohu, nás privádzajú k myšlienke, že odpovede na najdôležitejšie otázky ľudského jestvovania spočívajú v „imitatio Christi“ – v napodobňovaní Krista.

Asketické homílie svätého Izáka Sýrskeho sa považujú za najlepšiu učebnicu duchovného života. Svätý Izák Sýrsky nielen detailne predstavuje základné kroky pre budovanie intenzívneho vzťahu s Bohom, ale postupne čitateľa dvíha k duchovným výšinám.

O tom, čo je asketický život, by vedeli povedať mnohí športovci, či umelci. Žiadny pokrok ani v športe ani v umení sa nedosiahne zadarmo. A nie je tomu ináč ani v oblasti duchovných hodnôt. I tu sa vyžaduje istá dávka sebazáporu, askézy. V uvedených oblastiach má askéza podobu dlhých a vytrvalých hodín tréningu a cvičenia. V duchovnej oblasti si askéza vyžaduje podobné úsilie.

Čas pandémie, ktorý nás všetkých prekvapil, zapríčinil, že v mnohých prípadoch pri myšlienkach o našom živote sme zmenili priority. Možno nikdy predtým sme tak často a tak nástojčivo nedávali Bohu a sebe otázky: Aký je to čas v našom živote, ktorý teraz prežívame? Ako mu porozumieť? Možno nikdy predtým sme sa nezamýšľali nad tým, aký je môj duchovný život, aká je moja spiritualita. Duchovní otcovia zdôrazňovali potrebu a nevyhnutnosť rastu v duchovnom živote. Pripomínali, že rastom v duchovnom živote sa mení aj postoj človeka k Bohu.

Reflexie nad vybranými časťami učenia svätého Ignáca Brjančaninova o duchovnom živote v diele „Pole“. Svätý Ignác Brjančaninov majstrovsky sprostredkoval čitateľovi svojej doby duchovné bohatstvo, ktoré nachádzame v spisoch svätých asketikov, predovšetkým svätého Izáka Sýrskeho a svätého Jána Klimaka. Dielo „Pole“ je jedinečnou učebnicou duchovného života, ktorá sa zrodila z duchovnej skúsenosti svätých otcov.

"Často sa dnes stretávame s ľuďmi, s ktorými si nemáme čo povedať, lebo z ich vnútra sa vytratili vážne témy. Mnohí to zvaľujú na internetovú komunikáciu, ktorej dnes podľahlo veľa mladých ľudí a tak pri vzájomnom stretnutí nevedia rozvinúť osobný rozhovor. Z toho vznikol nápad kurzov komunikácie, kde sa účastníci učia to, čím sa má začať rozhovor, ako v ňom pokračovať a čo môže oživiť nastolenú komunikáciu. Možno je to čosi praktické, avšak ja osobne by som nechcel komunikovať podľa akéjsi "šablóny", lebo sa mi to zdá príliš umelé a nie zo života. Preto mi do oka padla komunikácia s Otcami cirkvi, ktorí vždy hovorili "k veci" aj keď k tomu nepotrebovali nijakú zvláštnu príležitosť, ktorá by ich rozhovorom robila reklamu.Pretože najlepšou reklamou na vzbudenie záujmu je samotný život, ktorý človeka najviac musí zaujímať, ak mu chceme dobre porozumieť. Množstvo ľudských problémov, či otáznikov a životných udalostí si vyžaduje komunikáciu "na úrovni" nie štylistickej, ale obsahovej so zachytením samotnej podstaty danej témy. A toto sa v patrológií deje veľmi jednoduchým, ale zároveň hlbokým spôsobom, ktorému môže porozumieť každý, ak tam hľadá Božieho ducha, nie ducha výnimočnosti a jedinečnosti vlastnej tvorby.O toto sa pokúša aj sv.Ignác Brjančaninov v tejto publikácií, v ktorej chce s nami hľadať odpovede na samotné problémy života viery a našej cesty k večnému cieľu. V podstate tieto odpovede nie sú zložité, ale sú v nás zastreté vplyvom sveta, ktorý nám priam "vnútil" zlé zásady. Preto nám autor doporučuje "útek" zo sveta a "pôst" od medií, aby sme v sebe vytvorili dostačujúce ticho k načúvaniu Boha, ktorý sa k nám prihovára slovami Písma, ale aj náukou Svätých Otcov, či udalosťami, ktoré vstupujú do nášho života. Treba len chcieť viesť tento dialóg, ktorý od nás vyžaduje istú dávku pokory, v ktorej ľahšie prijmeme slová od tohto druhého. A tak chcem už len popriať všetkým čitateľom, aby vstúpili do vnútorného "dialógu" s myšlienkami tejto knihy a nebáli sa uviesť ich do svojho života.Predkladateľovi tejto knihy chcem poďakovať za snahu o zušľachťovanie našej komunikácie s Bohom, so sebou i s ľuďmi. A všetkých tvorcov i čitateľov tohto diela vkladám v tomto jubilejnom roku ikony slziacej Bohorodičky v Klokočove do materinských rúk našej Nebeskej Matky. "+Milan Chautur CSsR (Košický Eparchiálny biskup)

Veľmi často stojíme ako kresťania pred otázkou, ako máme konkrétne žiť duchovný život, život v Kristovi, v každodenných radostiach a sklamaniach? Cirkevní otcovia nám ponúkajú vďaka svojej osobnej skúsenosti duchovného života s Ježišom Kristom návod, ako dosiahnuť jednotu s Bohom. To je tradícia Cirkvi, ktorá je pokladom. Z nej čerpá aj druhý diel zbierky zamyslení otca Mirona Keruľ-Kmeca st., ktoré vychádzajú z Asketických homílií (5 až 24), svätého Izáka Sýrskeho alebo Izáka z Ninive. Jeho dielo, Asketické homílie, ktoré vzniklo v 7. storočí, bolo preložené do mnohých jazykov a prekonalo všetky prekážky, ktoré oddeľovali kresťanov medzi sebou navzájom. Svojou duchovnou tvorbou ide o jedného z najznámejších východo-sýrskych mníchov.Vo svojich homíliách neodovzdáva svoje reflexie, ale predovšetkým svoju konkrétnu skúsenosť. Jazyk je priamy, nesprostredkovaný filozofickými kategóriami, bohatý na obrazy typické pre semitskú citlivosť. Jeho myšlienky sú odovzdávané, ako myšlienky oduševneného učiteľa svojim žiakom, ktorí potrebujú vziať vážne, radikálnym spôsobom životnú ponuku, ktorá vychádza z Evanjelia. Ním je fascinované celé posolstvo svätého Izáka Sýrskeho.Je dobré spomenúť dve významné osobnosti, na ktoré mal svätý Izák Sýrsky v našom európskom prostredí vplyv. Prvou je F. M. Dostojevský, ktorý vo svojom diele priamo či nepriamo predstavuje tvorbu svätého Izáka Sýrskeho. Najzreteľnejšie to robí vo svojom románe Bratia Karamazovci, kde do jednej z postáv, Grigorijovi, ktorý je sluhom otca Karamazova, vkladá svoju autobiografickú skúsenosť. Tam opisuje, ako “odniekiaľ si zaobstaral zbierku homílií nášho cteného otca svätého Izáka Sýrskeho, ktorého čítal s vytrvalosťou dlhé roky, bez toho aby mu porozumel. Vlastne aj preto si ho cenil a mal ho rád ešte viac”/1/.Druhou osobnosťou je svätý Filip Neri, ktorého poznáme azda viac z filmového spracovania jeho životopisu. Ide o svätca, ktorý žil v Ríme v čase po Tridentskom koncile. Bol otcom Oratória a pôvodom z Florencie. V Ríme dal začiatok výnimočnému reformnému hnutiu v katolíckej cirkvi. V jeho osobnej knižnici sa našiel spis svätého Izáka Sýrskeho: O dokonalosti kontemplatívneho života. Mnoho čŕt typických pre spiritualitu svätého Filipa Neriho, majú odvolávky v myšlienkach svätého Izáka Sýrskeho, ako napríklad sloboda v duchu, pokora, čistota srdca a tela, trpezlivosť, zrieknutie sa sveta, ale predovšetkým radosť, typická črta autentického kresťanského života/2/.Som veľmi rád, že autor tejto publikácie dáva slovenskému čitateľovi aspoň trochu nahliadnuť do sveta sýrskeho mníšstva 7. storočia, prostredníctvom svätého Izáka Sýrskeho a jeho Asketických homílii. Nech sú tieto zamyslenia inšpiráciou všetkým, ktorí túžia po autentickom živote s Kristom.

Asketické homílie svätého Izáka Sýrskeho sa považujú za najlepšiu učebnicu duchovného života. Svätý Izák Sýrsky nielen detailne predstavuje základné kroky pre budovanie intenzívneho vzťahu s Bohom, ale postupne čitateľa dvíha k duchovným výšinám.

Asketické homílie svätého Izáka Sýrskeho sa považujú za najlepšiu učebnicu duchovného života. Svätý Izák Sýrsky nielen detailne predstavuje základné kroky pre budovanie intenzívneho vzťahu s Bohom, ale postupne čitateľa dvíha k duchovným výšinám.

Asketické homílie svätého Izáka Sýrskeho sa považujú za najlepšiu učebnicu duchovného života. Svätý Izák Sýrsky nielen detailne predstavuje základné kroky pre budovanie intenzívneho vzťahu s Bohom, ale postupne čitateľa dvíha k duchovným výšinám.

200 kapitol o duchovnom zákone. Milí priatelia, v roku masívneho šírenia vírusu Covid 19, keď sa celé ľudstvo trápi bojom s touto nebezpečnou pandémiou, nemôžem začať inak len konštatovaním, že je to pre všetkých ľudí veľká Božia výzva k obráteniu a k zameraniu sa na duchovný život. Boh nás má veľmi rád a ponúka nám svoju milosť mnohorakým, aj takým výrazným spôsobom, akým je pandémia. Chce, aby sme sa pozastavili, aby sme spomalili svoje životné tempo a hlavne, aby sme sa začali zamýšľať nad zmyslom svojho života. Lebo sa ženieme a ani nevieme za čím a kam. Áno, ľuďom často uniká duchovný rozmer ich života, a je to logické, lebo žijeme v pozemskom, materiálnom svete, ktorý nás vťahuje do toho, aby sme zmýšľali a konali len pozemsky.Svätý Marek Asketik nám ponúka vzácne myšlienky pre obohatenie nášho života. Autor tejto publikácie nám ich s pomocou Božou meditatívne rozvádza a pomáha nám ich pochopiť do hĺbky. Zaujali ma myšlienky svätca, ktorému ide o náš dobrý kresťanský život, o verné nasledovanie Ježiša Krista. Ale zaujali ma aj slová autora, ktorý pokojným, meditatívnym vysvetľovaním pomáha čitateľovi osvojovať si myšlienky sv. Marka Asketika, aby sme ich prijali do svojho života a to nielen rozumom, ale predovšetkým srdcom.Svätec konštatuje, že „každé požehnanie prichádza z Božej prozreteľnosti. Ale uniká tým, ktorí sú nevďační a záhaľčiví.“ Koľkí ľudia nevedia o svojej nevďačnosti, či záhaľčivosti? Nájdeme ich všade, aj u Bohu zasvätených osôb. V čom sa prejavuje naša veľká nevďačnosť? Prejavuje sa najmä tým, že zabúdame na nášho najväčšieho Dobrodincu a Záchrancu, že zabúdame na Ježiša Krista, ktorý prebýva v bohostánkoch našich chrámov. Čaká nás tam ako väzeň Lásky a my prechádzame popri chrámoch bez povšimnutia a bez pozdravenia Ježiša.Je priam tragédiou dnešných ľudí, že tak veľa času trávia neužitočne, napr. pred televízorom a internetom, kde nás zlý okráda najviac. Okráda nás o čas, ktorý by sme mali venovať modlitbe, vzájomnej rodinnej komunikácii, venovaniu sa deťom, či čítaniu Svätého písma a dobrých kníh. Tiež nám podsúva veľa zlých myšlienok a obrazov z filmov, ktorými zapratáva našu myseľ i srdce a vzbudzuje v nás zlú žiadostivosť, a tak komplikuje náš život.Milí čitatelia, staňme sa duchovnými ľuďmi. Starajme sa nielen o potreby tela, ale aj o potreby nesmrteľnej duše. Touto knihou sa nám dostáva do rúk dobrá pomôcka, ktorou môžeme duchovne obohatiť svoj život.Všetkým čitateľom zo srdca udeľujem archijerejské požehnanie.

Asketické homílie svätého Izáka Sýrskeho sa považujú za najlepšiu učebnicu duchovného života. Svätý Izák Sýrsky nielen detailne predstavuje základné kroky pre budovanie intenzívneho vzťahu s Bohom, ale postupne čitateľa dvíha k duchovným výšinám.

Zbierka duchovných textov svätého Theodorosa Veľkého nemá ambíciu byť učebnicou duchovného života, ktorá sa v rámci určitého systému dotýka každého jeho detailu. Predsa však tieto krátke texty prinášajú cennú inšpiráciu, ktorá dvíha človeka zo stavu ľahostajnosti a uspokojenia, aby tak spoznal svoju cenu a dôstojnosť

Nad slovami sv. Izáka Sýrskeho - Homília 65-77.Asketické homílie svätého Izáka Sýrskeho sa považujú za najlepšiu učebnicu duchovného života. Svätý Izák Sýrsky nielen detailne predstavuje základné kroky pre budovanie intenzívneho vzťahu s Bohom, ale postupne čitateľa dvíha k duchovným výšinám.

Reflexie nad krátkymi výrokmi a poučeniami svätého Theodorosa Veľkého Asketika, ktoré nachádzam vo Filokalii pod názvom „100 duchovných textov“. Zaznamenaná duchovná skúsenosť svätého Theodorosa neponúka systematické učenie o duchovnom živote. Napriek tomu je zdrojom inšpirácie a poznania mnohých jeho zákonitostí.Jedným z dôležitých prostriedkov obnovy duchovného života v našich východných katolíckych cirkvách je návrat k štúdiu diel cirkevných otcov. Tieto diela sú bohatým prameňom poznania, prežitej teológie i katechézy a cenným zdrojom inšpirácie pre duchovný život. Zvlášť ich použitie pre obohatenie našej katechézy, ale i pre prehĺbenie praxe duchovného života, môže prispieť k radikálnej obnove celého systému oboznamovania sa s pravdami našej viery a ich vnášaniu do života.Prv než by sme začali hovoriť o katechéze cirkevných otcov z hľadiska inšpirácie, ktorú nám môže poskytnúť pre našu súčasnú katechetickú prax je hádam potrebné objasniť si, či skôr pripomenúť si samotný význam slova katechéza, a to ako po jeho etymologickej stránke, tak aj v rovine historickej, ako terminus technicus, s presným štylisticko-rétorickým, metodickým i didakticko-pedagogickým významom a ohraničením.Slovo katechéza pochádza z gréckeho slova katechésis odvodeného zo slovesa katecheo, ktoré znamená ozývam sa, vyvolávam ozvenu, zvučím, rozoznievam, nechávam zaznieť hlas zdola. V prenesenom, či obraznom zmysle sa týmto slovom označuje aj spôsob vyučovania, pri ktorom učiteľovo slovo je vlastne odpoveďou na otázky, ktoré zaznievajú v žiakovi, pričom tak ide o akýsi spôsob vzájomnej a spätnej vnútornej ozveny. Ako podotýka sv. Ján Zlatoústy na úvod svojej prvej krstnej katechézy, slovo prihovárajúceho sa musí totiž vyvolať ozvenu v srdci poslucháča:“Neprihovárame sa vám preto, aby ste iba počúvali, ale aby ste si aj pamätali počuté veci a aby ste nám prostredníctvom vašich skutkov dokázali, že sa na nich pamätáte, ba vlastne nie aby ste do dokázali nám, ale Bohu, ktorý pozná tajomstvá mysle. Preto, to čomu vás učíme sa nazýva katechézou, aby vám aj vtedy, keď my nie sme prítomní, znel náš príhovor neustále v mysli.”/1/Po formálnej stránke sa katechéza vždy odlišovala od tzv. kerygmy, teda ohlásenia Božieho kráľovstva, ako aj od tzv. didaskalie, ktorá bola skôr systematickým doktrinálnym výkladom predovšetkým formou homílií, či spisov.Už v apoštolskej dobe sa stretávame s katechézou, ktorej hlásateľmi sú v prvom rade apoštoli, čoskoro sa však k nim pridávajú tzv. evanjelisti (Sk 21, 8) proroci a učitelia (Ef 4,11), využívajúci rozličné dary Božieho Ducha: prorokovať, slúžiť, vyučovať, povzbudzovať (porov. Rim 12, 6).Obsahovo sa už v apoštolskej dobe vykryštalizovali “začiatočné prvky Božích slov” (Hebr 5, 12) a to: pokánie, viera v Boha, krst a vkladanie rúk (birmovanie), vzkriesenie z mŕtvych a eschatologické témy (porov. Hebr 6, 1-3), ktoré mali priviesť k poznania a zdieľaniu základných kristologických právd, ako ich vyjadril sv. Pavol v 1 Kor 15, 3-6. Všetky tieto témy boli ale vždy ohlasované aj v spojení s trojičnou náukou (porov. Sk 19, 3), ktorá sa aplikovala už v základnej krstnej formule “v mene Otca i Syna i Svätého Ducha”, ako ju nachádzame u Mt 28, 19.Poapoštolská doba (1.-3. stor.) nám zanechala svedectvo o katechéze, ktorá vychádzajúc z biblického základu privádza adresáta k formovaniu morálnych zásad a k jeho zaradeniu do cirkevného spoločenstva, ktoré sa stáva osobitným spôsobom viditeľným predovšetkým pri eucharistickom slávení.Nepriame svedectvá o témach ranokresťanskej katechézy nám poskytujú aj prvé apológie. Aj keď apológie sú osobitným literárnym druhom so špecifickou teologickou základňou a finalitou, predsa v nich nájdeme odozvu formálnych i obsahových katechetických postupov. Prvoradý cieľ apológií - obhajoba kresťanského učenia a spôsobu života, určuje a podmieňuje aj ich obsah. Apologéti v prvom rade obhajujú ideu jediného osobného Boha, duchovného a všemohúceho, ďalej obhajujú vhodnosť, nevinnosť a pokojamilovnosť kresťanského spôsobu života, vyvracajúc falošné obvinenia z fanatizmu a sektárskych nezriadeností. Poukazujú na Písma, ako na prameň všetkej múdrosti a dokazujú, ako sa pod vplyvom čností a viery mení duchovný život kresťanov, ktorí sa tak stávajú kvasom spoločnosti.Apológie boli v istom zmysle akousi pred-katechézou, pretože pripravovali pôdu na prijatie a prehĺbenie kresťanských právd v ich kontraste s pohanským či židovským spoločensko-kultúrnym prostredím. Vyvracajúc pohanské, či židovské náboženské, ale aj spoločenské názory a tendencie, apológie dokazovali spásny Boží zásah do ľudských dejín, osobitný plán spásy, teda tú ekonómiu milosti, ktorá sa uskutočnila vo vtelenom Božom Slove, poukazujúc tak na vykupiteľské dielo Krista. Súčasne boli povzbudením k nasledovaniu kresťanských cností a k definitívnemu stotožneniu sa s kresťanskými náboženskými pravdami a životným štýlom.Medzi patristickou literatúrou, ako jej ďalší, takpovediac záverečný vývinový stupeň, majú svoje osobitné miesto spisy asketického charakteru, ktoré sú akoby pokračovaním diel katechetických, či apologetických. Smerujú k prehĺbeniu poznaných právd a ich „vstrebaniu“ do každodenného duchovného života kresťana.Tieto spisy sú teda akoby zavŕšením procesu kresťanskej formácie, ktorá prechádza cez spoznanie právd viery, ich zdôvodnenie, či obhájenie až k ich prijatiu do osobného života.Duchovné reflexie nad asketickými spismi otcov sú v súčasnosti dôležitou formou ich aktualizácie súčasnému poslucháčovi.Preto s veľkou radosťou chcem uvítať aj toto dielo, ktoré približuje, vysvetľuje a aktualizuje slová jedného z cirkevných otcov, ktorého slová boli právom zaradené aj do Filokalie, tohto pamätníka východnej duchovnosti, ktorý aj po stáročiach poskytuje inšpiráciu kresťanskému Východu ale stáva sa stále viac známy a obľúbený aj na Západe.Nech nám všetkým slová otcov i ich interpretácia poslúžia k duchovnému rastu.

Asketické homílie svätého Izáka Sýrskeho sa považujú za najlepšiu učebnicu duchovného života. Svätý Izák Sýrsky nielen detailne predstavuje základné kroky pre budovanie intenzívneho vzťahu s Bohom, ale postupne čitateľa dvíha k duchovným výšinám.