Európa

Kniha Edita Steinová - Ľudská osoba, Filozofická antropológia je zbierkou prednášok tejto fenomenálnej svätice, filozofky, konvertitky, karmelitánky a mučeníčky. Prednášky vznikli v 30-tych rokoch 20. storočia počas jej učiteľskej praxe, kedy prednášala na Pedagogickom inštitúte v Münsteri. Vo filozofických prednáškach čerpá z múdrosti overenej časom - z duchovného pokladu Tomáša Akvinského v duchu kresťanskej metafyziky.Edita Steinová sa narodila v roku 1891 ako posledné z jedenástich detí v ortodoxnej židovskej rodine v nemeckom Vroclave. Ako 14 ročná sa vzdala židovskej viery a vyhlásila sa za ateistku. Na vroclavskej univerzite vyštudovala germanistiku a históriu. Avšak ako žene jej nedovolili habilitovať na univerzitách vtedajšieho Nemecka.Jej životný obrat nastal v roku 1921 pri čítaní autobiografie sv. Terézie z Avily, kedy zažila svoje vnútorné obrátenie. 1. januára 1922 prijala sviatosť krstu a vstúpila do Katolíckej cirkvi. Pri preklade spisu sv. Tomáša Akvinského sa bližšie oboznámila s katolíckou filozofiou. V roku 1934 vstúpila do karmelitánskeho kláštora a prijala rehoľné meno Terézia Benedikta od Kríža. V roku 1942 ju v kláštore zatklo gestapo, spolu s jej sestrou. Obe transportovali do koncentračného tábora v Osvienčime, kde zahynuli v plynovej komore.

Autobiografia. „Posledné mesiace pretrhli doterajší pokojný život nemeckých Židov. Boli prinútení, aby sa zamysleli nad sebou, svojou podstatou a osudom. Ale aj veľa iným, nestranným, sa aktuálnymi udalosťami vnucovala židovská otázka. S veľkou vážnosťou a zodpovednosťou sa ňou zaoberali napr. v kruhoch katolíckej mládeže. V týchto mesiacoch som stále znova musela myslieť na rozhovor, ktorý som mala pred niekoľkými rokmi s jedným kňazom a členom rádu. Prikázal mi v ňom, aby som spísala, čo som sama vedela o židovskej prirodzenosti ako dieťa zo židovskej rodiny, lebo neoboznámení ľudia o tom vedia veľmi málo. Vtedy mi však veľa iných úloh zabránilo vážne pristúpiť k splneniu tohto návrhu. Keď sa v marci tohto roku (1933) spolu s národnou revolúciou rozpútal v Nemecku boj proti tomu, čo je židovské, znova sa mi vrátila táto myšlienka. ,Keby som len vedela, ako Hitler prišiel k takej strašnej nenávisti voči Židom’ - povedala jedna z mojich židovských priateliek v rozhovore, v ktorom sme sa snažili pochopiť situáciu Židov. Programové spisy a prejavy nových mocipánov dávali na to odpoveď.Ako z krivého zrkadla hľadela z nich strašidelná karikatúra, možno vytvorená v úprimnom presvedčení. Možno boli jednotlivé črty vytvorené podľa živého modelu. Ale je židovská prirodzenosť nevyhnutným dôsledkom „židovskej krvi"? Sú veľkokapitalisti, impertinentní literáti a nespokojné hlavy, ktoré zohrali vedúcu rolu v revolučných pohyboch posledných desaťročí, jedinými alebo aj naj skutočnejšími reprezentantmi židovstva? Vo všetkých vrstvách nemeckého národa možno nájsť ľudí, ktorí odpovedia záporne: dostali sa totiž do židovských rodín ako zamestnanci, pracovníci, susedia, školskí a univerzitní kolegovia a našli tam dobrotu srdca, pochopenie, vrelé prijatie a ochotu pomôcť. A ich zmysel pre spravodlivosť sa búri proti tomu, že títo ľudia sú teraz odsúdení na existenciu páriov. Ale mnohým iným chýbajú takéto skúsenosti. Príležitosť poznať, čo je židovské, je dnes nedostupná predovšetkým mládeži, ktorá je od najrannejšieho detstva vychovávaná k rasovej nenávisti. Proti nim máme my, ktorí sme vyrástli v židovstve, povinnosť podať svedectvo."

Chestertonove detektívne poviedky môžeme smelo zaradiť k najlepším dielam klasickej detektívky a najmä k románom sira Arthura Conana Doyla. Nenápadný, ošumelý, postavou ťarbavý, na prvý pohľad naivný, ba až smiešny katolícky kňaz postupne rozuzlí navonok neriešiteľné kriminálne prípady a svojím racionalizmom a dôsledne logickým myšlienkovým postupom prekvapuje aj najskúsenejších profesionálnych detektívov. Na rozdiel od Sherlocka Holmesa, ktorý pri práci používa aj vedecké metódy, otec Brown dedukuje svoje závery pri odhaľovaní zločinu či zdanlivo nevysvetliteľnej "nadprirodzenej" situácie na základe dokonalej znalosti ľudskej povahy a psychológie.

Edita Steinová (1891 – 1942) – filozofka a rehoľná sestra (karmelitánka) mala v úmysle svoje prednášky na Nemeckom inštitúte pre vedeckú pedagogiku v zimnom semestri 1932/33 na tému filozofickej antropológie doplniť v ďalšom semestri prednáškami z teologickej antropológie, bez ktorej je, podľa nej, chápanie človeka a jeho bytia vo svete neúplné. Na to však už v dôsledku politickej situácia nemala možnosť. Zostali preto v rukopise, ktorý vyšiel tlačou až po 2. sv. vojne v neúplnej podobe. Spis Čo je človek?, Teologická antropológia predstavuje fundovanú prácu o obraze človeka ako je obsiahnutý v katolíckej dogmatike a učení o viere. Edita Steinová v ňom na základe dôkladného štúdia problematiky podáva obraz človeka ako jednoty duše, ducha a tela, bytosti obdarenej rozumom, slobodnou vôľou a milosťou, schopnej poznania pravdy a dobra. Popisuje človeka v štádiách stvorenia, pádu a Vykúpenia, rozoberá problematiku milosti a sviatostí ako základu duchovného života človeka a kriticky vystupuje proti tzv. modernistom. Načrtnuté myšlienky rozvíja neskôr ďalších prácach. Dielo umožňuje pohľad do hĺbky filozoficko-teologického myslenia Edity Steinovej a ukazuje ju ako významnú mysliteľku našej doby.

Rodina Karamazovovcov predstavuje charakteristický predobraz vtedajšej zdeformovanej spoločnosti.Už vyše sto rokov neutíchajú spory o tom, ktorý z románov F.M. Dostojevského je najlepší. Jedni tvrdia, že prvý – Chudobní ľudia, – pretože znamenal novú kvalitu v ruskej literatúre (podľa Belinského to bol prvý ruský sociálny román); iní sa nazdávajú, že Zápisky z mŕtveho domu, pretože sú v nich všetky základné myšlienky a problémy Dostojevského tvorby posibírskeho obdobia; tretí zaň označujú Zločin a trest, pretože znamená novú kvalitu v spisovateľovej tvorbe (prechod od dialogického románu k polyfonickému) a je aj skladobne najucelenejší; štvrtí dokazujú, že Diablom posadnutí, pretože prináša jeho najhlbšie rozvažovanie o človeku a svete a piati vyzdvihujú práve Bratov Karamazovovcov, pretože je to posledný román, v ktorom sa ako v oceáne zlievajú všetky témy predchádzajúcich autorových veľtokových románov.Tak ako každý z Dostojevského románov, predstavujú aj Bratia Karamazovovci neopakovateľnú myšlienkovú a umeleckú kvalitu, takže z hľadiska jeho stúpencov môže byť najlepší. Ide o to, že tak ako celé jeho dielo, predstavuje ďalší, iný, nový pokus myšlienkovo a umelecky preniknúť k „človeku ako k tajomstvu, ktoré treba odhaliť.“ Tak totiž svoje autorské vyznanie, svoj program, charakterizoval ešte na začiatku spisovateľskej dráhy on sám. Za toto odhaľovanie ľudského tajomstva platil tým najcennejším – zdravím a životom...

Paradoxy pána Ponda je posledná kniha detektívnych príbehov od slávneho britského prozaika, novinára a katolíckeho filozofa Gilberta Keitha Chestertona (1874 – 1936). Poviedky sa najprv objavovali v literárnom časopise Storyteller a knižne vyšli až po spisovateľovej smrti.Hlavným hrdinom zbierky je bývalý štátny zamestnanec pán Pond, ktorý sa doslova vyžíva vo vyslovovaní svojráznych paradoxných výrokov a priateľov neprestáva ohromovať opisom svojich prazvláštnych životných skúseností. Vďaka nezvyčajnému pohľadu na svet a zmyslu pre detailný rozbor akokoľvek zložitej situácie si dokáže poradiť aj s tým najzamotanejším prípadom. Sám autor o svojej poslednej veľkej literárnej postave napísal: „Väčšina tých, čo hovoria v paradoxoch, sa len vyťahujú. No Pond je iný. On to robí, pretože sa vyťahovať nechce. Vieš, vyzerá ako taký sedavý typ, vedecký mužíček, akoby bol navždy prikovaný k stolu či písaciemu stroju, no zažil niekoľko skutočne vzrušujúcich príhod. Nerád o nich hovorí, to vlastne ani nechce. Najradšej by sa rozprával o úsudku, filozofii a teoretických veciach z kníh – dobre predsa vieš, ako nesmierne miluje racionálnu literatúru osemnásteho storočia. Lenže počas toho abstraktného rozprávania občas znenazdania natrafí na čosi, čo sa mu aj naozaj stalo. No a vtedy – aby som to tak povedal – to všetko zhúžva dokopy. Snaží sa to natlačiť do malého priestoru a potom to jednoducho znie protichodne. Takmer každá z tých jeho pološialených viet predstavuje nejaké rozsiahlejšie dobrodružstvo v živote, ktorý by väčšina ľudí nazvala veľmi nedobrodružným."

Edita Steinová (1891 – 1942), filozofka a rehoľná sestra (karmelitánka) mala v úmysle svoje prednášky na Nemeckom inštitúte pre vedeckú pedagogiku v zimnom semestri 1932/33 na tému filozofickej antropológie doplniť v ďalšom semestri prednáškami z teologickej antropológie, bez ktorej je, podľa nej, chápanie človeka a jeho bytia vo svete neúplné. Na to však už v dôsledku politickej situácia nemala možnosť. Zostali preto v rukopise, ktorý vyšiel tlačou až po 2. sv. vojne, v neúplnej podobe. Spis Teologická antropológia predstavuje fundovanú prácu o obraze človeka ako je obsiahnutý v katolíckej dogmatike a učení o viere. Edita Steinová v ňom na základe dôkladného štúdia problematiky podáva obraz človeka ako jednoty duše, ducha a tela, bytosti obdarenej rozumom, slobodnou vôľou a milosťou, schopnej poznania pravdy a dobra. Popisuje človeka v štádiách stvorenia, pádu a Vykúpenia, rozoberá problematiku milosti a sviatostí ako základu duchovného života človeka a kriticky vystupuje proti tzv. modernistom. Načrtnuté myšlienky rozvíja neskôr ďalších prácach. Teologická antropológia umožňuje pohľad do hĺbky filozoficko-teologického myslenia Edity Steinovej a ukazuje ju ako významnú mysliteľku našej doby.Doslov: Doc. Dr. Theol. Alžbeta Dufferová, PhD.

Územčistý, okrúhly človiečik v ošumelých šatách a v čiernom klobúku, s röntgenovým pohľadom schovaným za silnými okuliarmi, muž, ktorý sa zjaví všade tam, kde dôjde k záhadnému zločinu, a obyčajne vždy vtedy, keď už skúsení kriminalisti hádžu flintu do žita – to je otec Brown. Poradí si s nevysvetliteľnými zločinmi, uvedie na pravú stopu pátranie polície, vyvracia falošné dedukcie, očisťuje nevinných a zdanlivo nadprirodzeným záhadám dáva reálnu tvár. Slávny literárny kolega Sherlocka Holmesa a Hercula Poirota sa vracia.

Edita Steinová (1891 – 1942) – filozofka, rehoľníčka a obeť holokaustu začala svoje autobiografické poznámky písať po nástupe nacizmu k moci a začiatku prenasledovania židovského obyvateľstva. Vo svojom nedokončenom diele sa vracia do rokov detstva a mladosti vykreslených na pozadí každodenného života jednej židovskej rodiny v cisárskom Nemecku na začiatku 20. storočia. Prináša spomienky na svoje študentské roky vo Vroclave (1911 – 1913), Göttingene (1913 – 1915), pôsobenie v sanitárnej službe v poľnej nemocnici v Hraniciach na Morave (apríl – september 1915), štúdium fenomenológie a filozofické prostredie okolo zakladateľa fenomenológie Edmunda Husserla, až po ukončenie štúdia (1915), zloženie doktorskej skúšky (1916) a nástup do funkcie Husserlovej asistentky vo Freiburgu. Pútavý text, v ktorom opisuje rodinné vzťahy, zážitky v školskom prostredí, skúsenosti, priateľstvá, nádeje aj sklamania a tiež vášnivú oddanosť štúdiu a hľadaniu pravdy, umožňuje hlbšie poznať jej osobný, rodinný i vedecký život a zároveň vystupuje ako svedectvo o ľudských a osobných kvalitách tejto neobyčajnej ženy ako aj epochy, v ktorej sa formovali jej budúce postoje a názory na človeka a jeho miesto vo svete.

Príbeh metafyzického thrilleru Muž, ktorý bol Štvrtok (1908) sa začína v edwardiánskom Londýne, kde mladý básnik Gabriel Syme vstupuje do služieb Scotland Yardu. Ako tajný agent špeciálneho policajného oddelenia na rozvrat anarchistického hnutia má za úlohu infiltrovať jednu z najmocnejších teroristických organizácií a v Paríži zabrániť bombovému atentátu na francúzskeho prezidenta. Románová fantázia, či skôr nočná mora, ktorú pri odhaľovaní obludného sprisahania zažíva hlavný hrdina patrí medzi najzaujímavejšie a zároveň najvtipnejšie literárne diela jedného z najplodnejších a najuznávanejších anglických prozaikov prvej polovice 20. storočia Gilberta Keitha Chestertona (1874 – 1936).

Svätá Edita Steinová, známa aj pod rehoľným menom Terézia Benedikta od Kríža, bola katolícka filozofka a mystička. Predkladaná kniha Autoportrét v listoch 1916 - 1942 je súhrnom listov, ktoré tvoria doplnok k jej autobiografii s názvom Príbeh jednej židovskej rodiny. V listoch sa dočítame o rozhodujúcich udalostiach v jej živote. Z autorkinej osobnosti z nich doteraz sála ľudskosť a snaha o pravdu a spravodlivosť. Edita si dokázala zachovať silnú náboženskú vieru aj v tých najťažších životných okamihoch. Pred čitateľmi sa postupne objavuje portrét veľkej a silnej ženy, ktorá bola aj významnou mysliteľkou, a skvelo dokázala skĺbiť filozofickú a pedagogickú prácu s rodinou a kontemplatívnym kláštorným životom. Načrtáva sa tu aj obraz kultúrno-politického života v Nemecku v období jej aktívneho pôsobenia.

Listy nemecko-židovskej katolíckej filozofky, mystičky a obete holokaustu Edity Steinovej z rokov 1916 - 1942 tvoria prirodzený doplnok k jej autobiografii Príbeh jednej židovskej rodiny. Hovoria nielen o zásadných udalostiach z jej života, ale autorka v nich zároveň odhaľuje svoj najhlbší osobnostný rozmer. Vyžaruje z nich ľudskosť, snaha o pravdu, spravodlivosť a pomoc iným pri riešení ťaživých životných problémov, otvorenosť, jednoduchosť, múdrosť i hlboká náboženská viera - dokonca aj v najťažších chvíľach jej života. Čitateľ tak dostáva intímny portrét veľkej ženy a mysliteľky v súkromí, pri filozofickej i pedagogickej práci, rodine, aj vo vlastnej tvorivosti a kontemplatívnom živote v kláštore. Zároveň získava obraz aj o kultúrnom a politickom živote v Nemecku jej doby, ktorý tvorí širšie pozadie jej korešpondencie.

Edita Steinová (1891– 1942) bola významná nemecko-židovská katolícka filozofka a rehoľníčka. Od roku 1932 prednášala na Pedagogickom inštitúte v Münsteri, ale po nástupe nacistického režimu musela učiteľské miesto opustiť. Začiatkom augusta 1942 ju Gestapo odvlieklo z kláštora do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde o niekoľko dní zahynula v plynovej komore. Vo svojom výnimočnom a zásadnom diele Konečné a večné bytie, ktoré napísala roku 1936, keď sa z verejného pôsobenia utiahla do kláštora (vyšlo až po druhej svetovej vojne), sa pokúsila o systematické skúmanie vzťahu aristotelovsko-tomistickej filozofie a fenomenologického skúmania k problematike bytia a jeho poznania. Analýzy bytia, vrátane osobného, personálneho bytia, i skúmanie ciest k nemu, ju priviedli k filozoficko-mystickému predpokladu základu a podstaty všetkého konečného bytia vo večnom, nevyčerpateľnom bytí (Boh). V hlbokých úvahách o človeku analyzuje podstatu jeho duchovného života a hľadanie zmyslu jeho existencie. Dielo možno považovať nielen za vrchol jej fenomenologického projektu, ale aj za jej duchovný testament.

Spis Problém vcítenia tvorí časť doktorskej práce nemeckej filozofky a rehoľníčky Edity Steinovej (1891 - 1942), ktorú v roku 1916 obhájila u Edmunda Husserla vo Freiburgu. Skúma v nej problematiku, ktorá bola v tom čase predmetom vedecko-filozofického záujmu a istým spôsobom sa snaží doplniť riešenia, ktoré podľa nej Husserl a iní nepreskúmali dostatočne hlboko. Je to výklad skúsenosti s iným človekom a jeho prežívaním, vcítenia sa do inej osoby, jeho podstaty a mechanizmov. Rozvíja pritom filozofické skúmanie konštitúcie psychického indivídua a ukazuje sa ako schopná samostatná mysliteľka. Načrtáva otázky, ktoré neskôr hlbšie skúmala v ďalších prácach a textoch. Na základe fenomenologickej filozofie a jej chápania konštitúcie tela a duševna psychofyzického indivídua podáva vlastný výklad aktu vcítenia, skúma podstatu skúsenosti s inými ľuďmi a ich prežívaním vrátane uchopenia cudzieho tela cez výrazové fenomény. Polemizuje pritom s inými teóriami myslenia a odhaľuje ich slabé stránky. Jej analýzy patria k cennému príspevku k fenomenologickému skúmaniu prvých desaťročí 20. storočia.

Jeden z najzásadnejších spisov nemeckej filozofky a rehoľníčky Edity Steinovej (1891 – 1942). Filozofické základy psychológie a duchovných vied tvoria dve štúdie: Psychická kauzalita (1918) a Indivíduum a spoločenstvo (1919). Pôvodne boli zamýšľané ako habilitačná práca a v roku 1922 publikované v Husserlovej Ročenke pre filozofiu a fenomenologický výskum. Autorka v nich pokračuje v skúmaní problémov načrtnutých vo svojej doktorskej práci. V prvej štúdii sa prostredníctvom fenomenologických prístupov venuje analýze osoby, jej štruktúry a fungovania, aby sa pokúsila o vlastné teoretické zdôvodnenie nového chápania psychológie a systematizáciu duchovných vied. V druhej sa venuje vzťahu indivídua a spoločenstva na základe chápania vzťahu tela, duše a ducha. Skúma význam nadindividuálnych vzťahov, sociálneho konania, intersubjektivity, slobody indivídua vo vzťahu k spoločenstvu a mechanizmov, ktoré v tomto vzťahu fungujú. Spolu s niekoľkými ďalšími textami však zároveň predstavujú záver jednej etapy jej fenomenologických skúmaní a postupný prechod k spájaniu husserlovskej fenomenológie s filozofiu Tomáša Akvinského a kresťanským chápaním sveta i človeka.

Tridsať rokov po smrti veľkého náčelníka Apačov Winnetoua sa jeho pokrvný brat Old Shatterhand naposledy vydáva na Divoký západ, aby sa znovu stretol s dávnymi priateľmi i odvekými protivníkmi. Legendárny zálesák musí opäť čeliť mnohým nástrahám, ktoré je schopný zdolať iba vďaka povestnej šikovnosti a odvahe.Winnetou IV. vznikol roku 1909 a je posledným veľkým prozaickým dielom slávneho nemeckého autora dobrodružných románov. Súdnymi spormi aj novinárskymi útokmi vyčerpaný spisovateľ vytvoril výrazne zidealizovanú „správu" o niekoľkotýždňovej ceste do Severnej Ameriky, ktorú podnikol v sprievode svojej druhej manželky Kláry na jeseň roku 1908. Naposledy vkĺzol do kože svojho presláveného literárneho Ja. Opäť sa z neho stal neohrozený hrdina, ktorý aj napriek vyššiemu veku naďalej disponuje všetkými zázračnými superschopnosťami. Karl May však tento príbeh nechápe ako dobrodružné čítanie, ale je pre neho skôr príležitosťou rozvinúť pred čitateľmi svoju životnú filozofiu, pripomenúť im staršie prózy a zároveň im dať návod ako ich nanovo čítať.Kniha vychádza v preklade z pôvodného autorského textu, ktorý vyšiel roku 1910 vo Freiburgu.Doslov: Martin Plch.

Edita Steinová – Terézia Benedikta z Kríža (1891 – 1942) – bola nemecko-židovská katolícka filozofka, mystička, mučeníčka. V roku 1912 sa stala žiačkou Edmunda Husserla na univerzite v Göttingene, neskôr pôsobila ako jeho asistentka na univerzite vo Freiburgu. Ako žene jej neumožnili habilitovať sa u Husserla ani na iných univerzitách vo vtedajšom Nemecku. Pri práci na preklade spisu Tomáša Akvinského O pravde sa bližšie zoznámila s katolíckou filozofiou. V roku 1922 bola pokrstená a o jedenásť rokov vstúpila do karmelitánskeho kláštora. V roku 1932 začala prednášať na Pedagogickom inštitúte v Münsteri, ale po nástupe nacistického režimu musela miesto opustiť. Dňa 2. augusta 1942 ju v kláštore zatklo Gestapo, spolu s jej rodnou sestrou Rózou, ktorá ako konvertitka tiež vstúpila do karmelitánskeho rádu. Obe transportovali do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde zahynuli v plynovej komore – pravdepodobne 9. augusta 1942. Edita Steinová sa stala prvou kanonizovanou ženou židovského pôvodu. Pápež Ján Pavol II. ju 1. októbra 1998 vyhlásil za svätú a súčasne za spolupatrónku Európy. Jej osud, ale aj rozsiahle filozofické dielo, v ktorom sa pokúsila o syntézu fenomenologickej filozofie a tomizmu patria k základným pilierom európskeho duchovného vedomia.Čím je človek a aké sú štruktúry jeho bytia od biologických po duchovné? Ako poznať a pochopiť jeho individualitu a postavenie vo svete? Aký je jeho vzťah k transcendentnému bytiu? Na tieto otázky sa Edita Steinová snaží nájsť odpoveď v prednáškach na tému stavby ľudskej osoby z rokov 1932 a 1933. V tejto práci spája fenomenologické prístupy so scholasticko-tomistickou koncepciou človeka najmä u Tomáša Akvinského. Autorka skúma človeka na stupňoch jeho bytia ako fyzické telo, živú bytosť, bytosť s dušou a obdarenú duchom. Chápanie človeka ako slobodnej, duchovnej bytosti, mikrokozmu otvoreného dovnútra a navonok, schopnej zodpovedného života a hľadača Boha, rozvíja v hlbokých analýzach jeho vnútra, duševného života a formovania individuality ako sociálnej a kultúrnej bytosti. Svoje úvahy orientuje smerom k filozofii výchovy v duchu kresťanskej metafyziky.Doslov: sr. Dominika Alžbeta Dufferová.

Jedna z najpopulárnejších kníh komunity spojenej s autizmom prichádza vo vylepšenej a zdokonalenej podobe!Nadčasová publikácia Ellen Notbohm prekypuje pochopením, súcitom a sviežim humorom. Opisuje desať charakteristík, ktoré pomáhajú objasniť – nie definovať – deti s autizmom. Toto rozšírené a aktualizované vydanie prináša širšie zamyslenie a obsiahlejšiu diskusiu týkajúcu sa komunikácie, sociálnej spôsobilosti a kľúčovej úlohy, ktorú pri vedení dieťaťa s autizmom k zmysluplnému, sebestačnému a produktívnemu životu zohráva postoj dospelého. V úplne novej časti skúma desať ďalších základných „vecí“, nútiacich k zamysleniu, spájajúcich sa s mladými ľuďmi počas ich prechodu do dospelosti a zasvätený dodatok ponúka vyše 70 otázok, vhodných na skupinovú diskusiu alebo sebareflexiu. Desať vecí, nestarnúci bestseller pojednávajúci o autizme, umožňuje čitateľovi hlbšie pochopiť potreby i potenciál každého dieťaťa s autizmom.

Zbierka detektívnych poviedok Muž, ktorý vedel priveľa vyšla po prvý raz v roku 1922 a ide zrejme o najtemnejšie a najcynickejšie dielo slávneho britského prozaika, novinára, esejistu, historika a teológa Gilberta Keitha Chestertona (1874 – 1936). Hrdinom mimoriadnych príbehov je Horne Fischer, ktorý vďaka svojej bystrej mysli a vynikajúcim deduktívnym schopnostiam dokáže vyriešiť aj tie najkomplikovanejšie kriminálne prípady. Spolu so začínajúcim novinárom Haroldom Marchom sa však pohybuje vo vyšších kruhoch britskej spoločnosti a výsledky svojho vyšetrovania musí podriadiť spoločenským a politickým záujmom krajiny. Problémom totiž nie je odhalenie páchateľa, ale či je vôbec vhodné postaviť ho pred súd. Horne Fisher je totiž spriaznený s takmer všetkými významnými aristokratmi aj vplyvnými politikmi krajiny a dobre preto pozná zákulisné zlozvyky ostrovného kráľovstva. Jednoducho vie priveľa, aby sa mohol rozhodovať len podľa litery zákona a svojich morálnych zásad.

Dielo najväčšieho ruského spisovateľa Alexandra Sergejeviča Puškina (1799 – 1837) má v dejinách ruskej i svetovej literatúry epochálny význam. Puškin je tvorcom a kanonizátorom modernej spisovnej ruštiny, zakladateľom novej ruskej literatúry a zároveň aj vzácne harmonickým človekom, zápalistým vlastencom, nezlomným odporcom zla, bojovníkom za lepší osud svojho národa i celého ľudstva, skutočným stelesnením priamosti, činorodosti a optimizmu v živote i diele. Slávna novela Kapitánova dcéra (1836) zodpovedala Puškinovmu videniu sveta, kde všetko to najcennejšie nevyplýva z konvencií a formalít, ale je výsledkom osobných vzťahov, obetovania sa a lásky aj za cenu, že človek musí porušiť pravidlá. Podľa Puškina spoločnosť mala len tvoriť rámec a dopĺňať harmonické väzby medzi ľuďmi. Najvyššiu hodnotu má podľa autora láska a schopnosť obetovať sa za druhého.

Slávny román klasika svetovej literatúry.Dielo F. M. Dostojevského je nepochybne úprimným výrazom citlivej osobnosti, ktorá musela všetko prežiť a pretrpieť, než bola schopná to vysloviť. Ale Dostojevskij nehovoril len za seba. Jeho ústami nariekali, živorili a milovali nielen milióny ruských ľudí, ale aj milióny čitateľov na celom svete. Drásaná rozpormi sveta vôkol seba i v sebe, často nechápajúco čo ide, prenasledovaná časom, v ktorom „nebolo väčšieho zločinu, než byť bez peňazí a včas nezaplatiť", osobnosť vychádzala z tejto nemilosrdnej dielne doby väčšinou pokrytá ranami, vnútorne krvácajúca a zdeformovaná. A keď sa v jej pekelnom vnútre vzpriečila, bola bez milosti rozdrvená. Tak bola poznamenaná dobou aj geniálna osobnosť Dostojevského a odtiaľ vyviera jej vnútorná rozpoltenosť a duševná nalomenosť.

Život v pokojnom vidieckom mestečku Wildshott rozbúri nález mŕtveho tela mladej slúžky. Polícia je bezradná a komplikovaného prípadu brutálnej vraždy sa ujíma šikovný mladý detektív, seržant Ridgway. Do vyšetrovania sa púšťa aj tajomný barón Le Sage, veľký milovník šachu, ktorého pohnútky však nie sú úplne jasné. Bernard Edward Joseph Capes (1854 – 1918) bol úspešný viktoriánsky autor spoločenských románov, hororových príbehov, zbierok poézie a historických próz, ktoré sa tešili veľkému uznaniu na oboch stranách Atlantického oceánu. Vraždu vo Wildshotte napísal priamo na objednávku vydavateľstva HarpersCollins a bola prvým dielom detektívneho žánru, ktoré v tomto prestížnom vydavateľskom dome vyšlo. Capesova jediná próza s kriminálnou zápletkou zaznamenala obrovský čitateľský ohlas, v priebehu desiatich rokov sa dočkala ôsmich reedícií a „knihy o zločine“ začali byť konečne považované za serióznu literatúru. Autor sa však úspechu svojho diela nedožil. V roku 1918 zomrel na španielsku chrípku a je pochovaný vo Winchesterskej katedrále. Román vychádza s dobovým predslovom Gilberta Keitha Chestertona (1874 – 1936) k prvému vydaniu z roku 1919.

Život v pokojnom vidieckom mestečku Wildshotte rozbúri nález mŕtveho tela mladej slúžky. Polícia je bezradná a komplikovaného prípadu brutálnej vraždy sa ujíma šikovný mladý detektív, seržant Ridgway.Do vyšetrovania sa púšťa aj tajomný barón Le Sage, veľký milovník šachu, ktorého pohnútky však nie sú úplne jasné.

V obľúbenom románe Raymonda Chandlera si pán Bowling kupuje noviny len preto, aby zistil, či sa v nich nepíše o vraždách, ktoré práve spáchal. No uprostred nemeckým letectvom neustále bombardovaného Londýna akoby záhadné úmrtia nikoho nezaujímali a stopy zanechané na mieste činu ostávajú bez povšimnutia.Pán William Bowling je vzdelaný, šarmantný a znudený sériový vrah, ktorý túži po pozornosti. Je pripravený pykať za svoje činy, ale kvôli celosvetovému konfliktu neustále uniká spravodlivosti. Koľko ďalších novín si bude musieť kúpiť, kým ho polícia konečne dolapí?

V obľúbenom románe Raymonda Chandlera si pán Bowling kupuje noviny len preto, aby zistil, či sa v nich nepíše o vraždách, ktoré práve spáchal. No uprostred nemeckým letectvom neustále bombardovaného Londýna akoby záhadné úmrtia nikoho nezaujímali a stopy zanechané na mieste činu ostávajú bez povšimnutia. Pán William Bowling je vzdelaný, šarmantný a znudený sériový vrah, ktorý túži po pozornosti. Je pripravený pykať za svoje činy, ale kvôli celosvetovému konfliktu neustále uniká spravodlivosti. Koľko ďalších novín si bude musieť kúpiť, kým ho polícia konečne dolapí?Donald Landels Henderson (1905 – 1947) bol anglický herec, prozaik a autor divadelných aj rozhlasových hier. Počas druhej svetovej vojny pracoval pre BBC a v roku 1943 napísal temný psychologický thriller Pán Bowling si kupuje noviny. Vďaka neodolateľnému spôsobu, akým so zvláštne humorným, no zároveň desivým spôsobom vykreslil portrét sériového vraha, si vo vojnovej Británii vyslúžil mimoriadnu pozornosť čitateľov aj kritikov. Krátko pred svojou predčasnou smrťou spracoval román do podoby divadelnej hry a na základe tejto autorskej adaptácie vznikli o niekoľko rokov dva úspešné televízne filmy.

Prvé slovenské vydanie rozsiahleho románu významného ruského symbolistu. Román Strieborný holub rozpráva príbeh mladého ruského intelektuála, básnika a filológa Petra Dariaľského. Stojí pred dvomi životnými cestami, ktoré v autorovej predstave odrážajú odveké vajatanie Ruska medzi Západom a Východom. Získa lásku krásnej grófskej dievčina Kati, zasnúbi sa s ňou, a tak sa mu už črtá cesta žiarivej budúcnosti, naplnenej prepychom, európskou vzdelanosťou a kultúrou. Stane sa však niečo nečakané – Peter, obdivovateľ ľudu, ľudového života, prostonárodnej reči, vidiaci v pravoslávnej nábožnosti odkaz Byzancie a starovekej antiky, podľahne zvádzaniu primitívnej, živočíšnej dedinskej ženy Matriony. Netuší, že je členkou sekty holubov a nezvádza ho náhodou. Takto nevdojak vykročí po svojej druhej, osudnej ceste. Vôkol neho sa začne sťahovať sieť, ktorú mu sektári nastražili. Roztočenie neviditeľných koliesok ženie hrdinu do bezvýchodiskovej situácie, ktorá sa prehlbuje jeho neuvedomelosťou a naivitou.Symbolistický básnik a prozaik, ale aj ideológ a teoretik, predstaviteľ ruskej moderny Andrej Belyj (1880 – 1934) do literatúry vstúpil v prvých rokoch 20. storočia ako autor štyroch experimentálnych symfónií, lyrických prozaických útvarov vytvorených na hudobnom princípe. Neskôr sa stal románopiscom a patril k tým, ktorí v svetovom meradle obrodzovali románový žáner. Zarovno so spisovateľmi ako James Joyce, Marcel Proust či Virginia Woolfová svojimi modernistickými dielami otváral brány k najväčším výdobytkom svetovej umeleckej prózy. Spomedzi jeho románov sa najviac cenia Strieborný holub (1909) a Peterburg (1911 – po 1913/14). Kým v Peterburgu umelecky spracoval tému západnej, európskej podstaty Ruska, jeho chladného, racionálneho prvopočiatku, ktorý podľa neho ubíja národnú mentalitu a odcudzuje ju samu sebe, v Striebornom holubovi sa zameral na iracionálnu živelnosť a temnosť, prichádzajúcu v autorových predstavách z Východu...

Friedrich Nietzsche (1844 – 1900) – významný nemecký filozof a jeden z najhlbších mysliteľov všetkých čias, kritik kultúry a náboženstva, básnik a esejista, predstaviteľ filozofie života a „otec nihilizmu“, zásadným spôsobom ovplyvnil filozofiu, myslenie a literatúru 20. storočia. Jeho často kontroverzné názory netvoria ucelený systém, preto umožňujú najrozličnejšie interpretácie. Výber z myšlienok F. Nietzscheho chce čitateľovi poskytnúť pohľad na základné myšlienkové okruhy a témy jeho filozofovania (o sebe, morálke, umení, náboženstve, človeku, vede, pravde, výchove, vôli k moci, nadčloveku a ďalších oblastiach ľudského bytia). Môže tak predstavovať nielen akýsi úvod do jeho diela, ale hlavne podnecovať k úvahám, prebúdzať k úvahám a novým pohľadom na modernú dobu, ktoré vyvoláva svojim hlbokým, ostrým a kritickým odhaľovaním často skrytých stránok života v dobe hlbokej krízy hodnôt a fungovania kultúry a civilizácie.

Anglický prozaik Hugh Conway, vlastným menom Frederick John Fargus (1845 – 1885), patrí medzi vrcholných predstaviteľov temného thrilleru. Veľmi rád však pracoval aj s mystickými prvkami a napriek náhlej smrti v mladom veku vytvoril skutočne úctyhodné literárne dielo, ktorým inšpirovalo nielen svojich súčasníkov, ale aj mnohých pokračovateľov akčnej literatúry v 20. storočí. Medzi jeho najväčších obdivovateľov patrila slávna americká poetka Emily Dickinsonová a predajom kníh predstihoval dokonca jedného zo zakladateľov detektívneho žánru, britského spisovateľa Wilkie Collinsa. Hlavný hrdina románu Volanie temnoty Gilbert Vaughan – bohatý, ale slepý mladý muž sa vďaka zvláštnej súhre náhod stane svedkom brutálnej vraždy. Páchateľov však nemôže vidieť, iba počuť. Po zdĺhavej a bolestivej liečbe sa mu zrak vráti a počas potuliek v Taliansku sa zamiluje do tajomnej dievčiny. Záhadná kráska je osudným spôsobom spojená s ohavným činom, ktorého bol mládenec pred časom svedkom a spomienka na krvavú udalosť jej zatemnila myseľ. Kvôli svojej láske sa Vaughan rozhodne vypátrať páchateľov a musí podstúpiť nebezpečnú cestu z Londýna do ruského Peterburgu a do cárskych temníc na Sibíri. Viktoriánsky pohľad na zločiny, milostné záležitosti, exotické cesty, ale aj politický fanatizmus je dodnes mimoriadne fascinujúci a román Hugha Conwaya preto nestratil nič na svojej príťažlivosti.

Arthur Schopenhauer (1788 – 1860) – nemecký filozof, jeden z najvýznamnejších mysliteľov 19. storočia, tvorca voluntaristickej a iracionalistickej filozofie, často označovaný ako filozof pesimizmu, sa preslávil najmä svojím spisom Aphorismen zur Lebensweisheit (1851), ktorý v slovenčine vychádza pod názvom Životná múdrosť. V brilantných úvahách sa v ňom pokúsil podať „návod" na prežitie čo najšťastnejšieho života vo svete plnom utrpenia a neexistencie trvalého šťastia. V snahe prekonať svoje pesimistické chápanie ľudského bytia tento skeptik a znalec psychológie človeka odhaľuje rozličné aspekty a spôsoby ľudského života a ich kladné aj záporné stránky, dané naším vnútorným postojom k veciam, a snaží sa vysvetliť, v čom spočíva múdrosť v prístupe k životu a jeho zmysel, pričom za najvyšší druh šťastia považuje rozkoše duchovného charakteru. Kniha, ktorá ovplyvnila generácie čitateľov v 19. a 20. storočí, je plná pozoruhodných postrehov o ľuďoch a aj dnešného človeka podnecuje k úvahám o živote, vzťahu k svetu, sebe a iným ľuďom a utváraní postojov k hodnotám, ktoré umožňujú plný a šťastný život s čo najmenšou mierou utrpenia a bolesti. „Neraz vidíme, aké množstvo ľudí sa neúnavne ženie od rána do večera, pracujú ako mravce, len aby ešte zväčšili bohatstvo, ktoré už majú. Okrem úzkeho okruhu prostriedkov, ktoré im na to slúžia, nepoznajú nič iné; ich duch je prázdny, a preto necitlivý na všetko ostatné. Najvyššie pôžitky, pôžitky duchovné, sú im neprístupné. Márne sa usilujú nahradiť ich tým, že si občas dovolia prchavé, zmyslové rozkoše, ktoré si nevyžadujú veľa času, ale zato stoja veľa peňazí. Ak im šťastie bude priať, na konci života ako výsledok budú mať skutočne veľkú hromadu peňazí, ktorú potom zanechajú potomkom, aby ju rozmnožili alebo premrhali. Takýto život, aj keď sa žije s vážnou a dôležitou tvárou, je práve taký hlúpy, ako život mnohých iných, ktorých symbolom je šašovská čiapka." Arthur Schopenhauer

Príbehy slávneho „krotiteľa duchov" sa datujú do edwardiánskeho obdobia a je v nich cítiť ozvenu dobrodružstiev Sherlocka Holmesa. Aylmer Vance a jeho spoločník Dexter pristupujú k svetu nadprirodzeného s rovnakým dôvtipom a neohrozenosťou, s akými sa postavy sira Arthura Conana Doyla približujú k svetu zločinu.Hlavní hrdinovia poviedok publikovaných v tejto zbierke v mene tajomného spoločenstva odhaľujú a vysvetľujú nadprirodzené javy, komunikujú s mŕtvymi, odhaľujú šarlatánov a často zisťujú, že duchom je oveľa lepšie v svete neživých. Rozpadajúce sa vidiecke domy, hlboké lesy, ale aj šľachtické sídla s pohnutou minulosťou tvoria dokonalú kulisu pre pátranie dvoch slávnych vyšetrovateľov okultných záhad.Manželský pár Alice (1874 – 1917) a Claude (1865 – 1917) Askewovci sú v britskej literatúre známi ako autori hororovej literatúry. Spoločne vytvorili viac ako deväťdesiat neobyčajne populárnych próz s mystickým nádychom. Počas prvej svetovej vojny pracovali v britskej poľnej nemocnici v Srbsku a neskôr ich evakuovali na grécky ostrov Korfu. Ani služba v armáde ich však neodvádzala od literárnej tvorby a pravidelne publikovali vo svojom domovskom časopise The Weekly Tale-Teller. Obaja zahynuli začiatkom októbra 1917, keď pri plavbe z Talianska do Grécka ich loď torpédovala nemecká ponorka.

Keď 15. apríla 1942 zomrel v Ženeve Robert Musil, len malý okruh jeho priateľov a súčasníkov vedel, koho stráca rakúska a nemecká literatúra. Patril medzi nich Thomas Mann, ktorý už dávnejšie predpovedal jeho dielu veľkú budúcnosť (bola to predpoveď mannovsky veľkorysá, pretože Musil nemal veľa pochopenia pre úsilia úspešnejšieho spisovateľa), Hermann Broch, ktorý autora monumentálneho románu Muž bez vlastností považoval za „absolútneho epika" aj Arnold Zweig, ktorý v ňom videl „kvintesenciu toho najlepšieho, čo rakúska literatúra má". Dnes jeho dielo vydávajú na celom svete a právom zaujal miesto medzi modernými klasikmi rakúskej, ale aj svetovej literatúry.Kniha Tri ženy je zbierka noviel, v ktorých sa autor sústreďuje na zobrazenie vzťahu muža a ženy, na ich vzájomný citový život i na individuálny prístup každého z partnerov. Hoci milenci prežívajú spoločné chvíle, sú si neprekonateľne cudzí a práve toto napätie využíva autor na psychologické priblíženie ich konania. Hrdinovia príbehov Roberta Musila podstupujú morálnu skúšku, ktorá hlboko zasiahne do ich životov.

Metafyzický príbeh inšpirovaný slávnym obrazom Edvarda Muncha.Maliar Gaštovt, prekliaty umelec osamotený uprostred davu ulice, začuje výkrik samovrahyne, ktorá skočila z mosta. Ten krik mu zjaví tajomstvo ulice. Posadnutý túžbou namaľovať krik, blúdi labyrintom halucinačného nočného mesta, aby rovnaký krik začul ešte raz. Cíti pritom, že ho niekto (alebo niečo?) prenasleduje. Záhadný neznámy, ktorý sa nečakane objavuje a mizne, monštruózna stonožka vyliezajúca zo škáry medzi stenami, drožka čakajúca pri rieke, labyrint bočných uličiek, malé pódium s predstavením zo snov pred ešte desivejším obecenstvom, pripomínajúcim voskové figuríny... Tváre postáv, ktoré sa vynárajú z davu, sa prelievajú a zamieňajú... Román Krik (1917) autor napísal na sklonku svojej umeleckej dráhy a razí už cestu vtedajšiemu novému umeleckému smeru – expresionizmu. Knižka je románovým dvojníkom slávneho obrazu Edvarda Muncha, dôverného priateľa Przybyszewského.

Smutno-úsmevné poviedky zo života východoeurópskej židovskej komunity.Až do vypuknutia 2. svetovej vojny pulzoval vo východnej Európe židovský život intenzívne rovnako v kvantitatívnom, ako aj v kvalitatívnom zmysle. Nebol to však ani idylický ani harmonický život. Najneskôr z tých čias pochádza zrejme aj starý vtip o tom, že na otázku, čo by urobil, keby sa ocitol na opustenom ostrove, odpovie Žid, že by ako prvé postavil dve synagógy, a na prekvapenú následnú otázku, načo dve, by jeho odpoveď znela: „Do jednej by som sa každý deň chodil modliť, a do tej druhej by som v živote nevkročil!" Na prelome 19. a 20. storočia – to je obdobie, kedy vznikali Chasidské príbehy Jicchoka Lejbuša Pereca (1852 – 1915) – tvorilo židovské obyvateľstvo v nespočetných mestečkách a mestách dnešného Poľska, Bieloruska, Ukrajiny, pobaltských krajín a časti dnešného Rumunska síce väčšinu, napriek tomu bolo zákonom a úradmi utláčané a ubiedené. A predsa medzi ním panovala nesvornosť, nenávisť a večný spor. V 18. storočí sa rozšírilo mystické chasidské hnutie s desiatkami rôznych frakcií. Jeho vášnivými odporcami boli tradicionalistickí tzv. misnogdi, šíril sa aj osvietenecký moderný racionalizmus, asimilanstvo, ďalej socialistická organizácia Bund, a napokon nacionalistické sionistické hnutie so svojimi rôznymi frakciami. Potierali sa navzájom ako sa len dalo. Perec nepatril ani k jednému z týchto hnutí. Riešenie, ktoré ponúkal svojim čitateľom, bolo národné, a predsa nie nacionalistické. Staval do stredu individuálneho i spoločenského života ako jednotiace národné pojítko tradíciu nie v náboženskom, ale v kultúrnom zmysle a jazyk jidiš ako podhubie tejto kultúry. „Chasidské príbehy" nastavujú krivé zrkadlo spoločenským pomerom vo východoeurópskej židovskej populácii a vrhajú kritický, a predsa láskyplný pohľad na túto dnes takmer vykynoženú komunitu.

Slávny román o hrôzach fašizmu.„V apríli roku 1965 som bol v Drážďanoch. Celú noc som prechodil po meste, ktoré sa dodnes nespamätalo zo strašných následkov vojny. Keď som sa vrátil domov, začal som písať túto knihu. Nie je to autobiografia, ale môže si niekto vymyslieť niečo, čo sa nikdy nestalo?" Ladislav MňačkoLegendárny slovenský prozaik Ladislav Mňačko sa narodil 29. januára 1919 vo Valašských Kloboukoch. Po rozbití Československej republiky sa roku 1939 snažil ujsť do Sovietskeho zväzu a o rok sa pokúsil prekročiť nemecko-holandské hranice. Pri tomto druhom pokuse ho chytili a odvliekli do koncentračného tábora Hunswikl. Z nútených prác v „ríši" utiekol, vrátil sa na Moravu a zapojil sa do partizánskych akcií proti okupantom. V rokoch 1945 – 1953 bol redaktorom komunistických denníkov Rudé právo a Pravda. Je autorom legendárnych románov Smrť sa volá Engelchen (1959), Ako chutí moc (1968) a knihy Oneskorené reportáže (1963). V roku 1967 na protest proti antiizraelskej kampani československej vlády emigroval do Izraela a bol zbavený československého občianstva. Po „oteplení" politických pomerov v roku 1968 sa vrátil domov, no po okupácii republiky vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 odišiel do Rakúska. Tam žil, pracoval a tvoril až do novembra 1989. Do vlasti sa vrátil roku 1990, no po rozpade Československa sa rozhodol žiť v Prahe. Zomrel 24. februára 1994 v Bratislave.Novela Nočný rozhovor (1966) je majstrovskou analýzou hrôz druhej svetovej vojny. Prostredníctvom dialógu s obsluhujúcou dievčinou v drážďanskej kaviarni sa autor s až cynickou otvorenosťou pokúsil rozobrať otázku viny za krvavý konflikt. Obaja rozprávajú ako prežili nacizmus a ako sa s tým po určitom čase vyrovnávajú. Z dialógu bývalého väzňa koncentračného tábora a dcéry nacistu vzniklo pozoruhodné prozaické dielo, ktoré je dodnes bolestne aktuálne.

Posledné dielo veľkého mysliteľa. Vo svojom poslednom diele sa zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud (1856 – 1939) vracia k problematike náboženstva, tentoraz však z iného, menej kritického aspektu, ako v predchádzajúcich prácach. Svoju pozornosť sústreďuje na postavu Mojžiša a jeho úlohu pri vzniku monoteistického židovského náboženstva a formovaní židovského národa. Vyslovuje pritom viacero odvážnych hypotéz a nových pohľadov. Vychádzajúc z psychoanalytického chápania (trauma – latencia – návrat potlačeného) skúma vznik a fenomén náboženskej viery u Židov a kresťanov a rozoberá podstatu i príčiny antisemitizmu a nenávisti voči Židom. V tejto práci sa Freud pokúsil o istý druh psycho-historického skúmania a zároveň vyjadril aj svoje osobné názory na dobu, v ktorej žil. Hoci mnohé jeho postoje sú dodnes predmetom búrlivej diskusie, kniha je cenným príspevkom k psychológii náboženstva, antropológii a teórii kultúry. „Judaizmus bol náboženstvom otca; kresťanstvo sa stalo náboženstvom syna."Sigmund Freud

Kniha esejí o slávnom dramatikovi. Peter Altenberg (1859 – 1919) patrí životom i tvorbou k najoriginálnejším autorom modernej rakúskej literatúry. Vytvoril svojrázne, umelecky jedinečné dielo s neopakovateľným pohľadom na človeka a jeho život.Altenberg je básnik bežného života. Tohto „lačného rybára na brehu oceána všedného dňa" priťahoval pôvab každodennosti, objavovanie „malej" skutočnosti obyčajného dňa. Preslávil sa krátkymi prózami, stručnými tesanými škicami, impresiami, novinárskou beletriou, kurzívami, postrehmi na okraj dňa. Sám ich nazýval extraktmi života, črepinami, autogramami a telegramami duše. Sú to často pravé básne v próze, bez dekoratívnosti a krasorečnenia, s geniálnou kompozíciou, vyhraneným krédom, ľudsky účastným, filozoficky hlbokým a kriticky prenikavým.Výber z rozsiahlej tvorby tohto „posledného trubadúra a minnesängra" sa usiluje zachytiť celé jej rozpätie. Od impresionistického opojenia životným momentom, lásky k žene a dieťaťu, až po reflexie životného filozofa a kritika. Len málo diel zo svetovej literatúry sa čitateľovi prihovára tak sviežo a bezprostredne, a iba neveľa próz vie na malom priestore povedať tak veľa o človeku, živote, kráse vecí, krajiny, o radosti, tragike a najmä o zážitku duše.

Inšpiratívne dielo veľmajstra hororu a napínavých príbehov.Dobrodružné príbehy Arthura Gordona Pyma z Nantucketu sú jedinečným dôkazom literárneho majstrovstva slávneho amerického básnika a prozaika. Svoj jediný román publikoval roku 1837 v mesačníku "Southern Literary Messenger" v Richmonde a už o rok vyšiel knižne v New Yorku a Londýne. Neobyčajne dômyselný námornícky román, prešpikovaný prvkami exotiky, hororu a tajomna sa okamžite stretol s obrovským čitateľským záujmom na oboch stranách Atlantiku, pretože v ničom nezaostáva za autorovými famóznymi poviedkami.Edgar Allan Poe svojím dielom inšpiroval Fiodora Michailoviča Dostojevského, Howarda Phillipsa Lovecrafta i Arthura Conana Doyla a jeho veľký obdivovateľ Jules Verne vydal roku 1897 román Ľadová sfinga, ktorý je priamym pokračovaním Pymových príhod.

Jedno z najvýznamnejších diel česko-slovenskej literatúry. Oneskorené reportáže patria medzi najvýznamnejšie prozaické diela v slovenskej literatúre. Po prvý raz vyšli v roku 1963 a v istom zmysle otvárali novú etapu našej literatúry nielen v československom kontexte, ale aj európskom. Etapu úporného pokusu o pravdu. Nik pred Ladislavom Mňačkom tak drsne a rúhavo nepomenoval stav, v ktorom naša spoločnosť žila v päťdesiatych rokoch, nik tak dôrazne nerozptyľoval jedovatú hmlu, ktorá nás halila. Autorovo slovo sa tak stalo jedným z dôležitých katalyzátorov atmosféry, umožňujúcej odbojný zdvih nášho umenia, výrazný najmä na Slovensku, najplastickejšie na stránkach legendárneho týždenníka Kultúrny život.Kniha Oneskorené reportáže pôvodne vyšla takmer zároveň s celosvetovým publikovaním slávnej novely Alexandra Solženicyna Jeden deň Ivana Denisoviča a dodnes ostáva jedným zo svetlých kamienkov hľadania pravdy v našej literatúre. Nové vydanie Mňačkovej zásadnej knihy je nielen pripomenutím skvelého autora, ale aj snahou o oživenie našej pamäte.

Slávna novela ruského spisovateľa, ktorý sa v emigrácii snažil opäť nájsť zmysel vlastnej existencie.V podmanivej, s noblesou napísanej románovej próze ruského emigrantského spisovateľa sleduje čitateľ vnútorný monológ autobiografickej postavy Nikolaja Sosedova, spojený s jeho podvedomím. Nikolaj hľadá vlastné ja, uvedomujúc si, že v emigrácii, v niečom ešte viac vnútornej než vonkajšej, môže stratiť sám seba. Na to, aby „znovunájdený" vstúpil do budúcnosti s nejasnými črtami a predzvesťou prázdna, sa v cudzej krajine medzi cudzími ľuďmi obracia k minulosti. Tam a vtedy ostalo teplo domova, ale i hrôzy občianskej vojny po boľševickej revolúcii, ktoré zažil na vlastnej koži, a skrýva sa v nej aj vysvetlenie ďalekej púti, ktorej zmysel si mladý muž nedokáže racionálne zdôvodniť. Zosobnením všetkých pocitov, ktorými je predchnutý, sa preňho stane záhadná a nepostihnuteľná Francúzka Claire, Nikolajova stratená láska z mladosti. Hľadajúc Claire, blúdi v myšlienkach úzkymi uličkami vlastnej pamäti a vie, že prázdnotu možno zaplniť len smrťou, fyzickou či morálnou, no jedine smrťou...

Satirický román Súdruh Münchhausen vyšiel roku 1972 zároveň po slovensky a nemecky v západonemeckom exilovom vydavateľstve Index. Mňačkov „orwellovsky" nekompromisný, no neobyčajne svieži pohľad na „normalizovaný" život v reálnom socializme patrí dodnes medzi vrcholné diela česko-slovenskej prózy a je dôkazom, že jedno z najtemnejších období našej histórie sa dá demaskovať s humorným nadhľadom.