Novéna ku cti nebeského Otca

Recenzia z blogu

Každé ráno ma budí naliehavé volanie môjho synčeka: „Mamááá!“ Stojí v postieľke, natŕča rúčky a dožaduje sa mojej pozornosti. A ja sa bez ohľadu na stupeň únavy a skorej rannej hodine blikajúcej na displeji nedokážem ubrániť úsmevu. Pohľad na moje dieťa ma napĺňa nevýslovnou radosťou.

Pri modlitbe Novény ku cti nebeského Otca som si uvedomila, že aj náš nebeský Otec sa na nás pozerá s rovnakým úsmevom, nadšením a radosťou. Teší sa, keď naňho voláme, vystierame k nemu ruky, potrebujeme ho. Tak ako sa ja, mama, teším už len z prítomnosti mojich detí, tak sa aj Boh raduje z každého jedného z nás. Nie preto, že by sme niečo konkrétne spravili, ale len z nášho bytia. On chcel, aby som bola. On chcel, aby si bol aj ty, milý čitateľ. A má z teba radosť. Nefalšovanú, neskrývanú, nepodmienečnú radosť.

Do rúk sa mi dostala útla malá knižočka Novéna ku cti nebeského Otca. Opiera sa o posolstvá, ktoré zjavil Boh talianskej rehoľnej sestre Eugenii Ravasio.

„Prichádzam,“ hovorí nebeský Otec vo svojom posolstve matke Ravasio, „aby som raz a navždy rozptýlil ten obrovský údes a strach, ktorý zo mňa majú všetci ľudia, aby pochopili, že sa ma nemusia báť… Prichádzam, aby ma ľudia mohli spoznať takého, aký skutočne som. Preto si prajem, aby dôvera ľudí rástla spolu s láskou ku mne, ich Otcovi. Pretože mám na srdci len jedno jediné: bdieť nad všetkými ľuďmi a milovať ich ako svoje deti“ (str. 14).

Už úvodná modlitba sa ma hlboko dotkla. „Ešte som sa ráno len prebudil, ty si sa už dávno na mňa usmieval. Chválim a velebím ťa za to, že aj celý tento deň patrí tebe…“ (str. 17). Predstavujem si usmievajúceho sa Boha, ktorý čaká, až sa zobudím. Každodenná krátka meditácia, desiatok ruženca a litánie vám nezaberú veľa času. Dôležitá otázka znie, či hlboké myšlienky, o ktorých čítame, dokážeme žiť v našich životoch. Jednotlivé zamyslenia nás vedú cez vďaku, úctu, radosť, dôveru…, teda také rozmery modlitby, na ktoré, trúfam si povedať, často zabúdame. (Ja určite.) Posilňuje v nás vedomie milovaných Božích detí, ktoré dôverujú svojmu Otcovi a zverujú sa mu so všetkým. „Ak sa ma pýtaš na spôsob, akým mi máš preukazovať úctu, vedz, že nevyžadujem nič iné len veľkú dôveru“ (str. 42).

Môže sa nám zdať, že deviatnikov k rôznym svätým je mnoho. Je ďalší deviatnik potrebný? Načo je dobrý? Ako často vo svätej omši oslovujeme Boha titulom nebeský Otec? Ako často nám samým tie slová vychádzajú z úst pri modlitbe Otčenáš? Skutočne sa pri tom na Boha obraciame s plným vedomím Otca bezhranične milujúceho, ktorý nás pozná, ktorý nás počuje, ktorý nás chráni, ktorý nás neodsudzuje a ktorý nás prijíma? Koľkí z nás nezažili vo svojich rodinách, aby sa o nich otec zaujímal, aby ich chápal, aby ich povzbudzoval a tešil sa z nich? Nie je náš obraz nebeského Otca do určitej miery deformovaný nedokonalým obrazom našich pozemských otcov? Ja som Novénu ku cti nebeského Otca brala ako možnosť hlbšie si uvedomiť, premeditovať, prežiť často proklamovanú pravdu, že Boh je náš nebeský Otec. Uvedomiť si všetky aspekty môjho vzťahu k nemu – bezvýhradnú dôveru, lásku, oddanosť; ale aj jeho vzťah voči mne – všetko podstatné mi zabezpečí, miluje ma, teší sa zo mňa.

Ak chcete hlbšie precítiť, aký je Boh otec, určite odporúčam modlitbu tohto deviatnika. Nech obraz usmievajúceho sa Boha prežiari celý váš dnešný deň.

Autorka recenzie: Eva Chocholáčková